4|A|9999

Lilynette

Myslela som si, že je to koniec. Nemienila som sa len tak vzdať a vedela som, že ak ma zachváti panika, nebudem mať už žiadnu šancu tieto reťaze potlačiť. Začali ma zväzovať no stále som sa sústredila len na to jedno miesto. Keď mi prišla na pomoc Engenirth, neďakovala som jej a ani som sa nijak nepotešila.. proste som na to nemala čas a vnímala som to len okrajom mojej mysle. Nakoniec sa nám to predsa len podarilo no vzápätí si pamätám už len to, ako som letela dozadu a nemala som ďaleko od istej smrti v láve. Ďalšie spomienky boli už len zahmlené alebo žiadne.

Prebudila som sa na posteli, čo ma celkom prekvapilo. Bolela ma hlava a cítila som strašnú suchotu v ústach. Spočiatku som videla trocha rozmazané no čím dlhšie som sa pozerala na strop, tým som rozoznávala väčšie detaily drevenej chatrče. Nakoniec som len zničene zodvihla hornú časť tela z postele a prešla som do sedu.
"Uhm, kde to ..som ?" Spýtala som sa tichým hlasoch, až mi zabehlo a ja som sa rozkašlala.

Po jej otázke sa rytier otočil k posteli kde Lilynette ležala a poklepal polospiaceho Salgu po pleci. Ten sa bleskovo prebral a pousmial sa keď videl že je jeho priateľka v poriadku. Dievčinu nevidela nikde, vnútri chatrče rozhodne nebola.
Je dobre že si hore! Bolo to hrozné. Jednu chvíľu som len tak sedel za oknom chatrče a ďalšiu chvíľu som skoro dostal infarkt keď sa pred domcom objavil akýsi obrovský drak s vami dvoma v pazúroch. Ukázalo sa že je to dračica a očividne vás zachránila... popravde, stále celkom nechápem čo sa stalo, ale ten starec... mág... mali ste šťastie že vás zachránila. Sopka sa začala celá rúcať a ja som už chcel utekať odtiaľto, preč, do Estoru, varovať ľudí. Potom dračica použila akúsi mágiu a zastavila celú erupciu! Celá sopka je teraz v akomsi zvláštnom... ako to nazvať... priestorovom paradoxe. Láva sa prestala hýbať a všetko, aj kamene... mocná mágia, je to neskutočné. Vysvetľoval všetko nadšene Salga a nedokázal sa zastaviť, až ho rytier prerušil.
Nila je teraz vyčerpaná a leží vonku, pred chatrčou. Prikázala mi doviesť ťa hned ako sa prebudíš. Povedal Grigori a pomohol Lilynette vstať z postele. Lilynette sa na počudovanie necítila až tak slabá, chodiť mohla, síce pomaly, ale bolo to možné. Grigori jej pomohol z domca. Obloha bola stále tmavá, alebo znova tmavá. Grigori jej naznačil že tam Lil ležala celý deň.
Dračica ležala uprostred jazera, ktoré bolo vedľa dediny. Bolo síce hlboké, a vyzeralo že po tom ako si tam Nila sadla sa vylialo z koryta, ale aj tak jej z vody vytŕčala celá hlava, chrbát a dlhý chvost. Grigori nechal Lilynette pri brehu a odišiel znova do chatrče.
Toto jazero je najlepšia vec ktorá sa mi stala za posledné... posledných niekoľko... storočí... teda tisícročí. Netuším koľko rokov to bude. Môžeš mi to prezradiť? Aký je teraz rok? Chcem vedieť koľko som v tom väzení tvrdla. Spýtala sa Nila v dračom jazyku. Jej hlas bol zoslabnutý a očividne ju namáhalo každé jedno slovo.

