4|A|9999

Lilynette

"Mēluṟai, tak sa volá tento ostrov.. teda pôvodne ho tak pomenovali draci.. aspoň myslím." Vysvetlila som mu, že nemyslím žiadne nebezpečné miesto. Jeho slová ma však zaujali. Nevedela som si tak úplne predstaviť, ako by dokázal jeden mág ovládať celý les. Pravdepodobne to bola len historka, inak by to Engenirth už dávno overil a poprípade by sem poslal nejakého majstra, na preverenie a poprípade vyriešenie. Loď zakotvila v hlavnom meste tohto súostrovia. Prezrela som si ho a musela som sa mierne pousmiať. Nebolo nijak veľké no lodí tu bolo tak trojnásobne, ako v iných naozaj veľkých mestách. Nikdy pred tým som tu nebola a tak ma celkom zaujímalo dozvedieť sa niečo bližšie, o tomto mieste. Hlavne o tej opustenej dedinke na okraji sopky.
"Ak by to naozaj znamenalo vezenie.. tak by tam naozaj mohol byť Isenov drak." Prebehlo mi hlavou a ja som takmer nezaregistrovala Salgovu otázku.
"Uhm, rada s tebou pôjdem za tou liečiteľkou, možno by ma mohla aj niečo naučiť." Uškrnula som sa, na čo som vystúpila z lode a čakala som, ktorým smerom sa Salga vyberie.

Salga
Pousmial som sa keď Lil súhlasila s mojím návrhom ísť na návštevu za Slečnou Kairou. Mohla by ma odporučiť na výučbu a Kaira by si ma možno aj tentoraz všímala. Moje prosenie bolo celkom zbytočné ako sa ukázalo po niekoľkých návštevách. Kaira mala niekoho iného, inú žiačku a za každým vysvetlila, že dvoch žiakov mať nechce a nemôže. Vraj má ťažkosti aj s jej jednou žiačkou... Jej študentka bola približne rovnaký vek ako ja. Tak ma aj napadlo že sa s ňou spriatelím, ale akosi na to nebol čas - kapitán bol často na mori a tak som tam bol aj ja. Moja kariéra v mágii vyzerala beznádejne až doteraz, kým sa neobjavila Lil. Ak ma ale nezoberie Kaira, zoberie ma Lil. Dúfam...
Nie je to ďaleko. Len treba kráčať popri pobreží až nenarazíme na menšiu dedinu. Po ceste je aspoň pekný výhľad a ten morský vánok... úžasné. Vždy sa tadiaľ rád prejdem. Povedal som Lilynette a spoločne sme vyšli z Estoru, idúc popri mori na západ. Slnko už bolo vysoko na oblohe keď sme vyrazili, ale ak všetko pôjde podľa plánu, mali by sme sa vrátiť do západu slnka. Nikto nechcel byť po západe zaseknutý medzi dvoma mestami. Táto oblasť bola viac menej bezpečná, ale Nočné mory sa niekedy odvážili aj takto nízko, na juh. Cesta popri pobreží bola dnes plná, stretol som viacero známych tvárí. Niektorí z nich mali aj nejaké nové správy z juhu, z Erasie a Isenie, z vojny. Ako vždy, vyzeralo to tak že vojna je stále zaseknutá na jednom mieste.
Po čase kratšom ako zvyčajne sme sa dostali do Kiarie, dediny kde sídli Slečna Kaira. Na ceste nám jeden milý povozník ponúkol zvezenie, takže sme to stihli v rekordný čas. Cez dedinu sme ani nemuseli ísť, Kaira mala osamostatnenú chalupu asi kilometer za dedinou. Bol to skromný príbytok, nič úžasné. V jednej izbe spala liečiteľka spolu so svojou študentkou. Podišiel som k dverám a poriadne na ne zabúchal. Kaira mala síce dobrý sluch, ale niekedy bola tak zahĺbená v knihách alebo vytváraní lektvarov že nepočula nič a nikoho. Očividne to tak bolo aj teraz, lebo nikto neotváral. Zabúchal som znova, až sa spoza rohu vynoril akýsi postarší muž.
Vitajte, potrebujete niečo? Slečna išla do lesa nazbierať nejaké prísady pre jej alchýmiu. Dojdite zajtra, určite tu už bude. Vysvetlil muž a pobral sa znova niekam za roh. Pravdepodobne bol pomocný záhradník pre Kairu, niekoľko krát som ho tu už videl.
Sklamane som si povzdychol a obrátil sa na Lil. Takáto šanca sa naskytne raz za život a ona tu práve vtedy nie je. Nuž, počula si ho. Nie je tu... Vyriekol som posmutne ale v tom ma niečo napadlo. Nemohli sme predsa takto rýchlo zahodiť šancu. A čas máme, dostali sme sa sem rýchlo vďaka tomu povozníkovi. Slnko bolo stále vysoko na oblohe, aj keď už postupne klesalo smerom na západ. Mohli by sme ísť za ňou. Do... lesa. Povedal som Lilynette o tomto neuveriteľne nebezpečnom pláne. Aspoň som s ňou takto mohol stráviť viac času, aj keby sme Kairu nenašli. Ale nemusíme. Podľa mňa by to však skutočne stálo za to.

