Akadémia hlbokej studne

Obom sa na tvári objavil sklamaný výraz, ale čo mohli narobiť? Tal dokázala niekedy byť riadne tvrdohlavá a bolo im jasné, že ju teraz neprehovoria. V každom prípade, Enoru a ani tých lokajov ste nikde nezahliadli. A presne tak sa to Alyi páčilo. Vôbec by jej neprekážalo ak by sa Enora prepadla kamsi pod zem (čo bolo v tejto oblasti z geologického hľadiska reálnou možnosťou) a nikdy sa nevrátila. Ale premkol ju pocit, že tá zmija by z tej diery vyletela von, len aby vám mohla naďalej znepríjemňovať život.
Postupne sa vám podarilo predrať na námestie pod mohutnou valemarskou halou, kde sa zhromažďovali študenti z celej akadémie. Otvorenie nového roku na Verskej akadémii bolo veľkou udalosťou, ktorej sa zúčastňovali nielen študenti, kňažky, majstri a pracovníci akadémie, ale aj množstvo vážených a dôležitých hostí. Toľko ľudí, až ste sa skoro nemohli hýbať. Vašou úlohou bolo nájsť ostatných prvákov a pripojiť sa k vašej mentorke, majsterke Veke.

Na scéne samozrejme nemohla chýbať elita - nemalú časť námestia zaberal zástup luxusných kočov v sprievode jazdcov, sediacich na rôznych zveroch. Osobné gardy vytvorili bezpečný koridor, z ktorého vyhnali všetkých študentov, ale aspoň vás nechali sa prizerať. Bolo to celkom úžasné divadlo. Jazdci jedného rodu dorazili na skrotených medveďoch, impozantných svojou výškou aj majestátnosťou. Matriarcha lutegského rodu sa nevozila v koči ako pania, ale spoločne so svojimi mužmi (a ženami). Za opaskom nosila meč, na sebe ľahké kožené brnenie, akoby sa chystala na vojnu. Opakom bola hŕstka valeánov, ktorá dorazila na lietajúcom záprahu. Také niečo prekvapilo aj viacero zámožných študentov. Povoz ani len nepristál na zemi, šľachtici sa z neho jednoducho ladne zniesli na zem - tak bolo isté, že ich uvidia všetci. V skutočnosti ste meno tejto rodiny ani nepotrebovali počuť, no "nenápadný" šum nesúci sa námestím len potvrdil vaše domnienky.
"Mamka a tatko Niluel so svojimi výplodmi. No fuj..." Prehodila znechutene Alya, aj keď musela uznať, že ten lietajúci záprah je vskutku fantastický. A takto sa vám podarilo objaviť Enoru. No na veľké a radostné zvítanie s rodinou to nevyzeralo. Matka svojej dcére venovala len chladný pohľad a krátky pozdrav, podobne ako jej súrodenci, a otec sa s ňou teda nemaznal. Pred davom ju prudko schmatol za ruku a odviedol ju kamsi mimo dohľadu, zatiaľ čo ju častoval nadávkami. Ten chlap teda nevyzeral príjemne. Zdal sa ako tvrdý a násilný muž. Alyi dokonca prišlo Enory na moment ľúto, ale potom si spomenula na tie vyhrážky... a uvedomila si, že dcéra je celá po tatkovi.
"Dúfam, že ju poriadne prefacká. Valemar istý, to dievča potrebuje trocha pokory." Zhodnotil Valer s potmehúdskym úsmevom. Predstavenie sa napokon skončilo, pretože sa vám konečne podarilo nájsť prvákov, rovno pod schodmi haly. Majsterka prebrala svoju skupinu; chýbala v nej len Enora a niekoľko stratencov.
"Kedy sa to začne?" Chcel vedieť Valer.
"Trpezlivosť, deti. Hala je teraz celkom prázdna - čakáme na príchod ctenej patrónky. Vojsť môžeme až po jej príchode. Valemara je vždy na prvom mieste. A prezradím vám, že tento rok máme aj výnimočného hosťa z kontinentu." Bolo zvláštne vidieť majsterku takto natešenú. Možno ten hosť bol niekto koho naozaj obdivovala? Potom na krátky moment kamsi odbehla, pohľadať ďalších stratených prvákov.

Tal si náhle uvedomila, že niekto za ňou stojí. Na zdesenie Alye to bola Enora... aj so svojím páterom. No vedľa svojho otca postávala Enora ako vyplašené šteňa. Z tváre sa jej celkom vyparil ten arogantný a nadradený úsmev. A Enorin otec, týčiac sa ako hora aspoň zo päť stôp nad drobnou Tal, sa javil ako muž ostrieľaný v živote i vo vojne. Jeho krídla nevyzerali tak prekrásne ako tie patriace Enore; práve naopak, boli potrhané a poznačené nekonečnými bojmi na fronte. Jeho pohľad sa dal definovať ako tvrdý a chladný, no Tal z neho nepociťovala hnev, skôr akúsi namrzenosť. Nedalo sa však pochybovať o tom, že otec Enory bol strašidelným mužom.
"Slečna Tal'maer, je tak? Val-Uyarn Niluel, je mi potešením. Enora mi o tebe povedala..." Predstavil sa patriarcha rodu, chytil svoju dcéru za zápästie a prudko ju potiahol vopred, až Enora zasyčala bolesťou.
"Vraj si ju dostala do... problémov. Pravda? Možno. A možno nie." Pokračoval Uyarn a skrátka si Tal prehliadol, no nezhodnotil ju pohŕdavým výrazom ako to mala vo zvyku Enora. "Poviem ti, ja sa považujem za muža spravodlivosti. Moje deti si často vymýšľajú... a klamú ako nečestní bastardi. Tak mi prezraď, ako to naozaj bolo?"

