Akadémia hlbokej studne

Enora sa skúmavo obzrela po izbe a hlasno si povzdychla. To čo jej povedala Tal celkom odignorovala. "Prečo so mnou hovoríš?" Spýtala sa nechápavo, akoby ju na ulici otravoval nejaký žobrák. Alya rázne vykročila z kúpelne - tejto rozmaznanej a arogantnej princezničky mala dosť - a niečo proste musela povedať. "Vypadni von - nechceme ťa tu! To radšej budem bývať na chodbe ako s takou sprostou nelietavou husou!" Oborila sa na valeánku a na hrudi si nahnevane založila ruky. Ak sa Alya za niečo postavila, musela byť naozaj namosúrená. Väčšinou sa do konfliktov nehrnula. "Sklapni, špina. Na mňa sa neopovažuj otvárať tú svoju chlopňu. Radšej sa vráť tam do chlievu." Odvetila pobavene Enora; dokonca sa nezdalo, že by bola urazená, len ohromená, že si na ňu takto dovoľoval nejaký "sedliak." "Inak sa stane čo, ty kretén? Stavím sa, že si v rodine čierno ovcou..." A v tom momente to Alya prehnala. Inými slovami, zaťala do živého. Enore sa na tvári objavil nepriateľský pohľad a po Alyi bleskovo vyletela. Cestou k nej prevrátila stôl a dve stoličky skoro odleteli rovno do Tal. Alya nestihla zareagovať - útok vôbec nečakala. Enora ju schmatla pod krk a dosť prudko vrazila do steny, až sa sklo v okenici zatriaslo. V druhej ruke sa valeánke objavil malý oheň, ktorým teraz Alyi hrozila rovno pred nosom. "Ešte raz to povedz a prepálim ti krk!" Enora sa tentoraz už nehrala. Vyhrážku myslela vážne. Ak mala takúto reakciu na jednoduchú provokáciu, to dievča malo veľké problémy. Alya sa snažila zo zovretia vymaniť, ale zbytočne. Z očí sa jej začali rinúť slzy.

Alyi došlo až trocha neskoro, že s Enorou sa teda vôbec neoplatí zahrávať. Ukážka na nádvorí jej zrejme nestačila a Enora teraz navyše na provokáciu a srandičky nemala náladu - z toho zadelenia izieb musela byť naozaj vytočená. A ktoré decko v takom veku dokázalo pomerne cielene ovládať jeden zo zásadných živlov? Doma si zrejme musela za posledné roky detstva prejsť tvrdým a intenzívnym výcvikom. Niet divu tej mrzutej povahy. Enora sa zamračene pozrela na Tal a na moment sa zdalo akoby mala chuť zo svojej ruky vypustiť peklo - nech vás zoberie všetkých. No potom si len povzdychla, naprázdno prehltla a s hlasným "Kurva!" sa vyrútila von z komnaty. Nezabudla za sebou poriadne tresknúť dverami, až zo steny spadol jeden z obrazov.

Keď z nej opadol adrenalín, Alya sa zatvárila ako obarená a začala si jemne hladiť sčervenený krk na mieste kde ju Enora schmatla. "Ona je úplne... nenormálna. Pri Valemarovi, čo t-... čo to malo byť?" Otočila sa na Tal, stále ešte v šoku a potácavo si sadla na najbližšiu posteľ. Zanedlho sa dvere znova otvorili, no tentoraz v nich stála lutega - tá, ktorá sa vás predtým snažila varovať ohľadne mladej valeánky a celého rodu Niluel. Obom vám venovala veľavýznamný pohľad (akoby vedela presne čo sa tu len pred chvíľou stalo), no vôbec neprehovorila. Mlčky si do stredu komnaty nosila svoje kufre, a aj bez jediného slova ste dokázali vydedukovať, že si radšej vymenila miesto s Enorou. Narozdiel od Alye vedela, že "návrhy" princeznej sú skôr priame rozkazy, najlepšie splnené bez reptania.

