Staré krivdy

Otázka Lillien očividne Komoa iritovala, nemal práve náladu na podrobné vysvetľovanie. Dýku odložil za svoj opasok a ostatným pokynul aby zložili svoje zbrane. Niekoľko sauriánov sa vrátilo pod vodu, no niektorí zostali nepokojne stáť na mólach, pričom vrhali podozrievavé pohľady smerom na vašu skupinku.
''Zvery... tie stráže, ktoré sem ľudia posielajú. Tasia tu meče, ničia náš majetok, sú násilní.'' Vysvetlil nervózne a vydal sa smerom k brehu. Prešli ste k drevenému domcu, v ktorom postávali dve vystrašené kone. Omosi vošiel dovnútra, a začal veľkú miestnosť skúmať.
''Tie kone... áno, kúpili sme ich. Aj napriek tomu že to máme zakázané. Ja viem, je to porušenie zákona, ale... nemôžem za otcov odpor k ľuďom. On jediný ako vodca klanu môže povolenie vybaviť, a preto sme ich pred vami ukrývali. Zhelii sme sľúbili, že ju neprezradíme. Ak by sa zistilo že nelegálne predáva, a ešte sauriánom, jej obchodnícka kariéra by skončila. Prosím, neprezradťe ju.'' Začal vysvetľovať. Situácia sa jasnila, no mnoho vecí stále zostávalo zahalených.
''Ale neukradli sme ich. Zhelia ich sem doniesla na predaj, a právoplatne sme za ne zaplatili. Neviem vám povedať či to urobila ona.''

Povzdychla som si.. tak myslel tie zvery. Pôvodne som si myslela že sa im sem nejaké inteligentné stvorenie prichádza vyhrážaťa preto kradnú. Na jednu stranu som im nechcela veriť, na druhú by to sedelo s výpoveďou tej ženy, teda Zhelii. Ani tu nebolo moc čomu veriť.. no meč som stále držala v rukách. Rozhodne ho nepustím po tom, ako sa nás pokúsili napadnúť.
"Kedy ich sem doviezla..? Načo vôbec potrebujete kone? Kone sa vás boja." Stále tu bolo dosť otáznikov proti nim. Predsa len.. kone nemali práve najbližśie k Sauriánom. Pozrela som sa na Omosiho a Morylla. Čo si o tom mysleli tý dvaja? 
"Hovorila tá Zhelii odkiaľ tie koňe zobrala?" Spýtala som sa zatiaľ poslednú otázku. Mala som ich eśte mnoho, no tieto boli jedny z najhlavnejších.

Komo nervózne sledoval meč, ktorý Lillien stále držala v rukách. Oni zbrane zložili, ale zdalo sa, že nie všetci sa cítili bezpečne. Na jej otázky vyhýbavo pozeral do strán, zatiaľ čo premýšľal nad najlepšou možnou odpoveďou. Svoje slová musel vyberať opatrne, veľmi opatrne.
''Na... mäso. Konské mäso. Niektorí ho obľubujú. A Zhelia o svojom obchode nikdy moc nehovorila. Vždy prišla len na kúpu, predaj, prehodila pár slov s otcom... ale nezdržiavala sa tu, nemala dôvod. Ak je na vine ona a naozaj sú tie kone kradnuté, okamžite ich vrátime.'' Povedal Komo a pozeral ako Omosi prehľadáva celú ''stajňu.'' Omosi náhle zastavil, akoby ho trafila srdcová príhoda, a čupol si na zem, v ktorej sa začal prehrabávať. Komo naňho nechápavo hľadel, nevediac čo saurián robí.
''Kosti. Našiel som kosti... ovca. Koza. Ošípané.'' Zdvihol sa Omosi, podišiel ku Komovi a pred nosom mu zamával kosťou, ktorá jednoznačne nepatrila človeku. Bola od blata, už nejaký čas zahrabaná v zemi.
''Je ich viac. Omnoho viac. Lepší dôkaz nenájdeme, kapitánka.'' Pousmial sa Omosi. Moryll sa zdal ešte viac vyplašený, lebo tento nález mohol Koma, aj ostatných sauriánov nahnevať, a napätie sa znova vrátilo.
Komo to musel hrať, alebo bol úprimne prekvapený. Divoko pozeral na kosť, ktorú Omosi držal, a odmietavo krútil hlavou.
''Nie... nie. To... to je akýsi podvod. Tie kosti... niekto to tam musel zahrabať. Nikdy sme tu nemali nič iné ako kone, prisahám. Je to sabotáž!'' Zrúkol nahlas a sklonil sa k diere, ktorú Omosi vykopal. Hrabal v nej ako divý, no tým objavoval len viac a viac zvieracích kostí.

