Staré krivdy

To čo Emeta počula očividne nesedelo s reálnou verziou, a to bol pravdepodobný dôvod prečo sa nezaujímala o zdravie Lillien, alebo to jednoducho nebrala vážne. Hodila sa na posteľ vedľa Lily a pousmiala sa.
''Niekto povedal, že Moryll počas boja odpadol...'' Zachechtla sa potichu, a na Lily sa spýtavo zahľadela.
''Ale vy ste potom toho mága nakopali, nie? Rozhodne to musela byť zábava, samozrejme, ktorej som sa nezúčastnila.''
Lily Emetu poznala, a vedela, že rada dobiedza, ale nikdy to nemyslí smrteľne vážne. Na Lilly sa neurazila často, teda takmer nikdy, ak na to nemala veľmi dobrý dôvod.

Lillien

Trocha som povyhrnula perinu, aby mala viac miesta a sama som sa natočila tak, aby som na ňu lepšie videla. V mojich očiach nebolo vidieť príliš veľké.. pobavenie, skôr naopak. Mala som až utrápený výraz.
"Boli sme proti nemu bezmocný.." Povzdychla som si trocha sťažka. Chytila som Emetinu ruku a pozrela som sa niekam mimo, nie jej do očí.
"Dokázal ovládnuť Morylla a ja som bola nútená s ním bojovať.. po čom mu hruď prebodol svojim mečom. Nemohla som nič spraviť.. absolútne nič. Stačilo mávnutie ruky a všetkých nás zhodil z nôh bez .. nejakej.. šanci na obranu. Keby že chce.. tak sa sem dnes nevráti ani jeden z nás." Tým som jej vlastne aj odpovedala na to, čo sa s tým mágom stalo.. teda viac menej. Rozhodne sme ho neporazili.
"Bola to.. moja chyba. Mala som ich všetkých stiahnuť.. no to by boli Sauriáni do jedného pobitý a to som nechcela.. ale Moryll by bol v poriadku.. a.. chmm." Chytila som sa za hlavu a dlaňou som si zakryla oči, ktoré som zatvorila.
"Bola som úplne zbytočná... v porovnaní s tým mágom.. len taká handrová bábka.." Zaškrípala som zubami. Štvalo ma to.

Pohľad Emety sa prudko zmenil. Uvedomila si, že táto misia nebola pre Lillien, ani nikoho iného, zábavou, ale skôr útrapou. Bohvie čo študenti počuli a medzi sebou nahovorili, no teraz sa tvárila prekvapene, a zároveň previnilo. Nevšimla si že Lily je pomerne fyzicky aj mentálne vyčerpaná, a nie v najlepšom stave.
''To... som nevedela. Prepáč za moje sprosté slová.'' Pokleslo sa ospravedlnila, prisunula sa k Lily a ľahla si tak, aby sa vaše tváre dotýkali. Obe ste pozerali do stropu. Emeta nevedela čo povedať, nechcela to pre Lily ešte zhoršovať. Ale jedna vec jej nedala...
''A... čo sa stalo s Moryllom? Znie to akoby... no, akoby neprežil. Ja len dúfam...''
Emeta myslela na najhoršie, keďže Morylla nebolo nikde.
''Určite si nebola zbytočná. Sama hovoríš, že sauriánov by pobili. Zachránila si koľko životov, desiatky? A Moryll vedel do čoho ide. My máme zachraňovať nevinných, a ak je to potrebné, položiť za nich svoj život. On svoju úlohu splnil, a ty tiež... urobili ste najviac ako ste mohli.'' Povedala slová útechy, otočila sa na Lilynette, tak že sa vaše nosy takmer dotýkali, a pousmiala sa.

