Opatrnosť nadovšetko

Luz chcel niečo povedať, možno odvetiť nejakou poznámkou, no Emeta sa naň varovne obzrela, a vedel, že s týmto nič neurobí. Ak by nútil Lillien zostať, musel by tak urobiť násilne. A rozhodne nechcel útočiť na priateľku Emety. V tejto situácii jednoducho nemal na výber. Dalo sa povedať, že spravil chybu keď sa zaplietol s Em. Ak by k nim nemal žiadne city, spravil by čokoľvek pre to aby Lillien zostala.
Naopak, Emeta dobre chápala čo pre Lillien táto situácia znamená. Jej otec bol záhadou, niekto, kto v jej živote chýbal. A to nehovoriac o tom, kto to bol. Bolo to pre jej priateľku, potenciálne najdôležitejšia vec v živote. A vedela, že s touto hrozivou premenou jej nepomôže nik iný ako ten, ktorému je známa, ktorý ňou žije po celý život.
No zároveň tu bola vec, ktorá Emetu zneisťovala. Najradšej by odišla s Lil, no... v tom svete nemala miesto. Nepatrila tam. Bola by tretím kolesom, proste zbytočná. A za ten čas si našla niečo, čo je jej naozaj blízke. Lillien bola jej priateľkou, ale táto revolúcia, niečo čo sa týkalo jej rasy, bolo to niečo, do čoho mohla naozaj zapadnúť, prvý krát vo svojom živote. A tak to rozhodnutie bolo ťažké, no rozhodla sa pokračovať v ceste valeánskej, a nie v dračej, ktorou kráčala Lillien. No bolo vám obom jasné, že tieto dve cesty sa niekde ďalej spájajú. Avšak kedy a kde? To zostávalo otázkou...
''Lil, veď ty to už vieš. Ale sľúb mi, prosím, že... že sa nevrátiš na Engenirth. Zničujúco by to ohrozilo celé naše snaženie. Celý osud valeánov. Aspoň kým sa nestretneme znova. A dovtedy chcem, aby si bola tiež opatrná, a nerobila hlúposti.'' Pousmiala sa Em, obe ste boli natoľko blízke aby ste svoje rozhodnutia nemuseli hovoriť nahlas. Obe ste vedeli čo je vám blízke a akú cestu si vyberiete.
Obaja narukatania sa celej skupine úctivo uklonili a pokynuli Lillien aby ich nasledovala.
''Tak... zbohom, Lil.'' Rozlúčila sa Emeta s celkom očividnými slzami v očiach.

Musela som sa pousmiať. Tak nejak som dúfala že Engenirth ani nespomenie. V podstate to bol môj domov. Nech už som sa naň pozerala akokoľvek pesimisticky, iné miesto mi zatiaľ viac domovom naozaj nebolo. Niekedy je však nutné nájsť si iný, pretože vrátiť sa do toho starého nepripadalo do úvahy, rovnako ako teraz. "Neboj." Šepla som jej smerom a začala som pomaly kráčať za dvoma mužmi. Po pár krokoch som sa ešte otočila a posledný krát .. pravdepodobne za veľmi dlhý čas, som si Em pozrela. "Nah.. nie zbohom, ešte sa uvidíme, len neskôr." Žmurkla som na ňu no to bolo to posledné, čo som momentálne zvládla. Psychicky.. proste som sa musela otočiť a už sa neobhliadnuť, inak by som sa pravdepodobne rozplakala.  Musela som ísť ďalej, kupredu...

