Staré krivdy

Musela byť zarazená reakciou Lillien. Postávala pred vami a akoby premýšľala čo povedať, lebo sa pred ňou ktosi hral na mága majstra, znalca teórie a kódexov.
''Pri Erasovi, čo si Agnir? Hovoríš tu o kódexe akoby si ho sama spísala.'' Zasmiala sa náhle a pozrela na Omosiho.
''Zdá sa že jediný kto tu má... správne rozpoloženie. Tým chcem povedať mozog. Možno je to tým že je starší. Čo vás na tej škole učia?'' Pokrútila hlavou, uškrnula sa na Morylla, a znova sa zahľadela na Lillien.
''Ja tú Joycelen zaškrtím... čo to s tebou porobila, Lil?''

Lillien

Zamračila som sa. Moja teória bola.. správna. Musela byť naozaj istým spôsobom mocným mágom, alebo minimálne starším a skúsenejším než mi dvaja. Taktiež ma zarazil Omosiho vzdor. Vlastne ma naštval. Mala som chuť vysadnúť na koňa a nechať ho tu. Prečo ma tak ignoroval? Prečo mu na tejto situácií tak záležalo? To bol tak zvedavý alebo tak sprostý? Bolo ale vtipné že spomínala práve moju mamu. Pretože to bola ona, ktorá mi vtĺkala do hlavy, aby som nikdy nikomu neverila. Aby som neverila ani svojim najlepším priateľom a už určite nie cudzincom a už určite nie mágom. Dalo sa povedať, že sa jej to aj podarilo. Toto učenie som mala tak zakotvené v hlave že som Omosiho začala považovať za môjho momentálneho nepriateľa. Čo mi však ostávalo robiť? Len tak otočiť som sa nemohla, to by mohla byť sebevražda. Ostávalo mi tam len stáť a čakať. Nemala som rada tieto situácie.

Zdalo sa že mágyňa postupne stráca trpezlivosť. Znova si vzdychla a sklonila hlavu.
''Lillien. Vypočuj ma. V tejto hre sa nachádza iný mág, mocnejší než vy, či dokonca ja. Som tu preto, lebo sa ho snažím dolapiť a zabiť. Lenže bez vašej pomoci to nezvládnem. Tak ťa žiadam, aby si aspoň na chvíľu prešla na moju stranu. Nechcem byť tvojou priateľkou, ak sa nám ho podarí zničiť, rozídeme sa a nikdy sa nemusíme stretnúť znova.'' Povedala vážnym hlasom. Tvár mala znova ustarostenú tak ako predtým v lese. Zračilo sa v nej mnoho problémov.
''Chcem sa ťa niečo opýtať; ako si ma vtedy našla v lese?''

Lillien

Vypočula som ju, čo iného mi zostávalo? Ak si však myslela že teraz nakráčam s úsmevom po jej boku loviť nejakého ešte silnejšieho renegáta, mýlila sa. Na mojej tvári bolo vidieť, že som svoje rozhodnutie už spravila.
"Vypočula som ťa.. a nevidím dôvod prečo by som renegátke mala pomôcť uloviť iného renegáta. Vlastne ak sa zabijete medzi sebou.. menej práce pre Engenirth." Odvetila som a na jej otázku som ani len neodpovedala. Nemusela to vedieť. Načo by aj? Nebola mojim priateľom, mojim nadriadeným a ani mojou milujúcou matkou. Stále som bola v strehu, napätá ako pružina a na jazyku ma šteklilo jedno zo zaklínadiel.

Jej oči náhle stmavli, priblížila sa k Lillien a tvár sa jej od hnevu skrivila. Lillien mohla byť akokoľvek silná, no intenzita tejto búrky bola horšia než akákoľvek predtým. A sama to spoznala. Bol to ten istý hnev, to správanie, ktorá ona poznala, a sama používala... naposledy na Morylla. Vietor sa zdvihol, obloha sa viditeľne zatiahla a jediné čo pred sebou videla bola nenávistná tvár tej ženy, skrivená do nepoznateľnej podoby. Nemohla sa hýbať, nemohla urobiť čokoľvek, nohy sa jej podlamovali. Zbraň jej vypadla z ruky. Potom začala hovoriť. A to už bolo neporovnateľné...
''Ty sprosté hlúpe tvrdohlavé dievča, počúvaj ma teraz dobre! V mojej prítomnosti sa budeš správať slušne a úctivo, nie tak ako ťa vychovala tá sprostá sliepka! Ona nie je tvoja mater, a ak si si to ešte neuvedomila, tak ľutujem tvoj rozum, no teraz ti to hovorím! Všetky čo ti bolo na tej idiotskej škole povedané sú klamstvá a ilúzie! Začni sa správať ako dospelá, a prestaň počúvať každú blbosť čo ti povedia ostatní! Začni premýšľať sama, a nie s kódexom! Si mágyňa, nie väzenkyňa!''
Tento prejav sa dal definovať jedine ako dračí, a aj preto že bol v dračom jazyku. Z tohoto a možno iných dôvodov boli draky tak obávané, z toho, že mohli na smrť vystrašiť kohokoľvek, nech bol hocjak silný, mocný a sebavedomý. Omosi medzitým spadol na zem a pustil zbraň z ruky a Moryll sa krčil pri jednej z budov.
Akokoľvek mohla byť Lily tvrdohlavá, v hlase ženy spoznala akúsi familiaritu, niečo známe, no nie celkom, a v podvedomí sa jej objavilo tušenie, že neklame, aj ak sa to zdalo absurdné. A o žiadnu ilúziu jednoznačne nešlo.
Svet sa vrátil do predošlého stavu a žena znova postávala obdaľeč. Bolo otázkou či sa vôbec priblížila, alebo to bol len taký pocit.
''A ešte niečo... ide o tvojho otca. Tak?''

