Nový domov

Pozerala som sa do stále sa zmenšujúceho priestoru, ktorý ostával môjmu strážcovi na únik. Nevyzeralo to pre neho dobre. Niekoľko chápadiel ho trafilo a povalilo na zem, keby že nemá brnenie, pravdepodobne by bol už teraz mŕtvy. Sledovala som jeho počin so zatajeným dychom ignorujúc fakt, že mi stále tiekla krv z nosa a rozbitých pier. Pravdepodobne budem mať aj niekoľko modrín no to bol naozaj najmenší problém. Teraz som nerozmýšľala nad sebou. Nahlas som preglgla, no našťastie ma Dex nesklamal a podarilo sa mu utiecť. Aj keď za cenu niekoľkých svojich prstov. Lepšie ako jeho Život. S povzdychom som sa zvalila na zem, do sedu a ruky som si vyložila na kolená. Pozerala som sa za teraz už zatvorenými dverami. Démona sme zadržali.. síce za vyššiu cenu, než by som bola ochotná zaplatiť.. ale zadržali.  Mala som pocit, že je tu až príliš veľa ľudí a keďže každý kto reálne rozkazoval strážnikom bol mimo, pravdepodobne to ostávalo na mne. Niekoľko liečiteľov sa predralo priamo ku mne, aj keď ja som ich služby až tak nepotrebovala. "Stačí jeden.. jeden, choďte pomôcť ostatným." Mávla som na nich rukou, keďže som naozaj žiadne zranenie nemala. Aspoň nie vážne, skôr len povrchové.. možno otras mozgu? Kto vie. Hlava ma bolela dosť. 
Ani som si neuvedomila, Źe ku mne prišiel Malyon.. všimla som si ho, až keď sa v podstate pretlačil až ku mne a pevne ma chytil za ramená. Nemala som čo na jeho slová povedať.. aspoň nie teraz, navyše tá hlava.. Trocha som sa zamračila a len som si pretrela rukami skravenú tvár. Bol tu hluk.. hrozný hluk. "Stráže.. zariaďte poriadok.. strážte tú miestnosť 24/7, nikto sa k nej nepriblíži na päť metrov, nikto." Zamrmlala som rozkaz, no pravdepodobne ho ani poriadne nebolo počuť. "Prosímťa.. prosímťa.. potrebujem ticho." Povzdychla som smerom k Malyonovi. On mal ako takú moc, hlavne keď bol kapitán mimo, Dex viac menej tiež a ja som nebola schopná ani poriadne uvažovať.

Liečiteľom nebolo treba povedať dvakrát. Vedeli čo je ich úlohou, a na prvý pohľad im bolo jasné, že Hana je tom zrovna celkom dobre. Urýchlene sa rozbehli na pomoc ostatným. S ňou zostal len jej osobný medik, ktorého samozrejme tiež mala. Otec nenechal nič na náhodu. Jej sprievod pozostával len z tých najlepších. Rutinne ju skontroloval, v krátkosti vyčistil od krvi a ošetril rany, a po prezretí hlavy na otras mozgu zhodnotil, že Hana mala obrovské šťastie. Z jeho slov mohla usúdiť, že ju zachránil častý tréning a jej vlastná fyzička.
Strážiam sa napokon podarilo odohnať väčšinu ľudí a situácia sa mohla upokojiť, ak to bolo vôbec možné. Predsa len sa práve udial pokus o vraždu člena vládnuceho rodu; niečo považované za jeden z najhorších zločinov. Stráže boli vo vypätí, práve cez nich sa tento falošný list dostal, no oni za to nemohli. Pri Hane neboli natoľko opatrní ako pri xaqavatlovi, jej listy neotváral niekto iný. Bolo by to zbytočné - no po dnešku sa zdalo, že to nie je zlý nápad. Museli za ňu robiť všetko?
Malyon rozdal niekoľko príkazov, na stráženie miestnosti a celého sídla a spoločne ste odišli, zatiaľ čo jej Mal pomáhal v chôdzi, ak to vôbec potrebovala. No nechcel riskovať ďalší pád, Hana bola pomerne z tých úderov otrasená a dezorientovaná.
V rúšku zapadajúceho slnka a pod kapucňou ju vyviedol zo sídla, rozhodol, že tam nemôže teraz prebývať, nie pokiaľ nebude démon odohnaný.
''Je to príliš nebezpečné.'' Vysvetlil v krátkosti a vošli ste zadným vchodom do hlavného mestského úradu. Neboli to luxusné priestory, ale zatiaľ to muselo postačovať. V rýchlosti jej vybavil izbu a posadil ju tam na posteľ. Po celej ceste tam rozdával rozkazy, a z chaosu sa pomaly ale isto stávala organizácia.
Teraz ste konečne boli osamote, a v tichu.
''Mimo sídla sa informácia zatiaľ nedostala, a zabezpečím, aby to tak zostalo. Hluk počul každý, ale zvalíme to na výbuch potrubia. Stráže zostali v sídle, a majú ho stále na očiach.'' Vysvetľoval čo sa bude diať a mokrou šatkou jej ešte utieral fľaky krvi z tváre a z ramien.
''Posla hľadáme, no... nič neočakávam. Vyšetrovanie začnem okamžite. Pokračoval a chcel jej pomáhať aj ďalej, no uvedomil si že to by sa musela vyzliecť. S touto myšlienkou sa rázne postavil a ustarostene na ňu pozrel.
''Bolo to... tesné. Som rád že sa nič nestalo. Mám poslať list tvojmu otcovi?''

