Prvý učeň

Práve som sa nachádzala uprostred záhrad zámku, u ktorého môj majster pôsobil ako dvorný mág. Ja ako jeho učeň som pochopiteľne všade chodila s ním a aj som vždy bývala v podstate na dosah ruky od neho. To že sa z neho stal pred niekoľkými rokmi dvorný mág, na tejto skutočnosti nič nemenilo. 

Sedela som teda v záhradách na okraji fontány len vo veľmi jednoduchých a strohých červených šatoch. Možno som sama nevyzerala ako nejaká šlachtičná, skôr ako nejaký služobník tohto zámku. Nemala som na sebe žiadne šperky a ani žiadne viditeľné ozdoby. Len tie už spomínané červené šaty, bez rukávov či ramienok. Takéto jednoduché šaty sa mi páčili hneď z niekoľkých dôvodov. Napríklad už aj kvôli faktu, že sa veľmi rýchlo obliekali či vyzliekali. Stačilo ich zo seba len zošuchnúť.. keď som si predstavila všetky tie korzety a načačkané no hrozne zložito vyzerajúce oblečenie rôznych šľachtičných na tomto dvore. Pri myšlienke na to, ako sa musia trápiť zo svojimi služobníčkami vždy, keď sa obliekajú, mi na tvári vyčaroval úsmev. 

Už na prvý pohľad som niekomu mohla pripomínať veľmi zvláštne. Bosky som chodila po okrajoch fontány a rukami som sa snažila udržiavať rovnováhu. Pohľad som pri tom mala upretý práve na prsty na nohách, pretože no.. bolo ľahšie udržiať rovnováhu takto. Usmievala som sa pri tom, skôr tak pre seba a červené šaty, rovnako ako ryšavé vlasy mi viali vo vetre. Na tomto dvore som nemala príliš priateľov. Nebolo to ani tak kvôli môjmu vzhľadu, vedela som že si o mne ľudia myslia, že som naozaj pekná, povedal mi to sám majster a úprimne som si začínala myslieť, že sa mi zaćal dvoriť. No niekde v kútiku duše som dúfala, źe to nie je pravda. Problém bol inde. Pre ľudí ktorý ma nepoznali, som bola jednoducho divná. Bola som pre nich blázon, ktorý chodil 95% času bosky, spieval si nezmyselné piesne popri tom, ako tancoval okolo fontány.

Keď som nad tým tak premýšľala, pravdepodobne som blázon naozaj bola.. no možno som len bola iná? Na chvíľku som sa zastavila a so zamyslením som sa pozrela na sochu, ktorá sa týčila uprostred fontány. "Možno by .. som sa mala zmeniť?" Spýtala som sa samej seba potichu, po čom som však takmer vybuchla od smiechu. Chytila som sa za brucho a nebyť toho, že zamávam rukami, asi by som stratila rovnováhu a spadla by som do vody, alebo na zem. "Uff to bolo tesne." Povzdychla som si, na čo som však sama od seba skočila do fontány, ktorá bola hlboká minimálne mne po kolená. Samozrejme som si pri tom namočila aj moje červené šaty, no nevadilo mi to. Nestáli majland.. to naozaj nie. Obe ruky som natrčila k vode podo mnou a započala som ďalšiu z mojich hier.

Veľmi rada som sa hrala, ako hru som brala 90% vecí, čo som naozaj robila. Napríklad teraz, aj keď pre poniektorých učňov môjho majstra to bolo nad ich sily, mne nerobil tento úkon žiadny problém. Vytvorenie niečoho z už predom vytvorenej vody. Nie že by to bolo náročné.. to nie.. ale ten detail. Voda sama o sebe bola tak pokojná, že vyzerala ako sklenená stena. A ja som túto vodu začala formovať, tvarovať. Najprv len jednoduchý objekt, ktorý sa ale začal predlžovať, vytvorila som mu krídla, nohy, chvost.. majestátnu hlavu. Drak nebol veľký, no bol extrémne detailný. Dala som si pozor na každú jednu šupinu, na každý jeden kúsok jeho tela. Sám bol veľký približne ako nejaká mačka s krídlami. Nechala som ho vzlietnuť a sama som sledovala, ako niekoľko krát obletel celú túto fontánu. Teda až do času, kedy som nezbadala moju obeť. Bol to nejaký paholok, ktorý ma už nejaký čas sledoval.. vyzeral očarovane a tak bolo na čase ho schladiť no nie? Pousmiala som sa a len som na neho poukázala. Gestami som vlastne tohto malého vodného dráčka ovládala. Upriamil smer svojho letu ku chlapcovi, na ktorého otvoril papuľu a po chvíľke chlapca zaplavil pomerne podareným vodným dračím dychom. Sama som sa musela znova zasmiať. Bola to sranda ! Aspoň pre mňa.. no čo, nemal na mňa toľko čo čumieť.

