Smerom nahor

Nasledujúci týždeň prešiel pomerne rýchlo. Po krátkom oddychu sa všetci pustili do tréningu a zároveň ste osobne spoznali tých troch, ktorí už v druhej skupine boli pred vami. Ich skúsenosti boli o niečo vyššie, hlavne kvôli tomu že prežili už minimálne jeden boj v aréne. Aj napriek tomu sa nezdalo že sú to nejakí zabijaci... ich úroveň bola podobná tej vašej. Jediný rozdiel spočíval v tom že do arény sa dostali o niečo skôr.
Výber do bojov v aréne fungoval jednoduchým výberom, podobne ako prvotný výber do arény. Boli proti sebe postavené dvojice, ktoré nebojovali na ostro, ale skôr len tréningovo. Víťaz akoby postupoval do vyššieho kola a prví štyria v poradí mali zabezpečené boje v aréne. Pafros si znova pozorne prezeral výkony, a keď zistil že niekto schválne bojuje slabo, dvojica bojovala od znovu, až kým nebojoval normálnym spôsobom.
Prví štyria boli Sejuani, Perqus, Maruc a jeden z tých starších, menom Ratell. Podľa toho čo hovoril vyhral v aréne už dva súboje, jeden proti zvieraťu a jeden proti inému bojovníkovi. Do bojov by sa dostali aj tí dvaja ďalší, ale Pafros chcel Sestre Illise ukázať novú krv. Doslova... jeho dôvody sa zakladali na vzájomnej dohode so Sestrou, lebo si tiež prinášala svojich nových.
Ku koncu týždňa sa v mestečku okolo arény objavilo niekoľko desiatok cudzincov, z rôznych kútov púšte, aby sa prišli pozrieť na boje. Táto aréna bola skutočne malá, ale príchod tak vzácneho hosťa ako nejakej Sestry pritiahol divákov, len kvôli tomu aby ju uvideli, alebo si s ňou dohodli nejaké obchody. Sledovanie zápasov patrilo skôr do vedľajších činnosti.
Ráno dňa, v ktorý mala prísť Sestra Illisa so svojím sprievodom, ste sa zobudili po celodennom tréningu. Tí čo sa bojov nezúčastňovali mali v jeden deň relatívne voľno, aby nezavadzali pri príprave arény. Pafros ich využil na upratovanie a čistenie, aby bolo všetko pekné a lesklé. Sejuani, Maruc, Perqus a Ratell mali čakať do večera, a psychicky sa pripraviť na svoje prvé boje v aréne, samozrejme okrem Ratella. Sedeli ste spolu v ubytovni, na posteliach a Ratell vám zo zaujatím vysvetľoval ako sa správať a aj ako bojovať.
... Illisa tu bola naposledy pred štyrmi mesiacmi. Vtedy sa Cexil dostala do tretej skupiny, a každý si bol istý že si ju zoberie zo sebou, do jej vlastnej arény... ale nezobrala ju. Pafros síce Cexil odporučil, a aj sama videla čo dokáže, avšak Illisa ho odmietla s tým že o tom potrebuje popremýšľať. A teraz sa vracia... takže predpokladám že si konečne zoberie Cexil... že vraj tu tentoraz plánuje zostať aj niekoľko dní predtým ako sa vráti domov. Ach, čo by som len dal aby ma Sestra Illisa zobrala zo sebou! Jej aréna už nie je niekde mimo sveta, ale tam, kde sú už skutočné boje. Nie je tam pár ľudí, ale stovky, ba aj tisícky. Tam začína skutočná hra. Síce sa stále nemôže rovnať arénam vo Veľkej oáze, ale aj tak... stačilo by to. A čo sa týka protivníkov, nemôžem vám moc poradiť. Sám Pafros povedal že si nesie nových, čo znamená že absolútne neviem aký bude ich štýl boja, či schopnosti. Budete to musieť zistiť sami. Ale Illisa rada na rozohriatie začína bojom proti zvieratám... v tých sa nezomiera. A ak aj niekto prehrá, považuje sa to za obrovskú hanbu pre dotyčnú arénu. Tak sa snažte dostať ku skutočným bojom. Ak by vás nedorazilo zviera, Pafros by to určite spravil. Od Matky by aj sám dostal riadne vynadané. On predsa zodpovedá za náš tréning. Hovoril a ostatní pozorne počúvali.
Perqus sa zamyslel. Takže ak chcete spôsobiť Pafrosovi problémy, nechajte sa zabiť zvieraťom v prvom kole. Povedal so zdvihnutým prstom, na čo sa Maruc hlasno zasmial.
Ak chcete vedieť niečo viac, tak sa pýtajte! Vyzval vás Ratell s úsmevom.