Emeta ešte chvíľu zostala stáť na mieste, no potom sa pobrala za Luzom a ostatnými. Ani jedna z vás sa už neobzrela, a mohli ste len dúfať, že sa stretnete čím skôr... a za dobrých okolností.
Dvaja muži nedali Lillien čas na dlhé rozlúčky a premýšľanie. Mladší z nich predstúpil a mierne sa uklonil.
''Seo Kanedo, k tvojim službám. A toto je môj majster, Iwata Kotaro.'' Začal hovoriť živým hlasom mladík, zvaný Seo. Zdalo sa že je stále učňom. Predsa len, vyzeral byť dosť mladý, aj ked už ostrieľaný viacerými bojmi. No s majstrom sa nemohol porovnávať. Následne prehovoril majster samotný.
''Slečna Lillien, privádza nás za vami osobná žiadosť Emmela, nášho zamestnávateľa. Požaduje tvoju prítomnosť na Narukate. Dal nám inštrukcie, aby sme ťa priviedli, a ochránili za každú cenu.'' Vysvetlil situáciu v krátkosti Iwata, hlasom dunivým, mocným, a počuteľne skúsenejším.
''A to by mohol byť problém. Tvoj... stav je... jedným slovom hlasitý. Každý haki v širokom okolí o tebe vie, a chce ťa. Chcete sa vrátiť cez les, majster? Obávam sa, že cestu naspäť neprežijeme.'' Obzrel sa Seo na majstra z obavami, a potom uprel aj nervózny pohľad pomedzi stromy. No videl tam len tmu, a znova tmu. Ani jediný pohyb, okrem lístia a konárov na stromoch a trávy v slabom vánku.
''Svoju udelenú úlohu splníme, Seo. Pochyby ťa oslabujú. Ako som hovoril, musíš sa ich zbaviť.'' Poučil ho Iwata a znova sa sústredil na Lillien. ''Ako povedal môj učeň, tvoja forma, navyše v tejto zraniteľnej fáze, je pre démonov lákavá. Povedz, zvládneš ešte využívať magako? Maggyju?'' Spýtal sa s vážnym pohľadom, no v jeho očiach Lillien videla, že odpoveď už vopred pozná. Zdalo sa že vedia čo presne je a v akom stave sa nachádza, a teda poznali niečo aj o potenciálnej strate znalosti používať maggyju. Až po týchto slovách si Lillien znova uvedomila, že celý les na ňu volá. Boli to stovky hlasov, ktoré ju lákali, chceli ju len pre seba, a mnohé z nich boli nechutné, odporné, že sa z nich Lillien začínala motať hlava.

Ešte som sa s podobným typom ľudí a vystupovania nestretla. Bolo to zvláštne, svojim spôsobom veľmi zaujímavé. Ešte aj ich mená boli .. ako to povedať.. exotické? Pravdepodobne. Musela som uznať že je ten mládenec pomerne fešák no na to som sa teraz vôbec nesústredila. Skôr mi to len tak vybehlo v zákutí mysle, ako taká poznámka. No nestihla som odpovedať, úprimne som ani len netušila, čo sa odo mňa očakávalo za slová. Našťastie ho ale prerušil majster, ktorý si zo svojim učňom vymenili zopár slov, v podstate stále mojim smerom. Tak nejak som tušila, že Haki znamená démon, alebo nejaké pomenovanie niečoho takého. Prečo však chcú mňa? Áno asi som bola.. zvláštna, no podľa toho ako som sa cítila, som bola v podstate úplne zbytočná. O mojom stave som ale nevedela mnoho.  Ďalšie majstrove slová ma ubezpečili v tom, že sa o démonov naozaj jedná. Povzdychla som si. Toto mohol byť naozaj problém. Démoni boli silný už ako jednotlivci.. a ja ? Teraz? Len som pokývala hlavou, až som sa takmer rozosmiala. Nebolo to zúfanie, skôr také skonštatovanie nad situáciou. "Možno tak pred mesiacom.. ale teraz nie, už vôbec." Potľapkala som rúčku meča, ktorý som mala pripevnený opasok. "Obránim sa proti niečomu, čo krváca.. no všetko ostatné.." Len som pokývala hlavou. Vedel ako to myslím. Vlastne to vyzeralo tak, že moju odpoveď ani nepotreboval. Navyše tie hlasy boli fakt.. hrozné. Nahlas som preglgla. Bol to strach? Určite áno. Ak by som sa nebála, niečo by so mnou nebolo v poriadku. No svojim spôsobom som vedela strachu čeliť dobre. Navyše mi niečo hovorilo, že je to jedna z mála ciest, ktoré si môžme vybrať.. ďalšie budú buď príliš dlhé, alebo rovnako nebezpečné.

