4|A|9999

Lilynette

Išli sme celkom dlhú cestu. Našťastie sme po ceste nestretli nikoho a ani na nás nič nezaútočilo. Prišli sme až do jeho chatrči, kde sme uložili dievča a Salgu. Nechala som im ešte napísaný list. Ten som dala Salgovi na brucho a dúfala som, že si ho prečíta pred tým než znova stihne upadnúť od strachu do bezvedomia. Rozhodla som sa, že len čo prídeme na dané miesto, starca pošlem späť do domu a s rytierom sa to skúsime nejak vyriešiť. Stále sme však išli hlbšie a hlbšie až.. bolo neskoro. Vyvalila som oči na potvori, ktoré sa na nás vyrútili. Boli to skôr príšeri z knižiek. Toto ma naozaj prekvapilo. Nepamätala som sa, že by som si niekedy spomínala na rasu tohto formátu.. dokonca ani v magickom beštiáry na univerzite, aj keď som ho popravde nestihla prejsť úplne celý. Rytier cúvol pod nátlakom útoku, na čo sa jedna z tých vecí zahnala po mne.
"Vypar sa monštrum." Zavrčala som v dračom jazyku, na čo som útok kopijou len odklonila mečom. V momente som kopiju chytila rukou a snažila som sa jej teplotu zvýšiť na takú hodnotu, aby bola nedržateľná. Vtedy by som len priskočila a vrazila by som meč do hrude tejto príšeri. .alebo istejšie, pokúsila by som sa jej preseknúť hlavu.

Protivník pravdepodobne nečakal že Lilynette, so svojím vzhľadom, môže spôsobiť nejaké problémy a ľahkovážne na ňu zaútočil, podobným spôsobom ako na starca. Jeho reakcie boli síce rýchle, ale aj napriek tomu stratil kopiju ktorá sa zmenila na vriace, žiariace červené železo. Bleskovo ju pustil z rúk, ale Lilynettin útok ho prekvapil. V momente ako do neho Lilynette vrazila svoj meč, zo svojich útrob vydal hrozivý bolestný zvuk. Ostatné príšery sa strhli a vyrazili smerom k Lilynette. To využil Grigori aby získal výhodu a vrhol sa na nepriateľov zozadu. Jediným švihom rozsekol jedného z nich a posledný, tretí, sa objavil rovno medzi Lilynette a Grigorim. Netrvalo dlho a všetky tri monštrá ležali na zemi, mŕtve. Na Lilynette doľahol akýsi zvláštny pocit, akoby sa niečo rúcalo. Niečo neviditeľné, vo vzduchu, niekde v tejto sopke. Láva nepokojne tiekla za stenami. Grigori sa uistil či je starec v poriadku a zdalo sa že áno. V rýchlosti vbehol do chodby odkiaľ monštrá vyšli a pokynul Grigorimu a Lil aby ho nasledovali. Po krátkom behu ste vošli do miestnosti, ktorá bola plná týchto monštier. Avšak tieto sa nezdali pri vedomí. Miestnosť bola dlhá a po okrajoch bola rozdelená na desať buniek, akoby v nejakej ošetrovni. Namiesto drevených postelí na ktorých ležali pacienti tu ale ležali tie monštrá na kamenných oltároch. Pri ich vstupe nezareagovali a teda pravdepodobne nevnímali čo sa deje naokolo. Lilynette v miestnosti pocítila silnú magickú energiu. Akoby boli v nejakom spoločnom tranze... všetka energia pochádzala z myslí týchto tvorov a spájala sa v akomsi komíne ktorý viedol niekam hore, nevedno kam. Pravdepodobne tok ich spojenej magickej energie viedol rovno do kráteru. Niektorí z nich sa však náhle začali prebúdzať a tak Grigori využil výhodu a každého z nich, každého jedného zo všetkých desiatich prebodol tam kde ležali. Lilynette pocítila neuveriteľný chaos, celý svet sa okolo nej začal krútiť. Unikajúca energia kričala akoby bola v neuveriteľnej bolesti, aj napriek tomu že nebola živá. Pocítila silné dunenie v ušiach, zvláštnu pachuť vzadu na jazyku a bolesť v čele, ba aj v rukách a nohách. Niečo nebolo v poriadku... a vtedy to Lilynette započula. Tiché chechtanie, ten tichý smiech. Pochádzal od starca.
Nie...
Náhle Grigori vykríkol a Lilynette uvidela ako sa snaží dostať z akéhosi neviditeľného objatia, nemohol sa pohnúť... a v tom už ani Lilynette. Jej nohy a ruky prestali poslúchať, bola pod kontrolou.
Všetko vyšlo podľa plánu, Nositeľka. Je neuveriteľné aké ľahké bolo oklamať ťa. Až príliš ľahké! Heh. Zasmial sa starec, mág. Zložil si kapucňu a pohybom ruky pokynul smerom do chodby. Grigori a Lilynette sa tam chtiac či nechtiac pohli, nemali na výber. Engenirth sa ozvala, vyplašene.
Akú veľkú moc môže mať? Nedokážem tú kontrolu rozbiť... popravde, neviem ako proti nej bojovať. Prakticky ťa nezraňuje, len kontroluje. Mala si ma počúvnuť predtým, hlupaňa. Ale na tom teraz nezáleží... snažím sa z toho dostať, ale nejde to. A myslím že táto mágia, tá kontrolná mágia nepochádza len od mága. Ach, dračina!

