Cez železo a oheň

Na moment sa zdalo, že drakken zvažoval, či zaútočiť na mesto alebo ponechať ľudí vysvetliť situáciu. V meste pod ním sa rozľahol nepekný chaos, a ani sám kapitán nevedel čo robiť - v bezpečnej vzdialenosti stál z niektorými svojimi vojakmi, a očakával reakciu drakkena. Snažil sa niečo kričať, možno nejaké vysvetlenie, no cez hluk nebolo nič počuť. Vojaci boli vyplašení prítomnosťou mocného tvora a aj jeho hnevom, a niektorí z nich zutekali do ulíc spolu s mešťanmi. Avšak niektorých pochytil adrenalín, a jeden z poručíkov pravdepodobne opustil realitu, keďže pár lučištníkom prikázal aby po drakkenovi začali strieľať. Projektily vyleteli a okrem toho že nespôsobili drakkenovi žiadne zranenie, zaujali jeho pozornosť. Kapitán hnevlivo zaručal aby nikto neútočil, no bolo už neskoro. Drakken vzlietol vyššie nad mesto a svojím hrubým hlasom začal hovoriť strašným dračím jazykom. Boli to slová ťažkopádne a pomalé, no každý vedel čo približne znamenajú. Zletel pred brány a jediným dychom bez problémov rozlámal mestskú bránu. Musel používať akúsi formu veternej maggyje, alebo to mohla pravdepodobne byť aj tlaková forma maggyje. Malej armáde drakkarov, ktorí nosili tovar, prikázal aby do mesta vošli a pozabíjali všetkých, čo budú odporovať. Niekoľko z nich, asi traja dragoniáni, sa rýchlym klusom vybrali smerom odkiaľ pôvodne priletel drak, pravdepodobne z úmyslom informovať hlavnú armádu o tom čo sa tu stalo, a prípadne dotiahnuť posily.
Drakken však nemienil čakať. Ladným kĺzavým pohybom vyletel nad mesto v priebehu sekundy, uprel pohľad na hlavnú ulicu, kde sa to hemžilo mešťanmi a vojakmi, nadýchol sa a z úst mu vyletela obrovská veterná, alebo tlaková, guľa. Jej priemer bol niekoľko metrov, a okamžite bolo jasné, že je schopná spôsobiť obrovské škody.

Yonnia

Stála som na hradbách a pozerala som sa na situáciu, ktorá vznikla len kvôli mne. Toto bol ten zlom, kvôli ktorému som sa nechala chytiť.. toto mesto malo proste smolu že som na neho narazila ako na prvé, a ešte k tomu v situácii, kedy mala prísť "dračia armáda". Teraz už som len musela počkať na chaos, ktorý drak v zápätí rozpútal tlakovou vlnou, ktorá pravdepodone pozabíjala desiatky a desiatky ľudí, strážnikov a civilistov. Ja som len musela čakať na nejakého človeka, ktorý by bol súčasťou tejto delegácie a pomocou ktorého by som sa do armády nepozorovane dostala. Preto som sa len prehúpla cez hradby a pomocou tlakovej mágie zmiernila môj pád tak, aby mi zostali všetky kosti v tele. Aj keď moja fyzická stránka nebola tak dôležitá ako ten vnútrajšok, ktorý som si chránila viac než život kohokoľvek iného. V tom zhone som vytasila meč a jednou rukou som za brnenie schmatla jedného z vojakov, ktorému som meč zabodla do brucha. schválne som si vytypovala takého, ktorý mal zo sebou luk a aspoň jeden šíp. Chela som na seba upútať pozornosť ľudského člena tej drakkanovej delegácie, po ktorom by som z ľuku začala strieľať. Nemienila som ho však zabiť, len ho na seba nalákať.

