4|A|9999

Lilynette

Nebola som si tak úplne istá, ako mu mám odpovedať. Na otázku kto som, to nebolo zrovna ťažké no to ďalšie mi prišlo skôr ako jeho špekulácie. Niečo mi hovorilo, že Engenirth pozná. Tá ma v tom len utvrdila. Tiež som tušila, že s ńou asi nie je zrovna zadobre. To že som nositeľkou som si preto nechala pre seba.
"Mág." Odpovedala som jedným slovom a následne som bola ticho. Tento drak si rozhodne svoju moc uvedomoval. Nakoniec som bola viac než rada, že som Salgu a Emetu nezobrala zo sebou. Vystaviť ich tomuto.. no rozhodne by to bolo zaujímavé ale hlavne nebezpečné.

Po tom ako Lilynette odpovedala drakovi, jeden z námorníkov sa ozval so strachom v hlase: Zachránite nás? V jeho hlase bola počuť beznádej zmiešaná s hrôzou. Kapitán sa ako jediný nekrčil - okrem neho už len mladík, ktorý Lil pomohol na palubu. Stál vedľa kapitána a zvedavo pozeral ako sa situácia vyvinie. Bolo to v jeho tvári nadšenie? Kapitán sa zúfalo obrátil na Lilynette, lebo drakovi nerozumel a tak nevedel či sa má do rozhovoru pliesť alebo nie.
Vaḻikāṭṭi? Mág? Zasmial sa drak s očividným záujmom. Potom však švihol krídlami, až sa voda v okolí fregaty divoko rozvírila. Nápor vzduchu skoro všetkých zhodil na nohy, ak tam už neboli. Drak sa jediným mávnutím krídel zdvihol nad fregatu.
Nāṉ irukka virumpukiṟēṉ. Āṉāl eṉ māsṭar eṉakku kāttirukkiṟatu. Rád, radosť... byť (by?)... som zostal. Ale môj majster... pán čakať (očakáva?) mňa. Na to drak znova zamával oboma krídlami a veľkou rýchlosťou vyletel smerom na oblohu. Bol to strašný a zároveň krásny pohľad. Jeho pohyby mali skutočnú gráciu... akonáhle zmizol v oblakoch vysoko nad oceánom, hmla sa začala vytrácať a pocit úzkosti sa strácal. Námorníci stále pozerali na oblohu akoby sama mala padnúť dole. Kapitán podišiel k Lilynette a uklonil sa.
Neviem čo ste mu povedali, ale zachránili ste nás po druhý krát. Moja vďaka nemá hraníc. Po tom ako sa vrátime na súostrovie, poskytneme vám loď aby vás odviezla kam len budete chcieť. Je to minimum čo môžem urobiť. Ak sa smiem opýtať, kam plánujete ísť ďalej? Povedal so širokým úsmevom a k poďakovaniu sa pridal aj hrdzavý mladík.
To... to bolo tesné. Tohto draka som spoznala... viem jeho meno. Mali sme obrovské šťastie. Tentoraz.

Lilynette

"Takže nakoniec.. predsa len, draci sa vrátili." Prebehlo mi hlavou a len som sa otočila na kapitána.
"Ďakujem ale, budem ak sa poponáhľame. Nezničil nás len preto, lebo ho niekto očakával a druhú možnosť by som mu dala len nerada." Prehovorila som ku kapitánovi a hodila som po ňom jeden mierne ustarostený pohľad. Naozaj som netušila, kam chcem ísť.
"To.. to neviem, musím si to premyslieť keď budem stáť na pevnej zemi." Dodala som a len som si mierne povzdychla. Nakoniec som sa tohto draka predsa len bála. Telo mi zachvátila triaška no zaťala som zuby a nejak sa mi ju podarilo zadržať.
"Ak dovolíte, rada by som si niekde oddýchla.. som unavená." Prehovorila som smerom ku kapitánovi. Vedela som že mi vyhovie, bol až príliš vďačný no zároveň aj zaslepený. Ja som v podstate nespravila absolútne nič.

