Akadémia hlbokej studne

Na nádvorí sa zhromaždilo celé osadenstvo chrámu, všetci ľudia, ktorí vám posledné roky boli jedinou rodinou, vrátane Sestry. Kňažky aj deti sa s vami chceli naposledy rozlúčiť, popriať vám úspech a veľa šťastia. Rigar vám venoval svoje gratulácie a len z nevôle sa s Valerom rozlúčil - snáď sa znova uvidíte o rok. Ale za tak dlhý čas sa môže stať čokoľvek, koniec vojny bol predsa v nedohľadne. Aj napriek tomu, že ste sa mali celú cestu zviesť v doprovode majstrov, Sestra s vami vyslala Aselu, ktorá mala na akadémii vyriešiť zopár dôležitých záležitostí. Tento fakt najviac potešil Valera, lebo Rigar nebol jediný s kým sa v chráme "priatelil." "Kráčajte s Valemarom, deti moje. A správajte sa tam slušne!" To boli posledné slová, ktoré vám Sestra Elana darovala.

Následne sa naskytla zásadná otázka - ako sa natrepať do koča? Ten bol pomerne veľký, no zadná časť (krytá) bola určená pre nanajvýš šesť osôb, tri na jednej strane a tri oproti nim. Asela sa napokon rozhodla sadnúť si hore vedľa kočiša; vlastne jej to miesto celkom vyhovovalo (až pokým nezačalo liať ako z krhly). Povozníka potešilo aj to, že deti zo sebou nemali mnoho batožiny, a všetky vaše veci sa mu podarilo natlačiť kamsi do úložného priestoru. Vy traja - Tal, Alya a Valer - ste si sadli vedľa seba a traja majstri tiež, rovno oproti vám. Majsterka vás ubezpečila, že cesta nebude trvať dlho a aj napriek tomu, že prakticky budete cestovať popri vojenskom fronte, je celkom bezpečná. Možno tým len myslela, že ak by sa vás nejakí zúfalci pokúsili prepadnúť, dlho by neprežili. To teda bola istá forma bezpečia. A možno by ste uvideli čo dokážu skutoční majstri maggyje.

A napokon ste vyrazili. Po niekoľko najbližších hodín (až do neskorého poobedia) voz prekvapivo rýchlo trielil po prašných a kamenných cestách, pomedzi husté lesy, trávnaté lúky, nekonečné, šíre polia, dedinky, mestá, rieky, až ste v diaľke zahliadli mohutné výšiny Dorymských hôr. Majster Tymil po celý čas pospával a nedokázal ho zobudiť ani ruch civilizácie - bolo to vlastne celkom pozoruhodné. Gantar sa s vážnym záujmom venoval knihe zvanej Gurmánske dobroty do kuchyne od akéhosi majstra alchýmie Hilloma a skoro ani raz od nej neodtrhol oči. Majsterka len neprítomne sledovala okolie, no v skutočnosti sa zdalo, že potichu medituje. Ak ste však mali nejaké otázky, rada ich pre vás zodpovedala. Valerovi sa podarilo zistiť, že akademický rok začína už za pár dní; po príchode vám budú pridelené izby, ktoré sú zvyčajne po troch osobách a zväčša rozdelené podľa pohlavia; ak nemáte vlastné knihy, dostanete ich zadarmo od akadémie; to isté platilo pre študijné ošatenie; rozvrh je pre prvákov viacmenej jednotný a nie natoľko flexibilný ako pre vyššie ročníky a jedlo je takmer vždy k dispozícii v jedálni, pričom študenti si ho môžu pripravovať aj sami, no toľko energie je vhodnejšie využiť na štúdium a tréning. Alya si znepokojene uvedomila, že počas štúdia nebudete mať skoro žiadny voľný čas. Niežeby ste sa v chráme len zabávali, neraz ste pracovali aj celé dni, no na akadémii sa jednalo o intenzívny a nezastaviteľný režim, ktorý zastavilo len úspešné splnenie koncoročných skúšok. Krátky oddych a potom znova... a znova.