Zo zámku do záhrad vstúpil Lyrnas, blízky priateľ majstra a mentor Auri v jeho neprítomnosti. Majster často býval na cestách, bolo to tak vždy. Jeho práca nebola sedavá, práve naopak, musel cestovať do rôznych kútov kontinentu, kam ho len Najvyšší Koncil vyslal. Ako vysoký senior bola náplň jeho práce pre Impérium mimoriadne dôležitá. Neraz riešil konflikty, zložité situácie, rôzne nebezpečné situácie, vznikajúce v tomto turbulentnom období. Za posledné roky bol preč čoraz dlhšie, čoraz častejšie, až ste si vy, jeho učni, uvedomili, že ho vídavate len pár krát za rok. Naučil vás mnohému, no aktívne samoštúdium sa stalo vaším krédom, kedykoľvek ho vládcovia (draky) vyslali na misiu. Stávalo sa tak často. Aj teraz - majster do zámku nevstúpil celú sezónu. Podľa jeho názoru boli mnohí z vás dostatočne schopní a samostatní. Vyberali si vlastné predmety štúdia, a pomáhali mladším, ktorý si prítomnosť majstra tak neužili. Jediné čo ste tentoraz vedeli, bolo, že majster je na veľmi dôležitej úlohe v hlavnom meste, Caeres. O svojej práci vás nikdy neinformoval detailne, ale Lyrnas naznačil, že táto vec je naozaj veľká. Tak veľká, že majster spolupracuje s vládcom Madunom. Pracovať popri drakovi, to bol predsa sen každého mága. Učni si mysleli, že Lyrnas vymýšľa, no nemohli ste vedieť či hovorí pravdu. Madun v Caeres naozaj sídlil, takže tá možnosť nebola nezmyslom. Lyrnas prešiel popri mokrom a zahanbenom chlapcovi, pričom len neveriacky krútil hlavou, tušiac kto neplechu spôsobil. Pohľad zdvihol na Auri a pomaly sa k nej blížil. Naproti Auri bol Lyrnas mohutný. Ako vlken to bola samozrejmosť. No čo mnohým prišlo komické bol rozdiel medzi jeho tvrdým, divým vzhľadom, a slušným správaním navonok. Obliekal sa ako skutočný člen vysokej spoločnosti, jeho tmavý oblek, perfektne rovný a šitý na mieru, malé škuľky na očiach, vysunutý golier okolo chlpatej šiji, no, ešte mu chýbala chodiaca palica, a pomysleli by ste, že ide priamo na čajový večierok. Jeho povaha bola vyrovnaná, pokojná, no zároveň bol zvyčajne prísny, zodpovedný, a zoznam všetkých vlastností, ktoré deti u dospelých neoceňujú. No každý poznal jeho minulosť - o ktorej sa na dvore šepkalo. Kedysi býval bojovým mágom, dokonca sa vypracoval na vysokú pozíciu, no možno to bol len príbeh na strašenie detí. Lyrnas sám o svojej minulosti nikdy nehovoril. Postarší vlken došiel až k fontáne a spýtavo sa zahľadel na Auri. ''Naozaj si to zaslúžil?'' Obzrel sa na premočeného chlapca. Aj napriek jeho vážnosti v tomto prípade nedokázal zadržať mierny úsmev.

Všimla som si prichádzajúceho vlkena. Už na prvý pohľad to nemohol byť nikto iný než Lymas. Tá chôdza a šarm ktorý z neho pôsobil, by dokázal dostať každého. Mala som ho rada, svojim spôsobom. No ja som mala rada takmer každého. Aj tak som tušila, že som možno spravila niečo, čo sa mu nepáčilo a tak som sa sčasti skryla za sochu uprostred fontány, z ktorej som sa prichádzajúceho Lymasa len nedbalo vykúkala. Pri jeho slovách som si nemohla pomôcť a len som sa trocha zahanbene pozrela pod seba. S odpoveďou som si dávala na čas.
"Asi nie.." Priznala som po chvíľke s ľútosťou v hlase a zvedavo som sa pozrela na premočeného chlapca. Bola pravda že sa po mne pokukoval, no keby že mám takto schladiť každého kto po mne pokukuje, polovica mužského osadenstva v zámku by potrebovala meniť svoje oblečenie aj tri krát denne.
"Myslíte že.. že by som sa mu mala ospravedlniť?" Ruky som položila na sochu a trocha viac som povystrčila hlavu, aby som na chlapca lepšie videla. Ak sa náš pohľad stretol, pozrela som sa na neho trocha zamračene. Aj keď tak detsky, no stále zamračene. Takmer som mu aj vyplazila jazyk, no ten som pred Lymasom radšej nechala v ústach.

