V chráme Valemara

Odpoveď Tal bola aj napriek váhavosti konkrétnejšia ako väčšina odpovedí, ktoré majstri od detí dostávali a celkom im to postačovalo. Podobné slová od nej aj očakávali, najmä v spojitosti s jej životom pred príchodom do chrámu. Neboli si istí či ju otec a vojna poznačili pozitívne alebo negatívne. Ale celkom zrejme k tomu mala dobrý vzťah, a majsterke bolo jasné, že svojho otca mala rada. Zároveň však nešlo o odbor vyznačujúci sa duševným pokojom a ak bol na akadémii niekto vskutku problémový, väčšinou to boli študenti z vojenského inštitútu, alebo študenti, ktorý o tento odbor mali záujem. Majster Gantar si ju v mysli označil ako potenciálne rizikového študenta - čo bol v akadémii štandardný proces a v praxi neznamenal nič, pokiaľ sa študent neocitol v stredobode nejakých problémov. Vopred nikoho neodsudzovali, no nielen dospelí, ale aj deti sa vyznačovali konkrétnymi znakmi a vlastnosťami - dobrými, zlými - ktoré sa často opakovali a často vyústili v rovnaký výsledok, ako napríklad že dieťa malo nábeh na bezbrehé násilie. "Zaujímavé. Nie veľa dievčat má záujem o bojovky a vojenčinu. K tomu smeru viac inklinujú chlapci." Nadvihla obočie Mael zamyslene. "Ale povedz mi, ktoré dievča uštedrí nakladačku dvom profesionálnym vojakom v priebehu jedného dňa?" Prehovoril Gantar prekvapeným hlasom - samozrejme sa v posudku dostal k vašim včerajším zážitkom. Majsterka sa s nechápavým úsmevom nahla nad papiere a Gantar ukázal na text. Čokoľvek tam Sestra napísala, na majstrov to urobilo dojem. "Ak to je pravda, tvoj otec ťa zaučil znamenite. Nie každý má odvahu na niečo také." Spis udalostí z posledných dní precizoval Gantarov pohľad na vec - áno, Tal mala nábeh na násilie, ale pre dobrú vec, pre spravodlivosť a zákon. Presne to čo hľadali. "Vidím, že v oboch prípadoch si použila základnú manipuláciu. To už samo hovorí o dostatočnej schopnosti." Prehodila majsterka zatiaľ čo pozorne čítala posudok. Napokon sa zdalo že tí dvaja magori, Gled a Dylah, jej nepriamo dopomôžu k prijatiu na akadémiu. "Ale aj tak ťa musím požiadať, aby si nám ukázala najvyššiu formu enovej manipulácie, ktorú zvládneš. Pomôže nám to zmerať tvoju súčasnú úroveň. A prosím, snaž sa pritom nezničiť túto peknú pracovňu."