Lillien

Na jednu stranu jej slová ktoré pred tým utrúsila neboli príjemné no na druhú by som ich brala zo srandy, keby že.. som v pohode. Nedávala som jej preto za vinu nič.. v podstate za nič nemohla, nemala to ako vedieť. ľahla si ku mne a ja som sa predsa len začala cítiť pohodlnejšie a uvoľnenejšie. Bola som v bezpečí, všetko nakoniec dobre dopadlo a minimálne do ďalšieho rána nebudem musieť nič riešiť. Sama som ruku obmotala okolo Emety a chvíľku som si len užívala túto prítomnosť. Pravdepodobne tušila že k nej cítim niečo viac, než by bolo normálne.. len ten jej blbý priateľ nah!
"Neospravedlňuj sa prosím." Pousmiala som sa a len som spravila taký neidentifikovateľný pohyb hlavou, ktorý mohol znamenať nesúhlas alebo aj hocičo iné.
"Je stabilizovaný no.. to je všetko, čo viem. Nie je na Engenirthe." Trocha viac som sa k Emete pritúlila, ak to vôbec ešte šlo. Jej vysvetľovanie a ubezpečovanie bolo celkom zlaté. Nechala som si to páčiť, kto by si aj nenechal. V podstate ma chválila, ako aj ostatných.
"Ďakujem." Šepla som nakoniec no.. naše tváre boli tak blízko. Naše nosy sa dotýkali a vo mne sa do tváre nahrnula ľahká červeň. No pokojne sa to dalo zakecať aj nejakou horúčkou alebo čím.
"Vieš.. Em.. uhm.." Bolo pomerne ťažké jej z takejto blízkosti niečo povedať.. vysvetliť, hneď mi vypadlo čo som vlastne chcela. Nakoniec som si len skúsla spodnú peru a v duchu som si povedala.. nah kašlať na všetky možné dôsledky. Možno to bolo aj kvôli tomu, že som viac než 40 hodín nespala a tak som sa nachádzala v takom až pomerne opojenom stave. Venovala som však Emete bozk. Ten štýl.. out of blue. Pomalší a určite neistý. narozdiel od mojich ostantých spolužiakov som s niečím ako bozkávaním nikdy nič nemala čo dočinenia. Pre chalanov som bola mladá rovnako ako aj pre dievčatá a ak som aj nebola, zväčša ma ani nemali radi pretože.. no bola som tým čím som. Nechcela som však moje počínanie nijak rozoberať a tak som sa len zahmírila, zavrela som oči a v kútiku duše som dúfala že sa o nejaké rozoberanie nebude pokúšať ani Emeta.

Emeta si nebola celkom istá ako zareagovať, no zdalo sa, že bozk Lilly zobrala celkom naľahko. Istým spôsobom tušila, možno i vedela, že Lil k nej niečo cíti, no zároveň bolo možné, že bola úplne mimo situácie. A možno jej vlažná, ba chladná reakcia, bola jemným spôsobom odmietnutia. Ale akoby nešlo o finálne rozhodnutie... Emeta jej priamo nepovedala ''nie'' a ''nikdy,'' ale skôr ''nie teraz,'' alebo ''neskôr,'' zo štipkou neistoty, aby Lilly mohla dúfať. Tak to dievčatá predsa chlapcom robili... vždy odišli z prísľubom, a za každým sa posunuli o jeden malý stupeň. Tým spôsobom nikdy nestratili záujem svojho milého, a tak skoro ho neznudili. Na všetko bolo treba ísť pomaly. Ak pri prvej príležitosti ukázala všetko, čo by zostávalo na neskôr?
A zdalo sa že Emeta sa týmto pravidlom riadila.
Bozk Lily vrátila na líce, pousmiala sa a zdvihla z postele.
''Dobre sa vyspi. A pamätaj, na ďalšiu úlohu idem s tebou. Bez odvrávania.'' Zamávala Emeta zatiaľ čo pomaly odchádzala z izby.
''Sladké sny.'' Provokatívne a s veľavravným úsmevom dodala Emeta ešte predtým ako za sebou zabuchla dvere. Už len z toho pohľadu muselo byť jasné, že vie o čo ide...