Bola som rada, že mám tak schopných spoločníkov. Ako môjho strážcu Dexa, tak aj Malyona, ktorý sa zas vedel perfektne pohybovať vo sfére diplomacie a všetkému, čo k tomu patrilo. Ja som bola momentálne dosť otrasená, aj keď som bola rada, že liečiteľ povedal že som v poriadku. Kto by sa ma ale mohol pokúsiť zbaviť? Stále som nad tým musela premýšľať a aj som nad tým premýšľala, kým sa Mal vydával rozkazy a príkazy, či opatrenia. Bola som mu za to vďačná. Po chvíľke mi pomohol na nohy a ja som spolu s ním zašla do chodieb sídla, ktoré viedli.. no tušila som kam. Bolo mi jasné že ma nenechá v sídle a ani by som tam nemohla ostať. Pred odchodom okolo mňa ešte prehodil plášť s kapucou, do ktorého som sa poriadne zabalila. Aj keď pomocnú ruku pri chôdzi som moc nepotrebovala. Bola som síce stále trocha mimo a niekedy som mala pocit, že je hore - dole, no nebolo to nič katastrofálne.  Vstúpili sme až do hlavného úradu, kde na rýchlo vybavil izbu. Sama som neprehovorila jediné slovo. Stále som bola v napätí a príliš ma neopustilo ani vo chvíli, kedy som sedela na stolčeku v izbe, kde mi Mal mokrou handrou z tela odstraňoval krv. Sama som si zatiaľ pár krát skúsila nos, no neriskovala som to. Bol mäkký, nechcela som aby sa mi z neho znova spustila krv.
"Ďakujem." Odvetila som mu na jeho slová, no vedela som že potrebujem viac.. niečo.. hocičo. Vyšetrovanie nevyšetrovanie, obaja sme vedeli že to pravdepodobne nikde nevedie. Keď došiel po okraj plášťa, len som ho stiahla zo svojich ramien a nechala som ho pokračovať, jeden z mála ľudí ktorému som plne verila. "Chvíľu s listom počkaj.." Začala som. bolo vidieť že nad niečím rozmýšľam. "Myslíš že to bol atentát na dediča, alebo atentát na ... no vieš.. vodcu tohto miesta?" Predsa len pri tom prvom, sa nedalo vylúčiť, že sa niekto snaží nebodaj o nejaký prevrat. No pochybovala som, že to bol niekto z mojich súrodencov. Bola pravda že som pri prípadnej smrti otca bola pomerne vysoko ale.. aj tak. Nesedelo mi to na nich. No mala to byť len otázka, zatiaľ som tým nikam nemierila. Väčšia pravdepodobnosť bol fakt, že sa dračí poskoci rozhodli jednať.. čo by bol problém. "Keď budeš odchádzať, nezabudni oznámiť veliteľovi a Dexovi, kde sa nachádzam. zatiaľ len im dvom.. teda ešte Quahy, pošli ju potom sem. Táto budova je ale príliš využívaná k tomu, aby sme ju mohli uzavrieť a zabezpečiť ako palác. Taktiež budeme potrebovať tých najschopnejších šamanov, ktorých tu máme. Tamtá časť paláca.. potrebujeme ju zasypať a zabezpečiť. Démon sa odtiaľ nesmie dostať.. nie teraz, nie za sto.. nie za tisíc rokov.." Hovorila som pomerne v rýchlosti, keďže niekto potreboval riadiť mesto.. v mojej neprítomnosti.. a v neprítomnosti veliteľa stráží, ktorý bol stále pravdepodobne mimo. "List.. áno, pred tým ešte napíš list.. ah prepáč že ťa tak zaťažujem." Tvár som si na chvíľku zakryla do rúk. Bola som zničená, unavená. Vytvorenie bariéry schopnej udržať démona ma stálo všetku silu, ktorú som dnes bola schopná zo svojho tela vydať.. minimálne ďalšie tri dni pravdepodobne nebudem vedieť ani len maggyjou zapáliť sviečku. "Mal.. " Povedala som po chvíľke a len som sa na neho unavene usmiala. "Čo by som si bez teba počala hm?" Keď bol takto pri mne, rukou som ho jemne zovrela za rameno a pritiahla som si jeho tvár bližšie. Moja pusa nebola vášnivá, bola jemná, citlivá a o nič dlhšia, než by mala byť. Predsa len bol priateľ, nie milenec a ani môj muž. "Bež..." Kývla som hlavou k dverám po tom, ako som sa začala odťahovať.