____________________________________________________________________________________

Holohlavý majster sa krátko pred príchodom do areálu akadémie prebudil ako na povel. Alebo ho zo spánku prerušil silný lejak, ktorý sa len pred chvíľou spustil. Obloha sa zlovestne zatiahla, no to vám nezabránilo na obzore spozorovať siluetu niekoľkých mohutných budov a množstva vysokých veží, tenkých, hrubých aj prapodivných. Majster Gantar si z vás neuťahoval, keď spomínal, že akademický komplex sa môže veľkosťou rovnať nejednému mestu. Nejednalo sa o jedinú budovu, ale okrem tej hlavnej aj o desiatky menších. Akadémia sa celkom rozliehala na štyroch kopcoch, pričom bola umiestnená priamo na svahu mohutnej hory, ktorej vrchol ste v tomto počasí nedokázali zahliadnuť. Časť komplexu bola obohnaná hradbou, na iných miestach prírodnými prekážkami - jazerom alebo skalnatými útesmi. Len z prvého pohľadu sa toto miesto javilo ako nedobytné a ľahko obrániteľné proti útočníkom zvonka. V týchto časoch isto obrovská výhoda, najmä v takej blízkosti frontu.

Náhle vás všetkých prepadol zvláštny, nevysvetliteľný pocit. Zvláštny, ale... rozhodne príjemný. Hlavný vstup cez hradbu bol vzdialený minimálne ešte na míľu, no odrazu ste mali dojem, že túto vzdialenosť dokážete prebežať po vlastných, snáď rýchlejšie než koč samotný. Okolie akadémie vás nevysvetliteľne začalo energizovať. Na pokožke ste pocítili jemné šteklenie, chĺpky po celom tele sa vzrušene postavili a neobišli vás silné zimomriavky. Ako by ste sa ponorili do úžasného horúceho kúpeľa, no s absenciou horúcej vody. "Cítiš to...?" Obzrela sa Alya na kamarátku s prekvapeným výrazom. Majstri si všimli, že vás niečo rozrušilo a Gantar zložil svoju knihu. "Ach, je vhodno spomenúť, že akadémia stojí na tafritovej studni. Toľká intenzita eny má fascinujúci efekt na používanie maggyje. A samozrejme, jej štúdium." Začínalo to dávať zmysel. Ak sa niekde učilo maggyji, bolo to na mieste, kde sa poľahky používala. "Blízkosť tafritovej vody pomáha prietoku a urýchľuje reguláciu eny vo vašich telách. V praxi to znamená, že sa študenti maggyji učia, povedzme, dvakrát rýchlejšie."

"Dobrá otázka." Pousmial sa Gantar akoby od Tal presne takúto reakciu očakával. Odpoveď mal okamžite pripravenú. "Ale myslím, že si to nepochopila celkom správne. Cieľom je učenie zrýchliť, nie zjednodušiť. Ak by sme študovali na mieste, ktoré je v enovej koncentrácii slabé, k pokročilej maggyji by sme sa - my smrteľníci - dostali snáď až v starobe. Už takto štúdium trvalo celé roky, a dokončenie rokov na akadémii neznamenalo, že sa z absolventa stane majster. Stať sa expertom v maggyji, to bola celoživotná púť, a mnohí sa ani do vysokého roku nedokázali dostať na úroveň, o ktorej snili. "A študenti rozhodne nie sú na akadémii pod zámkom. Väčšina praxe prebieha práve za jej stenami... a skúšky, aby sme ich neuľahčovali, sa zväčša konajú mimo dosahu studne." Vysvetlil učiteľsky so zdvihnutým prstom a konečne to trocha začalo dávať zmysel. Prakticky to znamenalo, že pomocou studne ste sa mali učiť - teda vám rýchlejšie dochádzalo chápanie eny a jej manipulácie a zároveň ste si rýchlejšie regenerovali energiu, no nemohli ste sa na ňu spoliehať v praktickom ohľade. Systém bol pravdepodobne nastavený tak, že čokoľvek ste sa naučili na hodinách, ste potom museli použiť vonku, mimo dosahu studne. Tak sa preukázalo či ste to naozaj zvládli. Alya si spomenula, že o tafritových studniach čítala v nejakej knihe. "Majster, ako hlboká je táto studňa?" Spýtala sa s nekrytým záujmom. Tieto prírodné úkazy ju fascinovali. Najmä pretože boli súčasťou dolnozemí, o ktorých sa mnohé doteraz nevedelo. "Veľmi. Dotknúť sa jej dna mala zatiaľ česť len Valemara Javera. Hĺbka sa meria na niekoľko desiatok míľ." Alyi sa na tvári objavil obdivný výraz s prímesou rešpektu - do tej studne by ste teda nechceli padnúť. Vaše telo by zrejme nikdy nevyslobodili.