Lilynette

Cesta z jedného miesta na druhé bola celkom zábavná. Také príjemné osvieženie, nie ako to jednotvárne cestovanie po mory. Nevadilo mi, že sme väčšinu cesty išli po vlastných. Aspoň som sa po dlhom čase poriadne poprechádzala. Začali mi chýbať rozcvičky a cviky na fyzickú silu a kondičku, ktoré som absolvovala s mojim majstrom. Vypočula som si tiež zopár noviniek od rôznych ľudí, s ktorými sa Salga rozprával. Nevyzeralo to tak, že sa niečo, odkedy som nastúpila na Engenirth zmenilo. Stále bolo všetko pri starom, teda až na rebéliu v kráľovskom dvore. Nečakala som, že by boli Valeáni schopný niečoho takého. S Valeánmi však prišla aj spomienka na Emetu. Výraz mi viditeľne posmutnel, pohľad som uprela dole a dlhší čas sa so mnou nedalo rozprávať. Nakoniec som smutné spomienky nejak potlačila. Bolo to vtedy, keď sme dorazili k domu, kde mala byť liečiteľka. Nestihli sme ju a ja som si len trocha sklamane povzdychla. Otočila som sa k Salgovi a na jeho návrh som len prikývla hlavou.
"Nebojím sa nočných môr a Kariskovia viac menej nie sú nebezpečný.. mi sme pre nich až príliš malé sústo, aby si nás vôbec všímali.. a poprípade nejaké mláďa by som možno zvládla." Pokrčila som ramenom, na čo som sa len mierne uškrnula a čakala som, kým nás zavedie na cestu, ktorou by sme sa mali vydať do lesa.
"Niečo som ti však nepovedala.." Zamumlala som po chvíľke chôdze.
"Ja som s Engenirthu neodišla, utiekla som odtiaľ a pravdepodobne ma budú mágovia z neho hľadať, kým ešte nie som moc silná a nepredstavujem nejaký problém." Dodala som a pozrela som sa mu priamo do očí.