Malyon na jej otázku neodpovedal. Aspoň nie slovami; výraz jeho tváre však bol celkom jasný. Obaja ste vedeli, ktorá pozícia Hany je tá dôležitejšia, významnejšia a ktorá má väčší potenciál získať vládu. Nebola to náhoda, v žiadnom prípade. Toto miesto nebolo zapadákov, ale oproti jej postaveniu bolo jeho riadenie irelevantné. Pre zatiaľ ale Mal nechcel robiť unáhlené závery; dôvody a ciele útočníkov vám boli úplne neznáme. Mohol to byť ktokoľvek. Obviňovať akúkoľvek stranu, čo i len podozrivú, by bolo neférové.
''Napadol ma Sunnulth. Ale nechce sa mi veriť, že by bol za tento útok zodpovedný drak. Je to príliš... očividné.'' Zamýšľal sa Mal krútiac hlavou; samozrejme že to bola prvá myšlienka - no možno to bolo cieľom útočníkov. A práve preto ste nemohli roznášať vinu na všetky strany. Konflikt so Sunnulthom by bol pre krajinu ničivý. Pre teraz postačovali vaše kostrbaté a napäté vzťahy.
Mal nechcel zbytočne zaťažovať Hanu, ani jej robiť starosti, no musel jej ešte pripomenúť jednu dôležitú vec.
''Ak sa udial útok na teba, je možné že cielili všetkých členov rodiny. Nemalo by zmysel zbaviť sa len potenciálnej dedičky.'' Vyslovil potichu, no s touto informáciou sa pre teraz nedalo nič robiť. Mal chcel aby si toho bola Hana vedomá, nie len aby jej spôsobil starosti navyše. Po tomto sa postavil zo stoličky a vydal sa na odchod.
''Postavím sem a okolo budovy najlepších mužov, a zvolám všetkých šamov z okolia. Ty si zatiaľ odpočiň, musíš sa dobre vyspať.'' Pousmial sa a už ju pohľadom ukladal do postele. Videl v akom stave Hana je, chcel byť s ňou, možno ju utešiť, no zároveň sa chcel pustiť do práce. Kymácal ním hnev, útočníka chcel nájsť čo najskôr. Bolo to pochopiteľné. Na Hane mu veľmi záležalo. Mal sa k Hane ešte pred odchodom priklonil a poriadne ju objal. Pre neho neexistovalo nič čím by ho mohla Hana zaťažiť. Po krátkej puse sa možno zatváril trocha prekvapene, no gesto jeho priateľky ho celkom jasne potešilo a zlepšilo mu náladu. S miernym úsmevom sa postavil a po slušnom úklone vyšiel z miestnosti.

Onedlho sa na dverách izby ozvalo zaklopanie. Bola to Quahy, a snáď tentoraz pre Hanu neniesla smrteľný pozdrav. Stráže ju pred vchodom pre istotu prehľadali, Mal im dal jasné pokyny aby podozrievali každú jednu osobu, a nepríjemnej prehliadke sa nevyhla ani jej hlavná služobná.