"Táto je voľná?" Spýtala sa vaša nová nedobrovoľná "kamarátka" ukazujúc na jedinú voľnú posteľ v izbe. Vlastne ani nešlo o otázku, dievča sa len snažilo prelomiť pomerne trápnu situáciu a nič lepšie ju v tejto chvíli nenapadlo. Alya mlčky prikývla a pozorne ju sledovala. "No... a teraz nám prezradíš svoje meno? Ak teda máme..." Vetu nedokončila, ale gestom naznačila čo má presne na mysli - predsa len, táto komnata mala byť niekoľko nasledujúcich rokov vaším súkromným priestorom, snáď jediným v celej akadémii. "Mera." Predstavila sa v krátkosti lutega a podobnú zdvorilosť očakávala od Alye. "Ja som Alya a toť je moja kamarátka Tal... ale to už vieš." Tal sa teoreticky všetkým prvákom predstavila už na nádvorí, keď od nej žiadala meno majsterka Veke. "Počuj, tvoja "milá" kamarátka ma len pred momentom skoro zabila... a... ach, áno, vyhrážala sa mi s ohňom v ruke." Prehodila Alya len tak mimochodom akoby sa jednalo o úsmevný príbeh z minulosti. "Ja viem. A Enora nie je moja... nenazvala by som ju tak celkom mojou kamarátkou." To, o ako zložitý vzťah išlo, vám neprezradila. Namiesto toho sa venovala vybaľovaniu vlastných vecí, ktorých mala pomerne dosť. Len z krátkeho pohľadu ste dokázali usúdiť, že z akéhokoľvek rodu Mera pochádza, triedne a finančne sa musí nachádzať blízko rodu Niluel. "Tal, ty snáď dávaš menej pozor než ja. To máme na zajtra. Teraz sa máme dotrepať na večeru, ak máme záujem... a ja teda záujem mám, už umieram od hladu! Mera, ideš s nami?" Spolubývajúca sa na moment zamyslela, no potom so slabým úsmevom prikývla na súhlas. Vybaliť sa predsa môžete aj zajtra...

Na otázku ohľadne hierarchie rodov sa Tal odpovede nedočkala. Mera si len čosi zamumlala pod nosom a mykla plecami. Nebolo divu, však ste sa stretli len dnes a len teraz ste sa dozvedeli svoje mená. Zrejme sa jednalo o tému, o ktorej sa nechcela rozprávať s niekým relatívne "cudzím." Neskôr to z nej určite vytiahnete.
Zmienka chrámu ju vôbec neprekvapila. Všetka "chudoba," ktorá sa dostala na akadémiu, pochádzala z Valemarských chrámov. Bol to dobre známy fakt; predsa len, počúvala o tom celý svoj život. Väčšina šľachty tento systém nepodporovala, dokonca by ho bez váhania zrušili a maggyjské vzdelanie prenechali len privilegovaným vrstvám. Ale niečo takéto ste sa nikdy nedopočuli v blízkosti Valemarov. To samozrejme neplatilo univerzálne, niektoré draky tiež odporovali plánom Isena a jeho najbližších spojencov. Ale ľudia si nikdy nemohli byť istí, ktorý Valemar stojí na ktorej strane... no Tal'maer mala šťastie, pretože Valemar Hanarm zvyčajne pevne stál na strane tých slabších.
"Niečo sa tu isto nájde." Prikývla Mera, premýšľajúc čo by mohla Alyi poskytnúť. Sama vlastnila nástroje a prostriedky, vhodné najmä na srsť, chlpy, a menej na holú kožu. Ako lutega mala kožu odkrytú hlavne na tvári, rukách a chodidlách, a popravde, oni sa zvykli okrášľovať trocha iným spôsobom (hlavne farbením srsti a jej viazaním na spôsob účesov). No niečo ju predsa len napadlo. Začala sa prehrabávať v jednom z kufrov a za krátko sa vynorila s ornamentálnou drevenou krabicou, ktorú rozložila na stole. Vnútri sa nachádzal celý "dievčenský" salón na líčenie, vrátane zrkadla, nožničiek, rúžov, púdrov a iných nástrojov. Alya skoro odpadla - niečo podobné ste nemali v chráme povolené a rovnako ako sa nemali líčiť kňažky, tak ste to mali zakázané aj vy. V tomto ste boli rozhodne pozadu. Mera kdesi z útrob salónika vytiahla podlhovastú paličku zakončenú štetcom a poriadne ju vymačkala v púdri bielej pleťovej farby. Po tom ako sa Alya nechala opatrne presvedčiť jej Mera niekoľkými ťahmi "upravila" tvár a natočila k nej zrkadlo. "Lepšie?"

