Akadémia hlbokej studne

"Tsk, o tom pochybujem. Panstvo sa chudinou nezaoberá." Posmešne nadvihla obočie Enora a mykla plecami, akoby sa s takou situáciou nedalo nič robiť. Štúdium na akadémii z nikoho nespravilo človeka kultivovaného, človeka vysokej spoločnosti, do ktorej patril rod Niluel. Títo ľudia medzi sebou "zbohatlíkov" prijali len málokedy. V očiach valeánky bolo rozhodujúce do akej kasty sa kto narodí - to bola jediná skutočnosť, ktorá určovala údel duše a jej osud.

Spoločne ste podišli k ťažkým dubovým dverám, na ktoré Tal ukázala. Kovová tabuľka s jednoduchým nápisom "Majsterka - Amai-Amai Veke" hovorila za všetko. Enora si povzdychla a keď načiahla ruku aby zaklopala na drevo, dvere sa prudko a náhle otvorili.
"Vojdite, prosím." Ozval sa hlas majsterky spoza stola stojaceho uprostred rozľahlej pracovne. Veke sa ani len nepohla. Na stole mala rozložené stohy zapísaných papierov, množstvo písacích potrieb a rôzne pomocné artefakty. A nielen na stole. Jej pracovňu tvoril organizovaný chaos hrubých zväzkov, tajomných nástrojov a mohutných políc. Celá miestnosť smrdela (alebo voňala?) starým zatuchnutým papierom.
"A kde si mám sadnúť?" Vypadlo z Enory, pričom sa otrávene rozhliadala po zapratanej pracovni. Veke mávla rukou a pred stôl s buchotom prileteli dve stoličky. Valeánka si okamžite na jednu z nich sadla a trucovito si na hrudi prekrížila ruky. Majsterke nevenovala ani jeden pohľad.
"A áno, môžete sa usadiť." Zamračila sa Veke, narážajúc na Enorinu drzosť. No nedala na sebe poznať žiadny hnev. Výchova študentov bol jeden z tých ťažších a dlhších vyučovacích procesov na akadémii. Ale nikto tu dlho neprežil ak sa správal ako buran.
"Tal'maer, Enora, dievčatá - viete prečo tu dnes ste?" Spýtala sa majsterka so slabým úsmevom, hľadiac najprv na jednu študentku a potom na druhú. Enora sa ako zvyčajne odmlčala. Jej jedinou reakciou bolo klasické myknutie plecami a znudený pohľad.

Potiahla som nosom. Teda skôr som sa ním zamračila. Posnažila som sa zatváriť nedotknuto a spôsobom, ktorý by naznačoval, že mi je to vlastne celkom jedno, no boli to také tie detské prekuknuteľné klamstvá. Príliš "expresívne" vyjadrený nezáujem, ktorý mohol oklamať len ďalšie deti. No a tak sme v tichosti, aspoň z mojej strany, prišli až k dverám, pri ktorých bola kovová tabuľka.
"Vyzerá to ako správne miesto." Pokrčila som ramenom. Mňa ani nenapadlo zaklopať, alebo spraviť čokoľvek, keď sa už mladá valeánka načahovala za zaklopanie. V tom sa ale dvere prudko otvorili a ja som si až neskoro uvedomila, že som pri tom prekvapení nadskočila. To bolo.. rýchle.

"Dobrý deň." Pozdravila som, tento krát ohľad zabodávajúc niekam do chrbta Valeánky, ktorá sa aj v prítomnosti majsterky dokázala správať ako úplná krava. "Humpf.." založila som si ruky na hrudi, pokývala som pre seba hlavou na znak nespokojnosti, a možno takého neverbálneho nesúhlasu. Nie že by som sama bola svätá, to nie.. ale ja som bola darebák, nie namyslená mladá fľandra.
Posadila som sa teda na stoličku, ktorá odniekadial priletela . V podstate vedľa Enory. 
"No.." Začala som tento krát pre zmenu ja. "Asi to bude mať niečo spoločné s tou bitkou na nádvorí?" Skúsila som, vediac že to bude pravdepodobne ono. Bola som síce šikovná, ale bola som tu len čo.. prvý deň? V podstate druhý. Nebola som až TAK šikovná, aby som za sebou stihla mať viac prúserov vyžadujucich si pozornosť majsterky.