Prikývla som. Mal bol veľmi chytrí a inteligentný. Jeho dedukcii sa dalo veriť.. aj keď to zatiaľ spočívalo v tom, že by nebolo dobré obviňovať kohokoľvek. Pre to som to ďalej ani neriešila a radšej som sa rozhodla, zaoberať sa tým až po tom. Nehovoriac o fakte, že pravdepodobne tento útok nebol mierený len na mňa, ale dosť možno aj na mojich bratov a sestry. Zamračila som sa pri tej myšlienke.. keby že niekto čo i len skriví vlas na hlave mojim súrodencom, v živote by som mu to neodpustila. "Budem ti vďačná, ale myslím že to nebude až tak potrebné." Povzdychla som si. Tento útok bol príliš.. ako to povedať. Nemyslela som si, že sa znova daný jedinec pokúsi o niečo viac. No kto vie. Možno bolo predsa len lepšie na nejaký čas byť ostražitejšou. Videla som ako sa na mňa pozerá, sama som sa musela pousmiať. "Už pôjdem.." zamrmlala som tak trocha ako dieťa. Jeho objatie ma ale potešilo. Možno som ani ja nechcela, aby odišiel.. no mal prácu a jednoducho nemal čas k tomu, aby tu mohol ostať.

Sama som sa po jeho odchode nevyhla myšlienke, že by som už naozaj rada spala, no stále som si to tu aspoň sčasti musela vybaviť... a trocha spestriť. Predsa len som nemohla bývať v izbe kde.. som v podstate nič nemala. Sluźobníctvo bola jedna z prvých vecí, ktoré som potrebovala. Ani nie že by som sa rada vyžívala v tom komandovať ľudí, ale brala som to ako prirodzenú vec, nič iné som celý život ani len nepoznala. Keď sa teda ozvala Quahy, otvorila som jej dvere a len som jej pohľadom naznačila, aby vstúpila dnu. "Si v poriadku?" Spýtala som sa jej, na čo som za ňou zavrela dvere. "Vyzerá to tak že na nejaký čas budem bývať tu. Je to tu o dosť.. menšie, takže nebudem potrebovať všetko služobníctvo.. vlastne len pár, vrátane teba. Pokojne sa môžte striedať, ostatným daj zatiaľ keď tak voľno, je mi to jedno, no budem tu niekoho potrebovať." Naznačila som pomerne dosť pochopiteľnú vec. "Taktiež budem potrebovať zoznam toho, čo všetko sem doniesť. Vrátane šiat, písacích potrieb a spoločnosti, nejaký bard alebo slecna podobného remesla." Začala som diktovať.. no zoznam toho, čo som tu chcela. "Každé ráno by som uvítala čerstvé ovocie a novinky o tom, čo sa v meste deje alebo nedeje. Nemyslím si že mi dovolia opustiť túto časť budovy tak.. skoro. A často, či už na dlho.. proste ah.. " Na chvíľku som sa pozastavila, bolo to všetko? "Taktiež každý večer budem potrebovať kúpeľ, myslím že je to niekde v tamtých dverách.." Mávla som rukou niekam, kde boli dvere ktoré som ani nevedela kam vedú. Teda dúfala som, že táto miestnosť mala kúpeľňu. "A taktiež budem chcieť nejakú rastlinu.. sem." Prstom som poukázala na voľné miesto vedľa balkónových dverí. nachádzali sme sa celkom vysoko, čo bolo pre mňa vyhovujúce. taktiež bezpečné pretože sa sem jednoducho cez balkón nemal kto ako dostať. "A taktiež budem potrebovať nejakú zbraň, pracovný stôl, nože na vyrezávanie a drevo. Nehovoriac o mojich knihách, vlastne ti hneď napíšem zoznam." Zdrapla som zo stolu čistý pergament a začala som naň písať zoznam kníh, ktoré som si sem chcela priniesť. Bolo toho no.. veľa. Ale zmestilo by sa to tu. "To bude všetko.. zatiaľ." Nič iného ma nenapadalo. Sadla som si pre to na posteľ. Trocha zaujatým pohľadom som si premerala Quahy. Aj ona bola moja priateľka, no stále bola služobná a poznala svoje miesto. "ale až zajtra.. úprimne..teraz by som rada mala tvoju spoločnosť, na dnešný večer. Ak ti to neprekáža." Nebolo by to prvý a ani posledný krát. Vlastne to bolo celkom prirodzené. Niekedy Quahy, niekedy ďalšie ženy a ďalší muži. Záležalo od nálady ? Dnes som chcela len spať, no stále som chcela spať vedľa niekoho, vedľa nejakého tepla a toto bolo viac prijateľnejšie než čokoľvek iné, čo by mi mohlo pobehovať po mysli.