Lilynette

"Ty.. kto si?" Vyšlo z mojich úst, keď som sa zrazu nemohla pohnúť. Engenirth som viac menej ignorovala. Bolo pekné že sa snažila no bola to ona kto povedal, aby som nepočúvala Kairu. Keby som sa nad jej slovami zamyslela.. asi by som tomuto starcovi neverila vôbec.
"Nikdy som nepovedala, že som ti začala veriť." Dodala som po chvíľke a len som sa obzrela naokolo. Každopádne.. aj tak som moc vecí robiť nemohla. Keby že sa toto rozhodne spraviť v lese, malo by to úplne rovnaký efekt. Proti jeho moci som momentálne nebola absolútne nič. Cítila som sa znova ako v deň, keď som prvý krát stretla Marikhelma. Ďalej som už nič nehovorila a len som čakala, čo sa bude diať. Pozorne som pri tom sledovala mága ktorý ma tu uväznil. Až teraz ma napadlo, že tu vlastne môže byť odjakživa.. čo ak je starý ako Marikhelm? čo ak je starší ? Navyše vedel že som nositeľka a práve to bol dosť problém.

Mág vás s Grigorim viedol cez chodby, iné ako tie cez ktoré ste prišli. Nad Grigorim si upevnil aj kontrolu úst, lebo by cez jeho pokriky a nadávky nič nemohol vysvetliť.
Ty, ty... išla si na to dobre. Nočné mory predsa neútočia na skupiny, v tom si mala pravdu. V skutočnosti mi to tak dobre vyšlo aj vďaka vám. Kairina študentka sa odpojila od skupiny a to mi padlo neuveriteľne vhod. Zahral som peknú scénku, to musím uznať. A ten príbeh bol tiež dobrý, nie? Veď bežne je známe že monštrá niečo, nie niekto ovláda. Ako by to mohol byť bezmocný starček? A Sir Grigori, veľmi pekne musím poďakovať za to že ste zabili milých Pútačov. Zvládol by som to aj sám, ale nuž... potreboval som Nositeľku. Bez nej by to nemalo zmysel. Moje milé dievča, vieš že ste práve zabili tých... ako to nazvať... správnych? Ten výzor mi len dopomohol. Asi by vám bolo podozrivé zabíjať milé bytosti, všakže? Týchto Pútačov je na svete už len veľmi málo, sú to predsa výtvory staré tisícky rokov. Vytvoril ich samotný Eras, na jednu špeciálnu úlohu... veľmi špecifickú úlohu. Aby fungovali ako... heh... zámok na niečo hrôzostrašné. Vysvetľoval starý mág po ceste dlhými a spletitými chodbami. Napokon ste sa dostali do akejsi poslednej chodby, lebo na jej konci už nebola jaskyňa, ale akási žiara. Silná žiara, horúca. Sopka sa začala triasť a na Lilynette popadalo niekoľko kamienkov. Hluk bol skutočne ohlušujúci. Znelo to akoby sa sopka mala rozpadnúť každú chvíľu...
... na túto úlohu. Vyriekol víťazoslávne mág v momente keď ste vyšli do obrovského krátera. Kráter bol plný lávy, tečúcej lávy, skutočnej. Zvuk lávy prehlušil všetky ostatné, a trasenie skoro zhodilo Lilynette a Grigoriho na zem. Nad lávou viedlo len akési malé, nestabilné kamenné mólo. Mág vás tam viedol. Všade okolo striekala láva ktorá narážala do trámov kamenného mostíka. Ochranná bublina od mága však zabezpečila že láva nikomu neublíži. Mág pristúpil k okraju mostíka a pozrel sa dole, do lávy, do kráteru.
MAJSTERKA! Zrúkol nahlas. V tom sa z kráteru, rovno z lávy vynoril akýsi obrovský drak. Postupne začal mávať krídlami a hustá láva z neho postupne opadávala. Ten drak musel byť ponorený v láve. Bolo to vôbec možné? Mág sa šialene smial až napokon drak zosadol na mostíku, ktorý sa nebezpečne pod vami zatriasol. Lilynette mohla pocítiť ako sa Engenirth asi cíti. Zle, nedobre... podľa toho ako mág draka nazval to musela byť dračica. Priniesol som Vám Nositeľku ako ste žiadali! Zabil som Pútačov ako ste žiadali! Poskytnem Vám krv ktorú žiadate!
Dračica ho akoby odignorovala a vzhliadla na oblohu. V jej očiach bolo vidieť túžbu, ale aj napriek tomu nevzlietla. Naopak, sklopila oči k mágovi a potom sa pozrela na Lilynette. Jej pohľad bol spaľujúci, ale Lilynette okrem hnevu a zúfalstva cítila aj smútok, únavu a vyčerpanosť. Vyslovila len jediné slovo, v dračom jazyku.
Konečne!