"Asi? To hádate, slečna? A nezabudli ste na niečo? Čo tá roztržka pred knižnicou? Alebo ste si mysleli, že sa o tom nedozviem?" Prehovorila zvýšeným hlasom. Dokonca aj Enora na ňu vrhla prekvapený pohľad - odkiaľ o tom vedela? Nikoho tam predsa nebolo. Sledoval vás snáď niekto z okna? Alebo ďalekohľadom? To však predstavovalo problém najmä pre Enoru, keďže práve ona zaútočila na skupinku, teda konkrétne Alyu. Prekvapenie rýchlo vystriedal hnev. Nie hanba ako by sa u slušného dievčaťa patrilo, ale zlosť zo skutočnosti, že ju ktosi prichytil pri čine.
"Obe by som vás okamžite mala poslať domov, aby ste si poriadne premysleli svoje správanie." Pokračovala majsterka karhavým tónom a nemierila ich len na Enoru, ktorá bola hlavným pôvodcom oboch konfliktov. "Problémoví študenti sa na akadémii dlho neohrejú. A tak si prajem, aby ste sa nimi nestali."
"Tento jeden krát som však ochotná spraviť výnimku. Včera ste predsa len nemali prístup k stanovám akadémie, aj keď som si istá, že pravidlá zdravého rozumu a slušnosti ste sa nemuseli dozvedieť z knihy, a vo vašom veku by mali byť samozrejmosťou." Takto veľmi elegantne vás majsterka nazvala nevychovanými opicami.
"A teraz mi prezraďte na akom princípe sú tvorené vzťahy medzi študentami našej veľkolepej akadémie?" Znela ďalšia otázka majsterky, akoby ste sa ocitli na prvom seminári. Enora zrejme nemala poňatia o čom hovorí a tak sa zmätene obzrela na Tal. "Vy ste tie stanovy ani neotvorili, že?"

