Prvý učeň

Ani som sa na neho už nepozerala. Znova to vyzeralo tak, že som mysľou a prítomnosťou niekde úplne inde. Momentálne teraz som si prezerala končeky schnúcich šatov s nepredstieraným a až prapodivne veľkým a hlbokým záujmom. Ako keby to bola tá najzaujímavejšia vec, ktorá sa tu teraz nachádzala. Možno to bolo farbou, možno len mojim vlastným rozmarom. Stále som ho ale počúvala, pozorne. Necítila som však potrebu sa mu pri tom pozerať do očí. Ja som narozdiel od ostatných ľudí bola úprimná a môj pohľad bol len málokedy vyčítavý či vypočítavý. Používala som ho skôr na navodenie dobrej atmosféry, úsmevu.. a podobne. 
Nad jeho ponukou som sa zamyslela. Dokonca som aj zodvihla pohľad zo šatov k oblohe, viac som sa natiahla dozadu, až končeky mojich prstov narazili na vodnú hladinu. Tam som ale ostala, nechcela som spadnúť dozadu. "Chmmmm... " Ani som nemusela predstierať nejaké odmietnutie. Už teraz vedel, že ma absolútne dostal. Bola som hrozne zvedavá čo ten jeho predmet obsahoval a celé toto moje naťahovanie bola skôr hra. Nevydržala mi ale dlho, zvedavosť bola väčšia. Vyšvihla som sa na nohy, na ˇo som ruky založila na moje boky a s jasným úsmevom som môj pohľad uprela priamo na Vlkena. "Pôjdeme už teraz?" Bola to sčasti otázka, sčasti výzva.

Lyrnas si spočiatku nebol istý či Auri jeho ponuku prijme, ale kto by mohol takej výzve odolať? Jej neprítomný pohľad a správanie ho zneistilo. Zdalo sa že ju jeho artefakt nezaujíma ani v najmenšom. Sklamane sklonil hlavu a pripravil sa na odchod, no potom konečne prezradila svoje skutočné myšlienky. Vlken sa viditeľne potešil, konečne mal s kým zdieľať svoj objav. Vedel, že mu Kinmor za to vynadá - ohrozil jeho učeňku, možno aj celý zámok - ale Lyrnas o tom teraz nechcel ani počuť. Auri mu poskytne svoj pohľad na vec, a možno sa im podarí zistiť čo to za predmet vlastne je. ''Teraz!'' Vyhlásil Lyrnas rázne a vyskočil na nohy. Nechcel Auri ukázať svoje nadšenie, zdalo sa mu to príliš detské, a tak ste sa rýchlym krokom vydali dovnútra. Haly zámku bol nezvyčajne prázdny. Vyšli ste nahor po točitom schodisku a zamierili priamo do Lyrnovej pracovne. Po vojdení Lyrnas zatvoril a zamkol dvere. Nechcel aby vás niekto rušil. Ak by sem vošla služobná a videla čo sa tu deje, mohli by z toho vzniknúť problémy. Jeho súkromná pracovňa bola priestorná, vo vedľajšej miestnosti mal aj vlastnú knihovňu. Stovky historických kníh, listín a dejopisov, nič zvláštneho. Lyrnas ju študoval po celý život, a vedel snáď vymenovať každý dátum v minulosti a presne vysvetliť čo sa vtedy stalo. Zasadol za svoj ťažký drevený stôl, kdesi pod ním zašmátral a na neho vyložil malú kovovú krabičku. No, artefakt to rozhodne nebol mohutný... vlken ešte naposledy zneistel. ''Pripravená?'' Spýtal sa s nadšením, a otvoril krabičku. V nej sa nachádzalo oko. Nie umelé. Skutočné, živé oko, s vlastným viečkom. Nachádzalo sa v akejsi priesvitnej guli. Lyrnas na guľu poklopkal a oko sa náhle otvorilo. Pripomínalo oko jaštera. Divoko sa začalo obzerať na okolo, až jeho pohľad skončil na Auri. Zahľadelo sa jej priamo do očí. Ostrý pohľad ňou prenikol, a premkol ju znepokojivý pocit. Mala pocit, že sa musí pozerať do jeho zrenice. Pohľad ju nechcel pustiť. Náhle ju oblial pot a v ušiach jej začalo pískať. Nemohla sa hýbať, odvrátiť... nasledovala stupňujúca sa bolesť hlavy. Prehovoriť však stále mohla, aj keď len z ťažka. Zdalo sa, že Lyrnas si ničoho nevšimol a nechápavo na Auri pozeral. ''Čo sa deje?''