Sila, ktorú drakken použil, skutočne spôsobila značný počet smrtí a deštrukcie. Ľudia stojaci v strede boli tlakom doslova roztrhaní, na čo sa z námestia stala krvavá kaluž, a po širokom okolí pršali odtrhnuté časti tiel. Tí čo mali väčšie šťastie, a v momente dopadu boli od epicentra ďalej, boli len odhodení niekoľko metrov. Zopár ľudí preletelo stenami či oknami, a tlaková vlna sa rozliehala po celom centre mesta. Stovky okien bolo razom vybitých a steny, či celé budovy sa rúcali ako papierové stavebnice. Jadro Klertevu sa ocitlo v oblaku prachu. Drakken spokojne urobil vo vzduchu piruetu a nad mestom začal krúžiť, bez ďalších zásahov.
Drakkarská jednotka, ktorú tvorilo asi zo päťdesiat vojakov, už vchádzala do mesta. Kapitán stráže sa rozhodol mesto obrániť aspoň proti nim, vzhľadom na to že proti drakkenovi neboli schopní urobiť nič. Stráže sa však museli rýchlo dať na ústup. Títo drakkari boli elitní - medzi nimi bolo niekoľko maggyjov, ktorí na oponentov vrhali mocné kúzla, dragoniáni, ktorí už len svojím obrovským vzhľadom odstrašovali nepriateľov, a neslávni kiffovia, špeciálne drakkarské jednotky, používajúce kopije, ťažké štíty a ľahké brnenie, podporovaní kušiníkmi. Proti takejto opozícii kapitánovi muži nemali šancu, a tak sa za krátko rozutekali smerom do hradu.
Drakkari pomaly postupovali hlavnou ulicou smerom do stredu mesta, kde sa len pred chvíľou odohrala strašná deštrukcia, a zároveň teda smerom do hradu na kopci, v zadnej časti mesta. Veľa šancí získať pozornosť len jedného z vojakov nebola, lebo kráčali spoločne, v úzkej formácii - kiffovia vpredu so zdvihnutými štítmi a pripravenými kopijami, za nimi dragoniáni, a napokon mágovia a kušiníci.

Yonnia

Plán s lukom som radšej realizovať nemienila. Upútať pozornosť len jedného by bola blbosť, naviac by na mňa pravdepodobne vyslali nejaké kúzlo či vystrelili šíp z kuśe a.. popravde, ktorý "normálny" človek by sa takému kúzlu či šípu vyhol.. ako by zistili že som mág, a ešte k tomu požierač duší, bola by som v malére. Musela som teda použiť do, z čoho som dva krát nadšená nebola. Aj vo svete mŕtvych boli kúzla, ktorým som sa rada vyhýbala, pretože pre mňa boli odporné.. no niekedy som sa k nim musela uchýliť. Niektorý povedia, že vzkriesiť mŕtve telo je tá najohavnejšia vec. Daný ľudia sa ale nemuseli zmeniť do prašnej podoby a v podobe "choroby" alebo skôr "moru" nenapadnúť niekoho telo a následne sa v ňom skryť, na čo sa začať prejavovať tak že danému úbožiakovi začnú z tela odpadávať časti tela až pod "pokožkou" neodhalí ďalšiu osobu ktorá už znova budem ja.. Toto kúzlo som ani náhodou neovládala naplno, bolo naozaj extrémne náročné, no teraz som sa k nemu musela uchýliť. Schovala som sa za jednu klenbu budovy a len som zo seba zhodila helmu. Trocha som si prevetrala hlavu, pár krát som sa nadýchla a začala som .. najprv sa nechať "rozplynúť".. moje vlasy, pokožka, tvár, ruky.. a celé moje telo, sa začalo meniť na jemný čierny prach, ktorý pripomínal obyčajný tieň. Celé brnenie zrazu spadlo na zem a ja som bola vo svojej "nehmotnej" polohe. To už som sa nechala aj s ostatným prachom odviať smerom k oddielu. Teraz išlo o vyhľadanie, musela som nájsť človeka mojej rasy, najlepšie ženu, ktorá by nebola mágom. Stačil by aj muž ale z estetických dôvodov ktoré som v sebe ešte stále aspoň trocha prechovávala by som ženu uprednostnila viac. Každopádne ak sa daný subjekt našiel, potichúčku a nepozorovane som sa schovala v jeho tele, prešla som cez jeho brnenie, popod šaty až k pórom na pokožke, ústam, a celému zvyšku telu, cez ktoré som do tela toho nešťastníka "vstúpila".