Majsterka vedela, že väčšina študentov si tie pravidlá nikdy neprečíta - zvyčajne ich začali zaujímať až nejaké z nich porušili. Ale vtedy už mohlo byť neskoro.
"Ja vám teda pomôžem. Tým princípom je pospolitosť založená na valemarskej tradícii. Bratstvo a sesterstvo študentov. Vzájomný rešpekt nech je študent akéhokoľvek pôvodu. Na akadémii nezáleží či ste zo zámožného rodu... alebo sirota z chrámu. Aj napriek priepastným rozdielom musíte spolupracovať. Nájsť spoločné slovo. A dosiahnuť svoje ciele. To je znakom dobrého študenta - a napokon aj plnohodnotného občana ríše, ktorého sa z vás snažíme vychovať." Vysvetlila Veke prísnym hlasom, dúfajúc, že si jej slová zoberiete k srdcu. Oni to vlastne neboli jej slová - akademické tradície pochádzali od valemarov, a tradície Verskej akadémie neboli natoľko odlišné od princípov, na ktorých bolo založené prastaré spoločenstvo drakov.
"Hah, pospolitosť? Máte na mysli to obdivuhodné nerozlučné bratstvo Valemarov Isena a Erasa, alebo..." Začala posmešne hovoriť Enora - to dievča jednoducho nevedelo kedy s provokáciou prestať - no dokončiť vetu sa jej nepodarilo, pretože cez ústa dostala prudkú facku, ktorá ju okamžite umlčala. No nie na dlho. Enora si s údivom priložila ruku na ústa a rázne sa postavila.
"Toto... toto vám neprejde. Zavolám matku, otca a... a na tejto škole ste skončili. Skončili, hovorím!" Hučala výhražne, no hnevu majsterky sa nemohla postaviť. Enora tentoraz prekročila viac ako jednu hranicu.
"Kacírske reči nech ti ostanú na prahu duše. Nikdy ich z úst nevypúšťaj." Prehovorila Veke potemnelým tónom hlasu. Ani pre majstrov nebol pohár trpezlivosti bez dna.
"A rada sa s tvojou matkou porozprávam. Kiežby aj jej dcéra nasledovala v šľapajách takej vzorovej študentky..." Zdalo sa, že tieto slová Enoru vážne ranili. Nezmohla sa na žiadnu odpoveď. S hlasitými nadávkami na účet majsterky a o tom, že Veke o jej rodine nič nevie, sa vyrútila von z pracovne.
Majsterka si hlasno povzdychla a hlboko sa oprela vo svojom kresle. Úprimne dúfala, že jablko nepadne tak ďaleko od stromu.
"Tal, toto je jedno rozhodnutie, ktoré ponechávam na tebe. Možno sa vám časom medzi sebou podarí nájsť prirodzený rešpekt. S Enorou to isto nebude jednoduché, nie tak ako s inými študentami. To je práve ten ideál, ktorý som spomínala... a ktorý sa snažíme dosiahnuť. A ak máš pocit, že Enora o tvoju snahu nestojí, bude najlepšie, ak sa od nej budeš držať čo najďalej." Veke by samozrejme pochopila, ak by o niečo také Tal nemala záujem. Nájsť spoločné slovo s "nepriateľom" nebolo nikdy jednoduché. Dokonca ani valemarovia, ktorí na týchto princípoch založili celé ríše, si často k sebe nedokázali nájsť cestu. Ale ako vravieval Valemar Hanarm - ten je svätý, kto stavia mosty, nie hradby.

Zdalo sa že majsterka chce ešte niečo povedať, no radšej sa odmlčala. Pravda, ani Veke nečakala takú prehnanú reakciu od Enory. A majsterku po toľkých rokoch na akademickej pôde študenti prekvapili len málokedy. Možno sa prepočítala. Možno nesprávne odhadla nakoľko sa Enora ponáša na svojho otca, patriarchu rodu Niluel. Aj napriek tomu že ideály bratstva a sesterstva, ktoré boli integrálnou súčasťou akadémie, majsterka nosila blízko pri srdci, premkli ju obavy, že Enora sa týmto zásadám nanajvýš tak vysmeje. No zároveň bola rozhodnutá nenechať sa zastrašiť len pretože ide o členku mocnej rodiny.
"To znie ako dobré rozhodnutie..." Prehodila majsterka zo zamysleným pohľadom a znova sa zahĺbila do svojich papierov. "Môžeš ísť. A prosím, nezabudnite sa riadne obliecť na ceremóniu."

Úprimne som na ceremóniu takmer zabudla. Keď mi ju pripomenula, na chvíľku som sa na majsterku len nechápavo pozerala. Takmer sa mi z pier vydrala otázka, ktorá by ma v jej pohľade posunula zas o niečo nižšie no.. nakoniec som si spomenula. Predsa len sme si s Alyou a Valerom vyberali aj ceremoniálne oblečenie. Prikývla som teda, šikovne som zoskočila zo stoličky a len som vystrelila von. Sršala zo mňa taká detská radosť. Teśila som sa, až sa o tomto tu všetkom porozprávam s Alyou predsa.. a že som jej plánovala povedať úplne všetko. Aj keď skôr v súkromí našej komnaty, než na nejakom verejnom priestore. Zas tak blbá som nebola ani ja.