Prechádzala som chodbami zámku v pätách tohto vlkena. Aj keď sama som musela sem tam trocha pobehnúť, keďže bol omnoho väčší a krok mal jednoducho dlhší a svižnejší, než ja. No kondíciu som mala naozaj dobrú, bola som predsa len mág.. Pre to mi to nevadilo. Nakoniec sme vstúpili do jeho pracovne a ja som sa v momente zaćala radostne pozerať naokolo. Nebolo to každý deň, čo som sa ocitla na takomto mieste. No možno som vyzerala až sklamane? Na prvý pohľad tu nebolo nič zvláštne, no to niečo ešte len malo prísť. S úsmevom som sa pozerala na krabičku, po tom na Vlkena a na jeho výzvu som len prikývla hlavou. No.. spravila som hneď dve chyby. Prvá bola tá, že som pánovi Lymasovi aź tak moc dôverovala. Určite ma nezradil, pravdepodobne sám nevedel čo sa má stať no práve to bol ten problém. Mal zabezpečiť nejakú ochranu proti niečomu, o čom nemal ani tušenie čo robí. Druhá chyba bol fakt, že som mala byť na podobné veci pripravená sama a pred tým než som vôbec vstúpila do miestnosti, som mala na seba nahádzať toľko proti.magických ochrán, koľko len šlo. No samozrejme som to nespravila.. a teraz? Vydesene som sa pozerala na oko. Chcela som sa odtrhnúť, už pri prvých sekundách som vedela, že je niečo zle. No bolo už neskoro a ja som sa do tejto pasce chytila. Mohla som sotva rozprávať, aj keď len veľmi sťažka. Ruky sa mi začali triasť od toho, ako som sa s nimi snažila hýbať, no bolo to.. extrémne náročné, nemožné. Ani som si neuvedomila ako a ja som dýchala omnoho rýchlejšie než pred tým. Dokonca ma aj zalial pot.. ešte chvíľu a budem vyzerať, ako keby som do tej fontány spadla. "T.t.. to.." Začalo mi pískať v hlave, no snažila som sa tomu odolať. Vlastne som sa celým svojim vedomím snažila pred touto vecou uchrániť pomocou bariéry, ktorá by mala byť schopná negovať a nulifikovať maggyju typu ilúzií či psychického nátlaku. Nie všetku, samozrejme že nie všetku, no dúfala som že dostatočnú na to, aby ma to vyslobodilo. "N.. neviem .. nič.. pohnúť.. spraviť.. moja hlava.." Zavrčala som znova. Nemala som zúfalý hlas. Nemohla som si dovoliť prepadnúť panike. Len som s vypätím všetkých mojich síl snažila obrniť moju myseľ už spomínanou bariérou.

Keď Auri prehovorila len s obrovskými ťažkosťami, Lyrnas vedel že niečo nie je v poriadku, a okamžite zaklapol viečko. Z jej tela akoby náhle opadla kopa kamenia, doteraz sa jej zdalo, že jej telo zovierala zem, ako zakopaná v zemi, nemožno pohnúť sa. Pochytil ju panický záchvat, ale vplyv oka rýchlo zmizol. Po chvíli už bola v poriadku. Po bolestiach v hlave a pískaní ani stopy. Vlken sa tváril znepokojene, a aj mierne vystrašene. Reakcia Auri ho prekvapila. ''Ja...'' Začal hovoriť, no nevedel ako pokračovať. ''Na mňa sa nikdy ani neobzrelo... ja som to nevedel.'' Snažil sa vysvetliť a ospravedlniť zároveň. Nechápal prečo mal artefakt iné reakcie na rôzne osoby. Lyrnasa to spočiatku mierne urazilo, no tu zrejme išlo o niečo väčšie. ''Videla si niečo?'' Spýtal sa zvedavo, dúfajúc že sa naňho Auri nenahnevala. Možno ste predsa len mali počkať na majstra. Bohviečo ste týmto spôsobili.

