Opatrnosť nadovšetko

Na teórii Lillien muselo byť niečo pravdy, lebo dňom a dňom sa Emeta menila. Nie vnútorne, v súkromí to bola stará Emeta, no navonok už nepatrila Engenirthu. Dalo sa povedať že Em nikdy nebola Engenirthom nadšená, ani niektorými jeho praktikami, no valeánom - revolucionárom - nerobilo problém preniesť ju na ich stranu. Za niekoľko dní sa stala hotovou rečníčkou pre vzostup valeánov, no tieto veci do vášho súkromia nenosila. Belyardovi chvíľu trvalo kým tiež prepadol rečiam charizmatického Luza, no aj napriek jeho samotárskej povahe sa nenechal presveedčať dlho.
Ich slová a dôvody dávali zmysel. Až príliš dobrý zmysel. No aj napriek ich zjavnej vernosti im Luz nechcel prezradiť to obrovské tajomstvo, to, čo povedal, že môže zmeniť svet, ba aj váš pohľad na svet. Aj napriek tomu že Emeta sa s Luzom dostala do pomerne intímneho kontaktu, začala byť z jeho tajnostkárstva nervózna. Ale to ju nezastavilo. Bola si istá, že to tajomstvo sa časom dozvie. Luz ho nechcel prezradiť bez povolenia ich vodcu... nech ním bol ktokoľvek, lebo jeho identita bola taktiež tajná. Emeta sa niekedy Lillien posťažovala, ale sama videla čím Lil prechádza, a nezaťažovala ju, pomerne malichernými problémami, ktorým čelila.
No Lillien sa nikdy nedozvedela celý rozsah tejto revolúcie, všetky ich nápady, ciele, lebo zostávala zatvorená v kajute, a na palubu zaliatu slnkom nevykukla snáď ani raz. Možno aj ju by pretiahli na svoju stranu... no to zostávalo otázne. Bolo celkom jasné, že Lillien niekto musí pomôcť, inak sa z tohto stavu sama nedostane. Emeta nevedela čo robiť, ale tajomstvo, tak ako Lil sľúbila, neprezradila nikomu, ani len Luzovi.

Po dlhom mesiaci plnom útrap (aspoň pre Lillien) ste konečne dorazili do Charnu, no toto kráľovstvo nebolo vaším cieľom. Preplávali ste okolo ostrova, ktorý sa dlho ocital v konflikte medzi Charnom a Garsternom, v bežnom trpaslícko-ľudskom konflikte, ktorý vám bol v Isenii tak dobre známy. Tieto dve rasy dnes bojovali snáď všade. Našťastie tu neprebiehala vojna, no napäté vzťahy postačovali. Pokračovali ste do zálivu, okolo kráľovstva Tryluského a napokon sa vylodili na brehoch, ktoré nepatrili nikomu - teda žiadnemu z kráľovstiev, ani trpaslíkovi, ani človekovi, ani elfovi. Valeáni poznali svoje cesty, a vedeli presne ako sa vyhnúť kmeňom, ktoré by mohli znamenať nebezpečie. Tak vás ubezpečil Luz, ktorému sa zdá Emeta verila nadovšetko. Získal si ju za mesiac, obmotal si ju okolo prsta, no to by znamenalo niečo negatívne... Luz sa nezdal ako zlá osoba. No mohol takéto veci vedieť niekto za tak krátky čas? Em mohla len dúfať, že sa časom vážne nepopáli, či dokonca neobarí.

Emeta sa chcela k Lil prihovoriť ohľadne valeánov a celej ich revolúcie, no v jej prítomnosti o tom nemohla hovoriť. Na to bola príliš ustarostená a svoje obavy sa snažila nedať najavo, no bola v tom zlá. Každý malý problém, každá bolesť, ktorú Lillien trápila, sa zdalo že Emeta považuje za príchod skorej smrti. Lil mala pocit, že Em jej stav trápi viac ako ju samotnú.
Samozrejme, prvú vec ktorú Lillien započula po vystúpení z lode na kamennej pláži, kdesi na okraji divočiny, bola otázka:
''Zvládneš chodiť? Je to dlhá cesta. Ako sa cítiš? Nemám ťa niesť?''