Nevedela som, či to nazvať divadlom, alebo nejakými nadpozemskými pohnútkami. No rozhodne mi každý jedne príchod tak trocha vyrazil dych. Ako sme sa nachádzali na.. no vedela by som to nazvať na námestím? Bola som jedna z tých ktorá dosť vytŕčala hlavu aby zachytila všetky tie nóbl príchody a ich doprovod. Sčasti zo zaujímavosti, no klamala by som, ak by v mojich očiach nebola aj taká hlboko ukrytá "závisť". Nie silná, aspoň by som si nikdy nepriznala že niekomu niečo závidím ale.. bola tam. A to som si myslela že tieto tri dni na akadémii bol naozaj vrchol luxusu. Mohlo to byť lepśie? Teda.. očividne mohlo.

"Ou.." Zamrmlala som prekvapene, keď som uvidela príchod Valeánov a teda aj rodičov Niluel. Ani som nemusela dlho rozmýšľať nad tým, kto je jej otcom.. keďže si ju hneď zobral na parádu a prísnym, ráznym spôsobom, ju namiesto privítania odtiahol bokom. Keď sa takto správal k svojej dcére, ako sa bude sakra správať ku mne? Teda dúfala som že to nebudem musieť zistiť.
"Čo keby.. sme si od Enory dali pokoj hm?" Uškrnula som sa na mojich kamarátov s ľahkými obavami v hlase. Samozrejme každý bol hrdina, ale to som tu pred tým nevidela ten zástup. Teda.. moja hlava ma rozhodne raz dostane do poriadnych sračiek.

Veke nám vysvetlila ako tu chodí toto.. otvorenie. Najprv mala vstúpiť patrónka. Úprimne som si nebola istá, aspoň doteraz, či to mysleli vážne. Budem vidieť Valemara? Aké to je vidieť .. niečo .. také? V podstate bola bohom. Samozrejme sošky a obrazce existovali, ale vidieť patrónku univerzity na vlastné oči? Nemohla som sa dočkať. Nadšene som sa usmiala na Alyu a Vala. Očami plnými očakávania. No môj pohľad sa po chvíľke zmenil. Keď som sa otoćila na to, že za mnou niekto stál.. doslova som zamrzla na mieste. Svaly mi stuhly a vedela som, že je len otázka skeúnd, kým mi do čela vyrazí pot. Ani som nemusela mať s Enorou žiaden problém.. a z jej tatka by jednoducho išiel strach. Týčil sa nado mnou.. a jeho krídla on.. vyzeral ako keby ma išiel stiahnuť do nejakých hĺbok temna, kde by zjedol moju dušu..  najhoršie však na tom bolo to, že bola jeho pozornosť smerovaná na mňa.
"Ja... ja.." Slová sa mi zasekli v hrdle a ja som si nebola tak úplne istá, či mu viem nejakým spôsobom odpovedať. Pochopiteľne všetky moje inštinkty kričali, aby som zapierala čo sa len dalo. Ako nejaký ten bastardík z ulice, ktorého prichytili pri kradnutí jabĺk.. a že konkrétne v tejto situácie som sa raz ocitla. No a tak som pravdepodobne nejak tušila, že tu to tiež nebude fungovať. nahlas som preglgla a len som pohľad zaborila niekam na Enoru, ktorá zrazu vôbec nevyzerala tak strašidelne, ako keď išla Alyi prepáliť krk. Zrazu som si ani nebola istá, či to bola úplne Enorina chyba.. ono vedela som že nie. Mohla som ju proste ignorovať. Ruky som nervózne založila pred seba, prsty do seba.. niekde pred moje lono.. mimovoľne. Pohľad som uprela z Enory do zeme.
"Obe sme sa dostali do problémov.. Enora má drzí jazyk... a ja si nenechávam skákať po hlave.." Pošepla som potichu a takmer som sa chcela zaškrtiť, keď som počula, ako tie slová vyšli z mojich úst.

