Prolog: Dračie dedičstvo

Aglas

Drak sa akoby nahlas zasmial a pokrútil hlavou. Krútenie hlavou bolo jeho obľúbené gesto.
Ty si ale flegmatické dievča. Vyzerá, že ti je všetko jedno a zo všetkým sa poľahky zmieriš. povedal a ďalej očami sledoval zvitok, na ktorom sa neustále objavoval nejaký text. Ešte asi minútu sa toto dialo, až kým sa na zvitku neobjavilo 16 mien. Bolo to viditeľné - 16 krátkych riadkov pod sebou. Ale nedalo sa to prečítať.
Tak uvidíme či sa zo všetkým zmieriš aj na Engenirthe. Myslím, že ťa môžeme zobrať. Do poslednej chvíle sme sa nevedeli rozhodnúť medzi dvoma ľudmi, ale vybrali sme teba. oznámil drak konverzačným tónom a zvitok zpred jeho očí zmizol.
A moja posledná otázka. Si pripravená zanechať tento svet za sebou? Uchádzači to nevedia, ale hovoríme to len tým, ktorí sa na akadémiu dostanú - svoju rodinu a priateľov už neuvidíš. Je to dôležité, mágovia sa musia kryť a zostať v anonymite. Akonáhle vstúpiš na pôdu akadémie, padne na teba ilúzia. Vďaka nej ťa blízki nespoznajú, aj keď budú pozerať priamo do tvojich očí.

Lilynette

Keď som sa dozvedela že ma .. prijali tak sa mi na tvári roztiahol úsmev.. očividne mi vôbec neprekážalo že som mala namále, aspoň podla toho čo povedal. Pozerala som sa na ten zvitok ktorý mi však nič moc nehovoril. Nedalo sa z neho čítať teda, aspoň ja som to zatiaľ nevedela. Takže.. to mám zvládnuté, dostanem sa na Engenirth..pomyslela som si a s takým mierne priblbým úsmevom som sa stále na Aglasa usmievala.. po tom však povedal niečo čo ma vytrhlo z tejto detskej radosti.. oči sa mi trocha rozšírili. O tomto som ani netušila, nemala som odkiaľ a tak ma na to nemal kto pripraviť. Všetci .. ma nespoznajú? teda.. otec a mama.. ani nikto s kým som sa doteraz priatelila?.. to je tá cena ktorú Engenirth vyžaduje? zamrazilo ma až v kostiach. Chvíľku som sa ešte vyjavene pozerala na Aglasa.. úsmev mi na tvári doslova zamrzol no nakoniec som iba pomaly.. prikývla. Som.. šepla som takým tichším hlasom. Bude ťažké žiť s tým že ťa nikto z tvojich blízkych nespozná.. že nikto nebude vedieť kto si no.. musela som sa cez to nejak prekúsať.. stavila som sa že aj na Engenirthe budú nejaký fajn ľudia.. možno si tam aj nájdem nejakých dobrých priateľov.. človek nikdy nevie. prebehlo mi ešte hlavou a znova som sa začala troška úprimnejšie usmievať.

Aglas

Nerád som túto informáciu oznamoval. Pre mnohých to bolo naozaj bolestivé rozhodnutie. Niektorí rodiny nemali, tak neváhali ani sekundu. Lilynette rodinu však mala a ľúbila ju. Necestovala však jeden rok, aby nevstúpila na akadémiu. Toľko času, toľko námahy a všetko zbytočné. Lilynette sa rozhodla pomerne rýchlo a ja som ešte chvíľu počkal, keby že zmení názor. Niekedy sa to stalo a potom vznikli zbytočné problémy. Na jej tvári sa usadil rozhodný výraz a ja som vedel, že toto mladé dievča je pripravené čeliť všetkému, čo Engenirth prinesie. Ani netušila kam sa to dostala. Nikomu by som to neprial.

Zrušil som ilúziu, v ktorej sme celý čas boli.
Miestnosť v ktorej ste sa objavili nebola len obrovská, ale jej veľkosť dosahovala epických rozmerov. Navyše bola celá vystavaná z akéhosi čierneho kameňa, z ktorého vyžarovalo príjemné a upokojujúce svetlo. Okolo Lilynette preletelo niekoľko drakov, ktoré sa o niečom nadšene bavili. Strop miestnosti lemovala obrovská nádherná maľba Erasa a Isena v ich životnej veľkosti ako letia nad Erasiou a Iseniou. Podľa nej boli naozaj obrovskí. Miestnosť vyzerala naozaj magicky - ešte lepšie ako si ktokoľvek z vás predstavoval.
Pár mágov okolo prebehol veľkou rýchlosťou - skúšali kúzlo na bežanie. Vedľa Lilynette stálo 15 mladých ľudí. Boli to všetci prijatí. Ohúrene pozerali okolo seba s otvorenými ústami.
Vitajte v Engenirthe, študenti. Toto je vstupná hala.

Lilynette

Keď sa všetko okolo mňa znova začalo meniť tak som, na chvíľku "zastavila".. ďalšia ilúzia? prebehlo mi hlavou pri čom som sa začala obzerať všade naokolo.. nedá sa popísať slovami čo som momentálne cítila, tú radosť, údiv, taký nadnesený pocit pri ktorom človek sem tam zabudol dýchať. S pootvorenými ústami som si pomaly obzrela každý jeden kúsok miestnosti.. bola monumentálna !! proste hrozne obrovská a ja som si až vtedy uvedomila aká som maličká.. oproti takým drakom.. vlastne som sa cítila ešte menšie než pred tým.. fascinovalo ma tu snáď všetko, kresby na stenách, veľkosť miestnosti, mágovia.. draky !.. všetko tu bolo také, zvláštne. Ako keby ma niekto vysadil z môjho predošlého života a zasadil niekam, do rozprávky, ako keby rozprávky začali doslova ožívať. Nejaký taký pocit mnou teraz prechádzal a ja som si až o chvíľku všimla skupinky 15 ľudí ktorý, boli pravdepodobne tiež nový učni v akadémii Engenirth. Pristúpila som k nim no stále som hlavu vykrúcala do všetkých strán. Celú miestnosť som doslova hltala, sem tam som zaletela k nejakému peknému dievčaťu či chalanovi, no hneď moju pozornosť, čo bolo v prípade pekného dievčaťa alebo chalana dosť.. ojedinelé.. aspoň u mňa.. upútalo niečo iné.