Lyrnas sa na chvíľu zamyslel, zvedavo si znova prehliadol chlapca, zničene sediaceho opretého o kmeň stromu, a povzdychol si. ''Myslím, že si mu dala jasne najavo svoj názor. Nie najlepším spôsobom, ale som si istý, že to pochopil.'' Odvetil a potom sa posadil na okraj fontány. Ruku na krátko ponoril do vody a pozvoľna ju prečesal. Napokon však objasnil dôvod prečo prišiel za Auri. ''Auri, mám pre teba otázku. Ako najstaršia učeňka tvojho majstra...'' Začal hovoriť a zdvihol pohľad na dievča. Auri vedela, že Lyrnas je najlepším priateľom majstra Kinmora. Nech bola jeho otázka či žiadosť akákoľvek, nešlo by o nič konfliktné. ''...si videla vnútro jeho pracovne mnohokrát, všakže?'' Dokončil otázku, ktorej cieľ nebol zatiaľ celkom jasný. Majster svoje súkromie obľuboval. Do svojich komnát niekoho púšťal len zriedkavo. V jeho pracovni sa za dlhé roky ocitla len raz či dva krát, no pamätala si, čo sa v nej asi nachádzalo. Desiatky, ba stovky artefaktov, rôznych magických predmetov, no, niečo úžasné. Dokonca sa jej podarilo nakuknúť do vedľajšej izby, kde sa zdalo, že prechováva nejaké anomálie, pravdepodobne nebezpečné a nestabilné, pod pevným zámkom. Jeho pracovňa však bola zabezpečená ako pevnosť. Množstvo magických hradieb, problémových aj pre skúsených a schopných mágov. Rozhodne si ju strážil dobre.

Aj cez to čo mi povedal, som si stále myslela že si to nezaslúžil. Nespravil toho zas tak moc, len sa na mňa pozeral, teda.. dosť zjavne ma okukoval. To že som ho obliala vodou bolo skôr z rozmaru. Tak nejak, som možno trocha dúfala že sa so mnou po tom pustí do reči, kto vie. Ešte chvíľku som sa na chlapca pozerala, no následne moju pozornosť znova prebral Lymas. Bola o majstrovi, takže to asi bude zaujímavá otázka. Zahľadela som sa znova niekam do vody. Snažila som sa totiž spomenúť na to, koľko krát som tam reálne bola. 
"Neviem čo považujete za mnoho pán Lymas, ale bola som tam." Prikývla som. Sama som sa odsunula od sochy a len tak som sa prechádzala po fontáne, nohami jemne rozrážajúc vodu. Vyzeralo to, že ho stova vnímam, že som vo svojom vlastnom svete. No vedel že má moju plnú pozornosť. Len.. nebola som pra´ve ten typ, ktorý by dokázal dlho byť na jednom mieste a nerobiť nič, len rozprávať. 
"Chmm.. stále si myslím, že by som mala.." Povzdychla som nakoniec. Mohlo ho napadnúť, že znova hovorím o tom chlapcovi. Kto by si pomyslel, že ma taká blbosť aj bude trápiť. No samu seba som presvedćila o tom, že sa mu ospravedlniť naozaj pôjdem. Len čo vyriešim túto otázku, ku ktorej smeroval Lymas. Ruky som si založila za chrbát, kde som si ich len spojila v dlaniach a rázne som sa otočila smerom k stromu, za ktorým sedel chlapec. Uprela som na neho pohľad, zatiaľ čo som naklonila hlavu na stranu, až mi ryšavý vrkoč prepadol cez rameno na bok a len tak visel vo vzduchu.