Majstri vedeli tento prejav eny -  kvantifikáciu koncentrácie eny a efektivitu jej premeny - presne odhadnúť z vlastného skúseného pohľadu a za pomoci vnútorného videnia. A Tal pritom nemusela nič rozbiť, táto krátka ukážka im celkom postačovala. Majsterka však mala záujem o dodatočné informácie; Tal predsa len bola jednou z tých schopnejších, aspoň vzhľadom na jej vek. Rozhodne nepatrila k najskúsenejším nováčikom, no pri ohľade na jej neľahký život, v ktorom vlastne nikdy nemala pevné domáce zázemie a skutočnú rodinu, bola anomáliou. Deti, ktoré vyrastali v bohatej rodine s odvekou tradíciou maggyje, to mali pomerne jednoduché. Mael položila niekoľko prstov na rameno majstra Kymila, ktorý doteraz sústredene a bez slova sedel na zemi. Majsterka zatvorila oči, zdalo sa akoby sa rozprávali pomocou mysle. Potom ich otvorila a s úsmevom sa zadívala na Tal. "Výborne. Ďakujem za ukážku." Prikyvovala spokojne a vyzeralo, že tento pohovor sa blíži ku koncu. "Tal, ešte pred tým než ťa pustíme, uchádzačom zvykneme dať... jedno priateľské varovanie. Určite vieš, že štúdium na akadémii je mohutným údelom. Pre všetkých študentov, bez výnimky. Talent je dobrou pomôckou, ale cez tie roky ťa dostane len ťažká práca. Obrovská kvantita ťažkej práce, často nepríjemnej a neznesiteľnej. Vidina občianstva, bohatstva a veľkej moci je lákavá, ale úprimne, toto štúdium nie je pre každého. Vlastne ho zvládne dokončiť len malé percento ľudí." Prehovorila majsterka tentoraz s celkom vážnym pohľadom. Nesnažila sa nikoho odradiť, ale ak by sa viac detí zamyslelo nad svojimi schopnosťami a odhodlaním, ušetrili by sa celé rieky sĺz, utrpenia, zúfalstva a zničeného sebavedomia. Navyše, po vyhadzove z prvého ročníka sa dieťa bez rodičov nemohlo vrátiť do chrámu (ak tam dovtedy žilo), ale muselo ísť do sirotinca, ktoré boli pekne povedané pekelnými miestami. "To je z našej strany všetko. Výsledky sa dozviete spoločne na konci prijímania. Napokon, máš pre nás nejaké otázky? Spýtaj sa čokoľvek." Zdvihol pohľad majster Gantar a "pohodlne" sa oprel vo svojom drobnom kresle.

Akonáhle Tal vykročila z miestnosti, ostatné deti sa na ňu vrhli ako hladujúce supy a snažili sa za každú cenu zistiť čo sa majstri pýtali, čo od nej požadovali, ako sa majú pozdraviť, správať, jednoducho všetko čo ich v tej chvíli napadlo. Asela ich však rýchlo rozohnala a žiaľ, nikto sa nedozvedel nič zaujímavé. Tal sa mala posadiť na svoje miesto a v tichosti čakať kým prijímaním prejdú aj ostatní, a potom si vypočuť výsledok. Ani Alya nemala čas od kamarátky získať nejaké tajomstvá, pretože ju tam kňažka poslala ako druhú v poradí. Vystresované dievča roztrasene vošlo do miestnosti a keď zanedlho vyšla, strach v pohľade vymenil spokojný, možno trocha neistý úsmev. Sebavedome si sadla vedľa Tal a naznačila, že pohovor prebehol dobre. To sa netýkalo všetkých. Jedno z mladších dievčat sa z pracovne vyvalilo so slzami v očiach a Asela ju musela upokojovať. Podľa všetkého kvôli tréme nezvládla ani základnú premenu eny - to bol teda prúser. Ako posledný sa pred komisiu vydal Valer, celkom pokojne a vyrovnane. A v podobnom rozpoložení sa znova objavil na chodbe (možno sa zdal trocha veselší). "Neuveríš čo mi povedala majsterka! Vraj 'talent na detaily'... a potenciálne nábeh na vyšetrovateľský inštitút!" Šepkala Alya nadšene a dávala si pozor aby ju Asela neodchytila tak ako pri tej večernej modlitbe.