Ani sme nevystúpili z lode a mňa Em zasiahla otázkami. Popravde som jeje nechcela odpovedať. Cítila som sa tak dobre, ako len sa môže cítiť človek po asi dvoch hodinách spánku, v bolestiach a neschopnosti využívať mágiu na viac menej čokoľvek. Ako slečna, korá už mesiac nepoužila žiadnu voňavku, neprečítala pomerne žiadnu knihu a trčala v jednej a tej istej kajute.. mala som sa úžasne. No svojim spôsobom to bol po dlhom čase naozaj skvelý deň. Už len z toho dôvodu, že sme konečne stáli na zemi a ja som bola konečne na čerstvom vzduchu. "Som v poriadku Em.. naozaj." Pousmiala som sa, aj keď moje očo hovorili trocha inú farbu. No.. bolo v nich vidieť nadšenie? Predsa len kedy je človeku lepšie, neź keď nemusí myslieť na vlastnú bolesť.. a to som teraz nemusela robiť. Prešla som pár krokov po pláži, chodilo sa mi celkom fajn, teda.. zvládla som to. Zvládla by som aj bežať, keby že to je nutné. No ani náhodou by som nezvládla vytvoriť trebárs nejaké kúzlo. Ruku som položila na rúčku meča a s ľahkým úsmevom, schovaným do šatky, som si prezrela divočinu. Mala som rada podobné typi prostredí.

Zdalo sa že Emeta slovám a ubezpečeniam Lillien neverí; sama videla, ako sa Lillien mení a jej stav sa zhoršuje. No nechcela svojím otravovaním ešte viac pokaziť jej náladu, a tak to nechala na pokoji. Aj napriek tomu sa držala blízko Lillien, kebyže jej treba nejako akútne pomôcť. Nikto z vás nebol liečiteľom, a tieto veci boli úplne mimo vašich znalostí...
Luz sa postavil v čelo skupiny a ukázal na pláž rozliehajúcu sa míle do diaľky.
''Vydáme sa smerom na sever. Cesta plážou je bezpečná.'' Povedal, a potom vzhliadol na husté lesy po vašom ľavoboku. Zároveň sa zatváril celkom vážne.
''Do lesov nevchádzajte za žiadnu cenu.'' Dodal varovne a potom sa pousmial. Emeta v strachu pozerala medzi stromy, no nevidela tam nič strašného. Ale zdalo sa že Luz nevtipkuje. Z lesov naozaj vychádzala akási aura nebezpečenstva, smrti, a Lillien sa zdalo že spoza stromov, v diaľke, v tme počuje slabé mŕtvolné šepkanie. Bolo skutočne desivé, a vyvolávalo na jej koži zimomriavky.
A tak ste sa vydali po kameňoch na sever, popri studenom mori na pravej strane, a popri nepríjemnom lese na ľavej strane.
Za krátko sa šepkanie zhoršilo a hlasy akoby sa približovali, teraz ich mohla začuť z najbližších stromov, akoby mohla majiteľov týchto hlasov vidieť, no les sa zdal naoko prázdny.
Keď sa priblížili, Lillien konečne počula, čo hovoria. Bol to dračí jazyk, čo bolo zvláštne samo o sebe. Studeným, vzdialeným hlasom ju pozývali do lesa.
''Príď, príď, príď za nami.... čakáme ťa... zbavíš sa svojej bolesti... čokoľvek... pre teba spravíme... pomôžeme ti... tak poď, poď a uvoľni sa... zbav sa bolesti...'' Lákavo sa ozývali desiatky hlasov, až Lillien z nich začínalo preskakovať.