Nemala som ale veľa času a s Alyou som sa sotva stihla stretnúť v našej izbe. Bola už oblečená do svojho ceremoniálneho a ja som ani netušila, kde som ho vlastne hodila. No našťastie mi Alya pomohla a no nečakalo dlho, a ja som sa cítila snáď najviac nóbl, ako som sa za svoj život cítila. Ešte pred odchodom som si s Alyou vymenila neistý pohľad.. teda aspoň z mojej strany.
"Nerobili sme si v chráme z takýchto vecí srandu?" Spýtala som sa mojej kamarátky s istými.. obavami v hlase. Celkom som sa hanbila. Bola som zvyknutá vyzerať "normálne", nie ceremoniálne či vyčačkane.. No následne sme sa vydali do najväčšej a najhlavnejśej budovy, ktorá sa v celom priestore akadémie nachádzala. 

Bola som rada, že sme museli ísť vonkajškom. Nechala som si ešte po ceste prečistiť hlavu podvečerným vzduchom. Pravdepodobne sme tam stretli aj Valera, ktorý by sa k nám mohol pripojiť. 
"Myslíš že uvidíme tú.. onú.. Valemara Javeru?" Spýtala som sa Alyii. Chodila som trocha žoviálnym spôsobom, s rukami za chrbtom, pohupujúc sa zo strany na stranu.. teda viac detský, než žoviálny spôsob. V oboch prípadoch to ale bola chôdza niekoho, kto nemal starosti snáď úplne z ničoho.

Alya chcela okamžite vedieť čo sa na stretnutí s majsterkou stalo, ale na dlhé vysvetľovanie ste naozaj nemali čas. Tal rozhodne nepotrebovala ďalšie pokarhanie za neskorý príchod na ceremóniu. No jej kamarátke bolo jasné, že akákoľvek historka s Enorou bude bláznivá. Jednoducho to musela počuť! Ale najprv ste si museli navliecť tie handry.
"Nefrfli, radšej budem nosiť toto... čokoľvek to je, než schytať päť rán po prstoch." Odvetila Alya zatiaľ čo ste sa rýchlo snažili nasúkať do ceremoniálnych šiat. Tento trest bol teda omnoho príjemnejší ako drevená doska v rukách nahnevanej kňažky. Medzitým premýšľala aké tresty asi udeľujú na akadémii, teda okrem osobného pohovoru s majstrom - mentorom.
"Ak dorazíme neskoro, majsterka na teba určite vytiahne bičík. A urobí... švih! Švih!" Poriadne ju niekoľkokrát capla Alya na holý chrbát, až to naozaj zaštípalo, a potom sa zo smiechom rýchlo stiahla z dosahu kamarátky.

Cestou do valemarskej haly ste sa obzerali po Valerovi, no nikde ste ho nevideli. Aj po Mere sa akoby zľahla zem. Zrejme vyrazili napred. Predsa len, veľký Valer bol studňou zodpovednosti, ako ho posmešne nazvala Alya. A nebolo divu, že ste ich nedokázali nájsť. Park pred študentskými ubytovňami sa zmenil na hotový cirkus, a rovnako tak aj cesta k hale. Museli ste sa predierať zástupmi študentov zo všetkých ročníkov. V tejto situácii nepomáhalo ani veľké množstvo zmätených prvákov, neistých, ktorých smerom sa vlastne vydať. Starší študenti sa snažili tento chaos zorganizovať, no očividne sa im to celkom vymklo z rúk.
Alya si po chvíli zdesene uvedomila, že študenti z vašej "chrámovej sorty" sú skôr výnimkou. Iba slepý by si nevšimol celkom očividné rozdiely v triede - háby, ktoré ste dostali od akadémie, sa jednoducho nemohli rovnať luxusným šatám a oblekom bohatších študentov, takže ste často z davu vyčnievali ako boľavé palce. No snažila sa na to nemyslieť...
"Myslím? Vieš čo mi povedalo jedno dievča v knižnici? Vraj sa budeme musieť s Valemarou stretnúť, alebo čosi také. A ona nám potom udelí požehnanie. A ak nám ho nedá, tak nás zožerie... no, znelo to desivo..." Nasucho preglgla Alya, ale tej veci s tým žraním neverila ani ona. Pochybovala, že bohovia si dajú záležať na strave vychudnutých dievčat. V tom sa z davu vynoril Valer, vysmiaty ako slnko, v obleku, ktorý sa dal skoro porovnať s oblekmi tých privilegovaných.
"Pozrite, vy dve, skoro tu zapadám! To je jedna z výhod skorého vstávania. A zodpovednosti. No, a vy ste jasný príklad opaku..." Vychválil sa nehanebne a pri pohľade na vaše šaty sa skoro pustil do smiechu. Ale to by nebolo príliš kamarátske správanie, a tak sa radšej krotil.
"Tak čo, Tal, ako to skončilo? Hovor, hovor, som zvedavý! Pobili ste sa s Enorou znova?" Začal sa náhle pýtať, na čo ho Alya len nahnevane odsotila.
"To bola moja otázka, kretén! Ja som sa to pýtala skorej!"
"Dobre, dobre, pokoj... akoby na tom záležalo. Všetci to chceme vedieť, Al." Ohradil sa Valer prekvapene a smerom na Tal len nechápavo pokrčil plecami. Nebol si celkom vedomý toho, že Alyi občas naozaj liezol na nervy.