Lilynette

Začal ma viesť sopkou a vysvetloval mi ten jeho geniálny plán.
"Takže, typujem že si na Isenovej strane." Skonštatovala som to. Nemala som k tomu čo viac povedať. Mohol sám seba vychvalovať ako len chcel. Bol len silnejší než ja.. nič viac a nič menej. Čím skôr som si to uvedomila, tým to bolo lepšie. Aspoň pre mňa určite. Došli sme až .. no vyzeralo to ako stred sopky. Následne sa z lávy postavil drak, alebo skôr dračica ktorá sa pozerala priamo na mňa.
"Takže to je vezenie.." Zamumlala som potichu. Uvedomila som si, že tu táto dračica musela byť tisícky rokov. Sledovala som ju trocha fascinovaným pohľadom. Vôbec som sa pri tom nebála.
"Smiem vedieť tvoje meno?" Spýtala som sa v dračom jazyku, alebo som sa o to aspoń pokúsila, tejto dračici. Nemohla som sa pohnúť a tak som sa aspoň pousmiala.
"Bude mi potešením oslobodiť ťa." Dodala som bez strachu v očiach no s patričnou úctou.

Dračica neodpovedala hneď, ale najprv si pohľadom Lilynette premeriavala. Bol to skúmavý pohľad, nie nepriateľský. Potom sa ozvala.
Avaratu peyar, 356th kēriyar iraṇṭāvatu Trojsuko, maṉita kula Lilynette. Nīṅkaḷ Isen oru naṇpar kuṟikkappaṭṭaṉa. Nāṉ eṉ peyarai veḷiyiṭa makiḻcci irukkum. Lilynette, ľudského rodu Trojsuko, druhá jej mena, 356. Nositeľka. Si označená ako spojenec Isena. Rada odhalím svoju totožnosť.
Nāṉ, Deritrea pātukāvalarkaḷ paṟṟi Isen mika vicuvācamāṉa oru irukkiṟēṉ. Eṉ peyar pḷū ākum. Nīla. Nīṅkaḷ eṉṉai viṭuvikka vēṇṭum eṉṟu nāṉ pārkka, nāṉ uṅkaḷukku ciṟanta parimāṟuvēṉ. Som jedna z Ochrancov Deritrei, jedna z Isenových najvernejších dvanástich. Moje meno je Nīla, vo voľnom preklade Modrá. Ak ma prepustíš, budem ti slúžiť najlepšie ako budem môcť.
Teraz bolo celkom jasné o čo ide. Nīla bola modrá dračica, a to znamenalo len jedinú vec. Jej element bol voda. Táto sopka dávala zmysel. Kde sa dajú najlepšie potlačiť schopnosti a sila ak nie v opačnom elemente?
Mág počúval dračicu len jedným uchom a medzitým pripravoval rituál.
Inta muṭṭāḷ peṟa virumpiṉāl, eṉ maṉatil kavaṉam. Caṅkilikaḷai takarttu kaṟpaṉai. Avarkaḷ eṉṉai cuṟṟi, nam'mai cuṟṟi eṅkum illai. Avarkaḷai aḻikka eṉṉai viṭuvittu. Ak sa chceme zbaviť tohto hlupáka, sústreď sa na moju myseľ. Predstav si reťaze, predstav si ako sa rozbíjajú. Sú všade okolo nás, okolo mňa. Znič ich a osloboď ma.