Sejuani

Ďalší týždeň ubehol rýchlo. Pochopiteľne som nemienila stratiť jediný deň a tak som hneď po dospaní toho predošlého išla trénovať. Spoznali sme sa z ďalšími troma ľuďmi, ktorý boli v našej skupine. Úrovňou boli v pohode, líšili sa vlastne len skúsenosťami no aj tie niekomu mohli zachrániť život. Môj téning pokračoval ďalej dosť rýchlym tempom. Teraz som sa však zameriavala hlavne na ten ladnejší štýl boja s mečom a dýkou. Už pri tých pirátoch som pochopila, že odraziť meč, či ho zabrzdiť, môže byť niekedy oveľa neefektívnejšie než ho iba odkloniť a tým donútiť nepriateľa stratiť rovnováhu. Tým som pochopiteľne ubrala zo sily prípadného útoku a tak som musela hrať na *presnosť*. Nakoniec som .. dostala šancu. Bola som trocha prekvapená keď vybrali štvoricu, ktorá po cvičných súbojov vrámci arény dostala možnosť, bojovať za arénu pred skutočnými divákmi. Mala prísť vážená sestra s jej vlastnými bojovníkmi. Bola som na nich rozhodne zvedavá a nemienila som nikoho podceniť. Keď prišiel deň D a my sme sedeli v našich kasárňach, len som počúvala Ratella, ktorý nám tam vychŕlil dosť slušnú zásobu informácii. Malo sa bojovať až večer a teraz bol deň, ktorý sme trávili na psychickú prípravu. Atmosféra v kasárňach, kde sme boli len mi štyria sa mi zdala trocha uvoľnenejšia, než cez tréningy a cvičné súboje. Dokonca som sa aj zasmiala na vtipu, ktorý Perqus povedal. Rukou som si prehrabla zo slnka vyblednuté vlasy a len som si tam všetkých prezrela. Ja konkrétne som nemala žiadne otázky. Cítila som sa vo forme. Nemala som žiadne zranenia, bola som oddýchnutá a viac pripravená som už ani byť nemohla. Pred zápasom som sa pochopiteľne chcela trocha ponaťahovať. Štýl boja, ktorý som využívala totiž obnášal dosť dobrú rovnováhu, ako aj mrštnosť, ohybnosť a ak by som prišla o zbrane, pochopiteľne som sa nemienila nikomu skloniť.. bojovala by som rukami.

