Opatrnosť nadovšetko

Zdalo sa, že táto informácia sa v popise predsa len nenachádzala. Aj preto sa Karyn nezatváril otrávene, aspoň teda nie úplne. Zdalo sa že otrávený pohľad bol jeho štandardný pohľad. Len z prvého dojmu sa zdal arogantný a povýšenecký; čo sa jej na ňom mohlo tak páčiť? Emeta na takýchto nikdy nešla, nenávidela falošných ľudí, takých, ktorý svoju tvár ukrývajú za tajomstvami, taký, ktorí nedokážu byť úprimný. Em by radšej počula hroznú pravdu ako sladké klamstvo, a to v každom prípade. A možno taký nebol, predsa len, nemožno knihu súdiť podľa obalu.
''Musíme po ceste vybaviť niekoľko... záležitostí Engenirthu. Boli nám venované dodatočne k úlohe. Sme jediní ktorí touto trasou cestujú, a tak želania majstrov splníme. Bez odvrávania.'' Vysvetlil s kamennou tvárou Karyn a tým sa jeho reč skončila. Rozhodne si nepotrpel na rozsiahle konverzácie.
''Lil, nemyslíš, že by som niekoho tak zodpovedného v živote potrebovala?'' Pousmiala sa Emeta hlúpo a zasnene hľadela na okrídleného mládenca, jazdiaceho na čele skupiny. Karyn začal náhle znova hovoriť.
''Vy dvaja.'' Poukázal na Lillien a Belyarda. ''Ste manželia. Ty si z Nuvanu, ty z K'sabhanu. Belyard je bohatý obchodník, ktorý prišiel predať dvoch valeánov - nás - na trhoch v Madwene. Detaily si dohodnete medzi sebou.'' Vysvetlil rázne a nechal vás domýšľať.
''Dobrý je to stratég, nie?'' Pochválila ho Emeta, nehľadiac na to že tento spôsob bol štandardným riešením pri úlohách v severnej Isenii, na ktorej sa zúčastňovali valeáni. Karyn rozhodne nič nevymyslel; skôr vám len pripomenul.

Takže sme tento krát robili poskoka majstrom. No zaujímalo nás, ktorých majstrov asi tak mohol mať na mysli, no nepýtala som sa ďalej. Ja som predsa len vždy bola tá poslušná, ktorá si úlohy plnila na jedničku ak ktorá nikdy nerobila dva krát tú istú chybu. Aj keď toto nastavenie sa mi no.. nepáčilo. Nie že by to nebolo logické.. z mojich myšlienok ma vytrhla Em a tie jej blbé otázky. Čo ju sakra niekto priotrávil nejakým nápojom lásky? Zamračila som sa na Belyarda a poukázala som pri tom na Em. 
"Ty si jej niečo podal?" Pravdepodobne by toho bol schopný, aj keď on mal skôr radšej výbuchy. Aspoň teda tak na ostatných pôsobil. Pri jej ďalšej otázke som dobre že nie nenakopla jej koňa do slabín. 
"Chmm, takže hovoríš že chlapec ktorý vyzerá na od dvadsiatich do tridsiatich rokoch je kupcom.. s manželkou, bez obrojeného sprievodu s dvoma otrokmi pri čom jeden z nich je.. " Pozrela som sa na Emetu, ktorá si zväčša na podobné úlohy brala plnú prdel brnenia. Náš tým niekoho postrádal.
"Bože len dúfam, že narazíme len na nejakých farmárov.." Povzdychla som si takú tú tichú modlitbu a len som si cez hlavu prehodila kapucu z môjho závoja. Aspoň som aj vyzerala ako nejaká manželka, respektívne som na sebe nemala príliš chlapčenské oblečenie.. a taktiež nie lacné. Zhoda okolností a šťastná náhoda, musela som sa týmto dvom mojim priateľom raz poďakovať.

