Opatrnosť nadovšetko

Zdalo sa že zbytok vašej cesty bude pokojný, démoni sa vám zoširoka vyhýbali, aspoň tí slabší, a tí mocnejší možno získali rešpekt. Tento mladík dokázal toho viac ako sa zdalo. A tak vás nechali na pokoji, odhliadnúc od občasného vrčania, hnevlivého šepotu a krátkeho prenasledovania. Jeden z týchto tichých hlasov bol odrazu... iný. Lillien nedokázala rozoznať prečo, ani komu patril, ani prečo práve počuje ten konkrétny hlas, no muselo ísť o niečo mimoriadne silné. Všetky ostatné hlasy boli rozmazané, nejasné, cudzie, no tento jej bol nejakým spôsobom známy, akoby ho kdesi už počula. Šepot bol kryštalicky jasný, akoby sa ozýval priamo v jej hlave. Rozumela mu dobre, pretože hovoril v dračej reči.
''Magga, magga, magga, magga...'' Opakoval neustále dunivo, pričom Lillien netušila čo to slovo znamená. Dokázala spoznať aj to že sa k vám blížil veľkou rýchlosťou, no netušila z ktorej strany. Hnal sa priamo na vás, ako hladná beštia, ignorujúc všetko vo svojej ceste, a Lillien vedela, že pri vás čoskoro tento hlas, a jeho majiteľ, bude. V tejto chvíli bolo otázne či ho Seo dokáže zastaviť, alebo aspoň spomaliť... po tom ako ste zanechali majstra za sebou nebol v najlepšom rozpoložení, a bez okolkov a pozornosti sa hnal vopred, do vášho cieľa.

Mali sme pokoj, aspoň na nejaký čas. Démonov som takmer nepočula a tak som si dovolila brať našu situaćiu trocha s nadhľadom, možno až pozitívne? Kto vie. Vyzeralo to tak, že aj po tom ako majster umrel, démoni mali rešpekt a jednoducho si nemysleli, že sa oplatí naháňať ma kvôli cene, ktorú by museli zaplatiť. Sama som ale mohla len hádať, pretože som o nich príliš nevedela. Áno.. vedela som približne čo sú zač, no nikdy som sa s nimi nestretla, keďže proti démonom nikdy Engenirth žiakov neposielal, len už skúsených mágov a bojovníkov, prípadne lovcov. No nemohla som nad týmito vecami rozmýšľať dlho, pretože som zrazu v hlave znova započula hlas. Aj keď tento krát značne iný, než .. pred tým. Bol kryštalicky jasný a veľmi rýchlo sa približoval. Aj keď som vyrozumela, že hovoril v dračej reči.. netušila som čo to slovo znamená. Trhla som sebou a začala som sa rozhliadať, vedel o ňom Seo? To som naozaj netušila. "Niečo sa blíži.. rýchlo." Upozornila som ho a stále som sledovala naše okolie.

Podľa reakcie Sea mohla Lillien celkom isto usúdiť, že o čoskorej prítomnosti tejto bytosti nevedel. Jej slová ho vytrhli z hlbokých myšlienok a chvíľu sa len zmätene obzeral okolo seba. Snažil sa hlas zachytiť, no za krátko sa nechápavo pozrel na Lillien, a odmietavo pokrútil hlavou.
''Musí sa ti to len zdať.'' Zhodnotil situáciu Seo a bez slova pokračoval v jazde.
No jeho slová tento šepot nezastavili, a Lillien vedela kto hovorí pravdu. On nemal túto schopnosť, nepočul všetko. Ale väčšina mágov dokázala spoznať prezenciu démonov v blízkosti, ich úmysly, takže bolo zvláštne, že Seo nezačul vôbec nič. Musel byť jednak príliš rozrušený a nesústredený, alebo išlo o naozaj niečo mocné, čo dokázalo zakryť svoju prítomnosť.

Keď povedal, že sa mi to musí len zdať, trocha divne som sa pousmiala, skoro až zúfalo. "Ver mi, niekedy si prajem, aby sa mi to len zdalo." No ako mu vysvetliť šepot? Malo to vôbec zmysel? Niečo sa ale približovalo hrozne hrozne rýchlo a tak nejak som si nemyslela, že by tomu Seo dokázal zabrániť, respektívne utiecť. "Stále to len hovorí.. Magga, Magga... Magga.. aj keď netuším čo to znamená.. ale približuje sa to." Dodala som znova istým hlasom. Nedalo sa so mnou hádať. Niemala som na to náladu a hlavne som si bola 100% istá, že hovorím pravdu. No čo sme mohli robiť.. utekať? To asi nie. Popohnať to zviera? kam? Malo by to vôbec zmysel? Ani som netušila ako dlho cesta ešte bude trvať. Nepoznala som geografiu tejto oblasti tak dobre, respektívne takmer vôbec a tak som nedokázala nai určiť, kde sa nachádzame, akým smerom sme išli a podobne.