Lilynette

"Pomalšie Salga, nestíham." Zachechtala som sa no očividne to k ničomu nebolo platné. On stále mlel a mlel a mlel. Dokonca som ho aj prestala počúvať a len som sa priblbo usmievala a prikyvovala som. Následne ho však prerušil Sir Grigori a ja som si trocha povzdychla. Znova som len prikývla no tento krát to aspoň vyzeralo tak, že som dávala jeho vete svoju plnú pozornosť.
"Uvidíme sa." Pozdravila som Salgu a ešte som sa obzrela po miestnosti, či tu niekde neuvidím to dievča. S Grigoriho pomocou ktorú som vďačne prijala, aj keď som ju zas tak moc nepotrebovala, som sa dostala ku jazere v ktorom ležala dračica. Bola naozaj veľká a impozantná. Sadla som si na nejaký vyrúbaný starý peň k jazeru a len som si mierne povzdychla.
"Koniec roka 9999." Odpovedala som jej rovnako v dračom jazyku. Celkom ma zaujímalo koľko rokov tam bola no muselo to byť hrozne dlho. Predsa len, o tom že je to vezenie sa písali legendy.. ešte z čias keď tu Isen a Eras naozaj boli. Nakoniec ma zachvátila vlna starosti.
"Čo je s tým dievčaťom? Prežila to?" Spýtala som sa po chvíľke.

Nila po jej odpovedi vydala hlasný zvuk akoby jej zabehlo. Chvíľu mlčala a potom sa ozvala vydeseným hlasom.
Ak je... ak je tento rok, nemáme moc času. Ten čas ale beží rýchlo. Najmä v tom väzení. Nie je to dobré.. vôbec nie dobré. Koniec roka, hovoríš? Skutočne nemáme čas. Musíme sa ponáhľať. A ty, už je najvyšší čas a stále nič nevieš. Tvoj tréning bol zanedbaný. A opäť, nič nevieš. Toľko vysvetľovania... a čo sa týka toho dievčaťa, je v bezpečí. Vrátila som ju do Estoru, kde sa prebudí a nebude si nič pamätať. Podľa všetkého jej majsterka musela náhle odísť z ostrova a Kaira jej odkázala svoju chatrč a všetky veci. A nikdy nevidela žiadneho draka. Odvetila dračica a zatvárila sa ustarostene.
Ešte pred mojím vysvetľovaním... chceš sa čokoľvek opýtať? Odpoviem na každú otázku najlepšie v mojich silách. Musíš ich mať desiatky, ba stovky.

Lilynette

"Aha, no.. aspoň že tak, dúfam že sa nikdy nedozvie pravdu." Pootočila som hlavou niekam ku lesu a chvíľku som bola ticho. Jej slová o čase ma moc nezasiahli. Ona bola drak, pre ňu čas musel plynúť o dosť pomalšie než pre mňa. Každopádne v rozmedzí aká je stará som typovala, že pre mňa desať rokov je pre ňu možno tak pár sekúnd.
"Čím viac mám otázok, tým horšie sa z nich vyberá. Prosím začni rozprávať Nila, potom sa spýtam na otázky ktoré nenájdem v tvojich slovách." Usmiala som sa na dračicu a pohodlnejšie som sa usadila na pni. Typovala som, že toto rozprávanie bude na dlho. Spočiatku som chcela zavolať aj Salgu ale, keď som si zobrala aké je to nemehlo. Upustila som od tej myšlienky a dúfala som, že sa na mňa nenahnevá. Následne som sa znova pozrela na dračicu a čakala som, kedy začne rozprávať. Mienila som jej venovať moju maximálnu pozornosť páč ma to naozaj zaujímalo. Tiež som sa chcela niečo nového naučiť. Predsa len, od Engenirthu som sa nenaučila a nezlepšila vôbec o nič. To som pri tom čakala že to po začiatkoch pôjde rýchlejšie.