Po poslednom pohovore vás Asela pozvala do pracovne, kde ste sa pred majstrov postavili ako na popravu. "A prijímanie je u konca. Každému z vás - či ste boli úspešní alebo nie - ďakujeme za účasť. Nových študentov naberáme každoročne, tak prosím nezúfajte ak vám to teraz nevyjde. Na prípravu budete mať celý ďalší rok. No, nebudem zdržovať, rovno prejdime k výsledkom." Otočila sa Mael na majstra Gantara a nechala ho prezradiť výsledky. Jej slová zneli vskutku zlovestne; rozhodne znamenali, že niektorí z vás to nezvládli. Majster sa zdvihol zo stoličky a podišiel k skupinke. Potom prešiel k Valerovi a podal mu do rúk akési osvedčenie. "Gratulujem, Valerien Lewon." To isté pre najbližšiu kamarátku Tal. "Gratulujem, Alyana Enham." A napokon sa pristavil k nej samotnej. "Gratulujem, Tal'maer." Každému z vás podal ruku a poriadne ju stlačil. "Gratulujem novým študentom našej akadémie." To znamenalo, že zo siedmich ste prešli len traja - a netrvalo dlho kým sa zborové sklamanie prejavilo naplno. Dvaja chlapci sa ako tak dokázali udržať, aj to dievča, no Asela vedela čo sa stane s tou poslednou, ktorá to predtým nezvládla a rýchlo ju v záchvate srdcervúceho plaču vyviedla na chodbu. V osvedčeniach, ktoré ste dostali, sa nachádzal text potvrdzujúci vaše prijatie na akadémiu, konkrétne do prvého akademického roku, vrátane oficiálnej pečiatky akadémie.

Na chodbe ste pozostali len traja - Asela ešte čosi v pracovni preberala s majstrami - a konečne ste mali chvíľku osamote. Alya bola natoľko natešená, že nemala slov. Valer sa radoval vlastným spôsobom; ticho sedel na lavičke a spokojne sa usmieval. "Dúfam, že budeme mať spoločnú izbu! A počula som, že steny akadémie sú vyložené zlatom! A majú tam... kanalizáciu! Funkčné, vnútorné záchody!"

Tal´maer


Keďže som skončila ako prvá, bolo mi jasné, čo ma po východe z miestnosti čaká. Doslova ma začali bombardovať otázkami z každej jednej strany. Sotva som decká vedela odohnať.. vlastne ani nevedela, pomohla mi až Asela. Len som ostatným naznačila, že mám v pláne ostať ticho a sama som si sadla na lavičku, čakajúc na moju kamarátku. Vyšla von pomerne spokojná. Rozhodne na nej bolo vidieť, že sa cíti lepšie, než pred tým. Potľapkala som na miesto vedľa mňa a len som ju pobavene lakťom drgla.

Jedna s našich mladších členiek to úplne nezvládla a hrozne sa rozplakala. V podstate odtiaľ vybehla s plačom. Navrhla som Asele, že jej s ňou pomôžem keďže.. no, bola som mladšia. Skôr ma brala ako rovestníčku a tak. Pre to som si dievčinu posadila na kolená a len som ju chvíľku upokojovala, zatiaľ čo som sa ďalej venovala no.. v podstate nič nerobeniu.

Po poslednom pohovore sme všetci predstúpili dovnútra pred majstrov. Ako prvá k nám prehovorila majsterka Mael a následne Gantar, ktorý pomaly podišiel ku každému, kto bol prijatý na akadémiu. Keď som dostala svoje osvedčenie, do ktorého som sa skôr tak automaticky začítala. No ani som si príliš nevedela spojiť slová. Bola som totiž moc.. nadšená? rada? Kto vie.. minimálne zaplavená eufóriou. 

"JOSH!" Vykríkla som poriadne nahlas a z celého hrdla po tom, ako sme sa dostali na chodbu. Bolo mi celkom jedno, že to mohli majstri počuť. "ALYA!" Vyhlásila som znova a nadšenie mojej kamarátky som úplne zdielala. V podstate som sa k nej vyrútila, objala som ju, možno aj zodvihla z nôh a pár krát som s ňou vo vzduchu zatočila. Teda v rámci možností samozrejme. Ako som ju znova nechala stáť na vlastných, len som sa zohla, oprela som sa o vlastné kolená a s takým polovyplazeným jazykom som si niečo nezrozumiteľné povedala.. sama pre seba. Ani som si moc nevedela nejaké vnútorné záchody predstaviť.
"Mi sme to zvládli.. heheh." Uchechtla som sa. Znova som sa vystrela a len som podišla k Valerovi, ktorý sedel na lavičke. Jednu nohu som si vyložila vedľa neho. Celkom som si užívala, keď som mohla byť vyššie než on. Oprela som sa o zohnuté koleno a naklonila som sa k mladíkovi.
"Heheee Valer Valer..." Posnažila som sa mu postrapatiť vlasy.
"Ešte ťa aj prestanem stále škándliť.. kto vie.." Vyplazila som na neho jazyk a následne som sa len s ďalším návalom takého dievČenského chechotu odpratala späť ku kamarátke. Mala som v pláne niečo zobnúť z kuchyne.. určite tam pre nás niečo mali.. no nie ?