Emeta na Lillien zdesene zazerala, a mierne ju sotila, čím chcela naznačiť že nemá provokovať Karyna blbými poznámkami, a rozhodne nie odvrávať.
''Lil, valeáni slúžia aj ako stráže. Ja teda nemusím byť na... predaj...'' Hovorila zatiaľ čo pozorne sledovala Karyna, a chcela niečo povedať, no neodvážila sa. Áno, Karyn mal byť v tom prípade jediný na predaj, no Emeta to nechcela vysloviť nahlas. Mohla dúfať, že si to ostatní uvedomia sami. Belyard súhlasne celý čas prikyvoval, a zvedavo si obzeral Lillien, akoby mu už patrila. No snažil sa byť diskrétny. Trocha. Z koňom prešiel ku nej a spýtavo na ňu pozrel.
''Chcem len povedať, že... nie som príliš... asertívny... energický typ. Južanského obchodníka nezahrám, nie presvedčivo. A keďže doma v Sabhane to majú ženy trocha lepšie ako tu... no... ako si na tom s herectvom?'' Snažil sa vysvetliť o čo mu ide, no Belyard nikdy nebol sociálny kvietok, a socializáciu úprimne nevyhľadával. Popravde dúfal, že ho Lillien zachráni, s jeho hraním by sa vaša úloha mohla skončiť rýchlejšie ako začala.

Svojim spôsobom mala pravdu, ale obaja mali krídla. No.. nezapadalo to práve do pekného obrazu. Nechala som to už však tak, len som pohľadom skĺzla ku Karynovi. Prečo mi to pripomínalo moju prvú misiu, ktorú som viedla? Nie že by mi vadilo hrať niečo podobné no, svojim spôsobom to nebolo ani moc príjemné. Mimo to som už Em naozaj chcela vyfackať. čo sa s ňou dialo? To bola fakt tak hrozne nadržaná z tohoto Valeána? AJ keď bola pravda, že ja som spravidla nemusela žiadneho mladíka, s ktorým práve chodila.. no to už malo svoje dôvody.
"S herectvom? Celkom dobre.." Odvetila som Belyardovi. Možno som len bola unavená alebo rozospatá alebo podráždená z Em no nebola som si tak úplne istá, kam tým smeroval. Rozmýšľala som skôr o tom, ako sa Em pomstím a ako jej vynadám a ako jej dám kázanie o zodpovednosti a podobne, keď prídeme späť domov.

Belyard bol z odpovede Lillien tak nadšený, že ju automaticky zobral ako súhlas. Konečne sa usmial a zároveň si vydýchol, že nebude musieť hrať niekoho kto rozumie obchodu, lebo jemu samému to nič nehovorilo. Bolo otázne ako dobre to ide Lillien, a či vôbec niekoho presvedčí... no najlepšie bolo dúfať, že sa do takej situácie nedostanete.
''Vďaka Vengetha.'' Potľapkal ju Belyard po pleci, no potom rýchlo stiahol ruku keď si uvedomil, že Lil nie je jedna z jeho šibnutých kamošov. A prečo ďakoval drakovi Vengethovi, ktorý bol známy pre svoje ohnivé tornáda? To už nevedno...
''Takže Lil nám zahrá metlu plnú energie, s úbohým mužom po boku, a dvoma vystrašenými otrokmi... to by nemal byť problém. Najmä pre teba nie.'' Bŕdla Emeta do Lillien a radšej sa od nej vzdialila, s potmehúdskym úsmevom na tvári. Možno si uvedomovala, že ju už celé ráno hnevala, a Lil nemá ďaleko od toho aby jej ublížila.

Povzdychla som si, bolo to naozaj hrozné všetko.. hrozná situácia, s hrozným manželom a ja som sa začínala nudiť. Preboha len nech to ubehne čo najskôr. Strelila som po Emete ďalší pohľad ktorý už značne naznačoval, aby radšej bola ticho a následne som si zľahka odkašľala.
"Môžem ti ukázať akú metlu som sa od tety naučila hrať." Zamrmlala som, tento krát s úsmevom ja, až sa mi zablisklo v očiach. "Mám?" Podpichla som ju znova, na čo som si začala popukávať prstami. Myslela som to ale skôr zo srandy. Potrebovali sme si nejak skrátiť tú cestu no nie ?

Pokračovali ste v ceste, počas ktorej sa nestalo nič mimoriadne záživné. Emeta sa snažila správať normálne, no v prítomnosti Karyna to nebolo jednoduché. Belyard sa vašich konverzácií vyvaroval (radšej) a Karyn vás, k prekvapeniu nikoho, hnal ako psy. Ani len ste nemali čas na zábavu. Oddychov bolo málo, a aj kone samotné boli nespokojné. Ale vášho kapitána to nezaujímalo. Emeta mu to nechcela vytknúť, no sama sa nezdala vyčerpaná; jej výdrž bola neskutočná. A Belyard mohol byť unavený, no ako sám povedal, nebol dosť asertívny aby napomenul Karyna. Pravdepodobne by to ani nepomohlo...