V parku pred študentskými ubytovňami to bol samý chaos. Nikdy som naraz toľko ľudí nevidela, snáď len včera, ale to som bola príliš vyhúkaná z akadémie na to, aby som si to nejak poriadne uvedomila. 
S Alyou sme sa trocha motali, teda aspoň ja som sa motala. Pohľad zľahka neprítomný a neustále a hlavne neisto pootvorené ústa. Nepatrila som k ľuďom čo sa hanbia, ale hlava sa chce podobať iným hlavám a mi sme svojim vzhľadom s Alyou tak trocha vyčnievali. Rozhodla som sa však si to tvrdohlavo nepripúšťať.
Stále som ale bola z toho chaosu a davu dosť vyhúkaná na to, aby som reagovala na Alyinu odpoveď na moju otázku ani len nezasmiala, pretože som si nebola istá.. či to myslí ako vtip alebo nie. Rukou som si potľapkala po lícach a s povzdychom som na tvár nahodila taký trocha a silený úsmev.
"Nemyslím si, že jej budem chutiť.." Zamrmlala som potichu a len som prstom štuchla Alyu do brucha. "Sme tu druhý deň.. a už si sa špárala v knižnici hmm?" Po tvári sa mi roztiahol širší úsmev, priateľský.. no stále trocha podpichovačný.
No po tom na nás narazil Valer, alebo sme mi narazili na neho? Kto vie. Niesol sa však vysmiato, a určite si neodpustil poznámku o jeho vzhľade v porovnaní s našim. Len som nezlomne vypla hruď, ruky som si založila za boky a vystrčila bradu hore.
"Oh pozrime sa na neho, lord Valer nás poctil svojou prítomnosťu!" Naznačila som poklonu, pti ktorej každému jednému naozajstnému lordovi museli škrípať zuby, lebo bola jednoducho neschopná. Zasmiala som sa, keď sa s Alyou trocha pochytili a len som pokrútila hlavou.
"Poviem vám to po tom.. aj tak mi neuveríte, ale teraz nie." Vyplazila som na nich jazyk a len som Alyu chytila za ruku. Ako keby sme boli pár. Oboma rukami som v podstate objala jednu jej a zľahka som sa naklonila k jej uchu.
"Upokoj saa určite to budeš vedieť prvá hm?" Dohovorila som jej a len som sa ledabolo obzrela okolo nás, či tu naša spoločná "kamarátka" niekde nenačúva. Prípadne niektorého z jej prisluhovačov ktorých tváre som si aj tak nepamätala.