Námorníci sa postupne rozchádzali na svoje určené miesta aby sa loď mohla vrátiť do svojho kurzu. Na ich tvárach stále vládli vystrašené výrazy a potichu sa medzi sebou zhovárali o tom čo práve videli. Skutočná mágia a drak za jeden deň - to bol zážitok na celý život. A to ani netušili čo príde v nasledujúcich mesiacoch, podobne ako Lilynette a dokonca ani Engenirth. Kapitán sa tváril rovnako ako Lilynette - ustarostene. Bolo pochopiteľné že mal strach o posádku a plavidlo.
To je v poriadku. Na rozmyslenie vám zostane času koľko len budete chcieť. Onedlho sa vrátime domov na ostrovy. Idem sa pustiť do mojej roboty. Odpovedal a ráznym krokom sa vydal cez palubu a po schodoch ku vyvýšenému kormidlu, kde sa zhováral s plukovníkom. Mladý muž však zostal a zvedavo si obzeral Lilynette, tak ako predtým.
Ten drak bol ozaj skutočný. A povedal že ho očakáva majster. Ako môže mať drak majstra? Koho myslel? Dumal s privretými očami a keď si všimol pohľad Lilynette, ozrejmil situáciu. Mágia a draky ma zaujímali odjakživa. Z ich jazyku ovládam pár slov. Poklopkal sa po brade a začal: Civappu, červená. Karuppu, čierna. Nīla, modrá. Pacumaiyāṉa, zelená. Pittaḷai, mosadz. Ṭālar, zelenobledá. Taṅkam, zlatá. Ūtā-varṇam, fialová. Vāṉavil, dúhová. Veḷḷi, strieborná. A ešte jedna... hmm... ah, áno - Veṇkalam, bronzová. Tieto farby symbolizujú jedenásť členov gardy boha Isena. Víťazoslávne sa usmial mladík. Očividne bol spokojný so svojou znalosťou jazyka. Okrem týchto slov musel ovládať aj iné ak pochopil jednu z drakových viet. Lilynette však tieto farby veľmi dobre poznala a rovnako aj príbeh o Isenovej garde - zoskupenie jedenástich najmocnejších drakov ochraňujúcich Lorda Boha Isena.
Ale chcel som ti povedať, že na ostrovoch sídli mágyňa, Slečna Kaira, ktorú už spomínal kapitán Saul. Je to liečiteľka a rozhodne som ju nevidel pohlcovať oheň, ale... konečne by mala s kým prehodiť reč. A možno sa dozvieš aj niečo zaujímavé. Prezradil a potom sa krátko ospravedlnil po tom ako mu kapitán cez palubu naznačil, že sa má vrátiť do svojej roboty.
Tá... Kaira by mohla byť užitočná. Avšak mágom by bolo najlepšie sa vyhýbať. Mimo akadémie nenájdeš príliš veľa priateľských mágov. Ale je to jediná možnosť, jediný smer. A ak už budeme na ostrovoch, prečo za ňou nezájsť... čo si myslíš ty? V jej vzdialenom hlase sa dal počuť akoby skúšajúci, učiteľský tón.

Lilynette

"Oo, šikovný." Mierne som sa uškrnula, no nechcela som do neho moc rýpať. Bolo dosť, že ako normálny človek vedel čo len niečo z dračieho jazyka. Bohvie, kde k tomu získal materiály. Ja som ich voľakedy dávnejšie hľadala v celom mojom meste a nič.
"Ďakuje, možno sa u nej zastavím." Dodala som mu a len som sa pozerala, ako sa vrátil k svojej činnosti. Započula som Engenirth a jej návrh.
"Myslím, že momentálne nemám nič lepšie na práci. Popravde som z toho ostrova odišla skôr z afektu.. meh, moja blbá žiarlivosť.. Každopádne teraz nemám žiaden konrkétny cieľ a tak túto mágyňu navštívim. Aspoň sa dozviem, teda možno, niečo z liečiteľskej mágii. Na akadémii moc nebolo času." Odpovedala som jej v duchu a len som podišla k okraju lodi. Pozerala som sa do hmly, ako aj na potemnenú vodu. Otázka toho červenovlasého týpka mi vŕtala v hlave. Aj draci však mohli mať majstrov, napríklad nejakých silnejších drakov.. možno tým tiež myslel samotného isena, alebo jedného z jeho strážcov.