Akonáhle Quahy vstúpila, Hana si všimla že nie je celkom v poriadku. Na tvári jej stále visel vystrašený pohľad, jej ruky sa triasli a jej služobná bola v plačlivej nálade. Niet sa čomu diviť, ona predsa doniesla ten list, ktorý jej pani skoro zabil. Nebyť Dexa, Quahy by navyše bola jediná prítomná v čase jej smrti, a to by pre ňu znamenalo koniec. No ju viac zaujímala Hanazsa. Očami ju rýchlo prebehla, a vydýchla si keď bolo jasné - Hane sa prakticky nič nestalo.
''Ja...? Ja... som rada že vy ste v poriadku. Ja-ja som naozaj nevedela čo je ten list zač.'' Ospravedlňovala sa Quahy dúfajúc že ju Hana nejako nepotrestá. Aj keď za to nemohla, z celého incidentu sa vinila. No svoje strachy zatiaľ odložila preč, a pozorne počúvala pokyny Hany. ''Zoberiem iba Sennu a Pilly.'' Odvetila Quahy, no skôr len tak pre seba, pretože Hana pokračovala vo svojich požiadavkách. Zoznam vecí ktoré služobníctvo malo priniesť a zariadiť si Quahy vôbec nemusela písať na papyr, jej pamäť bola dostatočne dobrá aby si to zapísala všetko vo svojej hlave. Viacmenej išlo o základné veci, ktoré by služobná doniesla aj bez pokynov Hany. To čo Hana a iné vyššie postavené osoby zvyčajne chceli sa až tak nelíšilo, a jej dlhoročná skúsenosť v tomto odbore nebola na zahodenie. Quahy sa v tejto budove nevyznala, no kúpeľ tu jednoznačne museli mať. Aspoň dúfala že ho majú. Po tom ako Hana dokončila s vymenúvaním vecí si jej služobná ešte raz všetko v mysli skontrolovala, a usúdila, že samozrejme bude musieť vojsť do sídla. Boli tam stráže, áno, bolo tam väzenie, no ten démon ju desil. ''Samozrejme, moja pani. Bude mi potešením.'' Odpovedala jej a nie sarkasticky - okrem toho že by si to nikdy nedovolila - bola z toho naozaj potešená. V paláci im zakázali prespať, a služobné sa museli uložiť v domoch, ktoré rozhodne luxus hlavného sídla nepripomínali. A keď Hana spomenula spánok, Quahy si uvedomila, že dnešok bol ťažký, dlhý; náhle ju prepadlo vyčerpanie. Quahy nečakala a pomaly sa začala vyzliekať. Po zalahnutí do postele jej ponorenie do ríše snov a nočných môr na seba nedalo čakať.

Ráno bolo príjemné, s lúčami slnka žiariacimi do izby, spánok sladký až sa takmer dalo zabudnúť čo sa včera stalo. Keď sa Hana zobudila, Quahy už bola preč. Jej zmysel pre povinnosť jej nedovolil leňošiť, navyše žila v úplne inom režime ako jej pani. Menej spánku, viac práce. Podľa vône valiacej sa z prízemia už Hana usúdila, že raňajky budú hotové. Krátko po tom ako otvorila oči do izby potichu vošla jej služobná a všimla si, že Hana je hore. ''Dobré ráno, moja pani. Vyspali ste sa dobre?'' Pozdravila ju s miernym úsmevom, očividne v lepšej nálade ako včera. V rukách niesla kopu bielizne. ''Pán Mitnal Vás čaká dole, hovorí, že má pre vás niečo dôležité.'' Quahy dúfala, že to nebude natoľko ''dôležité'' ako včerajší list. No čo mohol Maylon a jeho muži zistiť za jedinú noc?