Enora chcela na svoju obranu niečo povedať, ale v prítomnosti svojho pátera sa na príliš nezmohla. Vrhla naň pohľad plný strachu, ale zároveň aj nenávisti a vzdoru. Vedela presne o čo mu ide; predsa len, táto forma trestu jej bola dobre známa - chcel ju zahanbiť pred Tal, ukázať ju ako slabošku a tak ukrojiť z jej sebavedomia.
"Drzý jazyk? To je mi povedomé." Odvetil Uyarn Niluel po tom ako sa krátko zamyslel a Enore vlepil bleskovú facku. Dievčaťu vyhŕkli slzy a odrazu sa zdalo, že je na pokraji plaču. Valer a Alya skoro neverili vlastným očiam - Enora sa v tejto chvíli javila ako celkom iná osoba. Nemala snáď jedinú spoločnú črtu s mrchou ktorú ste spoznali za posledné dva dni. "Enora, vidím, že stále máme na čom zapracovať. Nechceš predsa svojou zvrhlosťou priniesť hanbu vlastnej rodine?" Predniesol výhražne a stisol jej zápästie ešte silnejšie. Enora vystrašene vydýchla a chabo sa pokúsila uniknúť z pekelného zovretia, no Uyarn si ju pritiahol ešte bližšie, zvýšeným hlasom zopakoval otázku - rovno do jej tváre - a uprostred plaču sa Enore podarilo vyhŕknuť slabé a trhané "nie." Potom ju konečne pustil, zrejme kvôli majsterke Veke, ktorá sa vracala s chýbajúcimi prvákmi. Majsterka patriarchovi rodu Niluel venovala podozrievavý pohľad a pozdravila sa slabým kývnutím. To však už bol Uyarn na odchode.
"Nenechaj si skákať po hlave." Zopakoval Niluel smelé slová Tal a so slabým úklonom zmizol kdesi v dave aj so svojimi ozbrojenými gardami. Uyarn Niluel bol jednoznačne osobou, ktorej sa nikto neodvážil priečiť. Enora sa potichu vytratila kamsi na kraj skupiny, najmä z dohľadu Tal a jej kamarátov.

Alya bola vyklepaná ešte viac než Tal, a to k nej nikto ani neprehovoril. Celkom jej stačilo byť neprítomným pozorovateľom. Na kamarátku vrhla stŕpnutý pohľad, nechápajúc čo sa vlastne stalo. No Valer mal vlastný názor...
"Fúah, aj vy sa cítite ako svedkovia brutálnej vraždy jedného ega?" Znela jeho rétorická otázka doplnená škodoradostným úsmevom. Alyi však nebolo do smiechu. Enora sa správala ako zmija, no mala dojem, že Uyarn to ako otec trocha preháňal. Ale ako by to ona - sirota - mohla vedieť?

Kým ste sa spamätali, areálom akadémie sa rozľahol hlboký, ťahavý a zlovestný tón pochádzajúci z mohutných "príkrohov", ktorý označoval začiatok ceremónie. Hurhaj na námestí postupne utíchol a majsterka vám zakázala povedať čo i len jedno slovo. Nechceli ste predsa zneuctiť Valemaru; to by vám u nej už isto neprešlo. Prvé rohy začali dunieť kdesi na druhej strane jazera, no postupne sa ich zvuk približoval. Boli rozmiestnené po celej akadémii a trubači mali za úlohu sledovať let Valemary, a tak oznamovať, kde presne sa nachádza. Ani jeden z vás troch tieto mohutné "trúby" ešte nikdy nepočul, no mnohé ste o nich čítali v sakrálnej literatúre, ktorú vám dennodenne do hlavy tlačili kňažky. Alya o nich vedela všetko a od radosti skoro nadskočila. Ich zvuk siahal na celé míle a jeho hlavnou úlohou bolo oznamovať božský príchod draka. Tradične sa využívali najmä na vojenskom fronte. V rámci ich duality predstavovali život a nádej pre bojovníkov na strane drakov, a naopak, smrť a hrôzu pre ich nepriateľov. Bol to zvuk, ktorý dokázal poraziť armády a ničiť celé kráľovstvá. O sile príkrohov svedčilo aj pomenovanie Tretích pre ich hlboký a hrôzostrašný spev - "hymna smrti." Samozrejme, draky si neraz museli lojalitu vybojovať aj na domácom fronte - pomocou strachu a rešpektu - a tak sa tento dunivý spev príkrohov stal súčasťou každej väčšej ceremónie, na ktorej sa zúčastnil ktorýkoľvek z Valemarov. Keď príkrohy započali hymnu smrti blízko pri námestí, na tmavej oblohe ste zahliadli pohyb. Bola to ona. Valemara Javera. Vaše prvé stretnutie s božstvom. Z tejto diaľky sa javila veľká asi ako vrana. Ladne plachtila pomedzi oblakmi, na moment sa v nich stratila a potom prešla do prudkého pádu, s krídlami zopnutými okolo tela, ako šíp vystrelený z luku. Približovala sa neuveriteľnou rýchlosťou. Asi pol míle nad jazerom znova roztiahla krídla a len na to aby dostatočne spomalila musela urobiť asi zo dve kolá okolo celej akadémie, strácajúc sa za kopcami. Čím nižšie k zemi bola, tým viac ste pociťovali jej mocnú a oslnivú auru, nekonečnú studnicu eny a požehnanie nesmrteľnosti. Viacero ľudí okolo vás sa začalo potichu modliť so zatvorenými očami, niektorí dokonca spadli na kolená. Napokon vás všetkých aj tak donútili spadnúť na jedno koleno a skloniť hlavy.

Javera sa napokon prihnala zo severu a elegantne sa usadila na vrchole centrálnej veže valemarskej haly. V tejto veži sa nachádzala jedna z jej súkromných komnát, z ktorej potom mohla prejsť nižšie do ceremoniálnej sály (jedálne). Príkrohy utíchli. Valemara venovala davu zamyslený pohľad, no to ste nemohli vedieť, pretože na Valemarov bolo zakázané bez vyzvania dvihnúť zrak. Vrchná kňažka stojaca vysoko na schodisku haly vyslovila krátku modlitbu na privítanie Javery, potom sa otočila k námestiu a zosilneným hlasom začala prednášať tradičné uvítanie pre Valemarov, ktorého súčasťou bolo okrem iného aj ich krátke predstavenie a pomenovanie.