Engenirth sa potom už viac neozvala. Na Lily doľahol spánok, akoby kvôli dračici ktorá sa uložila odpočívať. Keď sa započúvala do svojho vedomia, mohla počuť nepokojné odfukovanie v samotnom jadre jej duše. Spojenie s dračicou bolo každým dňom silnejšie a silnejšie. Predtým sa dalo zhovárať len so silným sústredením, ale teraz už bolo bežné viesť rozhovor v mysli. Sila Engenirth však stále nebola obnovená a tak ju aj krátke dialógy vyčerpávali. Ak chcela svoju Nositeľku obrániť proti budúcim hrozbám, musela zbierať energiu. Ako sa Lily opierala o plot a pozorovala tmavé more osvetlené svitom mesiaca, započula za sebou kroky. Mladík z červenými vlasmi sa oprel o plot vedľa nej.
Tak som premýšľal... odkedy som ťa vytiahol na palubu, niečo sa mi na tebe zdalo... známe. Familiárne. A až doteraz som si nebol istý. Undská púšť, rázcestie v Zareewe, prijímací tábor, moggovia-zvrhlíci? Jeho tvár sa rozjasnila a všetky tieto veci, udalosti sa zdali ako spred tisíc rokmi. Vtedy bol svet omnoho jednoduchší a krajší.
Ale... nemohol to byť on. Predsa... nič nedávalo zmysel. Jeho skúmavé pohľady odkedy sa Lily objavila, jeho zvláštna reakcia pri kapitánovej otázke či je mágyňa z Engenirthu, nezvyčajné nadšenie a zvedavosť v jeho tvári keď sa zhovárala s drakom. A rovnako aj jej mladík nechcel odísť z mysle. On predsa zmizol a Aglas jej vysvetlil o čo ide.
Rád ťa vidím, Lilynette. Usmial sa zoširoka Salga, mladý chlapec, ktorého stretla pri svojej ceste na prijímanie do Engenirthu a ktorého tak skoro stratila v iluzórnom lese. Jeho výzor bol radikálne zmenený a ani Lily nevyzerala práve rovnako, a tak bolo ťažké spoznať sa, navyše kvôli udalostiam ktoré sa diali.
Ale ako to bolo možné? A kto bol potom ten mlčanlivý Salga, ktorý bol v tejto chvíli s Emetou, niekde veľmi ďaleko? Ak to teda nebol Aglas, tak...

Lilynette

Sledovala som Salgu, ktorý momentálne vyzeral tak trocha inak. Navyše som netušila ako to, že vôbec existuje. Myslela som si, že je to len Aglasova premena a nie ozajstný človek.
Takže som s počiatku vôbec nebola s Aglasom ? odkiaľ by si potom pamätal etoo.. tých moggov ? Prebehlo mi hlavou. Vôbec som tomu nechápala. Bolo na mne vidieť aj dosť veľkú neistotu až nedôveru.
"Ako to že existuješ?" Spýtala som sa po chvíľky trocha retardovanú otázku. V tú chvíľku mi však na rozum naozaj neprišla žiadna iná, tak som sa musela spokojiť aspoň s týmto. Dúfala som, že ho nejak neurazím alebo podobne. Nemohla som však len tak prijať tú realitu, že on naozaj existuje ako skutočná reálna osoba a nie žiadna Aglasova premena.