Maruc bol zvedavý na to ako sa správať v aréne, v prítomnosti Dcéry, jednoducho na protokol a formálne záležitosti. Ratell prikývol a začal vysvetľovať.
O tomto vám síce povie Pafros, ale prečo by som nemohol aj ja? Aspoň si to zopakujem. Po tom ako vstúpite dovnútra arény, tam kde sa priamo odohráva boj, musíte bez vyzvania spadnúť na obe kolená a smerom k Sestre sa hlboko ukloniť, po zem... tak aby sa až vaše čelo dotýkalo zeme. Ak toto niekto neurobí, je to hrubé porušenie protokolu, zneuctenie Sestry, boj sa preruší. Nevidel som zatiaľ nikoho kto by to riskoval.
Povstať môžete až na vyzvanie Sestry, potom sa musíte od seba s protivníkom vzdialiť, vojsť do bojových pozícií a na výzvu Sestry začať boj. Neskúšajte zaútočiť skôr... ak by si to otrok dovolil, začínať boj pred tým ako ho začne Sestra.. neskončilo by to dobre. Niekedy Sestry vôbec nehovoria, myslím že Illisa je jedna z nich, a majú vlastného hovorcu. V tom prípade počúvajte hovorcu. Počas boja môže Sestra ľubovoľne dávať príkazy, rozkazy... a hlavne rozhoduje o tom či porazeného ponechať na žive alebo ho zabiť. Ak ste porazený a váš protivník čaká na rozhodnutie Sestry, v žiadnom prípade sa o nič nepokúšajte. Boj je skončený a váš život záleží od nej. Ak Sestra rozhodne vo váš neprospech, musíte sa zachytiť, teda zdvihnúť o nohu svojho súpera a jeho zbrani ukázať svoj krk. Aj diváci môžu hovoriť svoj názor, či zabiť alebo nechať žiť, ale ich názor vypočujte len ako to povolí Sestra. Vždy sa riadite len tým čo povie ona.
Po boji, vyhratom či len prežitom, sa musíte znova ukloniť tak ako na začiatku. A pamätajte na to aby ste Sestre nikdy neukázali svoj chrbát. To sa netýka len boja. A ak si vás predvolá samotná Sestra k sebe, musíte tomu vyhovieť a prísť k nej. Ale Illisa si nikoho nepovolala, takže snáď protokol súkromného predvolania nemusím riešiť. Vysvetlil v rýchlosti a na všetkých sa pousmial.
A zabudol som aj povedať, že tu nejde o to ako rýchlo niekoho zabijete. Ide tu o divákov a hosťa. Oni si to musia užiť. Chcú vidieť krv, brutálne zranenia, krv a ešte raz krv... Sestra Illisa má rada ak protivníka nezabijete ihneď, ale hráte sa s ním. A dá si záležať aj na brutálnych zabitiach. Rozhodne nechce nič obyčajné. Pamätajte... toto nie je vojna, ale cirkus, zábava. Dokončil so zdvihnutým prstom.
Neviem či si to budem pamätať. No sakra... Poznamenal Perqus s neistým pohľadom.
Týmto spôsobom prešiel váš deň rýchlo. Trocha ste aj potrénovali, Maruc z trémy potreboval urobiť niekoľko kolečiek a Perqus si musel zaplávať okolo arény. Stres bol očividný na tvárach všetkých ktorí mali bojovať.

Neskôr v ten deň prišla aj Sestra Illisa, so svojím početným sprievodom. V ňom bolo snáď viac ľudí ako v tomto meste bývalo. Obchodníci, otroci, slúžky, bojovníci, diváci, tréneri, lekári, zvieratá, ľudia skutočne od výmyslu sveta. Jej príchod ste však mohli len počuť, lebo prístup inde ako vo vašich ubytovniach ste nemali. Aréna bola ku večeru pripravená - miesto kde sa malo bojovať pekne vyčistené, upravené, na novo postavené tribúny sa zaplňovali rôznymi ľuďmi, a vyvýšené miesto pre vzácneho hosťa sa týčilo do výšky nad bojiskom. Pafros vás napokon zavolal a vysvetlil rovnaké veci ako predtým Ratell. Miesto, kde ste čakali, boli niečo akoby šatne, z ktorých sa priamo vchádzalo do arény. Oproti vám, na druhej strane, mal miesto druhý tím, ktorý si priniesla Sestra. Pafros vysvetlil že Sestra sa rozhodla pre zahrievacie kolo, teda pre boje proti zvieratám. Najprv ste mali bojovať vy proti zverom ktoré si doniesla ona a potom jej tím proti zverom ktoré budú odtiaľto.
Dúfam, že to nebude to čo minule... jedna dostala nešťastný výber - laerita. Bola to.. hrôza. Sestra Illisa sa potom ospravedlnila že sa musel stať omyl, že jej otroci museli prehodiť laerita k bojom z druhou skupinou namiesto tretej. Pôvodne ho mala mať Cexil. Ja len dúfam že sa aj dnes nestane takýto omyl. Povedal Ratell roztrasene. Touto historkou určite nezvýšil morálku, skôr adrenalín. Do miestnosti náhle vošiel Pafros a vychrlil na vás informácie ktoré získal.
Dobre, takže Sestra si pre vás doniesla jedného statného goblina, ktorý bojuje s dvoma mečmi, ďalej veľkého salamandra, akéhosi besného vlka a medveďa. Najhoršie na tom je že výber nie je nás, ale na Sestre. Takže keď niekoho predvolajú, vojdite do arény, ukloňte sa a potom sa pripravte na boj. Naozaj netuším čo kto dostane. Veľa šťastia. Povedal Pafros a odchádzal. Ratell rýchlo začal hovoriť o taktikách na vlkov, a o tom že nepodceňovať goblinov, a podobne.