Úprimne som z toho lesa nemala dobrý pocit. Keď som k nemu teda prišla o niečo bližšie a znova som započula tie hlasy. Vyzeralo to tak že aj cez moju neschopnosť maggyje, šepot nejakým spôsobom staĺe fungoval. Aspoň niečo? Bol to vôbec šepot? Na teraz som to nechala tak. Naozaj som sa k stromom však nemienila približovať. Em si mohla všimnúť že v momente, keď sme prišli bližšie k stromom, moja nálada sa znova dosť zhoršila. Bola som zamračená a nedôverčivo som sa pozerala na stromy. To asi každý ale, nikto nie tak ako ja. Ako keby som medzi nimi naozaj niečo videla.
"Čo sa nachádza v tom lese?" Spýtala som sa Luza, keďže som sa chcela tých hlasov.. aspoň zbaviť, alebo ich aspoň ignorovať. Dračí jazyk. Na prvé počutie prekvapenie, no len ma to utvrdzovalo v tom, že s tým nechcem mať radšej nič spoločné. Ale ako vedeli že mám bolesti? Každopádne som cítila z lesa nebezpečie a poslednú dobu som aspoň svojim zmyslom mohla veriť, nemienila som ich počúvať, aj keď to bolo na nervy.

Luz si s odpoveďou dal načas, no napokon v krátkosti odpovedal, aj keď len zdráhavo.
''Nič... zaujímavého.'' Odvetil s miernym úsmevom a Lillien bolo jasné, že táto ''diskusia'' je na konci tak rýchlo ako začala. No podľa jeho odpovede bol les zaujímavejší ako sa zdalo. Očividne o tom ale nechcel hovoriť, ktovie prečo? Ku jeho šťastiu Lillien nemohla naliehať, lebo sa niečo dialo. Luz náhle zastavil a zdvihol ruku, aby zastavil aj zbytok skupiny.
Asi dvadsať stôp pred vami spomedzi stromov vyšli dvaja muži, vzhľadom celkom jasne z orientálnej Narukaty. Na sebe mali zvláštne brnenie, zvyčajné pre tento ľud z Narukaty; názov brnenia ste si teraz nevedeli spomenúť. Ich zbrane, zvláštne meče, nosili na svojom boku. Vyzerali ako bojovníci.
Luz sa tváril udivene - akoby bolo nemožné aby niekto vykročil z tohto lesa. Muži zostali stáť na mieste, priamo vo vašej ceste a nepribližovali sa. Len pozorovali skupinu, a po tom ako si všimli Lillien, upriamili svoje pohľady na ňu.
''Démoni, isto. Nehovorte s nimi.'' Prikázal Luz a pokynul svojim kolegom aby podišli vopred. Démoni by mohli byť problém, no Lillien na pohľad vedela, že o démonov nejde. Ten šepot stále vychádzal spomedzi stromov, no títo dvaja muži neboli ničím iným ako dvoma normálnymi mužmi, pôvodom pravdepodobne z Narukaty.
Jeden z nich sa ozval, prekvapivo v dračom jazyku. Zdalo sa akoby ho dnes vedel každý... no kedysi to bolo faktom.
''Lillien, všakže?'' Spýtal sa starší z nich smerom na Lillien. Emeta sa na ňu nechápavo obzrela.

Chvíľu to vyzeralo, že mi ani neodpovie.. no jeho odpoveď mi tak či tak nebola k ničomu platná, pretože bola vyhýbavá a klamlivá. Bolo samozrejme že sa tam nachádza.. niečo. No neprešli sme ani pár krokov a ja som nestihla povedať ďalšie slová, nejaký protest alebo vyzvedanie.. možno na jeho šťastie kto vie. Z lesov vystúpili dvaja muži. Už na prvý pohľad tu určite nepatrili. Ich brnenie.. postroj.. oblečenie, netušila som ako sa to volalo, no vedela som si ich zaradiť. Luz síce povedal, aby sme ich ignorovali a išli ďalej, no ja som .. nemohla. Už vôbec nie, keď povedal moje meno. Ostala som na nich pozerať a sama som len pomaly kráčala k nimi. Že by mali niečo spoločné s tým vlkenom ? Presda len hovoril.. že je jeho majster mocný, dávalo by to zmysel. Na ich odpoveď som len prikývla a sama som si sčasti stiahla šál, ktorý odkryl dračie šupiny, siahajúce z môjho krku, naśledne som si ho však dala späť. "Ste od vlkenovho majstra?" Spýtala som sa v rovnakom jazyku, ktorému pravdpeodobne rozumel len ten Valeánsky mág, ak vôbec.