Salga
Keď Lil súhlasila s mojím návrhom, na tvári sa mi objavil široký úsmev, presne ako v Estore predtým. Až doteraz som si nebol istý či je ten opatrný alebo dobrodružný typ. Síce to že cestovala až na prijímanie na Engenirth cez pol sveta o tom dosť hovorilo, ale po ceste ju minimálne neohrozovali Kariskovia. Do lesa ma kapitán nechcel nikdy pustiť a aj keby som ho neuposlúchol, nemalo by to zmysel, lebo loď odchádzala skôr ako by som sa tam dostal. A v žiadnom prípade nebol dobrý nápad ísť do lesa bez sprievodu aspoň jedného človeka, ktorému veríte. Tieto podmienky sa mi ako tak podarilo splniť, a navyše s ním bola Lilynette - mágyňa. Nič sa nemôže stať. Snád... samozrejme som uveril aj jej vyhlásení, že by zvládla malého Kariska. Tá mágia na lodi na to jednoznačne poukazovala. Trocha som posmutnel keď som si uvedomil, že takú mágiu nikdy nebudem ovládať. Ak vôbec nejakú.
Pomaly sme sa vydali po ceste smerom na sever. Les v skutočnosti nebol až tak ďaleko a naša cesta tam by nemala trvať príliš dlho, ale onedlho ma začalo znepokojovať slnko ktoré pomerne rýchlo klesalo na západ. Náhle sa Lil ozvala, tak som sa na ňu otočil z otázkou v očiach.
Ty... ty si utiekla? Ako to? Prečo? Začal som sa pýtať plno otázok a pravdepodobne som pri tom vyzeral veľmi hlúpo. Potom ma však prepadla hrôza...
Oni ťa chcú zabiť? Pre Erasa! Ale Kaira nepatrí k nim, ona nikdy nebola v Engenirthe... síce... ja vlastne neviem. Nikdy o tom nehovorila.
Naša liečiteľka bola vždy mlčanlivá ohľadom otázok jej pôvodu. Niečo povedala, občas, aby upokojila zvedavosť, ale na Engenirth ma nenapadlo sa opýtať. Ak majú mágovia nejakú komunikáciu o ktorej nič nevieme, tak sa s ňou mohli nejako spojiť a akonáhle uvidí Lil, chytí ju. Odrazu som si nebol tak istý či za ňou máme ísť. Ale moje kroky hovorili inak, stále smerovali po hlavnej ceste na sever.

Lilynette

"Ehm.." Chcela som začať vysvetlovať, no nakoniec som sa len pousmiala a pokračovala som za ním v ceste ďalej. Musela som si to najprv premyslieť. Pokračovala som ďalej v ceste a pár krát som sa len otočila na Salgu. Mohlo mu prísť divné, že som mu ešte stále neodpovedala. Nakoniec som sa len zhlboka nadýchla. "Vieš, na akadémii existuje niečo ako *hlas* .. alebo existoval. Spočiatku som netušila čo to je no, všetci mágovia v Engenirthu sa ho boja a hovoria že je *zlý*. Zároveň tým popierali vlastné učenie páč niečo ako dobro a zlo neexistuje." Vysvetlila som mu. Nečakala som, že mu to dojte. "Raz tento hlas prizabil moju spolubývajúcu, aby som tomu zabránila, pridala som sa k nemu" Dodala som a na tvári sa mi objavil menší úsmev. "Vtedy som netušila, že je to asi najmocnejší mág na tomto svete. Začal ma učiť a potom sme boli nútený aj s inými majstrami, ktorý sa k nám pridali utiecť." Dokončila som moje rozprávanie. Každopádne cestu, akou som sa dostala sem som vynechala. Nechcela som znova spomínať na Emetu a väčšina z toho sa emety predsa len týkal.