To že žerú kone, ma až tak neprekvapilo. Len teda.. to ich mäso muselo byť poriadne tvrdé. Aj keď Sauriáni boli pravdepodobne odp rírody zvyknutý aj na žranie kostí alebo kdečoho. Človek by sa nedivil, keby že mu nejaký odkusne z meču.
Na druhej strane sa ozval Omosi, ktorý našiel mnoho iných zvieracích častí, kostí a podobne. Nevedela som si predstaviť, ako by sa mohol Komo vyhovárať tento krát. Na druhú stranu, mali sme obviniť celú Saurianskú dedinu? To sa mi príliš nezdalo... práve.. no najvhodnejšie.
"Komo.. zvolaj všetkých obyvateľov dediny.. sem.. " Prikázala som mu pomerne jednoduchým a strohým hlasom. 
"Vrátane tvojho otca." Dodala som, po čom som si len meč pohodlne oprela o rameno a čakala som, či tak spraví, alebo nie. Pohľadom som naznačila Omosimu aby bol v strehu. Predsa len lev zatlačený do kúta je tne najnebezpečnejší. Nemusela som to robiť, vedela som, že bude minimálne rovnako obozretný ako ja.
"Moryll poď sem.." Naznačila som, aby sa držal u mňa. "... a ak sa niečo stane... moc sa nezapájaj." Dodala som už dostatočne potichu na to, aby to poćul len on.

Komo síce nevedel o čo Lillien ide, alebo čo má v úmysle, no spravil ako mu prikázala, bez odvrávania či protestov. Onedlho sa okolo skupinky zhromaždilo množstvo sauriánov, niektorých zvedavých, niektorých otrávených či nahnevaných z tejto situácie. Ako posledný prišiel náčelník, ktorý sa predral cez malý dav a pristúpil ku Komovi. Náčelník sa na Lillien ani len nepozrel, jeho syn naopak na Lillien vrhal nemilé pohľady.
''Nemusíš hovoriť dvakrát.'' Odvetil Moryll potichu a postavil sa bližšie k Omosimu a Lillien. Obaja by ho mohli obrániť ak by sa niečo stalo, ale v hlave si skôr vytváral plán úteku. V boji by nemal ani najmenšiu šancu.

Situácia boôa znova vypätá aj keď.. sme s tým už nemohli moc robiť. V podstate sme tu mali dôkazi, zahrabané pod stodolou.. dokonca aj s dvoma ukradnutými koňami. Pravdpeodobne ukradnutými no bola až príliš veľká náhoda, že sa tu objavili po tom, ako zmizli ľuďom. Keď sa tu všetci zhromaždili, náčelník predstúpil dopredu a znova sa na mňa ani nepozrel. Pomerne drzo som jeho smerom luskla, predsa len.. on bol ten čo tu klamal .. 
"Myslím že je každému jasná situácia ľudí. Mnohý z nich prišli o dobytok, živobitie a dôkazi usvedčujúce túto dedinu sa nachádzjaú za nami. Nechcem však vśetkých hádzať do jedného vreca. Zlodeji sú minimĺane dvaja a pravdepodobne z ľudí, ktorý sa tu zišli. Náčelník máš mi k tomu čo povedať? Viem źe sa k vám ľudia nechovajú dobre a príjemne, ale krádež?" Čakala som, čo mi k tomu kto povie. Možno že sa dočkám len niečoho ako útok. Vlastne som si to tak trocha priala, aj keď mi Omosiho v tejto situácií prišlo ľúto. Presda len.. keby že zaútoćia.. vinník by sa hľadal ľahšie. Bola by ním len celá dedina.

Zatiaľ čo Lillien hovorila, náčelník len krútil a krútil hlavou. Prehovoril až jeho syn, Komo.
''Sú to lži. Povedal som, kone sme kúpili od Zhelii a tie kosti nie sú od nás; niekto ich tam musel zahrabať. Neboli sme to my. Ale vás pravda nezaujíma, všakže? Ako každého človeka ktorý si sem nakráča, akoby mu patril celý svet... je vám to úplne jedno. Otvorte oči! Niekto to na nás chce prišiť! Pozrite sa mi do očí; a uvidíte že neklamem.'' Povedal Komo, nahlas, tak aby to počuli všetci v okolí. Ostatní len súhlasne prikyvovali a divoko diskutovali o celej situácii. Reč Komoa sa zdala úprimná, ale mohol byť aj dobrý herec.
Omosi zozadu pristúpil bližšie k Lillien a začal jej do ucha šepkať.
''Ja... ja si nie som istý. Dôkazy sú to silné, ale reč jeho tela naznačuje, že neklame. Môže byť dobrý klamár, ale... je to len môj dojem.''
V tom sa zasa Lillien ocitla v rozmazanom svete plnom šepotu a zvukov. Hlasy koní zanikli, teraz tam boli iné... medzi plejádou podivných zvukov dokázala rozoznať bečanie ovcí, kôz. Ale nesmerovalo do stajne, kde Omosi kosti našiel. Vychádzali z nej, a potom ich vietor niesol kamsi do lesa, preč od jazera, smerom k mestu. Oproti ostatným táto vízia nedávala celkom zmysel, no niečo musela znamenať, rovnako ako všetky predtým.

