Staré krivdy

Ani len si nevšimla, že Lilly odchádzala. Emeta bola od tejto izby vzdialená tisícky míľ, myšlienkami niekde úplne inde, a neprítomne hľadela do zrkadla. Bolo otázne či Emeta len pila, alebo skúšala aj niečo iné. Zostala sedieť na stoličke a nechala Lilly odísť.

Chodby boli nečakane chladné, a Lilly striaslo. No nebolo to len telo, ktoré sa triaslo. Pochytilo ju akási znepokojenie, obavy. Tento nepríjemný pocit sa objavil z ničoho nič, a nechcel sa stratiť. Razom zabudla čo chcela robiť, alebo kam mala namierené, a zakrútila sa jej hlava. Ten pocit spoznala; bola to tá schopnosť... schopnosť, ktorá sa prvýkrát objavila na predošlej úlohe. Odkiaľsi tušila jej meno, mohol to byť Šepot. Ale kto by jej o tom povedal? Ten renegát?
Zrak akoby sa jej zahmlil, a chodba sa zmenila. Vyzerala stále rovnako, ale nebola to ona. Niečo na nej nesedelo, nedávalo zmysel. V kútiku oka videla čosi zvláštne, no akonáhle sa na to miesto pozrela, len kamenné steny. Celý pocit sa dal prirovnať snívaniu - ale keď si snívajúci uvedomí, že sníva. Takmer realita, ale nie úplne. A Lilly sa mohla pohybovať, rozkazovať svojmu telu. Nebolo to jednoduché, ale... s istou námahou sa jej v tom darilo.
V tom započula nejaký hlas, neznámy, ale nešlo o to komu patril. Miešala sa v ňom zúfalosť, hnev, útrapy a previnilosť. Aj napriek tomu to bol hlas mocný, kedysi silný a plný hrdosti, teraz prehnaný ľútosťou. Vychádzal kdesi spod nej, spod dlážky... niekde z hlbokých útrob Engenirthu.
''Ale... ale už je to dlho. Veľmi, veľmi, veľmi, veľmi dlho. Možno budem voľný. Nebudeš. Nikdy, nikdy, nikdy! Budeš tu, celé veky vekov. Ale... ale ja už som si svoj trest odpykal. Je to dlho. Veľmi, veľmi, veľmi dlho. Kedy to prestane? Chcem... chcem znova... Nie, to by musel niekto... niekto byť obdarovaný. Nikto taký nie je, ty idiot. Zúfalec!''
Tento monológ znel ako reč šialenca, ale vzdialene to dávalo zmysel. Niečo Lilly v podvedomí hovorilo, že hlas hľadá práve niekoho ako je ona.

Lillien

Kráčala som po chodbe smerom ku komnatám mojej tety, majsterky Awcelen. Alebo by som skôr mala povedať veľmajsterky? Ťažko povedať, no oficiálne ten post ne zastával nikto. Bola som síce nervózna no nemyslela som si, že by mi to navodilo až taký stav. Až po tom som pochopila že.. že je to rovnaké. Rovnaké ako v tom lese. Zrazu som sa len sotva vedela pohnúť. Bol to šepot, no odkiaľ som poznala meno tejto.. veci.. to som netušila. Videla som v podivnom spektre a cítila som tlak na moju vlastnú psychiku. Ako keby ma neustále neskutočne bolela hlava. 
"Sakra.." Zavrčala som skôr pre seba a skôr v duchu. To som ale začala počuť niečo, čo sa mi pred tým.. no s čím som sa pred tým nestretla. Čo to bolo ? Kto to bol? Bolo to .. zúfalé, až šialené, alebo len opustené? zoslabnuté? naštvané? zúfalé? Nevedela som to popísať.
"Čo.. čo si zač?" Prehovorila som no nemyslela som si, že mi tá vec odpovie.

Hlas hovoril svoje bláznivosti až pokým Lilly nezačala hovoriť. Neodpovedal jej, nebolo ani isté, či ju počul. No nestíchol len tak pre nič. Začula len unáhlený, vystrašený dych a akoby sa hlas ocitol v panike.
''Choď preč! Odíď z mojej mysle! ... áno, vypadni. Nepočula si? Ja ťa nechcem počúvať, a ani ja. Mohla... mohla by to byť? Nie! Neodchádzaj! Prosím! Prosím! Vypadni, nepočula si ma? Vypadni a nikdy sa nevracaj. Zostaň. Zostaň!'' V panike hovoril hlas, rýchlo a zároveň pomaly, akoby sa ten niekto zhováral sám so sebou, alebo jeho myseľ bola rozdvojená. Sám si nebol istý čo chce.
''Salya? Salya? Saly? Si to... si to ty? Ja tu, tu ležím už dlho, veľmi, veľmi, veľmi! Salya! Urob niečo! Kde si? Ozvi sa! Ozvi sa! Sal! Salya!'' Pokračoval vyplašene, no potom sa zmenil jeho tón na plačlivý.
''Bojím sa... bojím sa, Saly. Už tu nechcem byť, v tme... a sám. Prosím, pomôž mi, prosím. Salya!''