Otrokyňa Sejuani proti... Ozvalo sa z arény. Hlas patril nejakému mužovi. Dvere do arény sa otvorili a Sejuani mohla vojsť. Už odtiaľto počula hluk, diváci sa bavili, smiali, a už teraz stávkovali. Ratell, Maruc aj Perqus popriali Sejuani veľa šťastia.

Sejuani

Tie slová o protokoloch a podobne ma moc nezaujímali. Bola pravda že som ich počúvala a snažila som si ich zapamätať no.. každopádne to bola aréna. Bolo to niečo ako divadlo. Nešlo tu o to, niekoho vyradiť čo najrýchlejšie z boja. Boli tu diváci, ktorý sa chceli zabaviť. Chceli vidieť ako si súboj aj bojovníci užívajú. Tí diváci však nikdy pravdepodobne nepochopia, aké to je, keď vás človek porazí a tým je váš život v rukách dcéri. Dúfala som, že to nezistím aj ja. Očividne však hosť mal istú výhodu. Teda pochybovala som, že by si nechala zabiť svojich vlastných bojovníkov. Dúfala som, že to každý z nás dnes prežije.. aj keď šanca bola asi znova malá. Každopádne som o ich bojovníkoch nevedela absolútne nič a o tých zvieratách tiež. Zvyšok dňa, až kým neprišla sestra som len oddychovala. Ku koncu som sa však rozohriala a poriadne som sa ponaťahovala. Následne som si trocha upravila viazanie vlasov, bedernej rúšky a remene, ktorými som mala o bok pripevnený meč a dlhšiu dýku. Následne si nás zavolal Pafros, ktorý nám vlastne povedal to, čo pred tým Ratell. Sedeli sme v šatniach, kde som si len založila ruky do seba, zatvorila som oči a sústredila som sa na pomalý dych. Vyzerala som úplne kludne no, bola som nervózna.. viac než dosť. Snažila som sa to ale nedať najavo. Vypočula som si zoznam zvierat a rozmýšľala som, ktoré by som chcela schytať. To som však fakt netušila. Nevedela som o ich správaní moc. Vypočula som si Ratellove rady ohľadom vlkov, goblinov a podobne a následne sa to ozvalo. Prvý zápas.. patril mne. Na ich poprianie veľa šťastia som len prikývla a chabo som sa pousmiala. Následne som pribehla k východu za kasární no tam som sa zastavila.. Pozrela som sa do stredu arény a po chvíľke som spravila krok vpred. V momente ma na chvíľku oslnilo slnko.. hluk divákov ma ohromil. Bolo tu naozaj veľa ľudí.. rozhodne viac než bývalo v celej tejto osade. Vykročila som priamo do stredu arény, kde som sa otočila k vyvýšenému meistu kde asi sedela dcéra a kľakla som si na kolená, ruky som dala na zem a uklonila som sa tak, že som v piesku čelom spravila menšiu priehlbinku. Čakala som, kým ma vyzve k postaveniu.