Majster pokýval hlavou aby dal Lillien jasne najavo že rozumie. Nemohli sa teda spoliehať na jej schopnosti, aj keď by sa v tejto situácii pomerne dobre dali využiť.
''Toho som sa obával. Ale práve preto sme boli vyslaný my, Emmel s touto situáciou počítal.'' Vyslovil majster a spoločne so svojím učňom vykročili smerom k lesu.
''Lesom sme prešli na harvaloch. Kone by taký stres nezvládli. Seo ťa zoberie.'' Pokračoval vo vysvetľovaní. Harvaly boli v Isenii mimoriadne vzácne, no podľa kníh malo byť jazdenie na jednom životný zážitok. Pre mnohých to boli len bájne zvery. Mnohí sa ich báli, pre ich temný vzhľad, ale práve naopak - démonov sa nebáli a v takýchto prípadoch boli výrazne lepšie ako kone. Zdalo sa že Seo je prekvapený dôverou majstra, no zároveň aj utešený.
''Ste si istý, majster?'' Spýtal sa neisto, no na perách mu pohrával úsmev. Majster jeho domnienku odsúhlasil ľahkým kývnutím. Zdalo sa, že svojmu učňovi verí. No čo by to bolo za učiteľa ak by ho spochybňoval?
Harvaly nemali radi svetlo, a tak postávali obdaľeč, medzi stromami, už v tme. Ich zjav akoby ducha bol na prvý pohľad hrôzostrašný, no istým spôsobom aj upokojoval, najmä na mieste ako je toto. Zviera sa nedôverčivo obzrelo na Lillien, zavrčalo a trocha ustúpilo. Seo sa ho pokúšal upokojiť.
''Tvoja krv mu niečo pripomína. Harvaly poznali drakovek... majú v pamäti ten strach, a rešpekt.'' Pousmial sa Seo a pokynul Lillien aby sa priblížila.
''Opatrne, ukáž mu že sa nemusí báť. Pohľad ho po šiji.''

Táto ukážka vzťahu medzi majstrom a učňom bola zaujímavá. Aj keď pre mňa značne nepoznaná. Keby že si na ich mieste predstavím tetu a mňa, no.. asi by to dopadlo inak a nezaobišlo by sa to bez nadávok. Len som dúfala, že to budeme mať čo najskôr z krku. Táto cesta pravdepodobne nebude ani tak prospešná, ako si ju skôr budem musieť pretrpieť. Podišli sme teda k okraju lesu a ja som značne znervóznela. Nie kvôli tým tvorom, na ktorých sme mali nasadnúť.. kvôli démonom. Kto vie ako boli silný, kto vie koľko ich tam bolo.. vedela som len to, že všetci chcú mňa. Volali ma.. nutkali ma.. no aj ich hnusné hlasy mohli za to, že som nad dobrovoľným vydaním ani len neuvažovala. Nakoniec sme predstúpili až pred .. to zviera, ktoré zo mňa bolo nervózne. No.. nebola som na tom o moc lepšie. Vypočula som si však muža menom Seo. Naozaj som netušila ako to meno skloňovať. Prikývla som. "Posnažím sa." Dodala som, na čo som sa zapozerala tomu tvoru do očí. Zhlboka som sa nadýchla.. vydýchla a išla som na to. Začala som sa približovať len pomaly, s rukou natrčenou pred seba v podstate na znak, že ho chcem pohladiť po šiji. Keby že s ňou trhnem v jeho blízkosti, možno by sa zlakol.