Tento krát mnou netrhlo, keď Enore vlepil ďalšiu facku. Ono tie roky ktoré som strávila s otcom pred chrámom ma poznačili aj istou... psychickou.. odolnosťou? Nie úplne, skôr si moje telo pripravovalo na útek. Dokonca podvedome, sama som na to ani nepomyslela.. Oh a navyše som videla dosť násilia na to, aby ma takéto prefackanie neprekvapilo.

No nenechávalo ma to chladnou... ak som k Enore teraz niečo cítila, tak to nebol ani tak hnev, ako skôr istý druh súcitu. Nevedela som, či si to zaslúžila. Byť o pár rokov staršia, určite by som náš konflikt nazvala ako niečo, čo je medzi pubertiačkami nevyhnutné... no teraz som zatiaľ takéto skúsenosti nemala.
Na jeho posledné slová smerom ku mne som len stroho prikývla. Skôr než som ale prikývnutie stihla dokončiť, otec Enory sa stratil v dave a Enora odišla čo najďalej odo mňa, niekam na okraj skupiny. Ono.. nie, nebola som taká mrcha, aby som jej to dala vyžierať.
Po Valerovej poznámke som po ňom hodila prekvapivo ostrý pohľad.
"Valer... drž hubu ..." Vyzvala som ho. Možno to bolo tým, že som ja a Alya bola dievča.. že sme boli viac empatickejšie kto vie? No videla som, že aj Alya má podobné myšlienky ako ja. To čo Niluel spravil Enore sa ani jednej z nás nepozdávalo. Teda.. ani nie že nepozdávalo len, to nebolo niečo, čo by mi bolo po vôli.. a na čom by som chcela ťažiť nejakú moju malú osobnú pomstu voči nej. Toto bolo jednoducho dosť.

No netrvalo dlho a moja pochmúrna nálada vyhasla. Respektívne bola vyhnaná zvukom, ktorý som počula prvý krát v živote. No nemohol tu byť žiaden omyl. Toto bola nepochybne "hymna smrti", ako by ju nazvali tretí.. odveký nepriatelia drakov. Bolo to niečo, čo z mojej hlavy vybilo ktorúkoľvek inú myšlienku... a po ďalšej chvíle ju človek mohol aj spatriť. Bolo to niečo unikátne. Zážitok.. obraz, na ktorý nezabudnem do konca života. Zodvihla som hlavu hore a pár krát som sa otočila okolo vlastnej osi. Nevedela som sa vynadívať, no netrvalo to dlho. Nevedela som či to bola Alya, alebo Valer.. alebo majsterka Veke či ktokoľvek iný, no niekto mi dopomohol na koleno a sklopiť hlavu, no a ja som sa moc necítila na ďalší prúser.

Vrchná kňažka po krátkom preslove znova utíchla a trpezlivo vyčkala až sa Valemara odoberie do veže, vstup do ktorej sa nachádzal na jednom z jej mohutných balkónov. Pravda, vchádzať do budov a prebývať v nich vo forme smrteľníkov by bolo pre Valemarov praktickejšie, ale vo veriacich by to nevzbudzovalo náležitý rešpekt či bázeň. Predsa len, na koho tento grandiózny príchod nezapôsobil? Dokonca aj Valer sa tváril pokorne. Boli ste svedkami príchodu jedného z veľkých prastarých vládcov.
Majsterka pred ceremóniou vysvetlila, že ako prváci máte vzácne privilégium - mohli ste do haly vojsť ako prví, nepočítajúc Valemaru a kňažky. Na jej pokyn ste teda (bez slova) povstali a spoločne vystúpili po dlhom schodisku do haly. Ako majsterka vás Veke nemohla zatiaľ nasledovať. Po vás - prvákoch - sa dovnútra odobrali druháci, tretiaci a ďalšie ročníky podľa poradia. Hostia nasledovali po študentoch a majstri, vrátane členov akademického trónu, vstúpili ako posledný.