"Aj by si mala! Ušetríš tak energiu! Na akadémii sa povinnostiam nevyhneš." Odvetil Valer pobavene pričom očividne narážal na jej časté utekanie od roboty, napríklad keď sa namiesto nosenia debničiek vybrala do lesa za Alyou, a potom tam obe skoro hlúpo umreli. Sám bol stále šokovaný, že sa mu toto prijímanie podarilo - samozrejme to čakal, no musel sa preniesť cez skutočnosť, že jeho život v chráme sa končí a začína život celkom nový, snáď lepší. Vás dve nechal odísť a potichu zostal sedieť na chodbe, ponorený vo vlastných myšlienkach.

"Decká, nebehajte mi tu!" Okríkla vás Mona, keď ste sa do jedálne privalili ako veľká voda. Bolo už po raňajkách a kňažka práve upratovala miestnosť a snažila sa zozbierať špinavý riad na jednu kopu. Nejaké pozostatky vám možno ešte zostali. "Už nie sme "decká," teraz sme študentky!" Opravila ju Alya so širokým úsmevom, prihnala sa k najbližšiemu stolu a schmatla z neho dva kusy studených varených zemiakov spoločne s niekoľkými kúskami mrkvy. "No pekne! A čo tu teda hľadáte v našom svätom chráme, milé študentky?!" Zodvihla svoju metlu a chvíľu sa zdalo, že vás s ňou chce naháňať. "Hovorí sa: gratulujem vám, a veľa šťastia..." Svoju vetu nestihla dokončiť, lebo Mona po nej vrhla špinavý tanier a radšej vybehla von na nádvorie.

Zanedlho vás vyhľadala Asela a oznámila vám dôležité informácie. A aké to boli informácie! Keďže tento chrám bolo posledné miesto, na ktorom museli majstri vykonať prijímanie, za pár hodín odchádzali rovno na akadémiu a vás troch mohli zobrať zo sebou - inak by ste sa tam museli trepať peši v doprovode jednej z kňažiek. Ako by ste túto ponuku mohli odmietnuť? Viesť sa luxusným kočom, v sprievode majstrov maggyje, vašich budúcich mentorov a učiteľov? Vskutku jedinečná šanca. Možno vám cestou dokonca ukážu nejaké úžasné veci. Podmienkou bolo zbaliť sa a vonku stáť na pozore v priebehu najbližšej hodiny; majstri chceli na akadémiu doraziť ešte pred zotmením. To teda vôbec nebol problém, vlastnili ste nanajvýš nejaké oblečenie (aj to vám museli venovať kňažky) a zopár vecí. Zatiaľ čo ste sa balili, prišli sa s vami rozlúčiť kamaráti. Bolo jasné, že Rigarovi bude najviac chýbať jeho kamarát Valer. "Takže vás zobrali? Troch? Ja to chcem skúsiť budúci rok..." Prezradil so smutným úsmevom. "Za pár dní odchádzame aj my. Na juh." Za tie posledné dni ste skoro na sťahovanie zabudli. Bola to zvláštna predstava - tento chrám, doteraz plný života a detského smiechu, bez jedinej ľudskej duše, obývaný len duchmi. A ak nejakým šťastím prežije vojnu, tak sa stane zarastenou a zabudnutou ruinou kdesi uprostred nekonečných lesov provincie.