Medzi drakkarskými kiffmi ženu nenašla, no to sa dalo očakávať. Bojovníčky sa v predných radoch dali nájsť len občas - ženy skôr boli maggyje, a u dragoniánov na pohlaví nezáležalo. U ľudí však rozdiely boli, a preto vojsko tvorili poväčšinou muži. Drakkarskí revolucionári ale rozhodne dávali ženám väčšiu voľnosť a slobodu, na základe učenia drakov, ktoré sa zas zakladá na tom, že medzi mužským a ženským pohlavím veľa rozdielov nie je. Draky predsa len boli vždy fyzicky podobné, nezáležiac na pohlaví. Táto filozofia sa odrážala aj na rasách, u ktorých fyzické odlišnosti boli, a tak sa ženy mohli tešiť viacerým právam a slobodám.
Pre tentoraz však bola Yonnia nútená vojsť do mužského tela, nech sa jej to páčilo alebo nie. Drakkari postupovali ulicami, a Yonnia mala na celý ich pochod výborný výhľad. Mestská obrana sa dala na plný ústup, a drakken stále krúžil nad mestom. Raz za čas zletel nižšie a vydýchnutím kúzla uvoľnil a teda uľahčil cestu svojím jednotkám. Do centra sa dostali rýchlo, lebo kiffovia použili svoj povestný bleskový pochod.
Napokon sa po krátkom výstupe po kopci drakkari dostali k hradným bránam, ktoré už boli drakkenom dopredu vyrazené a vošli na nádvorie. Tu sa zhromaždili vojaci do obrannej formácie a čakali na kapitánov rozkaz.
Ku kapitánovi pristúpila jedna z maggyjí, ktorá sa predstavila ako Kalopa, a dala mu dve jednoduché možnosti. Zomrieť, alebo vzdať sa, a aspoň ako tak zachrániť mesto. V jeho očiach sa na moment objavilo váhanie, no túto vec už predtým prediskutoval s mestským koncilom.
Vzdávame sa. Prosím, ušetrite aspoň ľudí. Vyslovil so sklonenou hlavou. Maggyja ho prinútila vysloviť rezignáciu ešte hlasnejšie, aby to počuli všetci jeho vojaci. So spokojným úsmevom sa potom pozrela na kiffa, konkrétne na toho, v ktorom bola Yonnia. Jej pohľad naznačoval že niečo vie. Náhle sa však odklonila a odchádzala, povedať dobré správy drakkenovi, ktoré práve pred hradom pristával.

Yonnia

Musela som sa zmieriť s podmienkami, ktoré mi daná situácia umožňovala použiť. Keď som sa v tom tele usadila, neostávalo mi nič iné len tam prečkať a počkať na správny čas. Nemohla som toto telo ovládať a popravde som ani nechcela. Ako vyslancov mohli do mesta poslať len nejakú elitu ktorá narozdiel od klasického okraja armády mala určite nejaké pevné zásady a spôsoby, ktoré som nepoznala, len by som sa prezradila. Videla a cítila som však všetko to, čo muž v ktorom som bola ukrytá. Jediné na čo som dávala pozor bola práve moja magická energia, nechcela som predsa len aby niekto niečo odhalil.
Videla som, ako vojaci vošli až do hradu kde boli nastúpený strážnici, ktorý však na kapitánov príkaz rezignovali. Nedalo sa povedať, že by ma to potešilo ale.. nič som s tým teraz nemohla robiť, a ani by som nespravila. Nakoniec ma predsa len, toto mesto a ani ľudia v ňom vôbec nezaujímali. Všimla som si pohľad maggyji, ktorá svoje oči upierala priamo na muža, v ktorom som bola ukrytá. Bola by som hlúpa, keby že ma to neznérvozní, no bola by som tiež hlúpa, keby že spravím nejaký zbrklý pohyb. Teraz som tak či tak nemala na výber, mohla som len čakať.

Niekoľko kiffov zamierilo do hradu spoločne s maggyjmi. Dragoniáni zostali strážiť hradnú bránu, spútavali vojakov a pomaly ich odvádzali preč, pravdepodobne smerom k hlavnej mestskej bráne. Avšak traja kiffovia, na počudovanie aj ten v ktorom Yonnia bola, sa vybrali smerom za maggyjou von z nádvoria. Pred hradom sa Kalopa prihovorila k drakkenovi, s ktorými hovorila v dračom jazyku. Drakkena oslovila ako ''Fenrer.'' Zdalo sa, že drakken je spokojný, aj napriek tomu že sa stále mračil v dôsledku svojho otravného zranenia. S maggyjou stál aj jeden z dragoniánov, ktorý podľa svojho výzoru a hlavne brnenia jednoznačne patril k vysoko postaveným funkcionárom u drakkarov. Predsa len, dragoniáni patrili k dračej rase. Boli viacmenej postavení na úroveň ostatných dračích rás, dokonca aj drakov, wyrmov či drakkenov. Neboli tak veľkí ako ich bratia, ale ich fyzická sila bola neuveriteľná. Tomu nenapomáhal aj fakt, že niektorí z nich boli výborní maggyjovia.
V každom prípade, Kalopa bola najvyššie postavená v tejto skupine spomedzi ''smrteľníkov.'' Podliehala priamo len Fenrerovi a tomu dragoniánovi.