Lillien

Čo to malo znamenať? Spočiatku som si myslela že to je len.. nejaká.. možno spomienka? Dúfala som že keď sa ozvem tak to zmizne ale. Ono.. to na mňa reagovalo. Nesnívalo sa mi to nie? Som predsa stále na rovnakej chodbe, ktorou idem stále za sestrou mojej matky kvôli.. tomu typu mágie tak čo tu ten hlas robí? Ja otravujem jeho? Mala som pocit že to on sa vkradol do mojej mysle. Bola som pravdepodobne viac zmetená než ten vlas no stále som mala zdravý rozum, on nie. Ak to teda vôbec bol on.
"Ja.. ja.. ja nie som Salya. Som Lillien.. pomôcť? pred čím? ako?" Toto som hovorila trocha roztraseným hlasom. Bol v ňom strach? Nikdy som sa ničoho nebála ale ako sa hovorí. Človek sa bojí nepoznaného alebo niečoho, čo .. o čom nič nevie. Bude sa mi toto stávať často? Nezbláznila som sa ? Nie je to len práca toho renegáta?

''Salya, si Salya? Pomoc! Prosím. Potrebujem pomoc. Som tu sám... a v tme. Sal! Ležím tu dlho, veľmi, veľmi...'' ''Odpovedal'' hlas, no o skutočnú reakciu nešlo. Počul ju vôbec? Počul ju prvýkrát? Alebo si stále hovoril len pre seba? Hlas potom začal opakovať to čo predtým, jednoducho hľadal Salyu. Nechcel Lillien, ani nikoho iného - zaujímala ho len tá jedna osoba. Salya.

''Prečo ležíš na chodbe, Lilynette? A kto je ''Salya?'' Ozval sa hlas sponad Lilly. Stála nad ňou Awcelen, so svojím neustále zamračeným pohľadom. Lilly naozaj ležala na zemi, len niekoľko metrov od miesta, kde ju videnie pochytilo. Jej pohľad bol stále zahmlený, a cítila sa ako v opojení, a pre niekoho sa tu mohlo zdať akoby robila čosi nepovolené.
''Tak?'' Zamračila sa Awcelen ešte viac a preložila svoje ruky vbok.

Lillien

Kto by si pomyslel, že budem tak rada vidieť moju tetu. Aj keď sa na mňa mračila ale.. to bolo v poriadku, však to k nej patrilo, mračila sa na každého. Zistila som že som znova viac spotená, než by bolo zdravé.. teda na to že som nič namáhavého nerobila. Jej slová.. boli to jej slová ! Nebol to žiaden neznámy ktorý hľadal nejakú Salyu.
"Teta Awe.." Vyšlo mi z úst a v mojich očiach bolo vidieť že ju naozaj, naozaj rada vidím. Skúsila som sa postaviť, aj sa mi to podarilo, len som pri tom potrebovala využiť stenu, o ktorú som sa oprela. Nevyzerala som však opito skôr.. vystrašene.
"Awe ja.. potrebujem ja.. neviem čo sa so mnou deje.. misia.. stalo sa mi to aj na misii.. teraz znova..  moja hlava.. nejaký.. hlas.. ? Šepot.. čo je to šepot?" Vytreštila som na ňu oči. Musela vedieť o čo ide.. dúfala som že vie.

Awcelen svoje ruky zložila z bokov a preložila si ich na hrudi. Zdalo sa akoby hľadala pozíciu ktorá vyzerá najprísnejšie. Pri jej zmätenej reči sa nečakane Awe pousmiala - Lilly ju nikdy nevidela ani len skriviť ústa do niečoho čo by mohlo vzdialene pripomínať úsmev - a pohladila ju po hlave.
''Si unavená, Lilynette. Mentálne. Tá úloha ťa vyčerpala, nehovoriac o ceste naspäť. Každý používateľ magických umení má občas svoje epizódy, najmä ak je v stave v akom si teraz.'' Odvetila Awcelen, pričom jej odpoveď znela dosť presvedčivo. Lilly sama nevedela čo to ten Šepot je - ako by aj mohla, nikto jej o tom nepovedal. Len sa to náhle objavilo, a boli s tým spojené zvláštnosti. Awcelen mohla pokojne hovoriť pravdu...