Mohutná kruhová sála, ktorú študenti jednoducho prezývali "jedálňou", bola na účely ceremónie ponorená v príjemnom šere vytváranom teplým svetlom žltých lámp. Od vašej včerajšej návštevy sa niekomu podarilo upratať ten neporiadok, ktorému ste počas večere dopomohli aj vy traja. Stoly boli pekne usporiadané do polkruhu a naložené obrovským množstvom jedla od výmyslu sveta. Kuchári sa museli prekrúcať celý deň - alebo snáď aj týždeň - aby niečo také dokázali a stihli pripraviť. Valemara už ležala vo svojom visutom hniezde a Alyu rýchlo premohla zvedavosť, no takto zdola zahliadla len koniec jej dlhočizného chvosta. Prvákov po vstupe do jedálne prebrali mladé kňažky a postupne vás usadili za stoly. Zo zástupu sa konečne vynorila aj nezvestná Mera, potichu sa zhovárajúc s mrzutou Enorou. Zrejme tiež videla čo sa stalo pred valemarskou halou a valeánke teraz slúžila ako morálna podpora.
Zatiaľ čo ste čakali na ostatné ročníky, Alya sa ulakomila na kus akéhosi exotického pečiva, ale namiesto toho dostala po prstoch od kňažky.
"Aou! Hehe, ako doma..." Zasmiala sa potichu a mladej venovala vyplazený jazyk spoločne s veľmi neslušným gestom. Valer si to nemohol nechať ujsť.
"A...A-lya... ona... sem pozerá..." Prehovoril náhle roztraseným hlasom, hľadiac na hniezdo Valemary. Alyi sa v momente prepadlo srdce kamsi do žalúdku a nasucho preglgla. Aj napriek strachu bola schopná sa na vyvýšené dúpä obzrieť, a keď videla, že Valer si z nej len uťahuje, uštedrila mu poriadnu päsťovku do ramena.
"Debil!"
No Valer mal sčasti pravdu. Moc Valemarov bola nekonečná a isto nepotrebovali svoj zrak, aby sa mohli voľne obzerať po hale. A majsterka nezabudla prvákov postrašiť, že ak budete príliš dvíhať oči, obe vám vypadnú. Popravde, sedieť takto blízko Valemary, bolo istým spôsobom desivé.
Hala sa po chvíli celkom zaplnila - okrem študentov zo všetkých ročníkov si za stoly posadali aj hostia, kňažky (rovno pod Javerou, čo symbolizovalo ich blízkosť k viere a božstvu samotnému), iní akademickí pracovníci a napokon vošla aj majsterská obec, zložená z vyše tridsiatich majstrov. Radu význačných osobností a vašich budúcich učiteľov viedol predstavený veľmajster, silný a vysoký luteg z večne zamračeným výrazom na tvári.
"Pozri, pozri! To je veľmajster Evius Zethar. Moja matera ho pozná osobne." Ozval sa tichý hlas spoza Tal. Bola to Mera. Kedy sa tam vôbec objavila? Majstri sa usadili rovnako ako kňažky pod hniezdom patrónky, no na nižšom stupni. Nikto sa nemal k Valemarom bližšie ako sväté ženy, ani len majstri samotní.
"Mera, 'čuj... je pravda, že... že sa budeme musieť stretnúť s... ňou? S Valemarou?"
"No... samozrejme... vy... vy o tom neviete?"

Do halvy sme vstúpili ako prvý. Sama som ruky mala založené na hrudi a tak nejak som sa vliekla popri Alyi a Valerovi. Bola som nervozna. Ono kto by aj nebol. A tak sme zas raz vstúpili do mohutnej sály, kde bol na moje prekvapenie poriadok. Ak som si dobre pamätala, eśte včera tu bol väčší bordel, než by som si myslela, že je schopné fyzicky spratať. No dnes po včerajšku neostala jediná špinka, jediná stopa.. možno to všetko spláchli nejakou mágiou? Pravdepodobne. Usadili sme sa za stoly a ja som podobne ako Alyia dostala chuť ponúknuť sa o niečo skôr, no rozmyslela som si to práve pre počínanie mojej kamarátky. No spolu s ňou som sa zasmiala. Toto bolo niečo, na čo sme boli zvyknuté, niečo normálne. "Ako doma.." Uškrnula som sa. Pohľadom som sa dosť očividne vyhýbala hniezdu, na ktorom mala byť Valemara. Valerovi sa však podarilo naplašiť aj mňa. Na rozdiel od Alyi som sa však zmohla len na uľavenie, povzdychnutie a ruky, ktorými som sa snažila zakryť ľahké zahanbenie na mojej tvári. Pod stolom som sa pokúsila Valera kopnúť do kotníka, takže ma dosť pravdepodobne aj dosť začali bolieť prsty.

Po tom do miestnosti vstúpil ďalší zástup ľudí, ktorí zakončili majstri samotný. Bolo ich zo tridsať a ja som úprimne nepoznala žiadneho z nich. Teda okrem Veke a tých troch, ktorý nás sem doniesli. No .. na ich mená som už zabudla pravdu povediac. Niekde za sebou som započula aj Meru, ale nebrala som ju príliš vážne. Pravdepodobne to boli len kláboty medzi študentami, kde starší chceli nastrašiť tých nováčikov a tak.