Kde len začať? Poviem ti len to skutočne najdôležitejšie a aj to len v stručnosti. Náš čas je obmedzený a ostatné veci ti môžem vysvetliť po ceste. Tak teda, dúfam že poznáš Isenovu dvanástku. Nemusíš poznať všetkých členov naspamäť, ale musíš vedieť, že ja som kedysi bola jej členom. Podľa tvojho dátumu sme boli všetci spolu naposledy v roku 3241, teda pred 6758 rokmi. Je to pomerne... dlhý čas. Bolo to len krátko pred Kaṭavuḷ pāṭal, čo je Pieseň Bohov, odchod Bohov z Deritrei. Ten bol asi okolo... 3466. Všetko toto ovládam perfektne. Keď v mysli premýšľaš nad všetkým po vyše šesť a pol tisícročia a nemáš kam odísť, zvyčajne si veci pamätáš. Pred vyvrcholením Kaṭavuḷ pāṭal sa Isenova Dvanástka postupne rozpadla, ako nás Erasovi draci chytali a Isenova moc slabla. Napokon nás chytili všetkých a uväznili. Každého strčili do prostredia ktoré konkrétny drak nemôže vystáť... áno, a mňa samozrejme do sopky. Vtedy to bola najvačšia sopka v Deritrei, za tisícročia už vybuchla mnohokrát. Prakticky bola veľká ako celé Estorské súostrovie. Iróniou je, že bola vytvorená Isenom. Moja moc tu významne oslabla a väznenie mali na starosti samotní draci Erasovej Elity. Eras navyše vymyslel týchto Pútačov, ktorí boli vtedy vznešené a mocné bytosti. Ich sila dosahovala takmer dračiu, avšak po takom dlhom čase sa z nich stali nepekné bytosti. Vekom sú nesmrteľní, tak ako chceli byť elfovia. Niektorých z Dvanástky však uväznili ešte predomnou a tak viem ich lokácie, ak sa teda odvtedy nezmenili. Bola som tretia v poradí a tak viem kde sú ďalší dvaja. Veḷḷi je len neďaleko od Estora, teda aspoň dúfam. Ūtā-varṇam by mohol byť väčší problém. Oni by nám možno dokázali povedať viac... som rozhodnutá vyslobodiť mojich priateľov a konečne vypustiť nášho Pána z jadra aby sme sa konečne zbavili Erasa. Budeme cestovať za nimi a po ceste ťa budem učiť. Bude to síce celé na rýchlo, ale tvoje schopnosti sú veľmi nedostačujúce. Vysvetlila dračica v ,,skratke'' a pozrela na Lilynette spýtavým pohľadom.

Lilynette

Počúvala som jej stručný príbeh. Pôvodne som si myslela, že bude trvať hodiny no bolo to.. rýchle. Zodpovedala asi 10% z mojich otázok a tak mi ich v hlave ostávalo ešte dosť. Keď svoje rozprávanie zakončila.. no mohla to byť prosba ? Alebo otázka? Len som sa postavila a trocha som si ponaťahovala ruky.
"Očividne sa ponáhľame. Pôjdem si pohľadať nejaké plášte a oblečenie, nie som Valeán a tak nevydrží moc dlho v nízkych teplotách bez vrstiev navyše." Po tom som sa k nej ešte otočila a mierne som sa zazubila.
"Dúfam že sa postaráš o to, aby som neskapala pri prvom treťotriednom mágovi, ktorý by sa proti mne postavil. Ak vieš čo tým myslím. Otázky sa ťa budem pýtať po ceste." Dodala som viac menej už poslednú vetu a vbehla som do domu. Tam som si rýchlo zbalila nejaké plašte, ktoré si tu ten mág nechával. Tiež som si zobrala tašku, ktorú som si prevesila na chrbát. Potrebovala som niečo, kam by som si ukladala prípadné veci. Predsa len, chcela som sa stať plnohodnotným mágom na úrovni majstrov. Pochybovala som, že mal okrem toho trpaslíka niekto nejaké nedostatky v mágii všeobecne. Nevedela som prečo no sršala zo mňa eufória ako už dlho nie. Dokonca som priskackala ku Salgovi ako malé dieťa a dala som mu menšiu pusu na líce.
"Musím ísť, ešte sa určite uvidíme, snáď sa dovtedy nejak prežiť prosím." Usmiala som sa a následne som sa otočila ku Sirovi, ktorému som sa len mierne poklonila. V momente som vyrazila z domu, až som si takmer hlavu treskla o zvysnutý konár neďaleko jazera. Bola som pripravená a čakala som. Dúfala som že je dosť oddýchnutá na let aj keď, naozaj som netušila ako bude prebiehať.