Bola som rada, že jej nevadila moja spoločnosť. Samozrejme som neočakávala nič iné, no človek nikdy nevedel. Nehnevala by som sa, ani keby sa rozhodla so mnou noc nestráviť. Nemala som náladu na to, niekomu nebodaj znepríjemňovať život. Nie teraz.. Nakoniec si ľahla vedľa mňa a ja som ju po chvíľke obmotala rukami, niekedy bolo teplo druhej osoby to jediné, čo človek potreboval k dobrému a príjemnému spánku.. a spalo sa mi naozaj vynikjaúco. 

Ráno som sa zobudila o niečo neskôr než Quahy, teda nevedela som, kedy vstala ona. No bola služobníčka, vždy vstávali skôr, kým som vstala ja, muselo byť už kopec vecí vybavených a tak som sa ani nedivila, keď som ju nikde vedľa mňa neuvidela a ani nezacítila. Do nosa ma udrela veľmi príjemná vôňa. Vyzeralo to tak, že boli raňajky hotové a ja som si až teraz uvedomila, aká som hladná. Keď som sa tak rozpamätala, nejedla som už minimálne celý deň, keďže bol včerajšok jedne veľký chaos, večeru som mala mať až po kúpeli a.. to nejakým spôsobom nevyšlo. Chytila som sa za brucho, ktoré zaprotestovalo a sama som sa musela pousmiať. Neskutočne som sa na tie raňajky tešila. Chvíľu som ešte ležala v posteli, kým neprišla Quahy a ja som jej len kývla hlavou na pozdrav. " Áno, ďakujem." Odvetila som jej, na čo som sa len postavila a sama som si z jej rúk zobrala poniektoré oblečenie. Konkrétne hebký, takmer priesvitný závoj fialovej farby s vzorom rôznych kvetov. Svojim spôsobom to bol len veľmi dlhý kus látky, z ktorého sa dalo zaviazať oblečenie už podľa chute a gusta. Tento krát som sale mala náladu len na niečo jednoduché. Závoj som si prehodila okolo krku, pri čom som ho na hrudi prekrížila, zahalila som doňho prsia a následne som pár krát obviazala pás, takže slúžil zároveň aj niečo, ako spodná časť šatov. Ešte som si ho na boku upevnila sponou, aby sa mi šaty nerozpadli. Rozpustila som si vlasy a pohladila som Quehy po tvári. Prikývla som, bola som zvedavá čo pre mňa majú. "Som na ceste, ale neviem kde je to "dole", takže ma prosím veď." Poprosila som Quahy a na chvíľku som ruku položila na jej bok, za ktorý som si ju privinula trocha bližšie ku mne. "Bola by som rada, ak by si mi robila spoločnosť aj dnes v noci.. vlastne až do odvolania." Žmurkla som na ňu s úsmevom, postel bola veľká dostatočne, na takých veciach som si zakladala. Po tom som ju však nechala, nech mi ukáže cestu.

Zatiaľ čo sa Hana obliekala a pripravovala na odchod, jej služobná sa pustila do upratovania izby. Veci ktoré si Hana želala čakali v hlavnej hale a Quahy sa nemohla dočkať až ich bude môcť vyložiť hore, a poukladať. Bola rada keď to mohla robiť; Hana mala naozaj šťastie s niekým ako bola ona. ''Nasledujte ma.'' Povedala s krátkym úklonom a pokynula svojej pani aby sa za ňou vydala. Keď si ju Hana privinula, tvár jej služobnej sčervenala a nechcene sa zachichotala. Bez slova jej dala na súhlas a potom ste spoločne vykročili do chodby.

V hlavnej hale vládol zhon. Točité schodisko viedlo k prízemiu z vyvýšenej platformy. Miestnosť lemovalo niekoľko mohutných stĺpov. Služobné sa snažili budovu zariadiť v spôsobe paláca, no úradníci s tým neboli celkom spokojní a tak sa neraz začali hádať kde čo má byť. Polovicu miestnosti zaberali veci prinesené z jej sídla. Strážnici postávali pri každých dverách, pri každom okne a niekoľko z nich sprevádzalo Mala. Trpezlivo čakal na Hanu, a keď sa zjavila na scéne, so širokým úsmevom k nej podišiel, zľahka sa dotkol jej ruky a s úklonom ju pobozkal. Niekedy dokázal byť naozaj šarmantný. Z jeho pohľadu by Hana usúdila, že včera bol celkom obyčajný deň, no aj napriek jeho úsmevu si všimla unavenosť jeho očí a strhanú tvár. Musel byť hore celú noc.
''Verím, že si sa vyspala dobre. Budeš to potrebovať.'' Poznamenal a z otázkou sa na ňu zahľadel. Aj keď to bolo dôležité, nechcel ju zaťažovať zlými správami pokiaľ to ona sama nežiadala. No predpokladal, že na novinky a správy bude čas neskôr. Rovnako ako Hana bol hladný aj Malyon samotný. Okrem toho že nezavrel oko ani nič nezjedol; úprimne dúfal že Hana ako prvé zvolí raňajky, počas ktorých jej bude môcť povedať detaily, aj keď pravda bola taká, že niektoré z nich neboli vhodné k jedlu.