Jeho oči sa odrazu rozjasnili, Lillien vedela, že povedala niečo dôležité a Seo vie o čom hovorí. Učeň prinútil havrala prudko zastaviť, a vy ste sa ocitli uprostred tichého lesa, mŕtveho, v ktorom sa neozývali žiadne zvuky, aspoň nie prirodzené. Neboli tu žiadne vtáky, zver, chýbal šelest trávy a listov vo vetre... a tentoraz sa pozorne započúval aj Seo. Lillien počula hlas čoraz bližšie, ozýval sa z každej strany a naháňal strach. Lillien mala pocit, že ho počuje od svojho chrbátu, no akonáhle sa otočila, znova sa ozýval zozadu. Bolo to mimoriadne nepríjemné a paranoidný pocit neutíchal.
''Haki, ukáž sa!'' Zareval mladík do tmavého lesa, no odpovede sa mu nedostalo. Nemali ste zastavovať, tak prečo to Seo urobil? Chcel sa pomstiť? Jeho hlas znel hnevlivo, bolestne, akoby démona vyzýval na súboj. V jeho úmysloch panovala krv.
V tom sa démon, bytosť, čokoľvek to bolo, prihnala k vám. Seo bol našťastie pripravený - v poslednej chvíli do zeme zabodol svoj meč, a okolo vás sa objavila bariéra oslepujúceho svetla. Plnou silou do nej niečo vrazilo; až sa jej povrch rozvlnil a na moment ste za svetlom zahliadli tmavú, temnú formu.
Hlas doposiaľ opakoval jedno slovo - magga - no po zrážke s obranou Sea sa výrazne táto bytosť nahnevala.
''Magga je moja, červ! MOJA!'' Tentoraz ste to počuli obaja, a Lillien nepotrebovala ani svoju schopnosť. Bol to hlas silný, dunivý, akoby patriaci čomusi obrovskému. Muselo to byť naozaj mohutné monštrum.
Bariéra stále držala. No teraz ste temnú masu videli na každej strane - zdalo sa že telo bytosti obaľuje bariéru; jej svetlo, a teda mu vôbec neprekáža jej dotyk. Seo bol z toho očividne prekvapený; dotyk svetla bol pre démonov bolestivý, repulzívny - a tento po ňom pokojne bez väčších problémov liezol, lepil sa naň.
''Odíď, haki, nemáš tu čo robiť! Toto dievča je pod mojou ochranou!'' Zrúkol zúfalo Seo, no táto bytosť ho rozhodne nevypočula.
''Môj les, MOJE pravidlá. Magga bude mojou potravou!'' Ručala bytosť, a všimli ste si, že svetla z bariéry začalo ubúdať. Pomaly ale isto sa rúcala. Zdalo sa, že Seo je v koncoch.

Netušila som čo robiť. Keď sme zastavili, len som sa rozhliadala na všetky strany a ruka mi automaticky vyštartovala k meču. Teda nie že by mi to bolo niečo platné. Proti démonom by som sa pravdepodobne neubránila ani pomocou mojej maggyje, nie to ešte pomocou meča. Ale čo mi ostávalo robiť? Nevedela som síce pre čo sme sa zastavili, no Seo očividne vedel čo robí.. asi? Sám zreval aby sa ten démon ukázal a ja som ho počula stále bližšie a bližšie. V tom sa okolo nás vytvorila bariéra a tá.. vec, do nej vrazila? Kto vie. V momente som tasila meč, aj keď som naozaj nevedela či to bude vôbec niečo platné. Krvácali vôbec démoni?  Zbadala som siluetu spoza bariéry po tom, ako sa samotná bariéra otriasla, hlasno som preglgla. Naozaj som netušila čo robiť a moja myseľ sa začínala schovávať do úzkosti. Prečo som zas bola tak bezbranná? Zaškrípala som zubami, no nič som nehovorila. Nechcela som Seovi povedať, aby ma opustiť a zdrhol.. pravdepodobne by mu to ani hrdosť nedovolila.. však za mňa položil život aj jeho majster. Bariéra sa však začala pomaly rúcať, chabnúť.. bola stále tmavšia a tmavšia.. a ja som len tuhšie a tuhšie zovierala meč, až takmer kŕčovito, po dlani mi začali stekať pramienky krvi.