Na jej odpoveď Lyrnas spokojne prikývol a na moment sa zamyslel. Akoby si sám nebol istý kam svojou otázkou smeroval, neprítomne sa zahľadel do kammených dlaždíc na chodníku a klopkal prstami na okraji fontány. ''To je dobre, výborné, milá Auri.'' Pochválil ju s miernym úsmevom postarší vlken a potom sa na ňu znova pozrel. ''Povedz, ukazoval ti niekedy svoju zbierku?'' Ozvala sa jeho otázka, pričom pravdepodobne myslel dobre známu, a dalo by sa povedať, slávnu zbierku artefaktov a rôznych anomálií, ktorú majster Kinmor vlastnil. Obsahovala v sebe neuveriteľné veci, o ktorých ste počuli mnohé, no majster sa sám zdráhal vám veľa z týchto predmetov ukázať. Raz za čas jeden či dva z nich priniesol na vyučovanie, ba i tréning, no nikdy vás nepustil k celej svojej zbierke, nikdy do svojho súkromného skladu. Podľa jeho vlastných slov: ''Neuveriteľné nudné pre mysle mladé, neskúsené a nepozorné.'' Ale prečo by ju teda nikomu nechcel ukázať? Obával sa, že ak povie pravdu - o strašlivých a mocných predmetoch - záujem učňov o jeho zbierku sa zmení na záujem o krádež, hlúposť mladosti? Učni mohli len snívať čo tam majster prechovával. Ale ak niečo raz povedal, platilo to - ako zákon. ''Poslúž si, moja milá, ak ti to spôsobuje útrapy.'' Odvetil na jej bočnú poznámku, u ktorej správne usúdil o čo ide.

Zdalo sa mi to? Alebo sa pán Lymas zdráhal s tým povedať mi, o ćo mu vlastne ide. No nebola som úplne hlúpa a aj keď som vyzerala nepozorne a roztržito, dokázala som zachytiť a pochopiť viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nikdy nepodceňujte divných ľudí! Bola som tým zjavným príkladom. S povzdychom som sa pozrela na vlkena, no na tvári som stále mala milý úsmev. Nehnevala som sa na neho. Pravdepodobne nebolo ľahké pýtať sa na tak osobné veci jeho dobrého priateľa. Ale pre čo sa nespýtal jeho, keď mal tú možnosť? Sám vedel že som s majstrom nebola uź niekoľko mesiacov, takže som reálne k ničomu, na čo sa nemohol spýtať neskôr, nemala prístup. "Stačí sa len spýtať.. priamo, pán Lymas. Viem že na to moc nevyzerám, ale nie som hlúpa. O ktorý artefakt vám ide?" Zasmiala som sa. Pri tomto smiechu sa na mňa ani nedalo hnevať. Bol tak nevinný.. ako keby som bola práve ja tá, ktorá toto sídlo vlastní. Ruky som znova nechala pozdĺž tela a na jeho pokyn som v podstate vybehla z vody a fontány, pri čom som utekala smerom k tomu chlapcovi. Samozrejme som pri tom ošpliechala všetko okolo mňa, keďže som mala mokré končeky šatov a vybehnutie z vody zapríčinilo šplechot ako taký. Došla som až k chlapcovi, ktorý sedel pri tom strome a sama som si k nemu čupla. Načiahla som ruku. Mohlo to vyzerať tak, že mu chcem ešte aj vlepiť. Pravda ale bola inde. Položila som mu ju na vlasy a milo som sa na neho usmiala. "Prepáč, len.. vieš.. nepatrí sa príliš až tak očividne čumieť." Vyplazil som na neho končet jazyka, no rovnako rýchlo som ho aj schovala. Usmievala som sa, nemyslela som to zle."Ak sa chceš rozprávať, staćí otvoriť ústa, prísť za mnou.. a povedať trebárs ahoj.. teda, nie teraz, teraz po mne pán Lymas niečo ptorebuje." Otočila som sa k Vlkenovi, na čo som sa postavila a s úsmevom som zamávala chlapcovi na pozdrav, na čo som sa znova vrátila k Vlkenovi, čakajúc na tú jeho požiadavku.

Vlken vedel, že Auri nie je hlúpa. Poznal ju od detstva, rovnako ako všetkých učňov majstra. Občas sa správala podivne, ale Lyrnas to pripisoval mladosti a pozítivnej energii, ktorá s ňou prichádza. Sám ako postaršia osoba z toho vyrástol, naopak staroba zo sebou prinášala negativitu, opatrnosť, trpezlivosť. No Lyrnas negativitu nepovažoval za zlú vec - pre neho išlo skôr o stratu idealizmu a nástup reality. Pozoroval ako Auri odbehla za chlapcom, konečne rozhodnutá ospravedlniť sa. Takmer sa jej zľakol, nečakal, že príde za ním. Od prekvapenia otvoril ústa a uprene ju sledoval. ''Si pekná.'' Poznamenal chlapec v jednoduchosti, jeho tvára sčervenala a bez čakania na odpoveď sa dal na útek. Lyrnas sa musel uškrnúť, a pokračoval v rozhovore. ''O žiaden z nich. Chcem len vedieť či ho majster vlastní.'' Ubezpečil ju Lyrnas. Možno by ho predsa len chcel, no to záležalo od povolenia majstra samotného. ''Tinmor mi to nikdy nechcel prezradiť.'' Objasnil túto situáciu bližšie, no nepovedal prečo mu majster nechcel o artefakte či anomálii povedať. ''Má v zbierke živé bytosti?'' Spýtal sa ďalšiu otázku Lyrnas, pričom ste sa pomaly dostávali k pointe. Rôzne živé bytosti boli v zbierkach zvyčajne tie najvzácnejšie kúsky. Dokonca aj draky ich radi vyhľadávali, a nikto by sa nedivil ak by aj Najvyšší tieto ''artefakty'' zháňal do imperiálnej zbierky. Zároveň však ako boli vzácne, bývali aj rovnako nebezpečné. Auri nikdy nič takého nevidela - ak majster niečo živé vlastnil, nikomu o tom nehovoril. A za žiadnych okolností by k nim nepustil vlastných učňov.