Lilynette

Pozorne som ju počúvala. Z jej slov som tiež usúdila, že ten *hlupák* nerozumie ani zďaleka dračej reči tak, ako jej rozumiem ja. Inak by sa pravdepodobne naštval, začal by kričať niečo v štýle *prečo on* a podobné veci, ktoré ľudia jeho povahy z môjho nepochopenia robia. Engenirth, neviem ako ty ale.. ja som sa už rozhodla. Rozhodla som sa v momente, keď som vstúpila na pôdu univerzity ktorá nosí tvoje meno. Stojím pri Isenovi a je len na tebe, či ma v tom podporíš, alebo mi budeš stáť v ceste. Každopádne ja za svojím rozhodnutím stojím. Ozvala som sa v mysli. Nebola to prosba o pomoc, proste som jej to len oznámila. Následne som sa riadila pokynmi dračice. Oči som nezatvárala no objavil sa mi v nich neprítomný pohľad. Sústredila som sa a snažila som si to predstaviť.. reťaze ktoré ma zväzujú, reťaze ktoré zväzujú Nīla-u a reťaze ktoré sú všade okolo mňa. Zdalo sa mi, že to ide lepšie vďaka tomu, že som sa nemohla pohnúť a ako zviazaná som sa aj cítila. Reťaze zväčša bývajú pevné no toto bol svet, kde sa dali pomocou mágie prekonať fyzickálne zákony. Snažila som sa ich roztrhnúť, rozhrýzť, zničiť a rozdrviť.. chcela som byť voľná, chcela som aby bola voľná dračica a checla som tie reťaze zdemolovať takým spôsobom, že po nich neostanú ani piliny.

Engenirth neodpovedala a rozhodla sa mlčať. Jej úlohou bolo Nositeľku ochraňovať, nie spytovať jej rozhodnutia a spojenectvá, a túto jednu úlohu veľmi dobre chápala. Starý mág pokračoval vo svojom rituáli a pod nos si mrmlal akési slová. Dialóg medzi dračicou a Lilynette celkom ignoroval, lebo práce mal viac ako dosť s prípravou akýchsi znakov. Navyše si mohol myseliť že dračica hovorí niečo jemu, alebo si hovorí len tak pre seba. Grigori stál vedľa Lilynette, v jeho očiach hnev a zúfalstvo, uprené na starca. Keby sa naskytla možnosť, mága zabije prvý moment po jeho prepustení z kontroly.
Reťaze pútajúce Nīlu neboli žiadne obyčajné putá. Ich štruktúra bola neuveriteľne zložitá, poskladaná zo stoviek magických ,,špagátov'' spletených medzi sebou. Reťaže však boli oslabené, a to značne, smrťou Pútačov. Aj napriek tomu, nebolo to nič jednoduché sústrediť sa len čo i na jedno puto. Situáciu nezľahčoval ani fakt, že tieto reťaze boli celkom neviditeľné. Ale Lilynette ich nejakým spôsobom mohla vidieť, svojím vnútorným zrakom. Línie sa postupne rozpúšťali. Dračica bola veľmi slabá, v tomto prostredí, ale aj napriek tomu sa snažila Lilynette pomôcť. Zdalo sa že starec netuší čo sa vôbec deje. Napokon si pomädlil ruky a víťazoslávne sa na vás usmial. Do zeme nakreslil rukou niekoľko podivných znakov a teraz sa blížil ku Grigorimu, ktorý tam len bezmocne stál, spútaný. Spoza opasku vytiahol dýku a krátko s ňou zamával pred Grigoriho tvárou.
V mysli Lilynette sa dračica naliehavo ozvala. Sir Grigori je vitálny pre našu úlohu. Využijem moje posledné sily aby som ho uvoľnila... nech vykoná svoju pomstu. Lilynette v momente pocítila zosilnený tlak reťazí. V ich rozbíjaní jej prestala dračica pomáhať a tak sa musela sústrediť ešte viac. Popravde, reťaze sa začali vracať do svojich pôvodných formácií. Sami sa opravovali. Lilynettin tréning nestačil na takúto záťaž, zatiaľ nie. Ale Engenirth...
Lilynette to nemohla príliš vnímať, ale vedľa nej Sir Grigori pocítil akoby silný vánok, ktorý ho posunul dozadu. Jeho ruky a nohy získali svoju slobodu a prvú vec čo Grigori urobil, bolo to že siahol po svojom meči a vrhol sa na starca. Jeho posledný pohľad bol nechápavý. S vyvalenými očami sa jeho hlava skotúľala na zem a následne do lávy. Bezhlavé telo nasledovalo za jeho hlavou. Rytier dopadol na kolená a pred dračicou sa uklonil. Tá sa znova v mysli Lilynette ozvala. Moje... moje sily ma opustili. Musíš to zvládnuť sama... a ak nie, reťaze ma zabijú. Je to ako proti únikový systém... ak sa niekto snažil rozthnúť ich a oslobodiť ma, tak sa budú rozťahovať až kým ma neroztrhnú na niekoľko kusov.