Schopnosť pohybu bola úľavou, no aj prekvapením. V momente keď zaklapol viečko, som sa zatackala a len som sa oboma rukami chytila stola. Bola som úplne prepotená. Necítila som to len na rukách, ale aj napríklad na tvári. Kvapôčky potu, ktoré mi stekali po tvári a kvapkali z ofiny. Až som pocítila menší chlad. Čo to bolo zač ? A aké to bolo silné? Nahlas som preglgla a chvíľku som sa ešte spamätávala z tohto zážitku. Bola som vydesená, no stále som sa tomu pocitu bránila. Teraz to už bolo ľahšie, keď som sa aspoň mohla dýchať a už ma tak to oko nepriťahovalo. Chcela som povedať že to je v poriadku no, nemohla som. Vlastne som ani nevedela či to bolo v poriadku. No cítila som sa.. živo, nechýbala mi končatina, zatiaľ som nepočula žiadne hlasy.. "Myslím že som v poriadku.." Povedala som po chvíľke so slabým úsmevom. Úprimne ma to vyčerpalo, samú ma to prekvapilo, že niečo môže mať takýto silný dopad. Na jeho otázku som len pokývala hlavou na nesúhlas. "Len.. len to oko. Stále sa na mňa pozeralo a ja som nemohla odtrhnúť pohľad. Ako keby som bola.. zastavaná do zeme. Sotva som zvládla povedať tie slová:" Priznala som. "V hlave som pocítila bolesť no, inak nič." Dodala som. Sama som si nebola istá, aké toto môže mať následky. Mala by som sa obávať? Alebo nie ?

Po jej slovách si Lyrnas viditeľne vydýchol. Rukou sa chytil za čelo a krútil hlavou. ''Prepáč, nebolo to mojím úmyslom.'' Potichu povedal a znova sa zahľadel na krabičku. On sa vyznal v knihách, nie v artefaktoch. Tinmor by vedel čo robiť. Pravdepodobne by tu oko nikdy nezobudil, dokonca ju ani neotvoril. Vedel, že to je zlý nápad. Ale čo mu zostávalo keď bol Tinmor tak dlho preč? Zostať v útrapách s otázkami čo si to kúpil, čo to vlastne je? Zvedavosť ho prekonala, a mohli ste len úprimne dúfať, že táto nehoda bude bez následkov. No tie by zas mohol zhodnotiť len majster, a Lyrnas za žiadnu cenu nechcel, aby sa o tom dozvedel. ''Majstrovi ani slovo.'' Pozrel na Auri vlken so žiadosťou v pohľade. Nepovedal nahlas, že mu to má sľúbiť, ale z jeho tónu to vychádzalo. Po tomto sa chcel uistiť, že sa dievčaťu nič nestalo. ''Si v poriadku?'' Chcel sa Lyrnas uistiť. Sama to nemohla vedieť, nikto z vás. S takýmito vecami sa neradno zahrávať, a obaja ste spravili hlúpu chybu.