Verská Akadémia sa rozprestiera na južnom úpätí mocného Dorymského pohoria v srdci Gelandského regiónu, známeho svojimi nezdolnými, zdanlivo nekonečnými kopcami a vysokými, mohutnými skalnými útvarmi, zvanými "dorymely" a tisíckami jazier situovanými pomedzi týmito pahorkami. Zaujímavosťou Gelandu je výrazne chladnejšie podnebie než v zbytku provincie, spôsobené najmä studeným vzduchom schádzajúcim zo strmých úbočí Dorymu. To sa veľmi líši od prímorského prostredia, ktorým je pobrežná provincia Dur'vatta tak známa. Domáci obyvatelia zvyknú túto oblasť nazývať aj "hraničným svetom" medzi nebesiami a zemou, alebo prechodom na nebesia, pričom najvyššie štíty pohoria majú predstavovať sídla bohov. Draky a hordy ich verných stúpencov si po nie príliš priateľskom príchode k svahom Dorymu tieto mýty overili a sami sa presvedčili, že na končiaroch nájdete len sneh, ľad a smrť. No z istotou môžeme povedať, že znesvätenie "neba" na väčšinu domorodcov príliš nezapôsobilo a Valemarom sa nezačali okamžite klaniať - práve naopak.

Ale prečo Geland získal takúto zaujímavú povesť? Osoba neznalá sveta by si tiež zrejme pomyslela, že v Gelande zablúdila kamsi do Clony. Skutočným dôvodom je takmer neustála prítomnosť hustého oparu, splývajúceho s nízko položenými oblakmi, pričom nikto nevie kedy sa mu podarí dostať z tejto hmly - pretože okamžite vojde pomedzi lenivo sa valiace oblaky na svahoch Dorymu (prvý obrázok). Tento výnimočný prírodný úkaz dodáva oblasti istú nadpozemskú atmosféru; pocit, akoby ste vošli do iného sveta. A možno by ste mali pravdu. Geland, ako hornozemská oblasť, má zvláštny vzťah s dolnými zemami. Ak si človek cestujúci týmto regiónom nedáva dobrý pozor, môže spadnúť do jednej z početných masívnych dier, ktoré Geland lemujú - cudzincom táto zem neraz pripomína deravé kamienky zo dna morí. Ak ste si aj na diery dali pozor, nestabilná zem sa pod vami môže kedykoľvek prepadnúť. Vy tak nájdete novú jaskyňu a zachránite budúcich nešťastníkov, no sami to len ťažko prežijete. Niektoré otvory siahajú do obrovskej hĺbky, neraz aj desiatok míľ a sú súčasťou kontinentálneho systému dolnozemí; celková nestabilita spôsobuje aj časté zemetrasy. Ak by neboli tieto chodby zaplavené, celým Gelandom by ste pokojne prešli aj popod zemou. Veľká časť týchto prepadlísk je zaplavená a teda sa prakticky stali jazerami.