O niekoľko ďalších dní ste konečne dorazili do jednej lokácie, a ako Karyn vysvetlil, išlo o tú bočnú úlohu, ktorú vám Engenirth zadelil. Dorazili ste k malému mestu, pred jeho bránami vám Karyn prikázal aby ste čakali, a on vošiel cez brány. Teraz zostávalo len počkať a dúfať že si váš milý kapitán pohne... táto úloha sa už predĺžila dostatočne.
Karyn spomenul, že ide o valeánov - utečencov - ktorí sa podľa všetkého dali na banditstvo. Mali ste ich nájsť a ''vyriešiť.'' Nebolo celkom jasné čo týmto myslel, no prečo by Engenirth vôbec dával valeánom úlohu, v ktorej išlo o utečených otrokov? Za normálnych okolností by sa podľa zákona mali vrátiť majiteľom, a tí by ich potrestali za útek, isto smrťou, keďže niekoho okradli alebo zabili...
''Nejde mi to do hlavy. Prečo?'' Ozvala sa náhle Emeta so zamyslenou tvárou, opierajúc sa o drevenú palisádu mestečka.
''A čo vôbec s nimi? Vrátiť ich... nie, Engenirth jasne odsudzuje otroctvo. Zabiť?'' Hľadela na Lillien, dúfajúc že má nejaké zmysluplné odpovede.

Sama som bola potichu. Nemala som síce takú výdrž ako Emeta, no aj tak som sa necítila až taká unavená. Skôr sa mi to darilo nejakým spôsobom filtrovať. Moźno to bolo len mojim prístupom.. kto vie. Po boji s tým vlkenom mi však málo vecí prišlo naozaj ťažkých. Ešte keď som si na to dnes spomenula, tak mi po chrbte behali zimomriavky.  Čo sa to so mnou vtedy preboha stalo...

Ďalšie dni som bola až priam vypnutá. Proste som nič moc nevnímala. Len som sa stále pozerala na cestu a filtrovala som toľko energie, koľko sa len dalo. Mala som nad čím premýšľať a sama som si užívala relatívny pokoj a kľud. Keď človek vyjde po mesiaci z Engenirthu po tréningoch s tetou tak.. no.. vedel si užívať každú chvíľku svojho života. Zastavili sme pri jednom z menších miest, kde sme mali počkať na to, čo tam mal Karyn spraviť. Ticho pretrhla až Emeta, ktorá sa začala pýtať na Valeánov a to, ako vyriešiť ich situáciu. Sama som nepoznala odpoveď.
"Neviem, Karyn je veliteľ." V podtate som jej tým spôsobom povedala aj to, že ma to príliš netrápi. Naučila som sa už dávnejšie nesúcitiť s ľuďmi, do ktorých mi je nič. Život tak bol omnoho jednoduchší. Ak ich budeme musieť zabiť, budiš.. no sama som to teraz videla asi ako jedinú možnosť.
"Máš nejaký nápad ty? alebo ty?" Spýtala som sa oboch mojich zvyšných kolegov.

Emete to ale nedalo pokoj, možno bola trocha naivná, no len málokedy sa dokázala emocionálne odpútať od situácií, na ktorých jej záležalo. A keďže tu išlo o mimoriadne citlivú vec, aspoň pre ňu... to čo ste robili sa jej nepozdávalo. Prečo ste sem kvôli tomuto prišli? Tento problém sa zdal ako niečo, čo by mohol vyriešiť ktosi iný, nemuseli predsa prísť ľudia z Engenirthu. Ale pravdou bolo, že títo utečenci budú veriť valeánom viac ako komukoľvek inému, a hlavne okrídleným - o nich budú vedieť, že nie sú otrokmi. A povedzme, že okrídlených valeánov na pozemí neexistovalo príliš veľa, a skutočne, Engenirth bol najbližšie.
''Nie. Mali by ste nechať Karyna viesť, on je tu kapitán. Spochybňovať príkazy nadriadeného nie je najlepší nápad.'' Odvrkol nezúčastnene a začal sa prehrabávať vo svojom vaku. Emeta naňho len vrhla pochybovačný pohľad, no mal pravdu, nechcela podkopávať autoritu Karyna, tak si ho nikdy nezíska. Byť ticho ako myška a robiť čo povie, čokoľvek čo prikáže, to však nebol štýl Emety. No zatiaľ to tak bolo.