Salga vôbec nechápal čo sa deje a vybehol von za Lilynette, no Grigori ho zadržal a zabuchol dvere. Lilynette ešte počula ako sa dobíja k dverám, no dračica bola rýchlejšie. S ťažkosťami sa postavila z jazera, ktoré sa vrátilo do svojho pôvodného koryta a vyletela z neho. Na vode sa vytvorili vlny hodné oceána. Nila nečakala a priletela k Lilynette. Na zem sa posadila tak, že jedným krídlom vytvorila akoby rampu vedúcu na jej chrbát. Krídla sa zdali krehké, ale v skutočnosti boli tvrdé a pevné ako steny. Zaujímavá informácia do... budúcnosti. Bolo obdivuhodné koľko sily museli mať draci aby s nimi dokázali lietať, a ešte k tomu tak dlho a rýchlo. Povrch, pokožka dračice boli veľmi drsné a nebolo zrovna príjemné sedieť na tých drsných šupinách. Navyše boli celé mokré, a studené. Nila bola predsa len vodným drakom a tak jej šupiny boli neustále mokré a vlhké. Prakticky sa zdalo že z nej neustále tečie voda, ako z odkvapu. Až potom ako ste sa zdvihli do vzduchu, Lilynette videla ako Salga vybehol pred chatrč a niečo kričí. Za ním stál Grigori a z miernym úsmevom ich odprevádzal. Ale to už Lilynette nemohla pozerať smerom dole, lebo dostávala závrat. Bol to ten pocit. Pocit vzduchu, letu. Dračica stúpala prudko na oblohu. Tá výška bola neuveriteľná. Lilynette nikdy takúto výšku nezažila, bolo to prvý krát v živote. Pohľad nadol bol strašlivý, ale zároveň fascinujúci. Nila vystúpila až po oblaky, zostala len niekoľko metrov pod hranicou oblačnosti. Bolo očividné že to robí len pre Lilynette, aby si užila ten najlepší výhľad v jej živote. Draky vždy zvykli lietať nad oblakmi alebo v oblakoch, kde boli prakticky neviditeľné.
Drž sa.
Nila vystrelila smerom dopredu. Našťastie na jej chrbáte boli akési veľké kostené ostne, ktoré slúžili výborne ako operadlo, síce tvrdé a nepohodlné ale praktické. Tá rýchlosť bolo niečo čo ešte Lilynette nezažila. Hlboko dole na zemi mohla Lilynette vidieť na prvý pohľad nekonečný les, za ktorým boli veľké pláne a dokonca si v diaľke všimla aj mesto Estor, ktoré odtiaľto vyzeralo nanajvýš ako dedina. Za ním bol nekonečný oceán, to sa však už jej dohľadu ani netýkalo. Dračica však smerovala inam, nie do Estoru. Jej let mieril na západ.
Môj dračí pohľad mi hovorí, že pravdepodobne vidím jedného... áno, musí to byť on. Je to len niekoľko stoviek kilometrov odtiaľto. Povedala Nila a pokračovala v lete. Jej pohľad bol očividne dosť výnimočný, lebo ľudský pohľad jednoznačne nedovidel na stovky kilometrov, ale prinajlepšom len na niekoľko pár.