Salga
Najprv som predpokladal že o tom bude mlčať, ale očividne mi verila, čo ma potešilo. V skratke povedala čo sa stalo. Moc som tomu nechápal, keďže Engenirth som nikdy nevidel a netušil ako to tam funguje a vyzerá. O akom učení vôbec hovorí? Zlo predsa existuje, pokojne som jej ho mohol ukázať na každom rohu. Dobro tiež, aj keď bolo často utláčané. Jej príbeh znel neuveriteľne až absurdne, skutočne ťažko sa mi tomu verilo. Ale prečo by si vymýšľala?
Počkať, on skoro zabil tvoju priateľku a ty si sa k nemu pridala? Za to by som ho riadne zmlátil! Síce ak bol najsilnejší... tomu tiež neverím. Jednoznačne sa nájdu aj silnejší mágovia. O žiadnom neviem, ale aj tak. Určite sa len riadne vychvaľoval. A... Tentoraz mi to prišlo na um až po hodnej chvíľke. Mág ku ktorému sa pridala bol zlý podľa mágskej elity a potom museli utiecť. Engenirth bol predsa plný správnych, čestných mágov verných Najvyššiemu Erasovi a keď oni povedali že je niekto zlý, tak je zlý a je to pravda. A k tomu ten drak ktorý ich nechal na pokoji. Draky boli zlé, ničili a zabíjali ľudí po dlhé roky. Lilynette môže byť... pod jeho kontrolou. Pre Erasa.
A... pre Erasa, ty patríš k nemu. Je to tak? Ak si sa pridala k zločincovi, zlosynovi... Vydesene som sa zatváril a zastavil na mieste.

Lilynette

"Myslíš si že je silnejší? Uhm, vysvetlím ti to takto. Videl si Aglasa ? Je to hlavný majster Engenirthu a je to drak. Môj majster, ho zapečatil, teda konkrétne jeho silu." S týmto som sa o ňom mohla hádať, ako dlho len chcel. Rozhodne som si myslela že bol Mko najsilnejším mágom na svete. Bol predsa priamo pod Isenovým vedením a dokonca sa začal učiť Isenov oheň. Pomaly najmocnejšie, alebo úplne najmocnejšie ohnivé kúzlo. Ako som tak počúvala Salgu, chápala som prečo.. prečo nebol vybraný do Engenirthu.
"Si patetický." Usmiala som sa a len som zastala spolu s ním. Ruku som dala v bok a stále som sa len mierne usmievala.
"Ako vravím, zlo a ani dobro neexistuje. je tu len mágia, čistá surová mágia." Odvetila som mu a len som sa otočila späť k ceste.
"budeme pokračovať?" Spýtala som sa ho s podvyhnutým obočím.

Salga
Aglasa? Kto je to? Nie, nevidel som ho. A ani nechcem ak je to drak... pokiaľ viem, tak pre Deritreu nespravili nič dobré okrem toho že nás vytvorili a aj potom nás nechali sa vyzabíjať vo Veľkej počiatočnej vojne... a prečo je jeho meno palindrom môjho? A-g-l-a-s... s-a-l-g-A. Podľa toho si si ho asi vymyslela. Povedal som trocha nervózne a tentoraz zneistel už maximálne. Ak sa pozná s drakom...
Prečo ma urážaš? Nie som z Engenirthu, taký mocný a múdry mág. Odvetil som so sarkastickým odporom na jej drzú poznámku. Jej ďalšiu poznámku som ani nepočul ako som sa zahĺbil vo svojich myšlienkach. Mierne som ľutoval že som ju zobral, nebola taká ako predtým, nevyvyšovala sa, aspoň nie nahlas. Ale cestu sme už začali a ja som sa aj tak Slečny Kairy chcel niečo opýtať, niečo dôležité. Na jej otázku som len urazene prikývol a znova vykročil smerom k lesom.
Zbytok cesty som nemal žiadnu chuť hovoriť. Snažil som sa prekonať hnev na Lilynette myšlienkou že ju vidím po dlhom čase, ale... dalo sa to len s obtiažnosťou. Onedlho sme zišli z hlavnej cesty a po hodine kroku po malých cestičkách sme sa dostali pred les. Vstup do neho hlásili obrovské ihličnany, ktoré tvorili hranicu. Za nimi sa cestička strácala v temnote, aj vďaka temnote ktorá pomaly padala na krajinu. Slnko už postupne mizlo na obzore a na východe sa dali jasne vidieť tmavé mraky. Les bol neskutočne hustý a to znamenalo že tam už noc prakticky je. Z vaku som vytiahol mohutný lampáš a zapálil ho. Neosvetľoval veľa, ale bol lepší ako nič. Pri pohľade na les som znova zneistel. Kebyže je deň, tak... ale tá tma... pomedzi stromy som videl zvláštne pohyby, akoby tam pobehovali rôzne zvery... najviac mi však naháňali strach stovky historiek ktoré sa o tomto lese tradovali. Zastavil som a spýtavo sa pozrel na Lilynette. Možno sa rozhodla že tam nechce ísť a nebudem za bojka...