Keď všetci usadli na svoje miesta, otváracia ceremónia nového akademického roku mohla pokračovať. Teraz mala nasledovať inscenácia jednej z najdôležitejších pasáží Večnej knihy. A nejednalo sa len o sakrálne divadlo - tento rituál bol vyvrcholením štúdia pre mladé kňažky, ktoré študovali v neďalekom chráme, no stále pod krídlami akadémie. Veľmajster Zethar sa postavil a hlasno zatlieskal, na čo sa otvorili dvere do haly. Za nimi už vyčkávala veľká skupina budúcich kňažiek, teraz ešte len študentiek, ktoré sa pomalým ale metodickým krokom vydali do stredu haly. Počas toho spievali náboženské piesne a hrali na hudobných nástrojoch (tie vám trom - a pravdepodobne aj iným chrámovým študentom - boli verne známe). Procesia mladých dievčat zastavila až pred majstrami, veľmi blízko pri vašom stole, kde poklesli na jedno koleno a sklonili pohľad.
"Ó, mocná duša, vládca oblohy a éteru, vypočuj nás, chudákov - farmárov, hrnčiarov, murárov, lovcov a umelcov. My poznáme Tvoju nekonečnú chrabrosť, neskonalú odvahu a božskú cnosť. Spravodlivosť je Ti blízkym spojencom, a spravodlivosť je jediné čo žiadame. Naši bohovia sa nám vzopreli - to oni spálili našu vieru a vernosť, to oni pozabíjali naše deti a odsúdili nás na večný žiaľ. No my, utláčaní bedári, sme slabí... a preto žiadame Tvoju pomoc. Naša viera hľadá nový domov, letí voľne a do lona Tvojho, len ak vykúpiš naše životy a životy našich detí." Predniesla vedúca študentka krátku pasáž z knihy, ktorú poznali ako vlastnú dlaň. Na podivenie viacerých prvákov sa pred dievčatami náhle objavila... nekromantula? Obrovské pavúčisko muselo byť doteraz zakryté plášťom neviditeľnosti. Alya potichu zhíkla a trocha sa odsunula kamsi nazad, no väčšie prekvapenie vás len čakalo. Nekromantula prehovorila!
"Bedári, vskutku neklamete, pravdu hovoríte. Vieru ste však vo vašej sleposti zlým duchom venovali, a až teraz otvárate svoje oči? Ale Veľká Javera hovorí - na spravodlivosť nikdy nie je neskoro, a spravodlivosť bude vykonaná." Až teraz ste si uvedomili, že sa jedná o hovorcu Valemary. Rozhodne sa teda nejednalo o tradičnú voľbu; predsa len, nekromantule schopné reči boli veľmi vzácne. No možno to bol práve ten dôvod prečo sa Javera rozhodla z jednej urobiť svojho najbližšieho asistenta. Jediným krúživým pohybom chlpatej nožičky sa pred hovorkyňou objavila zohavená mŕtvola Tretieho (prakticky dokonalá hmotná ilúzia), bez jazyka, očí, uší a s rukami odseknutými na zápästí. Aj napriek tomu že sa nejednalo o reálnu mŕtvolu, nebol to príjemný pohľad.
"A tento falošný boh je teraz nemý, slepý, hluchý a bezmocný, tak ako sa pred nekonečnou mocou Javery patrí. Vidíte, bedári? Ich moc nad vami bola ilúziou a klamstvom, vaša viera rovnako nemá, slepá a hluchá."
Študentky sa zhlboka poďakovali, no hovorca Javery ich náhle prerušil. Valemara vraj nehľadá slepých nasledovníkov a slabochov, tak ako to robievali Tretí. Nemala potrebu o vieru chudákov, ktorých bude musieť ochraňovať na veky vekov. Drak chce spoločníkov, takých veriacich, ktorí môžu stáť po jeho boku. Hovorkyňa kňažiek sa otočila na ostatné dievčatá.
"Hľa, bedári! To svedčí o rýdzosti tejto mocnej duše. Pod krídlami tohto vládcu oblohy je bezpečno a teplo, no uchýliť sa tam ako slabosi a bedári nemožno... Veľká Javera od nás žiada skutočnú vieru, nie vieru so zaviazanými očami. A len ona nám dovolí vidieť svetlo." Následne sa opýtala čo drak od nich žiada. Práve v tomto spočívala posledná skúška študentiek, teda jedna z mnohých. Kňažky mali každý rok za úlohu doniesť niečo iné, no nikdy sa nejednalo o jednoduchú záležitosť.
"Veľkú Javeru postihol horlivý smäd. Praje si vodu zo studne éteru a života!" Po tejto požiadavke sa halou prehnal slabý šum. Mera si na ústa priložila dlaň.
"Óuf, to je jedna z tých nepríjemných..."
Konkrétne sa jednalo o vodu z podzemnej tafritovej studne, na ktorej akadémia stála. Precízna manipulácia s vodou bola mimoriadne ťažká. Ku šťastiu sa však študentky nemuseli trepať až kamsi do podzemia - pred halou už stihli postaviť mohutný kamenný hrniec. Alya si ani nedokázala predstaviť ten tlak a stres. Veľký objem vody museli budúce kňažky pomocou maggyje vyniesť z hrnca a potom spoločne vyniesť až nahor k hniezdu Javery, a to bez jedinej kvapky na zemi. Pred celou akadémiou, pred majstrami, študentami, a najmä pred Valemarou samotnou. Stačila chyba jednej kňažky a dokonalá vodná guľa by sa rozpadla, čím by odsúdila svoje kolegyne. Aj napriek roztraseným rukám a lejúcemu sa potu, študentkám sa podarilo guľu v objeme niekoľkých sudov úspešne vyniesť k Javere, ktorá slabým dýchnutím vodu vyparila. Hovorca napokon uznal, že "bedári" sú mocní a môžu sa stať jeho spoločníkmi v boji proti falošným bohom, Tretím.