Hmla však svetu nevládne a nie je to tak ani v Gelande. Časté (a intenzívne) obdobia dažďov dokážu opar rozvíriť, neraz aj rozplynúť a ak sa na túto úlohu nepodujmú tmavé mračná, slnko si dokáže poradiť. To však spoza mrakov vykukne len zriedkavo, no ak áno, krása Gelandu sa ukáže naplno (obrázok 2). Aj napriek vhodnému podnebiu na rast lužných lesov v podhorskej oblasti moc stromov nenájdeme. O močiare, mokriny núdze niet, no skutočných starolesov sa tu nachádza len pomenej. Okrem medzisvetskej nálady je Geland charakteristický svojou tichou a pokojnou atmosférou - k čomu isto dodáva večný opar, ktorý výrazne tlmí zvuky prírody, no zároveň sa tak prejavuje aj demografická prázdnota. Toto zvláštne prostredie nekonečnej hmly, chladu, zemetrasov a nestabilného podlažia ulahodí len máloktorému kolonistovi a okrem domácich halianov sa o tunajší pobyt zaujíma len malá časť obyvateľov - tí sa hlavne sústreďujú na južnom pobreží provincie, kde obchodujú s kontinentom. Ale sem na sever nedostanete nikoho dobrovoľne. V širokom okolí akadémie sa teda nenachádza žiadne mesto, žiadne osídlenie obyvateľov Falkenu, len sem tam zbytky halianských a sauriánskych domorodcov a nekončiace kopce, jazerá, lúčiny a dorymely.

O bežných obyvateľoch síce niet slychu, no Geland nazývajú domovom stovky hraničiarov (organizovaných vo vlastnom spolku), ktorých úlohou je udržiavať bezpečnosť v regióne a strážiť vysoké horské priechody vedúce cez Dorym. Tieto zasnežené hraničné pasáže sú bránené hradbami a malými pevnosťami, v ktorých hraničiari sídlia - úlohou týchto bojovníkov, skautov, hliadkarov a hájnikov je zároveň ustrážiť niektoré dolnozemské priechody, ktoré nie sú celkom zaplavené, a provincii v prípade nepriateľskej invázie poskytnúť skoré varovanie. Cez Dorymské pohorie by však útočil len nerozvážny šialenec alebo mimoriadne odvážny šialenec - je to takmer nemožné. Geland je možno hraničná oblasť, nie celkom zvládnutá, trocha divoká, no takmer s dokonalou obranou - ak útočiacu armádu nezlikvidujú zemetrasy a deravá zem, ktorá by sa pod váhou toľkých ozbrojených mužov a žien prepadla, dostalo by ich vyčerpanie z lezenia po strmých svahoch kopcov, a napokon nemôžeme vylúčiť ani partizánske taktiky domorodých halianov. Tí sa neštítia bojovať proti vlastnej rase - však väčšina nepriateľov zo severu sú halianske kmene a "národy." Gelandskí haliani svoju vlasť milujú a tento fakt je Valemarom dobre známy (jedného pri invázii z kontinentu dokonca aj zabili, no to je informácia prísne tajná). Domorodci sú odborníci na partizánsky boj, na ktorý výborne slúžia lokálne dorymely - prakticky nedobytné vysoké skaliská, do ktorých sa dostanete len pomocou krídel.

Valemara Javera si po "víťazstve" a založení novej provincie rýchlo uvedomila prednosti tohto regiónu a na základe neuveriteľného šťastia sa jej podarilo nájsť aj tafritovú studňu, na ktorých sa zvyknú maggyjské inštitúcie budovať. Ako bonus v tomto prípade ide o jednu z najväčších studní, ktoré sa drakom Falkenu podarilo obsadiť. Táto špecifická studňa - zvaná Hlbočnica - sa nachádza hlbšie pod zemou a môže byť zdrojom niektorých lokálnych zvláštností, napríklad hustého oparu a zvláštneho "ticha." Akadémiu následne vystavali rovno na kopcoch v blízkosti Hlbočnice, okolo rozľahlého jazera zvaného Strieborné. Zo systému zaplavených podzemných chodieb postupne vypumpovali vodu a tie sa stali priestormi a koridormi novej akadémie. Najväčšia chodba vedie rovno popod Strieborné jazero a prepája celý komplex akadémie - všetky jej inštitúty. Početné budovy akadémie sú dodatočne vybudované na špeciálne upravených podlažiach nasiaknutých enou, aby sa v prípade zemetrasov nerozpadli.

Akadémia nemá jedno špecifické centrum; rozprestiera sa na viacerých kopcoch, pričom jej stredodobom je jazero, okolo ktorého stojí väčšina budov. Spomedzi inštitútov je vhodné spomenúť vojenný inštitút pripomínajúci valemarskú pevnosť; medický inštitút so svojimi skleníkmi a záhradami, ako podobne aj inštitút alchemistov; policajné a artefaktačné inštitúty umiestnené v mohutných podzemných aulách; teologický inštitút tróniaci na najvyššom kopci spoločne s budovou astronómie; remeselný inštitút na brehoch Strieborného jazera a okrem nich aj budovy v ktorých sídlia legalisti, stavebníci, umelci a iné študijné odbory. Vzdialene od hlavného komplexu ste zahliadli chrámový inštitút, kde študujú budúce kňažky. Na kopcoch v okolí akadémie sa nachádzajú vysoké kamenné obelisky, ktoré ste identifikovali ako zberače eny - kolektory. Najväčšou budovou je valemarská alebo javerská hala a jej mohutné nádvorie, ktoré slúži na verejné zhromaždenia. Hala bola vyššia než akákoľvek budova, ktorú ste v živote videli. Nachádza sa v nej hlavná sála, fungujúca aj ako študentská jedáleň a zároveň miesto na oficiálne akademické podujatia, slávnosti a podobne. Valemara Javera sídli rovno pod touto halou, hlbšie v podzemí, kde prebývajú aj majstri. Blízko u haly sa nachádzajú študentské dormitóriá, ktoré snáď dokážu pohltiť aj stovky unavených a vystresovaných študentov.

________________________________________________________________________

Koč sa prehnal cez vstupnú bránu akadémie, menovite mohutnú bránu a dva dorymely, ktoré na oboch stranách cesty stáli ako strážne veže. Na ich vrcholoch sa týčili malé obranné domce obývané spriatelenými halianmi. Strelci (v rukách držali obrovské luky) vám z výšky venovali krátky pohľad, no hmla vám znemožnila vidieť ich jasne. Akoby rukou boha sa cez mračná na moment predrali posledné lúče slnka, svetlo sa prehnalo hmlou a vy ste mohli očami spočinúť na celej akadémii hlbokej studne. Slovo "akadémia" prirodzene naznačuje na singulárnu budovu, jedno konkrétne miesto, no teraz ste pochopili ako sa realita skutočne má. Tu sa jednalo o celé akademické mesto! Alya sa nevedela na tento komplex vynadívať a zabudla zatvoriť ústa. Koč prechádzal širokou kachličkovou cestou rovno k hlavnej hale a cestou tam ste videli stovky ľudí - študentov, starších i mladších, hraničiarov, majstrov, učiteľov, kňažiek - žijúcich svoje životy, študentské alebo nie. Obyvatelia akadémie tu mali k dispozícii kúpele, športové ihriská, hipodróm, bojovú arénu, výčapy, taverny, meditačné záhrady, všetko čo ste si len mohli predstaviť. No ak ste tu mali žiť niekoľko najbližších rokov, tak to dávalo zmysel.

"Vitajte vo Vere." Venovala vám úsmev majsterka Mael. To, že na vás akadémia zapôsobila, ju neprekvapovalo. Odrazu ste sa ocitli v celkom inom svete. Nie vo svete sirôt a chladných chrámov, ale vo svete vyššej spoločnosti, s ktorým ste doteraz nemali žiadne skúsenosti. Voz sa pretlačil pomedzi dav blokujúci cestu, tvorený najmä študentmi, ktorý sa ku večeru vyšli nejako zabaviť. Po krátkej ceste ste dorazili pred hlavnú halu, kde kočiš konečne zaparkoval. Uprostred mohutného nádvoria stála mohutná socha draka, zrejme Valemary Javery, a pod ňou veľkolepá fontána, od ktorej sa ako rieka tiahol umelý potok až k vysokému akvaduktu, vedúcemu okolo celého akademického komplexu.
Rozhodne tu nebolo prázdno. Niekoľko tuctov detí vám blízkeho veku - pravdepodobne ďalší prváci - postávalo na tomto námestí a čakali až sa niečo začne diať. Títo museli doraziť len dnes, nedávno, podobne ako vy. Valer sa otrasene vytrmácal na pevnú zem a skoro spadol na zadok, Alya si naopak dávala väčší pozor, no nezabudla obdivovať všetko čo v okolí uvidela. Dvaja majstri a Asela sa s vami rozlúčili - Tymil len mlčky - a odbehli kamsi dovnútra. Pozostala s vami len majsterka. "A sme tu - teraz vás čaká malé privítanie. Prosím, pridajte sa k ostatným prvákom. Zanedlho sa vám bude venovať majsterka Veke. Ja sa musím odobrať, no dovoľte mi popriať vám veľa šťastia do nasledujúceho štúdia. Uvidíme sa na hodine." Napokon zmizla aj ona, podobne aj koč, a vy traja ste tu zostali celkom sami, obklopení neznámym, cudzím, celkom novým prostredím a ľuďmi, ktorých ste nikdy predtým nevideli. Tí sa však mohli stať vašimi kamarátmi. "Ja... toto som teda nečakala. Oooh... vau." Reakcia Valera bola podobná. "Ešte že som neodišiel do tej armády..." Prehodil s dobrou náladou; dokonca musel aj zvýšiť hlas, lebo cez vravu a ruch tohto miesta ste sa skoro nepočuli. Deti dokázali byť naozaj hlučné.

Niekde v hĺbke duše ste vedeli, že dostať sa pomedzi ostatných prvákov nebude tak jednoduché. Traja otrhanci, vystrašení a neistí, ešte sa držiac aj za ruky, ste na tomto okázalom námestí vyzerali ako päsť na oko a dravci takúto slabosť dokázali vycítiť na míle. A vy ste s takou sortou teda mali svoje skúsenosti, dokonca len nedávne... no aj slepému stačil jediný pohľad na vaše ošatenie a bolo mu jasné, že sem jednoducho nepatríte. "Chudina na OBZORE!" Ozval sa posmešný hlas delnského dievčaťa s blonďavými vlasmi, isto patriacej k tej povestnej "vyššej" triede, a bodla smerom k vám prstom. Povedzme, že vám chvíľu trvalo až ste si uvedomili koho má presne na mysli. Samozrejme, že vás troch. Jej banda (zrejme tiež prváci) sa doteraz venovala inému úbožiakovi, akémusi vydesenému sauriánovi, ktorého vodkyňa bitkárov držala za golier a teraz okamžite pustila na zem, kam sa bolestivo zrúbal ako vrece zemiakov. Následne sa stratil kdesi v dave, ďakujúc vám za neplánovanú záchranu. A ich vedúca? Druhá valeánka, ktorú ste v priebehu posledných dní videli. Nie majsterka, ale dieťa, rovnako ako vy. V jej očiach sa objavil zlomyseľný záblesk a banda asi šiestich buranov sa presunula k Tal, Alyi a Valerovi. "Tak, čo to tu máme? Dve chudery a jeden chudák. Pri 'marovi, z ktorej diery ste to vyliezli?" Zatvárila sa znechutene pri pohľade na vaše "chrámové" šaty. Alya znova od strachu stratila slová a Valer sa zamračil a zaujal pevný postoj, pripravený na bitku. "Cestou sem som tých dier teda videla dosť." Poznamenala jej kamarátka, na čo sa banda zborovo zasmiala. "Kde ste nabrali toto obleč...? Počkať, toto predsa nie je oblečenie. Mala som na mysli "trhance."

Dievča bolo priamosťou a agresivitou Tal priam zaskočené; rozhodne od nej takúto reakciu nečakala. Vo zvyku mala tyranizovať deti, ktoré sa sami nedokázali brániť a boli ľahkým cieľom. Od takých chudákov jej nehrozilo nič, dokonca to bola zábava. Sranda to prestala byť až sa niekto začal stavať na jej "úroveň." Na moment zneistela - Tal to jednak hrala alebo bola naozaj schopná a v konflikte sebaistá. To, že sa Tal do očí teraz nehrnuli slzy, ju presvedčovalo o tej druhej možnosti. A to znamenalo, že konečne našla niekoho kto by ju mohol otestovať. Valer bol rozhodnutý Tal pomôcť, predsa len sa plánoval pridať k armáde - konflikt istým spôsobom obľuboval. Alya pozorne kamarátku sledovala, no nezastavila ju. Mladá valeánka sa k svojej "obeti" tvárou priblížila na vzdialenosť niekoľkých palcov a potichu prehovorila. "A čo sa dozviem, chudina?"