Lillien

Videla som niečo nečakané. Úsmev.. úsmev práde od mojej tety Awe. Zväčša som u nej dokázala vyvolať len taký naštvaný výraz, hlavne keď som bola dieťa. Nikdy som si to ale nepripúšťala. Vždy som si hovorila že keď aj matka a aj Awe boli také zamračené, tak sa budem usmievať aj za nich, pretože proste môžem.. ah kde boli tie časy.  Uverila som jej. Nebola som v stave pochybovať aj keď kto vie, čo bol ten pocit v mojej hrudi.. bolesť? Niečo ťažké? Nahlas som preglgla a snažila som sa upokojiť. Možno mala pravdu, možno to naozaj bolo len únavou. Sklopila som trocha zahanbene hlavu a prikývla som. Navyše jej dotyk bol veľmi príjemný.
"Ja.. ja.. možno.. som len.. máš pravdu Awe.. je to len stres. Najprv Lovci .. ktorý sa mi chcú dostať do hlavy.. a potom len zvyšok Engenirthu..." Povzdychla som si no nakoniec sa mi podarilo trocha chabo pousmiať.
"Môžem ťa požiadať o radu? Jedná sa vlastne o... mágiu.. niečo mi uviazlo v hlave a poznáš ma. No je to.. hrozne zložité. Sama na to neprídem." Začala som hľadať papier, na ktorom som mala napísané nejaké svoje poznámky. Nakoniec sa mi ho podarilo nájsť. Mala som ho vo vrecku, z ktorého mi vlastne ja trčal. Rozrolovala som ho a podala som ho tete.
"Dúfala som, že by si mi mohla dať nejakú radu." Dodala som pokorne. Stále mi ale z hlavy nevyšla myšlienka na ten šepot.. naozaj sa mi to len zdalo ? nebola to len.. náhoda? Celá tá misia.. tie spomienky na ňu.. boli divné. Ako keby tam niečo chýbalo.

Na jej slová len prikývla a chlácholivo ju znova pohladila po hlave. Lilly z nej mala lepší pocit ako zvyčajne. Spočiatku sa zdalo že je nahnevaná, ale teraz... zdalo sa, že sa s ňou bude dať komunikovať.
Pri žiadosti o radu sa znova zamračila, ale bolo to skôr zamračenie zo záujmom. Možno nečakala, že Lillien od nej čosi bude chcieť. Aká náhoda že ste sa tu na chodbe stretli, tak blízko študentských izieb? Netvárila sa ale prekvapene, skôr prikyvovala, akoby na túto otázku od Lilly čakala už celý deň. Bolo to naozaj zvláštne.
Od Lilly prevziala papier s poznámkami, a jedným okom ho prehliadla.
''Tak už vidím prečo si so mnou chcela hovoriť. Antimágia, čo? Som rada že sa o to zaujímaš v tak mladom veku. Ale možno je to pre teba ešte pokročilé.'' Pozrela spoza papiera na Lillien, no potom pokračovala v čítaní.
''No nevidím žiadny dôvod nepomôcť ti. Si tu predsa len pre štúdium. Keď už sme pri tom, ktorá generácia antimágie ťa zaujíma? Tretích, prvotná, druhotná? Dračia? Možno Temnovek?'' Spýtala sa zo zdvihnutým obočím a svojou starou zamračenou tvárou.

Lillien

V skutočnosti Awe .. no jej prítomnosť bola trocha iná než to, na čo som bola od mala zvyknutá. Na druhú stranu to aspoň na tú chvíľku bola príjemná zmena. Vlastne to bol tak strašne .. nepoznaný ? pocit.. že som mala pocit že.. no že mi z toho prepne.
Ešte šťastie, že sa zatvárila normálne a že sme začali preberať niečo iné. Teda konkrétne učivo. Jej slová som si dobre uložila do pamäte, veď od toho som ju tu mala.
"Terajšie učivo je pre mňa ľahké... uvítam aspoň menšiu výzvu." Priznala som sa a následne som len počkala, kým znova dopovie svoje. Niečo som pochytila o tom.. rozdelení na doby. Veď aj naša mágia sa tak rozdeľovala.
"Terajšia, aj keď neviem či by som to nazvala práve dračou.. Skôr jasnovek. Do budúcna plánujem obzor rozšíriť aj o ostatné obdobia ale na to mám ešte.. čas." To som vedela uznať aj sama. Predsa len na to aby človek ovládal niečo takéto... musel ovládať aspoň teoretické znalosti (a to perfektne) o mágií daného obdobia. Aspoň to mi z toho vyplívalo a to som si myslela. Najprv sa človek vždy musel naučiť skladať, aby sa danú vec naučil rozložiť nie ? A táto mágia fungovala na podobnom princípe. Teda skôr anti-mágia.