''Hovoril som niečo. Nič čo z toho lesa vyjde nie je dobré... neodpovedaj im.'' Zvýraznil Luz svoje predošlé varovanie, no zdalo sa že Lillien naňho úplne kašle. Valeáni používali zmenenú verziu dračieho jazyka, no starý aj nový boli pomerne blízke a tak približne rozumel o čom hovoríte, rovnako aj ostatní valeáni.
Po jej otázke mladší z nich nadvihol obočie a pozrel na druhého.
''Vlkenov majster?'' Spýtal sa zmätene; zamyslene starší narukatan. ''Prepáč, ale neviem o čom hovoríš. Posiela nás niekto, kto pozná niekoho, kto pozná tvojho otca. Máme ťa doviesť na Narukatu. Nemusíme ťa presviedčať, pôjdeš aj sama.'' Vysvetlil krátko bojovník a mierne sa uklonil. Poznali jej meno a teraz spomenuli aj jej otca, najväčšiu záhadu jej života. No kto bol ten, kto poznal jej otca? Kto ich posielal? Bolo to v dobrom?
Luz neveriacky krútil hlavou.
''Nepočúvaj ich. Démoni ti vždy sľúbia všetko. Najmä tvoje tajné sny. Predpokladám, že si svojho otca nikdy nestretla, a chceš tak urobiť.''
Mladý narukatan sa otrávene pozrel na Luza a už sa zdalo akoby mu chcel jednu vraziť. No aj napriek tomu ho ignoroval a celú svoju pozornosť venovali Lillien.

Luz ma trocha.. štval? Kto vie. Proste stále len rozprával, mysliac si že som nejaké malé decko ktoré nerozozná démonov od ostatných bytostí. Keby že len vedel.. no ignorovala som ho, pre teraz. Takě nepoznali vlkena, takže vlkenov majster nebol jeden z mojich rodičov., respektívne to vyzeralo tak, že nebol mojim otcom. Tiež som vedela že ak niekto bude vedieť čo sa so mnou deje, bude to pravdepodobne niekto, kto ma stvoril.. otec. Na slová muža som prikývla a spravila som zopár krokov k nemu, no skôr než som mu naozaj stihla odpovedať, znova ma prerušil Luz, snažiac sa ma presvedčiť že sú démoni.. a že mi sľúbia čokoľvek, snažil sa hrať na moje city.. no môj jediný cit bol momentaĺne moje pocity. Rozhodla som sa ale spraviť niečo, za čo ma Em možno zabije, kto vie. Bez slova som si cez hlavu prevliekla tričko a odhalila som šupiny po značnej časti môjho tela, na bokoch, trocha bruchu, časti pŕs, krku kde sa ťahali pomaly až k tvári. na ramenách a rukách. "Prepáč Luz ale môj záujem .. momentálne neleží vo vašej revolúcií. Jediný kto mi vie teraz pomôcť, je niekto z mojej rodiny.. pravej rodiny." Poupravila som sa eštek u koncu a následne som sa ospravedlňujúco usmiala na Em, vedela som, že s nimi ostane, musela s nimi ostať. "Pôjdem." Prikývla som smerom k mužovi.