Lillien

Ťažko povedať, ako som mala na podobnú... vec reagovať? Stalo sa niečo, čo som sama použila raz, v omnoho slabšej verzii.. a to podvedome. V tvári sa mi objavil strach, roztriasla som sa no zároveň som zamrzla na mieste. Aj keď mi meč vypadol z ruky, stále som stála v polohe, ako keby som ho držala. Až po jej slovách, som sa mohla znova nadýchnuť.. padla som na kolená a rukami som sa oprela o zem.. dlhú chvíľu som nehovorila nič.. absolútne nič.
Znova som sa začala triasť, aj keď teraz kvôli úplne inému dôvodu. Mohla si všimnúť, ako na zem pod mojou sklonenou hlavou dopadali kvapky sĺz. Bolo toho na mňa proste moc.. šestnásť rokov som v sebe podobné veci držala a teraz? Nezmohla som sa ani na odpoveď.. bolo mi jedno čo si pomyslí Omosi, čo si pomyslí Moryll proste.. som len ostala čupeť a v tichosti vzlykať. Popravde? som mala chuť sa na všetko vysrať. schovať sa niekam, zamknúť sa niekam a nevyliezť odtiaľ.

Očividne nečakala až takú reakciu od Lillien, lebo sa zatvárila prekvapene. Sprvu si asi nebola celkom istá či to Lily len hrá alebo to myslí vážne. Podišla bližšie k Lillien a sklonila sa k nej.
''Pokojne, pokojne. Možno to bolo trocha... silné, ale iný... dostatočne rýchly spôsob som nevidela. Potrebujem vašu pomoc, Lily. A možno si uvedomíš aj prečo ju potrebujem. Chcem aby si otvorila oči. Engenirth ťa oslepol.'' Hovorila potichu, blízko pri jej hlave, tak aby to počula len ona.
Omosi na zemi sedel ako obarený, svojej spadnutej zbrane sa ani nedotkol. Jej hnev nebol smerovaný na naňho, ale aj tak ho zasiahla tá intenzita. Moryll zostával na rovnakom mieste, a aspoň pomaly sa upokojoval.

Lillien

Bolo to pre mňa pomerne ťažké. Nevedela som ani, prečo som tak reagovala. Skôr mi trocha hrablo, pretože toho na mňa bola moc. Ona pravdepodobne nevedela, aký život som v Engenirthe źila. Nie že by so mtam hladovala, že by ma mučili alebo tak, no istým spôsobom.. každý deň tak hrozný psychický nátlak a neschopnosť sa s niekým čo i len porozprávať.. dopadlo to na mňa až teraz.
"neznášam.. neznášam to tam.. celý Engenirth.. nenávidím.. prečo tam musím byť? " Predsa len narozdiel od ostatných študentov som ja, nemala nikdy na výber. Mnohý to možno brali za výhodu, vyrastať u jednej z majstrov ale.. nebola to tak úplne pravda. Nakoniec som sa však aspoň trochu spamätala. Prišlo mi naozaj smutné, že som sa s renegátkou cítila lepšie, ako s vlastnou mamou.
Ešte raz som si pretrela oči, ktoré som mala trocha červené od sĺz. Len som k jej slovám prikývla, no zatiaľ som sa na slovo nezmohla.

Mágyňa mlčala; nechala Lillien nech sa dá do poriadku, aspoň sčasti. V jej rozpoložení žena nečakala nejaké konkrétne odpovede. Spokojne sa usmievala, čo bolo zvláštne, lebo sa zdalo že Lily na to práve nemá náladu. No bol to láskyplný úsmev plný útechy, niečo čo nikdy predtým nevidela - nie od Joycelen, ktorej úlohou bolo v ťažkých časoch svoju ''dcéru'' vypočuť a pomôcť jej. Ale to sa od nej nedávalo očakávať. Joy deti neznášala, z vlastných dôvodov, a Lillien jej to stále len pripomínala.
''Engenirth... je bezpečný. Nikto ti tam neublíži. Nie je to vhodný domov pre dieťa, ale podarilo sa ti prežiť. A ako úspešne. Vyrástla si dobre, a aj talent si zdedila po... po rodičoch.'' Hovorila potichu, no pri niekoľkých slovách sa krátko zarazila, akoby chcela čosi povedať, no napokon povedala niečo iné. Aj napriek tomu sa trocha preriekla.

Lillien

Konečne som sa dala do poriadku, aspoň čiastočne. Bola som schopná vnímať to, čo mi hovorila. Každé jedno jej slovo.. až som započula o svojich rodičoch. Zaujímalo ma to no.. nechcela som zatiaľ počuť pravdu. Mohlo by ma to príliš rozptyľovať. Mohla si však všimnúť, že som práve tie jej slová zaregistrovala, takže sa na to určite spýtam.
"Hovo.. hovorila si niečo o.. o nejakom mágovi." Pripomenula som jej. Rozptylovať som sa mohla aj potom.. predsa len to človeka pomerne vyčerpávalo.. a boj proti mágovi? Nebol nikdy ľahký. Nevedela som ako ostatný, no ja som sa nakoniec rozhodla pomôcť.. no čo potom? To som netušila.. naozaj netušila.