Keď som vstúpila do hlavy, trocha ma prekvapil ten zmätok. Teda neprekvapil, len.. kto vie, možno som dúfala že to bude o niečo lepšie. Chcela som mať pokoj no vedela som, že okrem spánku ho jednoducho mať nebudem.  Útok na mňa sa bude riešiť ešte dlho.. ak nie týždne, tak mesiace.. len som dúfala, že sa to nenatiahne na roky, čo by tiež pokojne mohlo prísť. Predsa len zaútočiť na priameho potomka bolo niečo, kvôli čomu by sa pokojne mohla rozpútať občianska vojna. No o tom som ani nerozmýšľala, to by bola priam katastrofa, nič také nemohlo nastať a navyše s kým? Každopádne som len obišla veci v strede miestnosti a pozorne som si prezrela, čo zatiaľ priniesli. Nakoniec môj pohľad ale zamieril k Malovi, ktorý začal dnešný deň s celkom galantným gestom. Musela som sa usmiať. "Vyspala." Prikývla som, po čom som len rukou naznačila, aby sme išli ďalej. "Verím že budem, ale tiež obaja potrebujeme raňajky. Môžeš rozprávať aj pri nich." Navrhla som. Nemohla som sa dočkať, čo pre mňa služobníctvo pripravilo. Sama som sa tak mimovoľne chytila za brucho, ktoré sa takmer začalo pýtať po strave. Sama som to ale začala brať tak trocha ako slabosť.. zmäkla som. Budem s tým musieť niečo robiť.

Spoločne ste sa teda vydali do jedálne. Jedlo vyvoniavalo naozaj dobre a nech to Hana brala ako slabosť, sliny sa jej neprestajne zbiehali v ústach. Quahy a jej služobné ste zanechali v hale, kde sa snažili vytvoriť poriadok a v zúfalom pokuse premeniť túto úradnú budovu na palác hodný urodzeného. Jedáleň aj preto samozrejme nebola nejako luxusná. Skôr skromná, aj keď sa služobné posnažili narýchlo napodobniť spôsob a výzor, na ktorý bola Hana zvyknutá. Obrusy, stoličky, príbory či taniere priniesli z jej vlastnej kuchyne, a tak sa tu mohla Hana cítiť ako doma. Akonáhle ste vošli, miestnosť sa vyprázdnila; niekoľko oneskorených úradníkov potichu vyhnali von, a zostali ste len vy dvaja. Po zasadnutí služobné začali prinášať jedlo, od prvého entré až kým ich Hana nezastavila. Jedlo donášali donekonečna, mali ho pripravené, a čo nezjedla Hana, to zostalo pre celú jej služobnú posádku, vrátane strážcov.
Malyon počkal až Hana začne jesť a potom si aj zobral niekoľko kúskov ovocia a džbán medu, do ktorého si kúsky máčal. Svoju pani pozorne sledoval zatiaľ čo spokojne hltal sladké plody. ''Ako sa cítiš? Skutočne. Taká vec... zanechá stopy. Dex mi povedal, že si do listu upierala zrak hodnú chvíľu.'' Spýtal sa s vážnym pohľadom. Hana vedela na čo naráža. Pozerať sa priamo do tváre, do očí démona, z takej blízkosti, bolo to považované za zlé znamenie, za stretnutie s temnotou, zo smrťou, a Hana si ten desivý pocit pamätala veľmi živo. Najlepšie by bolo, ak by sa o tom nikto nedozvedel. Medzi ľudmi panovala rozšírená povera, že ten kto pozrie priamo do tváre démona, je navždy prekliaty. Niečo také by ju v očiach vlastných ľudí zhodilo, báli by sa jej, šepkali by si o nej, stratila by ich dôveru.