Lilynette

Tento krát som sa zastavila ja a strelila som pohľad po Salgovi. "Sadneš si prosím? Aj tak o chvíľku bude noc a ja nemienim pokračovať v domienke, že si o mne budeš myslieť že som nejaká .. ehm, nechcem povedať čo." Povedala som zrazu a bez toho, aby som niečo povedala, som si len sadla a oprela som sa o menší strom. Ak spravil to isté, tak som len luskla prstami a dlaň sa mi rozhorela. Spravila som to kvôli svetlu. Druhou rukou som zobrala nejakú paličku a začala som ňou niečo čmárať do zeme. "Takže, vysvetlím ti to takto. Pojem dobra a zla pochádza od Isena a Erasa. Obaja sú to viac menej bohovia nášho sveta a obaja naozaj existujú, ak mi však neveríš tak mi to neprekáža, nechcem ti brať tvoje vlastné myšlienky." Začala som a nakreslila som dva kruhy. Následne som mu začala vysvetlovať všetko, čo som sama vedela. Vysvetlila som mu prečo neuznávam pojem dobro a zlo, vysvetlila som mu tiež podrobný systém, ako to na Engenirthe funguje a tiež to, kto to je vlastne Malikherm. Tiež som mu povedala to, že som sa naozaj stretla s projekciou Isena no či mi už veril alebo nie, bolo na ňom. Tiež som mu povedala prečo som nechcela spočiatku veriť že Salga ako taký môže existovať. Povedala som mu dokonca aj o Emete a o tom, čo sa stalo po opustení Engenirthu až po to, ako som sa objavila na jeho lodi. Pri rozprávaní s Emetou som viditeľne posmutnela no nejakým zázrakom som to zvládla. Nevedela som presne, koľko prešločasu.. mohli prejsť aj hodiny.