Lilynette

Vyštverala som sa na jej chrbát po jej obrovskom a pevnom krídle.
"Bez šance, pôvodne som si myslela že by kuša mohla preraziť blany ale.. bez šance." Pomyslela som si a rukami som sa zachytávala o jej šupiny. Následne som sa usadila. Bolo to naozaj divné a zvláštne. Hlavne veľké. Cítila som sa ako na nejakej veľkej posteli až na to, že to ani zďaleka nebolo také pohodlné. Chytila som sa ostňa a snažila som sa nespadnúť. Dosť sa to šmýkalo a ja som cítila, ako mi v momente začalo vlhnúť oblečenie po celom tele. Celkom som sa zdesila toho, ako to bude vyzerať o pár hodín, ak nie minút. Pravdepodobne tam hore zamrznem no nejak som to už prežiť musela. V momente sa prudko odrazila od zeme a ja som sa v momente prilepila na jej chrbát. Tlak vzduchu mi na chvíľu nedovolil ani len zodvihnúť hlavu. Nakoniec som sa však dokázala presunúť do sedu. Oboma rukami som sa držala jej ostňov a snažila som sa na ne nenabodnúť. Pozrela som sa dole. V tvári sa mi objavil panický výraz zmiešaný s nadšením a úžasom. Nezmohla som sa na jediné slovo. Môj pohľad nakoniec ostal pri dome, z ktorého práve vyšiel sir zo Salgom. Nepočula som ho no neodvážila som sa zamávať mu. Znamenalo by to prestať sa držať a už takto som mala čo robiť, aby som z dračice neskĺzla. Chvíľu sme ešte viseli vo vzduchu no po tom sa rozletela smerom, ktorý som moc nevnímala. Pri tej rýchlosti som si len pomyslela.. že stopercentne zomriem.
Po chvíľke som si ani náhodou nezačala zvikať no už som sa tak hrozne nebála. Svaly mi viac menej stuhli na mieste, od zimi, a tým pádom som jej šupiny a ostne zvierala kŕčovito. Nebola šanca, aby som teraz ruky uvoľnila, či už som chcela alebo nie. Hlavu som mala prevažne sklonenú páč mi vietor bičoval do očí a tie mi hrozne slzili. Až teraz ma napadlo, že to takto nemôže pokračovať stále. Nezvládla by som takto cestovať štyri či päť hodín v kuse.
"Nechám to na tebe, mám len jednu otázkua zároveň aj jednu informáciu. Na ten ostrov som sa vlastne dostala viac menej vďaka jednému drakovi, ktorý napadol jednu z lodí. Hovoril niečo o majstrovi, nevedela som to presne. Neviem ani jeho meno ale bol veľký a .. no pre mňa je každý drak silný. Každopádne si však myslím, že by ma zabil.. keby že vie že som nositeľka. Len sa uisti či to nie je on alebo... neviem ako to mám povedať, proste to nechám na tebe." Snažila som sa jej pomocou myšlienok poslať obraz toho draka, jeho reč a dojem ktorý som z neho mala. Následne som prešla k tej prosbe.
"Tento druh cestovania nie je pre ľudí. Musím sa naučiť ako sa brániť proti vetru a zároveň zime či snehu.. dažďu, vode.. Nevydržím na tvojom chrbte dlho bez ochrany. Nenapadá ťa niečo,"

Po tom ako Lilynette pomyslela na draka ktorého videla v hmle, Nila odpovedala rozjasneným hlasom. Majster Môj! To je presne ten ktorého hľadáme... úbohý Strieborný Veḷḷi. Tvoj popis sedí a miesto kde si ho stretla sedí tiež. Bol totižto uväznený v nekonečnej a večnej hmle. Jeho pohyb bol obmedzený len na severné moria Erasie a tá hmla ho prenasleduje všade kam ide. Oslabuje ho rovnako ako mňa láva. Prakticky nemôže robiť nič. Jeho hlavnou schopnosťou bolo dokonalé videnie. Svojimi očami si poľahky všimol každý milimeter, každú čiastočku... ale keď chcel, mohol vidieť až na druhý kontinent. Isen ho pôvodne vytvoril na sledovanie Erasových pohybov a činností. A to mu aj išlo... uvaliť ho do hmly bolo nepríjemné. Celý jeho element, všetko u neho záležalo od očí a jeho pohľadu. Tá hmla musí byť hrozná muka. Tak ako pre mňa tá prekliata diera plná lávy. Okrem toho sa však zameriaval aj na širokú škálu podporných škôl. Na našej výprave sa nám veľmi zíde. Odvetila Nila. Jej reč bola veľmi pomalá, pokojná ako voda, tak kým sa dostala ku konci chvíľu to trvalo. Lilynette už mohla vidieť blížiaci sa oceán.
Vydrž to ešte chvíľu. Ak je Veḷḷi v poriadku, tak do teba vtlačí toľko kúziel, že ťa roztrhne. Snáď... snáď sa nezbláznil. Ja sama som k tomu nemala príliš ďaleko. Dúfajme.