... proti rozzúrenému medveďovi! Dokončil mužský hlas. Sejuani si ho mohla všimnúť pri vstupe do arény. Stál na vyvýšenej ploche spoločne s Pafrosom a pravdepodobne obaja slúžili ako vyvolávači a predvádzači. Muž sa potom otočil ku Sestre a tá len prikývla na súhlas.
Otrokyňa, povstaňte a bojujte! Zakričal nahlas. Mreže na druhej strane arény sa začali otvárať, a už teraz mohla Sejuani začuť rev obrovského maca. Bol spútaný v reťaziach a otroci ktorí s nim zaobchádzali sami vyzerali vyplašene. Takmer ho nedokázali zvládnuť. Reťaze napokon uvoľnili a maco vbehol rovno do arény po tom ako zahliadol Sejuani. Na nič nečakal a rýchlym behom sa rozbehol po Sejuani. Bol skutočne obrovský, skoro rovnako vysoký ako ona sama, jeho pazúre mali šírku jej ruky a na tvári sa mu zračil skutočne agresívny výraz. Zdalo sa že ho museli aj vyhecovať a znervózniť bičovaním, lebo si Sejuani mohla na jeho srsti všimnúť známky po krvi. Diváci napäto pozorovali čo sa bude diať. Tieto boje ale neboli nejak zaujímavé, aj tak sem všetci prišli na skutočné boje - boje tretej skupiny. Tieto slúžili skôr ako taký pred-koncert a ani sa tu nedávali stávky, a ak aj áno, tak veľmi nízke. Ale akékoľvek boje, vždy išlo o život a pre bojovníkov boli všetky boje rovnako životne dôležité.

Sejuani

Keď ma vyzvali k tomu, aby som vstala, len som poslúchla a pomaly som znova odstúpila na okraj arény, pri čom som sa pozrela na druhú stranu. Tam sa odstránili mreže a ja som zbadala siluetu dosť.. veľkého a dosť šialeného medveďa. Rany na jeho bokoch ma ubezpečili v tom, že ho bičovali. Rukou som vytiahla dýku.. bolo mi jasné že ho s ňou nezabijem no tiež mi bolo jasné, že ak by som sa pokúsila na medveďa útočiť priamo, roztrhal by ma na kúsky. Mierne som sa prikrčila, pri čom som sa zapozerala do medveďovích šialených očí. Toho keď pustili, vbehol do arény a v momente keď ma zbadal, začal bežať oproti mne. Bolo mi jasné že musím byť rýchla a obratná.. musela som využiť jeho vlastnú silu proti nemu no, nejak som netušila ako. Keď sa dostal na nebezpečnú vzdialenosť, uskočila som do opačnej strany, než by sa zahnal labou.. teda ak sa ňou chcel zahnať, a pokúsila som sa mu dýkou spraviť dlhú reznú ranu na stehne zadnej nohy. To som však spravila pri rýchlom pohybe, pri ktorom som sa od neho chcela zároveň vzdialiť aspoň na pár metrov. Nechecla som mu však byť otočená chrbtom a tak som len pomaly začala ustupovať. Bolo však dosť možné, že sa mi to nepodarilo. Medvede bývajú zúrivé.. hlavne tie vybičované a nečudovala by som sa, keby že ma pri mojom pokuse zmetie nečakaným úderom do piesku. Padnúť v tejto situácii by sa však rovnalo smrti.

Medveď vždy mieril rovno na svoju korisť, zameral sa na ňu a nehnal sa dopredu len tak bez rozmyslu. Svoje lovecké pudy a inštinkty využil aj v tejto situácii. Očakával že obeť uhne do bokov, alebo začne utekať dozadu. Po tom ako sa Sejuani uhla, v rýchlosti do tej strany zatočil aj on, čo ho síce mierne spomalilo, ale znova ho dostalo rovno pred Sejuani do útočnej polohy. Bol tak blízko že sa silou predných láb vyšvihol na zadné, a zadnými sa trocha odrazil od zeme, pričom pred sebou mával pazúrmi. Sejuani zostávali len momenty na akýkoľvek úhyb... zdalo sa že je rýchlejší ako to pôvodne vyzeralo.