Zdalo sa že zviera nie je práve spokojné s príchodom Lillien a už vôbec nie s tým, že sa približuje. Lil z neho vycítila skoro útočnú myseľ, akoby sa chcelo obrániť pred jej dotykom, no napokon sa havral nechal dotknúť, bez toho aby ju prizabil, alebo zdúchol kamsi do lesa. Možno si uvedomil, že Lillien v skutočnosti nie je drakom, aspoň nie celým.
Rovnako bol spokojný aj Seo, ktorý si od úľavy vydýchol a pomohol Lillien s nasadnutím na zviera, po čom nasadol aj on sám. Pravdepodobne mali svoju stratégiu, ako sa dostať cez les. Majster Iwata začal na svojom havralovi trieliť vopred, pričom do vzduchu pred seba zdvihol svoj meč, a začal vyvolávať akúsi maggyju. Meč obklopilo oslňujúce svetlo, a tieto lúče bielavy sa rozľahli do každej strany, do každého tmavého zákutia. Lillien počula dobre, čo jeho svetlo spôsobilo. Syčanie hlasov sa posilnilo, tentoraz boli hnevlivé, bolestivé a agresívne, akoby chceli zaútočiť každou chvíľou, no nemohli, a tak len dobiedzali, ako besné psy. Temnota sa z lesa pobrala preč, zmizla ako para a učeň Seo sa za majstrom rozbehol podobným spôsobom - vytiahol meč, a jeho oslepujúca žiara prenikala všetkým, až Lillien bola nútená zatvoriť oči, aby neoslepla. Len tak sa dokázala udržať, hnali ste sa lesom ako myslov zbavení.
Temný les sa premenil na jasný deň, a zdalo sa že táto cesta nemôže byť až taký problém. Démoni sa hnevali, to áno, no čo zmohli proti takejto mocnej maggyji? Lillien ale počula, vedela čo sa deje. Démoni z vašej cesty uhýbali, uháňali ste ako len mohli, ale tie desiatky, možno aj stovky tieňov, sa teraz pustili za vami, v lavíne temnoty, hnevu a hladu. Ak by Seo čo i len spomalil, tmavá vlna, v ktorej sa zdalo že neexistuje priestor i realita, by vás okamžite pohltila, a na vašich telách a dušiach by si pochutnala nenásytná horda démonov. Zdalo sa učeň si to nevšimol, alebo si to nechcel všímať, no majster tušil čo sa deje.
''Predtým nás takto neprenasledovali. Seo, vopred! Pokúsim sa ich spomaliť.'' Zrúkol majster, výrazne spomalil a zaradil sa za vás. Majster bol isto schopný a mocný, no pri pohľade na masu čiernoty sa zdalo že aj drak by mal problém ju zastaviť. A Lillien cítila tento efekt niekoľkonásobne. Všetky hlasy démonov akoby sa spojili do jedného, hlasitého až jej pukala lebka a mala pocit že jej vybuchne hlava, a to sa zároveň musela držať Sea, len aby nespadla.
Na moment sa zdalo že majstra vlna pohltila, na chvíľu sa stratil zo sveta, no potom čiernotou preniklo výrazné svetlo, no zraniť ich nemal šancu. Spomaľoval ich, to áno, ale na ako dlho? Tento les sa zdal nekonečný...

Našťastie mi neukusol ruku a ani na mňa nezaútočil, to bolo dobré znamenie, mohli sme započať naśu cestu. Seo mi najprv pomohol nasadnúť na jeho zviera, po čom si sadol za mňa. V podstate ma tak zozadu istil. On by to schytal prvý, celkom ušľachtilý.. znak? Kto vie. Každopádne som sama nevedela, či by som bola schopná udržať sa na zvierati, ak by som sedela za ním. Neskôr som však dostala svoju odpoveď, nebola. Rozbehli sme sa do lesa no len chvíľku po tom, ako majster započal svoju mágiu, som sa takmer dogrcala. Nebolo to z mágie, no z toho, čo nás prenasledovalo. Bolo mi hrozne zle, hučala mi hlava a vyzerala som, že každú chvíľku odpadnem. Nechcela som im však dávať ďalšie starosti a tak som to musela vydržať. Aspoň na teraz. Držala som sa prednej časti sedla a len som sa ovzrela za majstrom, ktorý nas kril zozadu. Spočiatku to vyzeralo tak, že ho v momente dostali, no.. bol mocný. Ale na ako dlho? Vždy som bola reallistka a toto pre neho nevyzeralo.. dobre. Musela som sa však znova pozerať pred seba, lebo ma premohla ďalšia závrať a ja som mala čo robiť, aby som zo zvieraťa nespadla.