Netrvalo dlho, a táto skupinka sa pobrala k bráne. Kiffovia kráčali vzadu v rovnej formácii a Kalopa s neznámym dragoniánom vpredu. Pri hlavnom vchode sa už formovala menšia armáda drakkarov. Boli to posily, ktoré prišli pomôcť zabezpečiť mesto, pochytať mešťanov a uväzniť ich, a mesto viacmenej vyplieniť. Bolo známe, že drakkari mestá, ktoré obsadili, neničili, lebo by tým prakticky ničili svoju budúcu ríšu. Taký bol aspoň príkaz drakkena Fenrera.

Cesta z mesta viedla po hradskej, cez niekoľko dedín ktoré už boli obsadené drakkarmi a na niektorých miestach sa diali hrôzostrašné veci. Kalopa občas zahriakla niektorých vojakov, ktorí nad sebou stratili kontrolu, ale chaosu sa niekedy pomôcť jednoducho nedalo. Traja kiffovia sedeli na chrbáte jedného z dragoniánov, a maggyja mala vlastného. Vpredu klusal hlavný dragonián.

Zdalo sa, že hlavný tábor nie je príliš ďaleko od mesta. Táto vetva drakkarskej armády sa usadila na veľkom rozcestí, z ktorého viedlo niekoľko ciest. Na kraji táboru, ktorý mal vybudované aj provizórne palisády, skupinku zastavili stráže, no akonáhle uvideli o koho ide, pustili vás. Na poslednú chvíľu však Kalopa zastavila, do tábora nevošla, a pokynula kiffom aby ju nasledovali. Konkrétne jednému z nich, toho, v ktorom Yonnia bola. Ostatní pokračovali do tábora, a tak ste tu zostali len ''vy dve''. Kiff si zložil helmu, usmial sa a priblížil sa ku Kalope. Ona ho však len odstrčila a rukou mu ukázala aby prestal.
Teraz nie. Chcem ti len povedať, že ten útočník z mesta, ten kto použil balistu, nám náramne pomohol. Vieš že som potrebovala Fenrera dostať do zraniteľnej pozície, a... toto pomohlo. Videl si ako sa Geden tváril?
Gedenom pravdepodobne myslela toho vysoko postaveného dragoniána. Muž prikývol a odvetil:
Chceš urýchliť plán?
Samozrejme. Akonáhle Fenrer dolieči to zranenie, nebudeme mať nič. Ale potrebujem aby sa Fenrer ešte nejako znemožnil. Gedenovi len tento trapas nebude stačiť. Budem musieť niečo vymyslieť. Odvetil Kalopa, objala muža a pobozkala ho. To bolo rozhodne zvláštne.
Potom sa obaja vybrali do tábora.

Tábor bol skutočne obrovský - muselo tam byť niekoľko stoviek veľkých či menších stanov, a jeho veľkosť bola ako väčšieho mesta. Muselo tu sídliť najmenej tritisíc jednotiek, ak nie viac. Uličky medzi stanmi sa skutočne hemžili, či vojakmi rôznych rás, dragoniánmi alebo maggyjmi. Vo vzduchu lietalo aj niekoľko drakónov a kde tam postávali wyverny, syčiace na okoloidúcich.