Lilynette

Keď mi dračica prestala pomáhať, pocítila som nepríjemný tlak. Vedela som čo bude následovať no aj tak som sa tomu snažila zabrániť. Boli na mňa strašne silné. Táto mágia, nebola som na úrovni takej, aby som ju sama dokázala roztrhnúť. Engenirth som však o pomoc nepoprosila. Nemala som kedy. Musela som sa sústrediť ako som len vedela páč v momente, keby som myšlienkou zbehla kdekoľvek inde, reťaze by ma premohli a tú dračicu by to roztrhalo. Nevnímala som okolo seba absolútne nič. Spomenula som si však, že je celá reťaz vždy len taká silná, ako jej najslabší článok. Práve preto som sa snažila nájsť tú časť, ktorá bola oslabená od časti mŕtvych strážcov. Chcela som zalačiť len na ňu. Nie na celú reťaz, ako som to robila do teraz. Nepotrebovala som zničiť celú, stačil len jeden kúsok k tomu, aby sa roztrhla a uvoľnila. Celé moje sústredenie som preto presunula práve na tu jednu časť, aj keď to na chvíľu mohlo dračicu pekne bolieť.

Na prvý pohľad sa zdalo že Lilynette prišla na správny spôsob ako sa zbaviť reťazí. Správny byť síce mohol, ale jej celkový nedostatok skúseností a tréningu sa ukázal ako skutočný problém. Reťaz síce pomaly povoľovala, no o to rýchlejšie ubúdali sily Lilynette. Nemohla to stihnúť pred tým ako upadne do bezvedomia. Navyše sa reťaze približovali aj k nej a ako nejaké magické chápadlá sa jej začali dotýkať a niektoré sa pomaly obtáčali okolo rúk a nôh. Zdalo sa že to bol ďalší obranný mechanizmus väzenia - reťaze postupne zväzovali aj kohokoľvek kto sa snažil uväzneného oslobodiť. Lilynette cítila bolesť a útrapy dračice, avšak sa s tým nedalo nič robiť. Keď sa už už zdalo že Lilynette upadne do bezvedomia od vyčerpania, náhle jej prišla na pomoc Engenirth. Vaše spoločné sily sa spojili a väzenie začalo rapídne slabnúť. Boli to veľké útrapy, ale napokon sa vám podarilo reťaze dostať preč od Lilynette a potom aj od dračice. Tá akonáhle pocítila oslabenie, využila svoje posledné sily aby sa z nich dostala. Nasledujúca tlaková vlna odhodila Grigoriho aj Lilynette o pár metrov dozadu, a ich pád skoro smeroval do lávy. Dračica spočiatku padala naspäť do lávy, ale pár metrov nad lávou rozvinula krídla a prudko vzlietla nahor, nad kráter. Celá sopka sa začala triasť, láva striekala všade naokolo a cestička nad lávou sa postupne rozpadávala. Ak by dračica nezasiahla a nezobrala Lilynette a Grigori do pazúrov, iste by skončili v láve. Ďalej si už Lilynette nič nepamätala, a pred jej očami sa zatemnilo.

Zobudila sa v akejsi chatrči, pravdepodobne tej starcovej. Pri posteli sedel Salga a Grigori, ale ani jeden si nevšimol že sa Lilynette prebrala.