Lillien

Ráno som sa zobudila .. no kto vie či to bolo ráno. V podzemí s umelým svetlom sa čas pomerne ťažko posudzoval. Našťastie sme mali špeciálny druh magických hodín, alebo čo to bolo zač. Vlastne to ani nebola mágia, ako skôr technológia.
Pomaly som sa vyštverala z postele a všimla som si, že Emeta pomerne tuho spí. No cucfleky na jej krku jeden prehliadnuť asi ani nemohol. Mňa bolelo celé telo kvôli unáhlenej cesty do Engenirthu ktorá trvala celý deň aj pol.. proste svalovica a podobne. Trocha som sa zamračila. keď som si snažila natiahnuť pravú stuhnutú ruku. Aj som potichu sykla, no rýchlo som to v sebe udusila. Nechcela som ju zobudiť. Ten včerajšok ja.. som to vážne spravila.. a jej reakcia. Aj keď som ju nevidela, z jej slov.. ah no nebola som sprostá? V podstate som len na seba natiahla spodné prádlo, krátke nohavice a sandále, zviazala som si vlasy do neupraveného copu a stále s kruhami pod očami a bez nejakej kozmetickej či hlbšej úpravy, ako to mali poniektoré ženy rady, som sa vydala z izby von. Mala som zamierené do knižnice. Chcelo to novú knihu. Niečo na štýl magických duelov alebo spôsobov, ako alternovať mágiu. Tak nejak som dúfala, že na chodbe moc ľudí nestretnem.. a v knižnici pravdepodobne budú skôr novicovia ktorý tam budú zháňať informácie o ktovie čom.

V knižnici sedelo niekoľko študentov, z ich pohľadov sa dalo zistiť, či nad knihami sedia len krátky čas alebo už celú noc. Niekoľko z nich zaspalo priamo na knihách, čo nebolo nič nezvyčajné. Niektoré knihy dokázali byť neuveriteľne nudné. Nie každého zaujímala história, a tridsať rôznych teórií o tom ako to skutočne mohlo byť... aj Lily to vedela, každý jeden študent by preferoval jednu verziu histórie, nech je pravdivá či falošná, no aspoň by ste sa nemuseli učiť niekoľko verzií, z ktorých ani jedna nemusí byť správna. A ďakovať ste mohli Isenovi, lebo spôsobil temnovek, ktorý spôsobil všetok tento chaos a neznalosť. Alebo to bola len jedna z teórií... človek už nevedel.
Okrem študentov za obrovským dubovým stolom posedával Agnir, na mieste, z ktorého sa snáď nepohol už posledných tristo rokov. Videl ho niekto na inom mieste ako na jeho vernej stoličke, za jeho verným stolom, obklopeným stovkami kníh, ktoré musel spracovávať, prepisovať, označovať, kategorizovať...

Lillien

Knižnica vyzerala v podstate.. ako vždy. Niekoľko študentov ju využívalo na prespanie a iný zaspali nedobrovoľne. No nedivila som sa im. Sama som bola rada, že väčšinu tej nudnej teórie mám za sebou. Predsa len študentov, alebo skôr adeptov tu už tak veľa nechodievalo a mne sa čoskoro blížili skúšky na .. niečo ako postúpenie. Učivo ktoré som sa musela naučiť som už mala zvládnuté a tak som sa venovala skôr samoštúdiu vecí, ktoré ma naozaj zaujímali. Nechcela som majstra Agnira príliš otravovať a tak len popri tom, ako som prechádzala popri jeho stole, som sa zdvorilo pozdravila a pokračovala som vo svojej ceste do útrob knižnice. Nevyznal sa v nej pravdepodobne nikto. Možno tak Agnir a aj o tom som celkom pochybovala. Sama som hľadala a vyberala veľké množstvo kníh rôznych kategórií. Hľadala som hlavne klúčové slová ako alternácia, duely, magická ochrana, ochrana voči mágií, rôzne teórie, obrázkové knižky či dokonca aj príbehy. V podstate všetko, čo som mohla využiť k môjmu najbližšiemu štúdiu. Ešte som si od nejakého zaspatého študenta "vypožičala" stohu prázdnych papierov, na ktoré som si plánovala písať poznámky a následne som si našla tiché miesto niekde na úplnom konci knižnice. Tam som sa usadila do pohodlnej pohovky, vyložila som nohy na operadlo a začala čítať prvú knihu, ktorú som mala na kope. Dohromady to bolo cez 20 kníh a úprimne som ich nečítala dopodrobna. Skôr som hľadala znova skôr klúčové kapitoly a zaujímavé veci, ku ktorým som si následne spísala poznámky do papierov. Každopádne to vyzeralo naozaj magicky. Podobné úkony boli pre mňa smiešne ľahké a zároveň pre aj niektorých skúsených mágov pomerne otravné. Vďaka môjmu precíznemu ovládaniu mágie ako takej, som niektoré knihy jednoducho nechala znášať a listovala som tým štýlom, že som len mávla prstom a prehodila som jednu zo strán. Podobne fungovalo aj zapisovanie, ktoré sa zas riadilo mojim hlasom. Tieto veci som sa naučila robiť veľmi dávno. Neskutočne to uľahčovalo štúdium ako také.