Potom nasledovala posledná fáza ceremónie - budúce kňažky sa rozdelili na dve skupiny a prešli k prvákom na oboch stranách haly. Len málokto tušil čo sa bude teraz diať. Alya svoje zdesenie príliš neskrývala a Valer začínal mať vážne podozrenie. Odviedli vás kamsi do zadnej časti haly, kde ste schodiskom vystúpili na akési pódium. Mladá hovorkyňa sa pustila do vysvetľovania.
"A teraz, prváci, nasleduje tá najlepšia časť ceremónie - každý z vás bude zanedlho požehnaný ctenou Valemarou. Tešte sa tomuto privilégiu. Vskutku len málokto vo svete má možnosť stretnúť sa so svojím vládcom na oblohe." Prehovorila s úsmevom, no jej dobrá nálada pravdepodobne pochádzala z úspešnej skúšky.
"Tal, Tal, Tal... ja... nemám pocit, že si z nás Mera uťahovala." Prehodila Alya potichu, skoro so slzami v očiach. Od študentky ste sa ďalej dozvedeli, že toto osobné stretnutie je dlhovekou tradíciou, pochádzajúcou ešte z čias spred vojny proti Tretím. Dolnozemci, teda "bedári", cestovali za drakmi, niekedy aj celé týždne, a draky vypočuli každého jedného z nich. Výmenou za ich najhlbšie tajomstvá či ľútosti im dali šancu priať si skoro čokoľvek - a skoro každý z nich žiadal od drakov rovnaké - slobodu od tyranov a falošných bohov. A draky prisľúbili: "Tak sa stane, syn a dcéra moja, tak sa osud naplní."
Požehnanie patrónkou akadémie patrilo prvákom ako budúcim študentom a potom aj úspešne doštudovaným, ktorý dostávajú vyššie požehnanie, a to posvätenie dotykom Valemary.
"Nezabudnite na protokol - pokľak, nedvíhajte oči. Prehovoríte až vtedy keď vás vyzve hovorca. Používajte len oslovenie "ctená Valemara." Povedať môžete čokoľvek, Valemara vás vypočuje. Nič nie je zakázané alebo tajné, je to len na vás. Máte jednu, možno dve vety, tak si to vážte. Odporúčam vám sformulovať nejakú krátku myšlienku, prípadne spoveď, poďakovanie, pokojne môžete prezradiť aj vaše sny alebo ľútosti. Nepýtajte sa na žiadne otázky. Na to prosím pamätajte. Ak vám Valemara venuje otázku - čo je veľmi zriedkavé - musíte odpovedať pravdivo. Klamstvo vám nikdy neprejde. Odídete až vám to hovorca dovolí. Všetko jasné?"
Valer chcel poriadne zanadávať, ale uvedomil si, že by ho mohla počuť Valemara samotná. Prečo vám to hovorili až teraz? Takto ste mali nanajvýš chvíľku na premyslenie toho čo poviete. Kňažky vás postavili do radu - s vami troma kdesi v strede. Niektorí prváci zo salóniku vychádzali bez slova, so slzami v očiach. Boli to slzy šťastia alebo strachu? Netrvalo dlho a Alya musela vojsť do hrôzostrašného salónu Valemary, celkom roztrasená, pričom cestou dnu sa skoro potkla na vlastnej nohe.

Konečne tak mala urobiť aj Tal. Do salóna sa vstupovalo cez ťažký záves. Vládla tam ponurá atmosféra, hlboké prítmie, prerušované len intímnym osvetlením niekoľkých farebných kryštálov. V miestnosti sa vznášal slabý opar a matná vôňa kadidla. Valemara Javera bola vo svojej skutočnej podobe usadená na luxusnej "posteli" hodvábu a podušiek, čiastočne ukrytá za priehľadným závesom, takže aj keby chcela Tal vzhliadnuť na jej tvár, príliš veľa detailov by nezachytila. Na prekvapenie Tal nebola Javera v salóne osamote. Okrem hovorcu vedľa nej sedela iná mohutná bytosť, ktorú mohla identifikovať len ako ďalšieho Valemara. Majsterka Veke predsa spomínala nejakého vzácneho hosťa. Zvláštny bol fakt, že Tal od dvoch Valemarov nepociťovala oslňujúcu enovú auru, teda vôbec žiadnu. Možno ju dokázali dokonale skryť. Ako inak by sa pohybovali medzi smrteľníkmi?
"Tal'Maer. Prehovor. Valemara teraz vypočuje tvoje slová."

Nastal obrad, o ktorom sme už niečo z chrámu vedeli. Aspoň teda ja, Alya a Valer. Ono.. toto bola jedna z častí ktorá práve pre mňa bola jednoducho nudná. S nepočuteľným povzdychom som sklopila pohľad niekde k mojim nechtom na rukách, s ktorými som sa začala navzájom hrať, odlupovať si ich a podobne. Viac menej som robila všetko pre to, aby som sa nejak zabavila a nemyslela na veci, ktoré majú prísť po tom. Medzi všetkými som zaisto patrila k najmenej zaujatým poslucháčom a divákom tohto obradu kňažiek.  Nie že by ma nezaujímala Acronamtula, no moja hlava bola tak prepchatá a uchvátená vecami za posledné dva dni, že.. ma jednoducho asi nič nebude vedieť prekvapiť.

Pozor som začala dávať až vtedy, keď sa zrazu prváci pohli.. a s nimi aj ja. Keďže som sa pred tým zaoberala svojimi nechtami, tak som ani nezaregistrovala či nám niečo povedali.. nejaký pokyn alebo tak.. no a tak som sklopila hlavu a teperila som sa za ostatnými. Pochopiteľne mi dobiedzanie Alyi na tvári vyčarilo veľmi, veľmi slabý úsmev. Chcela som jej odpovedať, aj som pootvorila ústa no.. z nich mi vyšlo len nejaké neforemné "Eee... h?♫"  Čo sa dalo ťažko považovať čo i len za citoslovcie. No moje momentálne mentálne ja zažilo ďalší śok, keď to NAOZAJ vyzeralo tak, že si Mera ale vôbec nerobila srandu. Ak ma niečo umlčalo úplne, tak to bola tá posledná otázka na štýl "všekto jasné?" 
Nie.. nič nebolo jasné, v hlave som mala úplný chaos. Ani som nevedela ako sa volám sakra!