Salga očividne čakal veselšiu reakciu a s neistým úsmevom hľadel na Lilynette. Po jej otázke sa mu na tvári objavil začudovaný výraz.
Myslela si, že ma niečo zabilo? Po tom ako ma v tej... ilúzii odtiahlo niečo do lesa? Spýtal sa Salga. Bolo celkom jasné, že nechápal prečo sa ho Lilynette pýta takú otázku. Po tom ako ma niečo odtiahlo, som sa prebudil hlbšie v lese, kde ku mne prehovoril obrovský drak. Vysvetlil mi že môj osud leží niekde inde, nie na Engenirthe. Kým som sa ho stihol niečo opýtať, les sa okolo mňa rozplynul a objavil som sa na neznámom mieste, niekde v nejakom lese. Kým som si uvedomil čo sa stalo, objavili ma akýsi muži. Poľovníci... tí ma doviedli do Estoru, kde som sa dozvedel že som na Estorskom súostroví. V hlave som si rýchlo predstavil mapu a...
... z menšou panikou som zistil že som na druhej strane sveta. Ak sme boli na najjužnejšom cípe, tak áno, severnejšie sú už len Toriany. Vysvetlil Salga čo sa stalo po tom ako zmizol v tej ilúzii. Lilynette už z toho nevidela nič a podľa všetkého netušil že ten drak bol pravdepodobne Aglas a jeho meno možno ani nie je skutočne Aglas. Salga však pokračoval.
Môj otec bol námorník a na akadémiu som sa vydal len preto lebo vojaci, myslím že to boli trpaslíci, vypálili našu dedinu. Rodičia to síce prežili, ale otec krátko na to zomrel na zranenie ktoré mu uštedrila jedna z nepriateľských sekier... mama povedala že sa mu to zapálilo a nedalo sa nič robiť, lebo v okolitých lesoch sa to hemžilo nepriateľmi, rôznymi dezertérmi, ktokoľvek nás mohol zabiť. Napokon mamu v lese chytili vlci a ja som nemohol nič robiť, bolo ich moc veľa... chcel som ich zabiť, ale stačil by aj jeden z nich na to aby ma zhodili na zem a zabili. Pokračoval posmutným hlasom Salga a zatváril sa zamračene. Vzhliadol na obzor akoby vyzeral niečo v diaľke.
Bol to nefér. Ale s tým už neurobím nič... rozhodol som sa že sa stanem silnejším a tak som sa vydal až na Undskú púšť. Nemal som čo stratiť. Po tom ako ma... prakticky odmietli a objavil som sa na Estore, striedavo som prežil hnev, plač. Potom ma objavil kapitán, ktorý zistil že mám skúsenosti na lodi a zobral ma. Odvtedy sa plavím na tejto lodi. Som veľmi rád že teba zobrali, Lil. Určite... ten drak vedel čo robí. Ak je môj osud byť námorník do konca života, tak budiž. Nie každý môže byť mág... Povedal s úsmevom, ktorý bol úprimný ale zároveň trocha smutný, neistý. V jeho očiach sa mihla štipka závisti, ale to bol skôr obdiv k Lilynette alebo chtíč po dobrodužstve. Podľa všetkého Salga nebol stavaný na usadnutý život. Znova sa zahľadel do diaľky a tentoraz sa už dali na horizonte vidieť akési tvary. Estorské súostrovie bolo veľmi nízke, len na veľkom ostrove bola jedna obrovská sopka. Vyučovania na ktoré Lilynette ako dieťa chodila sa takmer vôbec nezaoberali Estorom, okrem názvu hlavného mesta, ktorý bol rovnaký ako názov celej oblasti, sopkou Cuṭar-tuppum ktorá vytvorila ostatné ostrovy v okolí hlavného a stále je aktívna a toho, že ostrovy sú z veľkej časti pokryté ihličnatými lesmi, typickými pre severné podnebia. Za čas ktorý bola Lilynette u Marikhelma sa ale dozvedela aj zaujímavejšie veci. Len na tému histórie a teórie Estoru mal niekoľko hrubých kníh. Písalo sa v nich o zvláštnych bytostiach ktoré žijú hlboko v lesoch Estoru, hlavne na severe kde osídlenie nie je také husté, teda ak tam nejaké vôbec je, o podivných jaskynných stromoch, ktoré sú zakorenené hlboko v zemi a ich korene sa dotýkajú samotných žíl v jadre Deritrei, odkiaľ čerpajú magickú silu a tá z nich vyžaruje. Podľa všetkého tieto bytosti žijú tisíce rokov v jaskynach, pri týchto stromoch a neustála prítomnosť magickej energie ich zmenila. Jedna z kníh sa dokonca týkala len obrovskej sopky v strede ostrova, na ktorú sa viažu stovky legiend a mýtov. Mali sa tam kedysi stretávať draci, ešte veľmi dávno za čias Erasa a Isena. Neustále vyfukovanie popolu a vybuchovanie a otrasy vraj spôsobuje nahnevaný drak ktorého tam uväznil samotný Eras za hrozné zločiny ktoré spáchal. Podľa všetkého patril pod Isenove velenie. Ale tieto príbehy boli len veľmi hmlisté. Z novšej, fakticky potvrdenej histórie boli v jednej knihe zachované záznamy o bojoch, ktoré sa tam udiali za posledných niekoľko stoviek rokov. Ostrov bol dlho neobývaný, každá rasa sa mu vyhýbala, lebo tam žilo množstvo drakov, ktoré tam mali pokoj od ľudí. Pred tristo rokmi, keď draky zmizli, sa tam nasťahovalo pár elfích komunít, ktoré po nejakom čase boli zatlačené a vyhnané trpaslíkmi, ktorý sa tam vylodili za účelom prieskumu a prípadného obsadenia. Vojenské posádky tam pretrvali niekoľko rokov. Vtedy sa ostrovy ešte nevolali Estorské, ale menili názvy, pôvodne dračí názov Mēluṟai a potom elfský Velaran. Nový názov, Estor prišiel až pred 210 rokmi s rovnomenným kapitánom niekoľkých prieskumných lodí, ktoré vyslal vtedajší kráľ Azimského kráľovstva Eramus II. Mocný. Posádky trpaslíkov vtedy už na ostrove neboli a po nejakom čase sa Estor na ostrove usadil. Kráľ mu za vernosť tieto ostrovy daroval ako lénum a nechal ich pomenovať po ňom. Námorníci si tam doviedli rodiny a začali tam žiť nový život. Za posledné dve storočia sa tam očividne nestalo nič zaujímavé. Niektoré knihy sa zmieňovali o veľmi početnom výskyte nebezpečných tvorov, ako Nočných môr a Kariskov žijúcich v hlbokých tmavých lesoch. Lilynette si až teraz uvedomila čo v preklade znamená pôvodný dračí názov ostrovov. Mēluṟai nebolo také bežné slovo, ale malo niečo spoločné so slovom ciṟaiccālai, ktoré znamenalo ,,väzenie''. Skôr nejaké synonymum, ako napríklad... kazajka? K legende o uväznenom Isenovom drakovi sa hodil aj názov sopky, ktorého prvé slovo bol ,,plameň''. Síce to bola sopka a chrlila plamene ako každá iná, takže to je len logické.