Situácia nevyzerala dobre pre nikoho. Seo sa nedokázal ovládnuť a neustále pozeral za seba, dúfajúc že jeho majster stále žije, a nepohltila ho temnota. No zároveň tým ohrozoval vás oboch. Mohli ste len dúfať, že havralovia vedia čo robia a tiež ich ženie strach vopred. No Iwata sa stále držal, čo bolo prekvapivé vzhľadom na to čo sa priamo za ním hnalo. No spomaľovať ich nemohol dlho, a bolo treba urobiť niečo radikálne, no ako mohli títo dvaja bojovníci, aj keď veľmi schopní, spraviť niečo také? Démonov odohnať nebolo jednoduché, rozhodne nie takýchto starých a mocných...
''Seo! Neotáčaj sa a nezastavuj. Musíš ju ochrániť.'' Zrúkol majster Iwata a začal zhromažďovať energiu na niečo nové; zdalo sa že jeho učeň vedel o čo ide. Obaja sa na seba vediaco pozreli, no Seov pohľad rýchlo potemnel a premenil sa na ľútosť.
''Majster! Nie!''
''Počúvaj ma do slova, chlapče! Sprav to!'' Prikázal Iwata otcovsky prísnym hlasom, ktorý Seo nemohol odmietnuť. Aj keď s veľkou bolesťou na tvári i v srdci, urobil, čo mu jeho prikázal. A mohli ste dúfať len v najlepšie.
Seo namieril meč za seba a ten sa zapálil žiarivým svetlom, bielym ohňom, ktorý rezal temnotu ako lúč z nebies. Majster spravil rovnakú vec, a dva lúče svetla sa spojili, vytvárajúc biely most medzi sebou. Za extrémne rýchlej jazdy to bolo neuveriteľne ťažké; Seo musel držať rýchlosť, manipulovať s mečom, na obe strany.
Jeho meč náhle zhasol, žiarivý lúč sa z neho odpojil, no ten zaostal na meči majstra, ktorý ho teraz mohol využiť ako bič. Seo sa ešte naposledy pozrel za Iwatou, učeň za majstrom, a v tom majster plnou silou vrazil ''bič'' svetla do zeme.
''Kry si oči!'' Zahučal Seo v poslednú chvíľu, on sám bol príliš zamestnaný na to aby jej pomohol. Okolie sa ocitlo vo výbuchu svetla, a aj so zakrytými očami sa zdalo že je odrazu slnečný deň. Z vašich očí začalo slziť, mali ste pocit, že pozeráte priamo do slnka. No netrvalo to večne, a záblesk ste zanechali za sebou. Ocitli ste sa v nepríjemnom tichu. A rovnako sa zdalo, že zmizli aj démoni... a majster s nimi. Po tvári jeho učňa stekali slzy, Seo sa ich snažil utrieť, zakryť. Lillien si mohla vydýchnuť, hlasy a šepot takmer prestali, z okolia začula len vzdialené, slabšie zvuky, ktoré pripomínali hlasy.
Bez zastavenia ste pokračovali; cesta lesom bola dlhá... dúfajúc že sa za vami nepustia ďalší démoni.

Nemohla som spraviť v podstate nič. Nemohla som nijak pomôcť, len sa pozerať a snažiť sa Seovi nerobiť zbytočné problémy a príťaž.. a tak som sa snažila. Nemohla som spadnúť to by bolo určite po mne, no snažila som sa aj moc nenakláňať. To ale bolo dosť ťažké, keďže bolo moje telo dosť zoslabené a nemala som nad ním príliš veľkú kontrolu. Aj svet okolo som videla viac menej rozmazane. Započula som nejaké slová od majstra.. a až zúfalú prosbu od žiaka. Znova niekto umrie kvôli mne? Radšej som sa otočila pred seba a snažila som sa to, čo sa odohrávalo za mnou nevnímať. Nemohla som sa na to pozerať Zrazu som však len započula ako chlapec zakričal, aby som si zakrila oči a tak som aj spravila. pevne som ich zatvorila no keď sme sa ocitli v tom ohromnom svetle, musela som si ich zakryť ešte aj pravou rukou. Bolo to nepríjemné, z očí sa mi pustili slzy.. no po chvíľku svetlo opadlo a mi sme sa ocitli na ceste sami. Žiadny démoni.. žiadny majster. Chcela som niečo povedať, no nevedela som čo. Nech už som rozmýšľala akokoľvek. Pre to som radšej ostala ticho.. aspoň.. aspoň kým nevylezieme z tohto lesa.