Prešla asi hodina keď sa pri Lillien zastavilo niekoľko osôb. Takmer ich ani nevidela prichádzať, na to bola príliš zahĺbená v knihách. No akonáhle sa pred ňou objavili, spoznala o koho ide. Boli to Lovci. Ich úlohou bolo samozrejme chytanie, či odstraňovanie nebezpečných renegátov, a bolo teda jasné, prečo teraz prišli za Lilly.
Lovci boli ešte väčšie tajomstvo ako samotný Engenirth. Nosili masky, ktoré nikdy nezložili dole. Každému študentovi naháňali strach, a zdalo sa, že aj majstri samotní pred nimi majú rešpekt. Väčšina obyvateľov Engenirthu sa im vyhýbala, ale to nebolo potrebné - nikto ich nikdy nevidel, mimo ich veže, kde sídlili. Majstri o nich nehovorili, nepovedali, prečo nosia masky, alebo ako sa takýmto Lovcom stať, ak to vôbec bolo možné. Pokiaľ ste vedeli, majstri s nimi nekomunikovali, možno len v súkromí, mimo cudzích pohľadov.
Podľa niektorých boli samostatný rád, v Engenirthe len prebývajúci, a tak na nich majstri nemali vplyv, a oni sami mali vlastného veľmajstra. Rozhodne sa o nich nevedelo moc; študenti však rozhodne obdivovali týchto Lovcov. Hovorilo sa, že sú to najmocnejší mágovia a bojovníci na celom svete. Elitná jednotka, ktorá je postrachom každého mága, ktorý si dovolí znepriateliť Engenirth. Niektorí si mysleli, že ide o démonov, skrývajúcich sa za maskami... no pravda vám nebola jasná.
Každý z nich mal inú masku, no každá rovnako naháňala strach a rešpekt. Boli traja, a tak ako vždy sa zdalo, že neprehovoria. Na miesto nich k Lillien podišiel Agnir, ktorý ich sprevádzal.
''Tuto páni chcú všetky informácie o tom renegátovi, ktorého ste na misii stretli.'' Vysvetlil majster a na Lillien pozrel spôsobom, ktorý naznačoval že má poslúchnuť, neodvrávať a najmä neklamať. Lebo chytači vedeli, vedeli všetko, a ak niekto klamal, ich hnev bol strašný.

Lillien

Keď sa pri mne ocitli tri osoby, radšej som rýchlo odložila knihy na miesto no práve tie ktoré som mala rozčítané, som nechala otvorené a na stole. Sama som sa postavila pretože.. no prišlo mi blbé sedieť v ich prítomnosti a ešte takým podivným spôsobom. Bolo na mne vidieť istý druh nervozity. Majster Agnir mi povedal čo potrebujú a ja som len prikývla.
"Bohužiaľ vám ale neviem povedať veľa. Bol to muž, ovládal nekromanciu a bol dostatočne schopný na to, aby sme proti nemu nezmohli absolútne nič. Taktiež zvládal silnú .. tlakovú mágiu alebo niečo na ten štýl. No.. eh.." Položila som ruku na svoju hlavu a znova som sa márne snažila rozpamätať na jeho tvár.
"Ja.. ja neviem. Neviem si spomenúť na to ako vyzeral. Vždy keď sa zameriam na jeho tvár tak.. to vidím rozmazane. Pravdepodobne nejaká.. alternácia spomienok? Naozaj neviem. Ospravedlňujem sa." Dodala som pokorným hlasom a čakala som nejaké ďalšie otázky. Bohužiaľ toto však bolo to jediné, na čo som si spomínala. Pravdepodobne prišli aj za Omosim, alebo ešte prídu... kto vie.