Stála som tam tak trocha ako socha.. aj keď sme sa zoradili a čo chvíľa som bola na rade ja. Nepopriala som veľa šťastia ani Alyi a ani som nezaregistrovala ako vošla, keďže už tam nahnali mňa. Moja zvedavosť bola silnejšia než pokyny kňažky a sotva som stihla skloniť hlavu k zemi, stihla som preskenovať snáť všetko čo sa len mojimi očami vidieť dalo. Bol tu ďalší Valemar.. ĎALŠÍ !!!
Keď ma vyzvala hovorkyňa Javery, trocha neisto som sa na ňu pozrela. Čo som mala povedať? Moje ľútosti? Myšlienky ma zaviedli k môjmu otcovi, ktorému som ani len nestihla povedať zbohom, posledný krát ho objať či mu poďakovať pred tým, než ho vojaci zobrali kto vie kam.. mala som sa jej spýtať či ešte žije? či ho môžem vidieť? Takmer som to spravila.. dokonca som aj pootvorila ústa, no ako som tak spravila, silno som cvakla zubami a až vzdorovito som podvihla hlavu. Počas toho pohybu som sa pokúsila obaliť čo najväčšou a najsilnejšou rozhodnosťou a odhodlaním.
"Moje myšlienky a.. ľútosti.. túžby eh.." Nebola som nikdy dobrý rečník. Ruky som si mimovoľne prekrížila cez hruď, no nebolo to ďalšie gesto vzdoru, skôr neistoty. ".. prajem si ich ponechať.. pre seba." zložila som ruky z hrude a len som otvorenú dlaň priložila k mojej hrudi. Hlavu som sklopila dolu, cítila som ako sa mi začalo trocha upokojovať srdce.

"Dieťa vojny. Podíď bližšie." Prehovorila Valemara hodvábnym, hlbokým hlasom, ktorý Tal nedokázala identifikovať. Jednoznačne nepatril človeku, alebo akejkoľvek smrteľnej rase. Tento hlas patril bytosti vyššej existencie, a niesol akýsi nadprirodzený nádych, prenikal Tal až do kostí, akoby k nej prehovárala duša spoza Clony, no práve bez tej hrubej a neprekonateľnej mystickej záclone. Zároveň si uvedomila, že tomu sugestívnemu hlasu, jej požiadavke, nedokázala vzdorovať. Akoby ju Valemara podvedome omámila a telo Tal sa mimovoľne vydalo bližšie k závesu. Náhle ju pochytila triaška, zvláštna husacia koža, ktorú zjemnil až hrejivý a príjemný dych Javery. Teraz vaše tváre oddeľoval len tenký záves.
"Tal'maer. Tvoje krídla sa lesknú v žiare aj napriek tejto temnote. Snáď ich sama nevidíš?" Pohľad uprela kamsi za Tal a potom znova priamo do jej očí. "Nemala si niekedy pocit, že dokážeš vzlietnuť? Zem zanechať za sebou a vydať sa k oblakom?"

Dieťa vojny... Zopakovala som si pre seba. Respektívne to bol taký môj vnútorný hlas, ktorý sa mi do hlavy snažil nahnať spomienky z môjho ranného detstva. Tie, na ktoré som počas môjho života v hráme takmer zabudla. Mala pravdu. Bola som dieťaťom vojny, aj keď okolnosti som jednoducho nepoznala. No vojna bolo to, čo ma umiestnilo do chrámu a v podstate mi to zobralo domov... No na ten som uź Žiadne spomienky nemala. 

Hlas Valemara bol neprirodzený, mysteriózny. V podstate ma vábil, napĺňal no desil zároveň. Ani som nevedela odkiaľ ku mne prichádza. Ako keby.. spoza clony. Neprišiel mi ako "zvuk". Nie, nebolo to nič tkaé jednoduché. Nemohla som ho neposlúchnuť. Postúpila som o niekoľko krokov nižšie. Ani som sa neuvedomila a svoj pohľad som automaticky podvihla k Javere. Ocitla som sa tak blízko závesu, ktorý ma od Javery a jej hosťa oddeľoval, že som sa ho takmer dotýkala nosom. No skôr než som podišla ďalej, oprel sa do mňa jej dych a celý ten "stav" do ktore´ho ma jej prvotná žiadosť uviedla, pomynul. Teda.. skôr sa zmiernil. .

Krídla?.. aké krídla? Prebehlo mi zas hlavou. Myslela to metaforicky? Sväté texty boli plné metafor a prirovnaní, či umeleckých opisov. Myslela tým že.. ma niečo čaká? nejaké veľké veci? Nahlas som preglgla keď zachytila môj pohľad. Cítila som sa pred ním úplne maličká.. bezbranná.. nahá, no zároveň aj čistá? Bolo to zvláštne.
Pokývla som hlavou. Chcela som niečo povedať, no trocha ťažko sa mi dýchalo. Hlavne od nervozity. Javera bola božská.. no išiel z nej neuveriteľný strach. Zrazu som si vedela spomenúť na všetky vyhrážky o tom, ako Valemar ten a ten všetko vidí a ako sa mi všetky srandy v chráme zúčtujú. Bol teraz ten čas?
"Ja.. j..ja.. neviem..." Nasucho som preglgla. Ani som nebola schopná dopovedať ten zvyšok..  - neviem o čom hovoríte.