Salga
Jej prudká reakcia ma prekvapila a urobil som tak ako povedala. Aspoň nebudem musieť na nejaký čas riešiť či do lesa ísť alebo nie. Celkom sa mi uľavilo. To som už však s obdivom sledoval plamienok ktorý vytvorila a skoro nezapočul jej prvú vetu. Do reči som jej neskákal a s údivom počúval všetko čo povedala. Takto dokopy sa to zdalo stále neuveriteľné, ale toto by nedokázal vymseliť snád nikto. Musela to byť pravda, všetko to čo sa jej udialo. O tej projekcii Isena som celkom pochyboval, lebo každý vedel že Isen je v jadre Deritrei kde bojuje odveký súboj s Erasom. Emeta bol pravdepodobne niekto koho mala rada, lebo som si všimol zmenu v jej tvári, ale bližšie som to neriešil. Po skončení jej monológu už bol večer a tma oblahľa celú oblohu. Ani som si neuvedomil že sme tu sedeli tak dlho... S Lil to po jej vysvetlení nevyzeralo tak zle ako predtým. Aspoň trocha som pochopil o čo išlo, ale aj tak to bolo veľké množstvo informácií za tak krátky čas. Pár minút som to spracovával, a napokon sa ozval ohľadom jednej veci ktorá mi nedala pokoj.
Ale uznávanie Isena je akoby uznávanie zla a démonov... aj... vlastne zlo neexistuje. Ako je to možné, všade sa tak píše - zlo. V každej náboženskej knihe ktorú som čítal je Eras svetlo, žiara, dobro a Isen tma, temnota, tieň, zlo. Akoby sa všetky mohli mýliť? Podľa mňa to záleží od nazerania na realitu. Dokonca som videl popravy, kde boli rúhači, uznávači Isena. Svoju vieru nezriekli, ani sekundu pred smrťou. Ja... tomu nechápem. Nechajme to na neskôr. Teraz ten les...
Jej rozprávanie ma celkom nadchlo a tak som mal omnoho lepšiu náladu ako predtým a zároveň sa mi chcelo aj niekam pohnúť, nie tu sedieť. Navyše ten ohienok ktorý vytvorila Lil... v lese sa nám skutočne nemôže nič stať, Lil ich odohná, poprípade spáli. Tak, tak. S ťažkostami som sa postavil a mierne sa zapotácal na priľahnutých nohách.
Hor sa do lesa! Vyhlásil som odvážne, alebo aspoň som dúfal že to tak znelo. Pohľad do lesa bol skutočne odzbrojujúci, ale... ale tentoraz sa nemôžem báť. Ideme! Nebojácne som vstúpil medzi stromy a snažil sa nepočúvať hrozné strašidelné zvuky. Sú to len zvieratá, boja sa nás, len utekajú... nie démoni, nie Isenove draky.
Kráčali sme pomaly, lebo cestička bola len veľmi málo používaná a tak nebola práve bezpečná a niekedy sa nedala ani vidieť. Vtedy som mierne spanikáril až sme nenašli viac vychodené miesto. Na niektorých miestach bola úplne zarastená. Zvuky som už po pol hodine neriešil a snažil sa ich nevšímať. Stále som sa strhával pri šuchotaní, ale už nie tak ako na začiatku. Les vyzeral stále rovnako a zdal sa stále hustejší a hustejší, až sa napokon cestička úplne stratila a pred nami, za nami, okolo nás zívali len šíry temný les, vysoké stromy ktoré neprepúšťali žiadne mesačné svetlo a nepríjemné zvuky. To sme už išli pomerne dlho a ja som sa bál vysloviť čo i len jedno slovo zo strachu že prebudíme niečo strašné. Celý čas som bol v absolútnom napätí. Museli sme už byť ďaleko, veľmi ďaleko, bez akejkoľvek šance na návrat. Začal som sa potiť, a dúfal som že si to Lil nevšimne. Ale to by si všimol aj poloslepý hlupák.
*žuch!*
Skoro som vyskočil z vlastnej kože. Spoza nás sa ozval otrasný zvuk, zvuk šuštiaceho lístia a hlasný zvuk krokov. Aj akési cinkanie, silné svetlo, oheň...
Démon! Eras, ochraňuj nás! Skríkol som a nečakal. Schmatol som Lil za rukáv a ťahal ju preč, kamkoľvek, len preč od toho stvorenia. V tom všetkom zmätku som sa však rozbehol rovno smerom na démona, tým zlým smerom. Hlavou som vrazil do niečoho tvrdého, do niečoho kovového... do brnenia? Ale démoni nenosili brnenie a už vôbec nie oceľové. Pošúchal som sa po čele od bolesti a vzhliadol hore. Nadomnou stál akýsi rytier v plnej zbroji a s prilbou, v ruke držal fakľu a na tvári mal prísny výraz.
Takže nie ste Nočné mory. Myslím že tie sú o kus inteligentnejšie ako tvoj kamarát, slečna. Vyriekol statný rytier a uklonil sa.
Sir Grigori Reginald, k vašim službám. Ak sa smiem spýtať, čo robia dvaja mladíci takto hlboko v lese takto hlboko v noci? Spýtal sa rytier, nie mňa ale smerom na Lilynette. To je nefér, ja som tu líder!