Yonnia

Prečkávala som v jeho tele, stále.. Bolo dosť nanič že som napríklad, nemohla zatvoriť oči.. v podstate som nemala oči. Nemohla som prestať vnímať niečo, čo neprestal vnímať on. Popravde, z jeho pocitov som si začala myslieť že v tom stane začnú robiť isté veci, na ktoré som moc nebola zvedavá. Našťastie sa ale nič vážne nestalo.. kto vie ako by to znášala moja už aj tak krehká psychika. Bolo to až detinsky zvláśtne. V podstate som nepoznala strach, žila som už niekoľko desaťročí no v istých situáciach tohto typu, no.. proste som sa ich hrozne stránila a prišli mi trocha nepríjemné, mne.. tej ktorej nevadí keď sa musí vykúpať v krvi golbinov či podobne..
Každopádne som toto telo nemienila okupovať stále.. a pri prvej príležitosti, ktorá sa mi aj hneď naskytla, som sa z jeho tela znova vyparila. Teda.. doslova vyparila. Znova som sa už ako tieň plazila po vojenskom tábore pri čom som hľadala miesto, kde sa zašiť.. nejaký voľný stan, čo sa mi po chvíľke aj podarilo. Tam som už naďalej kúzlo neudržala a sama som sa znova "zhmotnila", popri čom som dopadla na všetky štyri a premohla som záchvat kašľa. Nemohla som však otáľať, nejaký vojaci sem mohli prísť každú chvíľu.
Rýchlo som sa začala prehrabovať v nejakých veciach, nenašla som však nič, čo by mi boli dobré, predsa len, nebola som práve najvyššia a očividne bol práve toto stan vojakov, ktorý obývala mužská "posádka". Zobrala som si preto len nejakú vrecovú košeľu bez rukávov, ktorú som si obliekla a v páse ju zviazala taktiež vypožičanou šnúrkou. Podišla som ku okraju stanu a nakukla som smerom von. Vybrala som si naschvál stan, ktorý nestál príliš blízko hlavného "ťahu", aby som prípadne mohla mať pekný únikový východ, bez nejakého vyrušovania.
Vyšla som preto, snáď nepozorovane, von a teraz som sa už nechcela nijak skrývať. Len som si rukami poupravila lanko, ktoré mi ako tak držalo vrecovú košeľu pohromade tak, aby zakrývala podstatnú časť môjho tela, na čo som sa na boso vydala naprieč hlavnou ulicou. Snažila som sa nájsť nejakého prvého vojaka, ktorému by som položila niekoľko otázok.. a ktorý by snáď bol natoľko disciplínovaný že by sa ma hneď nepokúsil spacifikovať, alebo niečo horšie.

Uličky medzi stanmi boli plné vojakov či iných robotníkov a pracovníkov, a nikto si ju príliš nevšímal. Prítomnosť ženy vo vojenskom tábore nebolo nič zvláštne, prevažne kvôli maggyjám, avšak v tejto časti žiadne maggyje neboli. Maggyjovia sídlili vo viacmenej oddelenej časti, a dalo by sa povedať viac luxusnej. Blízko pri nich bývali aj dračí komandéri a velitelia. Na hlavnej ulici vládol organizovaný chaos, ktorý koordinoval akýsi zamračený drakón, s početnými ranami na tele. Blízko neho stála wyverna, ktorá celé okolie sledovala pozorným pohľadom. Akonáhle Yonnia vošla do pohľadu wyverny, nebolo možné ju prehliadnuť medzi toľkými mužskými vojakmi.
Wyverna pokynula jednému z mužov aby Yonniu odviedol k nej. Keď sa Yonnia ocitla priamo pred wyvernou, tá len potichu sledovala Yonniu a občas zamávala krídlami aby udržala rovnováhu na plote, na ktorom sedela. Po chvíli sa syčivým hlasom ozvala v dračej reči. Rozhodne bol mužského pokolenia.
Teba neposnám. Akú úlohu mášš v dábore? Spýtal sa zvedavo zatiaľ čo pozorne Yonniu obzeral.

Yonnia

Netrvalo dlho, kým som sa dostala na hlavnú "ulicu" tohto tábora a očividne som neunikla pohľadu niekoho, kto si ma dal od jedného z vojakov zavolať. Nijak som sa nebránila a tak som sa len vojakom nechala odniesť až ku wyverne, ktorá bola rozhodne neprehliadnuteľná. Zastavila som až pred ňou, no po prehovorení som skôr úsudok preniesla na "pred ním". Stála som rovno a na vonok som nepôsobila nijak nervózne, či zo strachom. Pozerala som sa Wyverne priamo do "tváre" až s takým chladne pokojným výrazom v očiach. Prehovoril na mňa v dračom jazyku.. kto vie prečo, no rozhodne som musela pôsobiť podivným dojmom.
"Žiadnu, nepatrím k armáde." Odpovedala som mu pevným hlasom, no zdvorilo.
"Prišla som sem ponúknuť svoje služby, dračej armáde." Dodala som. Pri tom boli všetky moje slová povedané bezchybnou dračou rečou, za ktorú by sa nemusel hanbiť nejaký ich prvotriedny mág.