Prikývla som, no stále som sa opierala o stôl. Bola pravda, že som sa trocha obávala že ma neunesú vlastné nohy, aj keď som cítila že to je hlúposť. Teraz som si však nebola.. ničím. Bola pravda, že by som to najradšej majstrovi povedala v momente. Môjmu majstrovi. Nie že by som chcela robiť pánovi Lymasovi problémy, no v niektorých veciach naozaj nebolo dobré mlčať. A to ma učil môj pán ako taký. "Viem, že to nebolo vašim úmyslom pane." Pousmiala som sa, na čo som sa konečne pustila stola a rukou som si pretrela čelo, čo moc nepomohlo lebo pomerne dosť spotenú som mala aj tú. Vyzeralo to tak, že sa budem musieť ísť okúpať.. zvláštne. Takto som sa nepotila ani pri dlhom behu. Aj keď som si vedela vybaviť situáciu.. spomienku, kedy som skončila podobne. Vtedy to tiež nebolo kvôli fyzickej námahe, ale kvôli strachu. Na jeho požiadavku o tom, aby som o tom nepovedala majstrovi ani slovo, som sa zatvárila sklúčene. "Ja.. prepáčte pán Lymas ale.. to vám slúbiť nemôžem." Pozrela som sa na ňom pohľadom, ktorý hľadal pochopenie. Ak tu bol niekto expert na artefakty bol môj majster, nie on.. nie ja. Môj majster, ktorý už tak dosť riskoval s tým, že ma v minulosti zobral pod svoje krídla. "Ja.. neviem." Povzdychla som si potichu. "Viete lepšie než ja.. že .. neviem.. neviem myslím že áno. Nič ma nebolí.. nepočujem hlasy, nemám závrať.. necítim žiadnu zmenu ale, to nič neznamená.. ja.. " Aj cez všetku moju snahu, som sa zatvárila skľúčenejšie, než som chcela priznať že som.  Bola som len učeň a aj keď schopný, stále som bola na takéto veci mladá. Jednoducho na mňa začal doliehať strach a úzkosť. No na mojej tvári bolo vidieť aj snahu to nejakým spôsobom potlačiť. Úprimne sa mi chcelo plakať a panikáriť, no zatiaľ som len nasucho prehĺtala. Toto som nikdy, nikdy nezažila.

Vlken na ňu s ľútosťou pozeral, no sám jej nepomohol pomôcť. Videl do akého stavu ju oko prihnalo. Pozerala doň len krátky moment, a len to sa na nej výrazne odrazilo. Lyrnas tomu nerozumel. Aké boli rozdiely medzi Auri a ním? Samozrejme mnohé, ale... to oko malo nejaký pôvod. Nejaký účel. Prečo si všimol práve ju? Sám sa predtým snažil jeho pohľad zaujať, a ten sa mu neustále vyhýbal, hľadajúc kohosi iného. A teraz sa zdalo že ju našiel. Svoju spokojnosť s nálezom dal artefakt jasne najavo, a Auri to schytala najviac. ''Ako chceš. Ja to poviem majstrovi.'' Odvetil s úsmevom. Svoj názor ohľadne tejto veci zmenil pomerne rýchlo. Spočiatku nechcel aby sa Kinmor čokoľvek dozvedel, a teraz mu to chcel povedať sám? Auri mu čosi hovorila, no sám jej slová nepočul. Uprene sa znova zadíval na krabičku, a predsunul ju priamo pred Auri. ''Chceš sa pozrieť znova?'' Spýtal sa nádejne, celkom ignorujúc zlý stav, v ktorom sa teraz nachádzala. Naozaj ho zaujímalo čo to oko robí, čo dokáže, a s týmto nebol spokojný.