''Ďakujem... ďakujeme všetci. Keď sa to vyrieši, ak sa to vyrieši, uvidíte, že hovorím pravdu.'' Povedal Komo pokorne a nechal hostí odísť. Celá táto situácia sa mohla skončiť zle, pričom sa skoro spustil boj, a ten by rozhodne žiadny problém nevyriešil. Zdalo sa všetci sú unavení, a nechcú sa hádať s ľuďmi, ani nikým. Konfliktu mali na celý život dosť.
Keď Komovi Lillien čosi pošepla, len prikývol a pousmial sa.
''Spravodlivosť bude nájdená... a my budeme stáť po vašom boku. Sľubujem. Za celý klan Utva.''

Po odchode ste sa konečne mohli uvoľniť. Moryll sa zdal v osade na pokraji zrútenia, no teraz len potichu kráčal za vami. Omosi sa mračil; nebol si celkom istý dôverou v Koma a jeho otca. Niečo tu nesedelo, nebolo vôbec jasné kto hovorí pravdu a kto klame. A dôkazy jednoznačne ukazovali na klan.
Lenže, bol to ten prípad, keď na jednu stranu existovalo tak veľa dôkazov, pričom ich počet sa zdal podozrivý? Alebo sauriáni urobili chybu, hlúpo sa prezradili a sú skutočne vinní?

Vízia nepokračovala; jednoducho sa jej zvuky stratili kdesi uprostred lesa. Ale to už ste boli blízko Treoru. Omosi navrhol vrátiť sa do mesta a odpočinúť si, dnes to bol vyčerpávajúci deň, najmä pre Lillien.
No táto misia vám neplánovala dať pokoj - pri vchode do mesta vás odchytil jeden zo strážnikov. Mali ste sa čo najrýchlejšie dostaviť za kapitánom stráží.
V kasárniach vládol povyk, veľký rozruch. Strážnik vás previedol chodbami, až do miestnosti, kde na akomsi stole ležal zranený človek.
Mal na sebe brnenie, ktoré patrilo mestskej stráži. Jeho tvár bola strhaná, bledá a od krvi, a rovnako aj zbytok jeho tela. Zdalo sa že na hrudi má niekoľko bodných rán, obložených látkami. Obväzy boli úplne presiaknuté krvou.
Geldor podišiel k Lillien.
''Prepadnutie v lese. Dobodal ho saurián, a že vraj z klanu Utva. Stalo sa to keď sa vracal z ich osady. Noc neprežije, tak chcem aby ste z neho vytiahli čo najviac informácií. Dôkaz o zločine máme; vlastne to nie je ani potrebné. Akonáhle vyjde slnko, pôjdeme zabasnúť celý klan... ale ešte máte šancu niečo zistiť.'' Vysvetlil a Lillien pokynul aby podišla k stolu. Strážnik sťažka dýchal, hovoriť takmer nemohol, ale bol pripravený zodpovedať čokoľvek čo by sa ho Lillien spýtala.

Prikývla som. Deň alebo dva v takomto prípade už príliš nehral rolu. Tiež som bola pomerne unavená a typovala som že Moryll na tom nie je o nič lepšie. Boli sme síce zvyknutý na tvrdšie podmienky, no zbytočne to presilovať nebolo chytré. Skôr než sme však dorazili do Hostinca, zastavil nás nejaký strážnik, ktorý nás zaviedol až ku kapitánovi. Teda do kasární na miesto, kde ležal dobodaný vojak. Pohľadom som hodila po Moryllovi, toto bola jeho parketa. Možno že mu dokázal pomôcť. predsa len kúzla zvládnu viac, než obväzy a ľudské liečiteľstvo.
Tak či tak som však podišla k vojakovi a pozornejšie som si ho prezrela.
"Mám pre teba dve otázky... vlastne tri. Si si istý že to bol Saurián? Ako vieš že bol z klanu Utva? Prečo ťa v tom prípade nechal na žive?" Možno sa nedočkám strohých odpovedí, no chcela som to mať z krku čo najskôr preč.