Sejuani

Nestihla som to.. vlastne som sotva stihla uskakovať ako dozadu, tak aj do strán pred týmto medveďom. Na to že bol zúfalý od bolesti, dosť obstojne premýšľal. Po tom ako som uskočila pred ďalším úderom laby, ktorým by ma pravdepodobne povalil na zem a už by mi nedovolil postaviť sa. Po tom som si všimla, ako sa vyzdvihol na zadné z ktorých sa odrazil trocha od zeme a pred sebou mával labami. Bol to dosť nepríjemný pohľad pri ktorom mi ostávali len sekundy na nejakú reakciu. Bol totiž rýchlejší, než som si pôvodne myslela. Navyše vôbec nebol nemotorný. Nakoniec som sa rozhodla rozlúćiť s mojou dýkou, ktorá by mu na kožuchu aj tak asi moc škody nenapáchala. Doslova som ju hodila smerom k jeho krku a v momente som znova uskočila do strany, pri čom som dopadla na ruky a následným kotulom som sa vyšvihla znova na nohy. Teda pôvodne som prešla dlhšiu vzdialenosť, než by som len jednoducho uskočila. Rýchlo som sa ale na päte obrátila a vybehla som zozadu, alebo skôr tak zošikma k medveďovi. Snažila som sa byť dosť rýchla na to, aby sa nestihol otoči. Teda bol na dvoch a tak som dúfala, že mu to potrvá dlhšie než na štyroch. Ak sa mi k nemu podarilo pribehnúť, chcela som mu doslova vyskočiť na chrbát a meč mu zabodnúť niekam medzi stavce pri krku.. pravdepodobne sa to však bude ponášať na ródeo len.. v trocha inej forme.

Medveď si hodenú dýku pravdepodobne ani nevšimol, no celkom ho zaujala znova unikajúca obeť. Nervózne zareval keď sa mu spod útoku Sejuani len tak tak vyšvihla a sťažka dopadol na zem. Už už sa otáčal, ale únik Sejuani ho celkom prekvapil a nechápavo len chvíľu krútil hlavou, čo by mohlo znamenať jeho smrť a porážku. Sejuani zazrel práve vo chvíli keď naňho skočila a tak sa jej v rýchlosti posnažil uhnúť, aby naň nedopadla. Tento zákrok vyšiel len polovične. Sejuani síce na medveďa dopadla, ale nie dostatočne blízko k jeho krku. Meč sa zapichol o niečo nižšie, asi tam kde mohol mať stred chrbátu. Tento útok ho ale nezabil, beštia ani len nepadla na zem. Od bolesti zviera revalo a revalo, a skákalo. Pokiaľ sa Sejuani nedržala výnimočne pevne, musel ju zhodiť. Problém bol v tom že svoj meč z neho nedokázala vytiahnuť... a aj keď bol v ňom zabodnutý, medveď nemusel vôbec zomierať, ale skôr sa dostať do berserku...

Sejuani

Oboma rukami som sa držala môjho meča.. čo mi zas tak moc nepomohlo. Síce som sa udržala no zviera zo sebou tak hádzalo, že som sa o jeho telo dosť otrieskala. Nemienila som sa však pustiť. Keby že spadnem do piesku, nemám nič.. žiadnu zbraň a žiadnu šancu na to, tento súboj dokončiť živá. Nezabodla som ho tam, kam som chcela a tak ten meč nemal ani taký účinok. Očividne medveď žil.. a očividne sa tak skoro ani nemienil vzdať. Mala som pocit, že sa to mení na skúšku vytrvalosti a ja som dúfala,a že v nej podľahne medveď skôr než ja. Každopádne to bol ale medveď.. jediná vec, vďaka ktorej by som ho mohla skoliť vyčerpaním je práve tá, že ho pred tým bičovali a tak sa práve nemusí cítiť najlepšie. Ak by som sa na ňom udržala aj počas berserkeru, po ktorom pravdepodobne ľahne na zem v bezvedomí, mala by som vyhrané. Neostávalo mi nič iné, len sa spoliehať na moje vlastné svaly a odolnosť.