Tento.. Vlken.. Neveriacky som sa na neho pozrela. Síce som si spočiatku myslela že je celkom rozumné od neho prebrať zodpovednosť. No.. niečo som si v jeho pohľade všimla. Tú neutíchajúcu zaujatosť tým artefaktom. Tú.. lačnosť? Aj cez jeho správanie navonok, zaujímalo ho aj niečo iné než.. on? a jeho veci? výskum? Po jeho ďalšej otázke som sa na neho niekoľko sekúnd ostala pozerať ako obarená. Zovrela som ruku v päsť a do kútikov očí sa mi vytlačili prvé náznaky sĺz. Úprimne som sa cítila hrozne.. zneužitá? Bez slova som sa otočila a kým som odomkla dvere, dokázala som si nejak zachovať moju.. chôdzu. V momente keď som ich ale zvnútra odomkla a vykročila som von, som sa jednoducho rozbehla dlhou chodbou preč od jeho komnát. Utekala som k mojim, s plačom v tvári. Sama som ale nevedela či od sklamania, zlosti alebo strachu. Možno sa to všetko miešalo a vznikal len chaos. Ak ma pred tým nerozbolela hlava, teraz sa to stalo určite. Bolo len mál oľudí ktorých som si naozaj hlboko cenila ak torým som verila. Vlken bol jedným z nich.. no po dnešku a po tomto sklamaní jednoducho.. nie. Vyrazila som do mojich komnát a rýchlo som za sebou zabuchla dvere, na čo som sa o ne aj chrbtom oprela. So sklopenou hlavou a slzami ktoré mi stekali po tvári, som sa snažila upokojiť.. aspoň.. trocha sa dať dokopy. V hlave som mala len jednu myšlienku. Potrebovala som napísať majstrovi. Znova som si rýchlo pár krát pretrela tvár a o chvíľku som už stála pri mojom stole, s roztvoreným papierom a perom v rukách, ktorý som začala písať dnešné udalosti. .teda tie potrebné, spojené s jeho dobrým kamarátom, artefaktom .. nesnažila som sa nikoho oćierniť, ani som sa nesnažila samú seba nejak obieliť proste.. všetko tak, ako sa to stalo, ako to bolo.. Pred tým než som ešte list dopísala, som po chvíľke rozmýšľania pripísala posledné dva riadky. Majster predsa nebol ako vlken.. on sa o mňa zaujímal.. nie ? Naozaj ho zaujímalo ako sa cítim, viac než nejaký blbý.. artefakt.  Posledné dva riadky bolo vlastne len slovne´spojenie - bojím sa.. a druhé hneď pod ním. - teším sa na tvoj príchod späť. Tykala som mu. Možno to bolo pre niekoho trocha zvláštne no pre mňa bol majster ako veľmi dobrý priateľ, opatrovník.. patrón.. Ja som podobné vzťahy nebrala na ľahkú váhu, naozaj nie. Keď som dopísala list, len som podišla k oknu a zapísala som na pery, na čo priletel jeden z majstrových poštových vtákov. Pochopiteľne to bolo magicky upravené stvorenie. List som zmenšila pomocou kúzla, zapečatila a priviazala som ho o nohu vtákovi, na čo odletel do diaľky.. ja som ho len sledovala, až kým sa mi nestratil z dohľadu. Zhlboka som si povzdychla. Poznala som sa a trocha som sa nemala rada za to, že som bola naozaj.. naozaj emotívna. No bola som to ja, bolo to mojou súčasťou a dnes som si nedokázala pomôcť. Úprimne som neverila, že by sem majster prišiel. Skôr som si myslela, že mi pošle nejakú radu.. čo robiť, aj keď sám artefakt nevidel, popísala som mu ho najlepšie, ako som to len vedela. Popísala som mu pocity, ktoré sa vo mne prelievali keď som bola uväznená v tom pohľade.. Zničená, unavená a spotená som sa nakoniec len zviezla na koberec, oprela som sa o stenu a privrela som oči. Zbierala som aspoň trocha psychickej a fyzickej sily na to, postaviť sa, ísť sa okúpať a zmiť zo seba dnešné starosti.

Lyrnas zrejme nechápal čo povedal, čo spravil. Pri jej odchode na ňu niekoľkokrát zvolal, no nepomohlo to. Netušil ako ju artefakt rozrušil, nemohol to vedieť. Prehnal to snáď? Jeho samého oko ignorovalo, a tak si nebol istý aký efekt predsa len na Auri mal. Rozhodne bol intenzívnejší, na to teda prišiel aj sám. Po tom ako Auri vyslala list majstrovi, na dverách jej komnaty sa ozvalo tiché zaklopanie. ''Auri, prepáč.'' Ozval sa ustarostený hlas Lyrnasa. ''Nevedel som že ťa to... prehnal som to.'' Dodal ľútostivo, vo svedomí previnený, pretože Auri naozaj nechcel vystrašiť, zaujímal ho len pôvod artefaktu, nie desenie mladých učňov. Z jeho hlasu bolo jasné, že si chce z Auri vážne prehovoriť, a kým mu neodpovedala, zaostal za dverami a trpezlivo čakal na jej odpoveď.