Karyn onedlho vyšiel z mesta a bez slova nasadol na svojho koňa. Na uliciach musel spôsobiť rozruch; okrídlený valeán sa tam prechádza len tak, bez sprievodu? No nezdalo sa že by natrafil na nejaký problém.
''Viem, kde sa ukrývajú. Nasledujte ma.'' Vyslovil rázne a vyšľahol vopred. Za krátko ste zišli z cesty, vmotali sa pomedzi stromy a smerovali kamsi severne, po miernom svahu. Les hustol, a svah silnel, až sa stal nepríjemným kopcom, zo skalami blokujúcimi cestu. Nebola to príjemná jazda pre nikoho z vás, a rozhodne nie pre vaše tátoše, ktoré sa predierali vysokým krovím a strmým svahom. Ak niekde valeáni boli, musel to byť kopec. Vždy chceli byť bližšie nebesám. Po ceste vám Karyn aspoň trocha osvetlil situáciu.
''Možno zaútočia, no len preto lebo sú vystrašení a nikomu neveria. V žiadnom prípade ich nezraňte. Utekajú pred zákonom, a my im pomôžeme. Presvedčíme ich, že sme na rovnakej strane a odvedieme ich za známym, ten ich už dostane do bezpečia.''
Po jeho vysvetlení si Emeta viditeľne vydýchla.

Na vrchole zalesneného kopca postávala zúbožená ruina prastarého hradu, z ktorého zostávalo len niekoľko stien a masívnych kameňov. Steny boli zarastené, a príroda si toto miesta už takmer zabrala naspäť. Lillien náhle zacítila akoby sa vietor mierne zdvihol, na tvári pocítila nepríjemný poryv, ktorý jej telom prehnal zimomriavky. Ozvalo sa podvedomie, bez toho že by Lillien niečo ovládala, a uvedomila sa, že jej hrozí nebezpečie. Všimla si to ako prvá - z diaľky priamo do jej tváre letel šíp, o ktorom nemohla vedieť, rozhodne nie s ľudskými zmyslami. A toto varovanie jej dalo vzácny čas na reakciu...

Pozrela som sa na nášho výbušného priateľa a svojim spôsobom som sa musela zasmiať. "Ah.. mám rada ľudí ako si ty.." Nedopovedala som, že som myslela takých prostoduchých a nezaujatých od zvyšku celého sveta, pretože by to ešte mohol brať ako urážku. Síce som to tak myslela len s časti no v momentálnej spoločnosti nebol pravdepodobne nikto, kto by to pochopil. Zvyšnú dobu čakania sme prešli viac menej v tichu. Bola som len zvedavá koľko toto tu tempo vydrží Emeta. Nemyslela som fyzické, ale skôr psychické. Ona bola tá ktorá vźdy zabŕdala a no, niekedy mala trocha problém s autoritou. Sama som mávala s autoritou problémy, hlavne poslednú dobu. No.. Karyn bude mať čo robiť, aby nás zvládol.

Po nejakom čase sa vyrútil z mestečka a obdaril nás informáciou, že vie kde sa nachádzajú. Škoda že nám nepovedal, čo s nimi robiť. Takto to našu situáciu dosť skomplikovalo. Hlavne po oznámení, že ich nemáme zraniť. Síce som svoje slová nechala pre seba no pri sebaobrane sa môže stať mnoho vecí. Hlavne keď som už nejaký ten mesiac hľadala hocijakú zámienku k tomu, vypustiť trocha pary.

Po ďalších desiatkach a desiatkach minút, no možno to bola aj hodina kto vie, sme sa ocitli na vrchole zalesneného kopca pred nejakou zrúcaninou. "Presne takto som si predstavovala ich skrýš." Poznamenala som potichu so zľahka sarkastickým podtónom v hlase. No ani som to nedopovedala a zacítila som niečo, niečo zvláštne. Keby že tento pocit nepoznám, pravdepodobne by som na neho nevedela zareagovať. Vedela som však, že sa niečo blíži, nebezpečenstvo. Všimla som si to pravdepodobne ako prvá. Letiaci šíp z väčšej vzdialenosti, než by som mala byť schopná mojimi klasickými ľudskými zmyslami. V momente som spravila zopár rýchlych krokov dopredu skupiny a zodvihla som ruky pred seba. Vytvorila som pred nami klasickú a jednoduchú magickú bariéru, keďže som netušila či za týmto šípom, nepriletia ďalšie.. a ďalšie.. a ďalšie. Boli to len sekundy kým šíp vletel do bariéry, takže som sa ani neobťaŽovala s niečím ako poznamenaním, že na nás niekto zaútočil.