S jej rýchlym rozhodnutím, ku ktorému prišla bez premýšľania, nebol spokojný samozrejme nikto. Luz nechápavo rozhodil rukami, a neveriacky sa zasmial. No zároveň bol prekvapený aj jej telom. Nevedel na čo reagovať skorej.
''Emeta ťa kryla, mám pravdu? A oni... presvedčili ťa jednou vetou? Ani nevieš kto to je... čo sú to vôbec za ľudí.'' Hovoril vzhľadom na mimoriadne absurdnú situáciu a letmo sa obzrel na Emetu. Ona ju poznala lepšie, jeho slová pre Lillien neznamenali nič. Zároveň to bol pohľad sklamania - no Emeta sa nenechala. Jediným výrazom tváre mu ho vrátila, a obaja pochopili. Luz jej nechcel povedať tajomstvá revolúcie, a ona jej nepovedala tajomstvá svojej priateľky. Bolo to vyrovnané.
Problém bol v tomto prípade u Lillien. Narozdiel od Emety a Belyarda nemala prívesok, a tak ju Luz s valeánmi mohli zastaviť len ťažko. Emeta podišla k Lillien a nádejne na ňu pozerala.
''Ako poznáš, že hovoria pravdu? Nechcem ťa... stratiť. A tvoje rozhodnutie by som pochopila, no... ako si môžeš byť istá?'' Spýtala sa úprimne a pozrela jej priamo do očí.
''Slečna je dcérou draka a človeka, unikátne spojenie rás, v maggyji nižšej a v maggyji vyššej. Ten, kto nás vysiela, je rovnakej sorty. Bez neho nikdy nevykvitne.'' Odvetil postarší Emete a potom sa otočil na Lil.
''Spolu so svojím otcom hľadajú tvojho otca, slečna Lillien. Syn nám pošepkal, kde ťa môžeme nájsť. Povedal nám takto, cesta kameňov popri morskom vánku, poblíž lesa zatratených, o tri prelety slnka nad zemou... a tu stojíme.'' Vysvetlil presne, a Lillien bolo jasné, že syn, ktorý ich sem naviedol, musí ovládať šepot. A to znamenalo, že bol podobný Lillien. Museli hovoriť pravdu, alebo vytvorili perfektnú lož. Dokonca ani Emeta nemala argument. Luz ich slovám stále neveril, no ten si bol istý že ide o démonov.

Po tejto "ukážke" som znova tričko natiahla cez seba. Aj keď som mala šupiny, nepotrebovala som sa obnažovať viac, než bolo treba. Luzove slová som viac menej ignorovala. Len som sa na neho trocha naštvane pozrela. "A čo si pre mňa ty ?" Rýpla som si doňho, no nechcela som ho provokovať pretože.. títo chlapíci boli dvaja a ja som nebola schopná zo seba vycucnúť ani trocha mágie, teda.. nie že by som ju v sebe necítila len, to bolo niečo.. nevedela som to vysvetliť. ".. priateľ? Známy?" No týmito slovami som sa mu venovať prestala. Bola som slobodná robiť si, veriť si a nasledovať si kohokoľvek, koho len chcem. Jediný kto mi reálne robil starosti a ktorý vo mne vyvolával smútok, bola Emeta. Už len z dôvodu, že to znamenalo to, že ju budem musieť opustiť.. ako rada by som bola, ak by šla so mnou. No nechcela som ju prehovárať. Po jej slovách sa nám ešte dostalo vysvetlenia, ktoré ma len naďalej upevnilo v to, že s nimi pôjdem. Bolo to až príliš dokonalé, nikto im pravdepodobne poriadne nerozumel, okrem mňa. Nikto z nich šepot nepoznal. Znova som sa len otočila k Em, ktorú som tuho objala, teda ak sa nestiahla alebo nebála. "Pôjdem, no dávaj na seba pozor prosím." Pohladila som ju po vlasoch. Nechcelo sa mi od nej príliš odťahovať. Možno to je posledný krát, čo ju vidím. Možno zas nie. Netušila som. Po chvíľke som sa však odtiahla a rukávom som si z očí zotrela slzy. Neplakala som.. moc, nevydávala som žiadne zvuky, len toto bolo niečo, čomu som nevedela zabrániť. Em bola v podstate mojou jedinou priateľkou na ktorú som sa naozaj mohla spoľahnúť. Nakoniec som sa však postavila vedľa tých dvoch. "Myslím že.. svoje rozhodnutie som už spravila."