Lilynette

Pozorne som ho počúvala. Stále som tak trocha nechápala fakt, že ma mohol Algas takýmto hnusným spôsobom oklamať. Trocha to vo mne vskypelo no následne som si len mierne povzdychla. Jednou rukou som sa oprela o zábradlie na lodi a natočila som sa smerom k Salgovi, ktorý mi vyrozprával svoj príbeh. V hlave mi prebehovalo mnoho myšlienok. Od rôznych spomienok na engenirth, až po spomienky na cestu, ktorú som so Salgom absolvovala. Naozaj sa zmenil, pôvodne som ho predsa len nespoznala. Nechcela som však rozoberať Aglasa a len som sa ospravedlňujúco pousmiala. Odsunula som sa od zábradlia, prudko som k nemu pristúpila a objala som ho. "Som rada, že si v poriadku." Zamumlala som spopod jeho plášťa a chvíľku som len ostala v tejto polohe. Možno mi aj ušla jedna slza no tú som hneď utrela do jeho ramena. Nakoniec som sa od neho trocha odtiahla a na tvári som znova vyčarovala taký zubatý úškrn. "Mēluṟai je celkom nebezpečné miesto, aspoň podľa príbehov a legiend." Odstúpila som od neho na pár krokov a ruky som si dala za chrbát. Zrazu mi prišla moja reakcia tak trocha, detinská ? Po tvári mi prebehla menšia červeň aj cez to, že tu bola naozaj zima. Dúfala som, že si toho nevšimol.

Salga z radosťou prijal objatie, aj keď bolo tak nečakané. Očividne bol rád že ho Lilynette konečne uznala za skutočného Salgu. Avšak úsmev na tvári mu vystriedal nechápavý výraz po tom ako Lilynette spomenula ten zvláštny názov.
Mēluṟai... čo tým myslíš? Nebezpečné miesto? Viem len to že to je jedna stará dedinka ktorá leží niekde na úpätí sopky. Moc sa o nej nehovorí. Odvetil začudovane Salga a prstami si pošúchal bradu. Odpovedal už tichším hlasom.
Tak hlboko do lesov nikto nechodí a k sopke už vôbec nie. Tým oblastiam je najlepšie sa vyhýbať. Sú tam kariskovia, nočné mory, hrozné veci. Medzi ľudmi traduje akási historka o akomsi starom mágovi, ktorý ovláda tieto príšery lesa a že vraj žije v tej dedinke, Mēluṟai. Sú to strašidelné príbehy. Ale pravdepodobne len báchorky... Prezradil v tichosti Salga zo zatajeným hlasom. Po tomto však nechal Lilynette pre jej vlastné myšlienky, lebo ho zavolal kapitán aby išiel pomôcť s príchodom do prístavu.
Po nejakom čase bola loď zakotvená v pomerne veľkom prístave hlavného mesta Estorského súostrovia. Ak sa teda dalo hovoriť o hlavnom meste. Podľa mapy ktorú Lilynette uvidela, Estor bolo najväčšie mesto zo štyroch ktoré sa dali považovať za mestá. Zbytok boli dediny. Sever nebol vôbec osídlený. Podľa všetkého Estor nebol veľmi početný čo sa týkalo obyvateľov. Ani samotné ,,hlavné mesto'' nebolo skutočne veľké. Prístavná časť prakticky tvorila jednu tretinu mesta, v strede stál akýsi nízky drevený hrad kde pravdepodobne sídlil lord súostrovia a zbytok mesta boli bežné meštianske domy. Hradby tu nemali a až na pár strážnikov si Lilynette nevšimla takmer žiadnu obranu. Za to lodí v prístave bolo množstvo. Celý život mesta prebiehal pri mólach. Kapitán vyložil Lilynette, námorníci sa pobrali do mesta na oddych a Salga nemal nič v pláne, takže zostal s ňou.
Takže... máme asi jeden deň. Kapitán povedal, že zajtra sa plaví na juh a bude ťa môcť zobrať zo sebou. Zatiaľ teda môžeme navštíviť našu liečiteľku? Ak sa ti chce... nebudem ťa nútiť.

Spoiler: