Akadémia hlbokej studne

Javera si všimla, že Tal je celá nesvoja. Na takúto reakciu bola dobre zvyknutá. Len málokto si pred bohom dokázal zachovať svoje sebavedomie a chladný postoj. Pohľad Javery neraz zlomil aj mocnejších, tak čo zmohli deti uvrhnuté do celkom nového sveta?
"Hlboko v srdci to vieš... avšak v tejto chvíli je tvoje vedomie zatemnené. Tvoj čas príde." Odvetila hodvábnym hlasom v snahe upokojiť Tal - pričom jej snaha bola podložená podvedomou maggyjou. Mystika bola Javere tak blízka a známa, že si niekedy ani sama neuvedomila kedy ju používa. Slová Valemara samotné boli maggyjou.
Druhý Valemar, Javerin vážený hosť, náhle zdvihol hlavu a prenikavo sa zahľadel na Tal. Javera mu prenechala slovo, no najprv ho chcela predstaviť. Prečo by sa s tým vôbec unúvala?
"Zdá sa, že Vāṉavil ti chce niečo prezradiť." Jeho meno už určite niekedy počula - alebo videla. Zrejme v svätopisoch, ktoré ste deň čo deň museli čítať v chráme. Vedela však, že nepatrí k Trónu Severu, a teda musí pochádzať jednak z kontinentu alebo inej oblasti Domínia. Nebol Vāṉavil náhodou jeden z dôverníkov a blízkych spoločníkov Veľkého Isenóra...? Alya to isto bude vedieť. No v tom sa miestnosť ponorila do akejsi dusivej a hmatateľnej temnoty, pričom svetlo sa akoby zo sveta celkom vytratilo, a miestnosť sa pred jej zrakom začala vlniť a deformovať. Valemarove oči celkom sčerneli a jeho hlava sa začala prudko hýbať do strán, akoby čítal text obrovského zvitku.
"Dobre vypočuj a dbaj na moje slová, potemnelá. V tvojom údele zračím zatiahnuté mračná, a potom jas. Prudký príval vody... a dážď. Hustý dážď. Vodu. Vodnú plochu... jazero? Jazero lesknúce sa v slnku. Nie. Stoj. Odraz. Zračím tvoj okrídlený odraz vo vode. A nielen tvoj. Viď aj iné osoby... ale nejasné. Let nad hladinou. Odraz vo vode? Možno. Možno v zrkadle. Voda je predsa zrkadlom. A... rozbúrená voda, črepy skla, tvoja podoba roztrieštená. Potápaš sa pod vodu. Vchádzaš do seba. Tvár v zrkadle a za zrkadlom. Búrlivé časy, vskutku. A napokon... tma." Jeho hlas nepatril do tohto sveta. Zdalo sa akoby Vāṉavil hovoril spoza Clony, z celkom inej existencie. A pravdepodobne tak aj urobil, pretože jasnovidectvo bolo možné len počas hlbokého tranzu. Miestnosť sa po jeho preslove vrátila do pôvodného stavu.
"Tal'maer, len ty môžeš znať význam tohto zračenia, no nie zaraz. Samozrejme, to mi nebráni trocha ti pomôcť. Vāṉavil bude isto súhlasiť, že "odraz" bol stredobodom jeho videnia." Tal by zaprisahala, že Javera jej počas poslednej vety venovala krátky priateľský úsmev, no to si mohla pokojne domýšľať. Po tomto ju Javera prepustila a Tal mohla odísť. Pred salónom ju už čakala rozklepaná Alya, stále v miernej panike z krátkeho stretnutia s dvoma Valemarmi, podobne ako ostatní študenti postávajúci navôkoľ, medzi ktorými vládlo zvláštne ticho.
"A-ako si to prežila...?" Spýtala sa Alya čušky, pričom na jej tvári sa stále leskli slzy, jednak slzy strachu, jednak slzy svätého obdivu a nekonečnej viery.

Nemala som absolútne žiadne tušenie, o čom Valemara rozprávala.. alebo čo sa mi snažila povedať. No bola som dieťa, nebola som jedna z kňažiek, ktoré by jej slová vedeli prijmúť s prikývnutí a vnútorným pokojom. Pohľad som obrátila na druhú siluetu za priehladným závesom. Niekoho, koho Javera predstavila ako Vanavila. Meno tohto... Valemara, mi nebolo známe. Teda.. možno mi niekde v zadu v hlave niečo psomenulo, ale bola som si istá že nepatrí k severu. No viac som si vybaviť nevedela. 

Mala som z toho zlý pocit. Ja som príliš často zlé pocity nemávala. Bola som predsa len celkom darebák a mi sme sa riadili intuíciou. Ak mi hovorila že by som niečo namala robiť, alebo odniekadiaľ utiecť, tak som tak spravila.. no a naopak. Teraz? Sotva som spočinula oči na siluetu druhého Valemara a rovno som pocítila strnutie v nohách. Nervozita? .. kto vie.

No to čo sa stalo ďalej, sa jednoducho nedalo popísať slovami. Nie v mojej mladej a neskúsenej hlave. Hľadať niečo racionálne. Ako by sa to aj racionálne dalo popísať? V mojich očiach sa začalo diať niečo nepredstaviteľné. Samotný vzduch okolo nás potemnel. Nie len otemnel, ale aj sťažel. Ako keby som sa ocitla v nejakom podivnom čiernom mlieku. Alebo to bola len moja hlava? Valemarova hlava sa  začala prudko hýbať do strán a mne sa v hlave ozval hrôzostrašný, no veľmi tichý panický výkrik. Prestala som sa triasť, v podstate som úplne zamrzla. Pravdepodobne som aj prestala dýchať.. kto vie. Z jeho slov som si ale v tomto momente neodniesla nič, len hrôzu, no pravdepodobne sa mi ešte v noci budú vracať. Nebola ani racionálna, skôr taká živočíšna.

"Uhm.." Vypadlo zo mňa roztraseným hlasom, ktorý som sa ani nesnažila upokojiť. Postúpila som o krok dozadu. O druhý.. a následne som takmer vybehla  miestnosti von. Alebo som aspoň chcela. Môj krok však bol pomalý. Ako keby som sa každým mala prepadnúť popod zem.

Nevedela som kde som. No započula som Alyu. Pootočila som k nej prázdne oči. Ona ma takúto pravdepodobne nikdy nevidela. Sama som si to neuvedomovala, no stále som takmer nedýchala. Môj dych bol len veľmi, veľmi pomalý.. tichý.. a čoskoro sa pravdepodobne rozkašlem z nedostatku kyslíka. No pri každom prudšom hrozilo, že sa rozkričím. Na rozdiel od ostatných by to ale neboli.. tie.. ich slzy, nie ako Alya.. ja som bola doslova vydesená. A zrazu som len pocítila, ako sa mnou prehnala ďalšia triaška. A ja som sa zrazu ocitla na kolenách, stískajúc si rukami okraje trička. Stisla som pery k sebe, až som si tú spodnú skúsla. Čisto pre to, aby mi z úst nevyšiel vzlyk. Čo som to pre všetkých Valemarov práve videla?

Alya sa pri prázdnom pohľade svojej kamarátky preľakla a nevedomky ustúpila nazad, pričom sa jej podarilo naraziť do iného študenta. Ani svoje následné prekvapenie nedokázala zakryť. Tal len málokedy niečo skutočne rozhodilo. No teraz sa tvárila akoby tam v salóne Valemary zahliadla orchester duchov. Ani na Alyu, tú citlivejšia z dvoch, slová Javery nezapôsobili natoľko, aby upadla do takého zúfalého stavu.
"Tal? Čo...?" Začala vyzvedať, no potom musela kamarátku podoprieť, lebo si skoro na kamennej zemi rozbila kolená. Postupne si vás začali všímať aj ostatní študenti, no po stretnutí s Valemarmi sa nedalo povedať, že by niekto bol v správnej nálade na posmešky a žarty - preto len nechápavo zazerali na Tal a pre istotu sa vzdialili, akoby trpela nejakou nákazlivou chorobou. Jedine Alya pri nej zostala. Valer ešte stále nevyšiel zo salónu.
"Si v poriadku, Tal? Prosím, povedz, že si v poriadku." Prehovorila Alya so slzami v očiach, vážne premýšľajúc, že začne kričať o pomoc kňažiek alebo majstrov. Čo jej tak mohla Valemara spraviť... alebo povedať?

Pokrútila som hlavou. Stále som zvierala pery, no nechcela som tu robiť príliš povyk. Teda nechcela by som, keby že mi niečo také napadne ale.. nenapadlo. Len som sa oprela o moju kamarátku a s potemnelou tvárou a stále prázdnymi očami, no .. neodpovedala som jej. Neodvážila som sa otvoriť ústa. čo ak by som začala panicky kričať? Stále som mala pred očami tie divné trhavé pohyby hlavy jedného z Valemarov.. jeho oči.. jeho hlas.. slová ktoré mi stále rezonovali v hlave. Nevedela som ich zo seba dostať. Stále som prežívala taký ten panic attack, no aspoň mohla Alya pocítiť, že som zas viac menej vedela stáť na mojich nohách. No... stále som jej neodpovedala. Len.. som tam tak nejak pri nej stála, ako taký prívesný vozík.