Síce som započula jeho slová, no už som sa len stihla pre seba pousmiať. Musela som ísť on sám zdrhol rýchlejšie, než by som mu stihla čokoľvek odpovedať. Bola som rada, polichotená a samú ma zaplavila nová vlna radosti. Radšej som ju ale nechávala v sebe a okrem úsmevu a spôsobu chôdze či tvárenia, som ju nijak nevydávala von.. žiadny krik ani výbuch smiechu, ani nič podobné. Podišla som teda znova až k Vlkenovi a pozorne som si ho vypočula. Bohužiaľ som mu ale nevedela poradiť. Možno ani nechcela, no hlavne nevedela. 
"Pán Lymas... ak vám o tom nechcel povedať môj majster, kto som ja.. aby som jeho vôlu porušila. Nebola by som moc dobrým učňom." Usmiala som sa na Vlkena a len som si sadla na okraj fontány, vystrela som nohy, ktoré som prehodila cez seba a rukami som sa oprela trocha dozadu. "Ale v tomto prípade.. o žiadnom neviem, alebo som aspoň nič také nevidela." Jeho otázka ma zaujala, naozaj som chcela vedieť či má majster nejaký živý.. artefakt. Rozžiarili sa mi oči a s očakávaním som sa na Vlkena pozrela. "Vy nejaký taký artefakt máte ? Ukázal by ste mi ho?" Spýtala som sa. Teda.. bola to malá šanca, aj keby mal, pravdepodobne by mi ho ukázať nechcel. No kto vie, za otázku nedám nič.

Bolo mu celkom jasné, že Auri o ničom nevie. Z jej reakcie usúdil, že nič neskrýva, ani neklame. Očakávajúc presne túto odpoveď bol Lyrnas viacmenej spokojný. Sklamaný možno, ale ak to nevedel on, malo vôbec zmysel pýtať sa majstrovej učeňky? Za pokus to rozhodne stálo. Za ostatnými ani nemusel ísť; ak Auri netušila o čom hovorí, u zbytku jeho skupiny nemal šancu. Po jej otázke si povzdychol a zamyslene sa na ňu zahľadel. Premýšľal či jej má niečo povedať? Vlken vedel, že Auri je zodpovedná, a tajomstvo v jej rukách zostane tajomstvom. Teda, aspoň si to myslel. ''Do rúk sa mi nedávno dostala... istá vec.'' Váhavo prezradil Lyrnas, dúfajúc, že si to Auri nechá pre seba. No musel jej o tom povedať - zatajovanie ho devastovalo, a za každú cenu si o tom chcel s niekým pohovoriť. Mal to byť majster Tinmor, ale ten sa nachádzal na dlhočižnej pracovnej ceste. Nebola to práve téma na list. "Tinmor sa do artefaktov vyzná. Chcem aby zhodnotil moju najnovšiu kúpu.'' Hovoril vlken, pričom nespomenul odkiaľ túto vec zohnal - ani od koho ju kúpil. Ale Auri bolo jasné, že nešlo o predaj v obchode na hlavnom námestí. ''Predmet zatiaľ uchovávam v mojej komnate. Môže byť nebezpečný, ale pochybujem o tom. Chceš ho vidieť?'' Spýtal sa Lyrnas nádejne. Bol tou vecou úprimne nadšený, a pri kúpe neváhal dlho. Ako fanatický historik svoje poznatky rád zdieľal s ostatnými, a toto tajnostkárstvo ho zabíjalo. Z jeho pohľadu musel ten predmet byť starší ako niekoľko tisícok rokov, a vedomie toho vlkenovi privádzalo neuveriteľné, ba až detské vzrušenie.