Rozhodne to bolo lepšie a Alya sa nezabudla utešene poďakovať. Tal mala pravdu; bez toho púdru by tu pobehovala ako dobitý pes. Spletitými chodbami ste sa konečne vybrali na večeru. Vedeli ste jedine, že jedáleň sa nachádza niekde v hlavnej budove, zrejme rovno vedľa obrovskej haly, ktorá vás tak uchvátila svojou majestátnosťou. Rýchlo ste prešli nádvorím, znova vystúpili po schodoch, skupinka seniorov vás namierila správnym smerom a konečne ste tam dorazili...
Taký jednoduchý názov pre túto miestnosť teda vôbec nepostačoval. Podobne ako hlavná hala, jedáleň bola obrovská a vskutku priestorná. Prakticky sa jednalo o súvislé pokračovanie hlavnej haly prerušené jedine stenou - nad vami sa vypínal vysoký oblačný strop, z neho visiace mohutné trblietavé lustre a akési prapodivné rôznofarebné poletujúce stohy plameňov. Stoly pre študentov boli usporiadané do kruhu okolo centrálnej vyvýšenej plošiny, kde pravdepodobne sedeli majstri a mali dokonalý dohľad nad všetkým dianím v jedálni. V úplnom strede sa vypínal robustný obelisk s náboženskými a historickými výjavmi a textami, obrastený popínavou rastlinou, a nad ním zo stropu na masívnych reťaziach visela akási ďalšia plošina, ktorá by sa dala definovať ako veľkolepé hniezdo, vyložené hodvábnymi kobercami a nezvyčajne veľkými poduškami. Nebolo ťažké usúdiť komu toto miesto náležite patrilo. Strop nad hniezdom bol zasklený, pričom sa prakticky jednalo o obrovské okno - spôsob, akým sa sem patrónka akadémie mohla poľahky dostaviť.
V tejto chvíli sa v jedálni nenachádzalo mnoho ľudí, sem tam sedel nejaký majster a zopár oneskorených študentov. Mera si sadla na prvé voľné miesto (celková kapacita jedálne sa pravdepodobne počítala na stovky) a zo stolu pred sebou odsunula špinavé taniere. Alya sa váhavo pristavila k lavičke a neisto sa rozhliadala. "Uhm... kde dostaneme jedlo?" Spýtala sa s hlúpym výrazom na tvári, no Mera vám len mlčky pokynula aby ste si k nej sadli.

Tal´maer

Asi bola pravda, že bola moja otázka tak trochu nie na mieste. Radšej som len odvrátila pohľad a počkala som, či nám pomôže s tým vzhľadom Alyi. Ani ma nenapadlo, že by ako niekto kto má srsť, používal no.. niečo iné než normálny človek. No to mohlo byť z toho dôvodu, že som sa do týchto vecí vôbec nevyznala.

"Whoa.. no Alya.." Zamrmlala som údivne, no dosť zjavne som provokovala. "Neviem neviem či od teba nezačnem odháňať chalanov." Vyplazila som na ňu jazyk, na čo som sa len zasmiala a z postele som sa zas vyskočila na nohy. Vyrazili sme na už spomínanú večeru.
Úprimne.. keď niekoho udiví veľa vecí, môže to mať viac následkov. Mňa z toho celého začala trocha bolieť hlava. Držala som sa za Alyou a snažila som sa pozerať skôr do zeme a moc sa nad vecami nepozastavovať.

Keď sme sa dostlai do jedálne, rovnako ako aj moja kamarátka, som pomerne nechápavo pozerala okolo. Hľadala som miesto, kde sa dá jedlo nabrať. "Myslíš.. že nám ho pričarujú?" Spýtala som sa trocha ako dieťa. Možno to bola naozaj stupidná otázka, no nič iné ma nenapadlo a ani neostávalo.. no a tak som si sadla.

Mera po vašich zmätených výjavoch a prejavoch len vyprskla smiechom. Nerobila si z vás dobrý deň, ale táto situácia bola celkom absurdná a nezvyčajná. Čoskoro si uvedomila, že vy dve ste nikdy nezažili spôsob stravovania na vysokej - šľachtickej - úrovni, a Mera vedela, že v akadémii tento proces funguje rovnako ako doma. "To by bolo..." Zamyslela sa s úsmevom nad maggyjskou katastrofou akou by bol pokus o vytvorenie stráviteľného jedla. A ešte vo veľkom množstve. Náhle vás však prerušil akýsi mladý muž, zrejme jeden zo seniorov, zároveň rodovec vašej novej známosti. "Mera! Sestrička!" Pri pohľade na študenta, ktorý bol očividne jej bratom, sa Mere rozjasnila tvár. "Zeth!" Súrodenci sa pevne objali a takto chvíľku vytrvali. Predsa len, dlho sa nevideli. "Tak si konečne dorazila. A vidím, že si si už stihla nájsť aj pekné kamarátky..." Venoval vám starší brat úsmev a už sa chcel opýtať, z ktorého rodu pochádzajú keď sa predčasne zarazil. Prišlo mu zvláštne, že sa s nimi Mera bavila; patrili celkom do inej spoločenskej sorty - ale osobne nebol proti prítomnosti neurodzených študentov na akadémii. Mera vás rýchlo predstavila - svojho brata ako Zethara - a vy dve ste ho očividne zaujali. "Ospravedlňte moju opovážlivosť, ale skromným odhadom by som povedal, že prichádzate z chrámu Valemara Venkalama. Je tak?" Poškrabal sa zamyslene na brade, dúfajúc že trafil do čierneho.