Nový domov

Stála som na terase, ktorá viedla priamo z mojej izby v mojom malom sídle. Pozorne som sledovala ulice tohto malého banského mesta a rozmýšľala som, aký by asi bol môj život, keby že sa nenarodím do rodiny, z ktorej som pochádzala. Pravdepodobne by som bola niekde tam, dole, jeden z tých malých domov by patril mne a ja by som nemala ani náhodou tak veľa voľného času, ako teraz. Chápala som, prečo ma sem otec poslal, aj keď som to považovala za viac menej zbytočné. V podstate sa toto miesto riadilo samo. Malo vlastných vedúcich práce, vlastného generála ktorý sa staral o obranu, vlastného ekonóma, vlastných sudcov, vlastnú kontrolnú zložku. Moja práca spočívala len v tom, aby som tu bola, aby ma bolo vidieť a aby sa nikto nepokúsil o niečo, čo by bolo v rozpore so záujmami môjho otca. No nemohla som nikomu krivdiť a ani som nemohla povedať, že sa mám zle. Až na pár situácií či činností a povinností, mám pomerne veľa voľna. No to sa môže zmeniť, bola som tu len pár týždňov. Aj tak mi tento život pripadal.. až bohémskym. Mohla som spať koľko som len chcela, ak som niečo potrebovala, hneď mi to bolo donesené... nemala som takmer žiadne starosti, keďže sa o všetko staral niekto iný. Nebyť toho, že si nechám na cvičné zápasy raz do dňa zavolať niekoľkých bojovníkov, tak by som sa tu pravdepodobne umrela od nudy. Samozrejme.. moja radkyňa a veľmi dobrá priateľka mi hovorila, že sa všetko zmení, ale kedy? Do izby mi vstúpila jedna zo služobných s oznamom, že sa v *Kruhu* zhromaždili muži a ženy, ktorých som si dala zavolať. Musela som sa pousmiať, konečne bol čas na môj každodenný tréning. Bola som predsa len dcérou môjho otca a sestrou mojich bratov a sestier. Boj som mala už od mala v krvi, nevedela som si bez neho predstaviť existenciu.. ten adrenalín, aj keď nešlo o život, stále som to milovala. Počas mojich myšlienok som sa stihla presunúť do okrúhlej časti môjho sídla, čo bola vlastne miestnosť prezývaná "kruh". Po stenách boli fakle, no inak to tu bolo úplne uzavreté a neosvetlené  - až na vchod samozrejme.  Stáli tu šiesti ľudia, traja muži, traja ženy.. všetko bojovníci ktorý boli natoľko spoľahlivý, aby som si ich vybrala za mojich partnerov pri cvičnom boji. Ešte pred vstupom do ohraničenej zóny, v ktorej sa nachádzal len veľmi jemný piesok, som zo seba odložila pláštenku a prevzala som si od jednej z ďalších služobných dlhú drevenú palicu. Bola asi tak dlhá ako ja. Vstúpila som do stredu a len som si skúsila zopár cvičných švihov a rotácií. "Páni a dámy.. čím viac ma budete šetriť, tým viac vás to bude bolieť." Oznámila som im skutočnosť, ktorú už dávno vedeli. Ja som bola nepríjemný súper, mrštná ako had, silná ako panter a ohybná ako opica. Nemala som v pláne s nimi bojovať po jednom, mali na mňa ísť všetci.. a naraz.

Bolo sa na čo pozerať.  Súboj to bol pomerne dlhý, trval dobrých dvadsať minút a hlavne bol každú jednu minútu takmer v plnej intenzite. To nebol ľahký úkon ani pre skúsených bojovníkov. Nehovoriac o tom, že som proti sebe mala šiestich ľudí, ktorí sa keď tak mohli striedať. Šiesti naraz aj tak útočiť nemohli, nebolo to možné. Podarilo sa mi ich poraziť, respektívne som súboj ukončila skôr, než sme si dokázali naozaj ublíźiť. No malo to svoju daň. Bola som veľmi spotená, vlastne som pripomínala niekoho, koho vytiahli z rieky ktorá pretekala pomedzi toto malé mesto. Pár krát ma trafili, pár krát som sa musela nechať trafiť a raz ma takmer zaskočili, no našťastie len takmer. Oni však skonćili horšie. Niekoľko modrín.. a aj keď síce všetci uznali porážku, neboli taký fyzicky vyčerpaný ako ja. Predsa len ich bolo šesť, boli to cvičený bojovníci a ja som stále bola len človek. Kto vie, ako by to dopadlo v súboji na život a na smrť. Samozrejme by to neboli len palice.. a určite by sme jedne druhého nešetrili už vôbec, ale dúfala som že to nikdy nezistím. Poďakovala som im za túto príležitosť a po tom, ako som odložila palicu, som sa len obrátila ku Quahy, ktorá zastávala niečo ako rolu hlavnej služobnej. Riadila všetky ostatné a sama vybavovala poniektoré veci, ako návštevy a oznamy, že niekto prišiel či že ma bolo niekde treba. Oznámila som jej, že sa budem nachádzať v kúpeloch, čo bola len ďalšia časť tohto môjho menšieho sídla. Miestnosť kde sa nenachádzalo nič iné, len kúpele. Pramenitá voda ktorá ževraj robila dobre pre pokožku. Nevedela som čo je na tom pravdy, no stihla som si všimnúť, že sa po času strávenom tam, vždy cítim tak uvoľnene.. a moje svaly potrebovali práve to. Uvoľniť sa. Samozrejme som ešte okoliu prikázala, aby mi tam doniesli nejaké miestne ovocie. 

Uložila som sa do vody a skĺzla som do hladiny tak, že som takmer ležala. Trčala mi len hlava a ruky, ktoré som mala prehodené na strany, aby som neskĺzla o nič nižšie. Mala som zatvorené oči a odpočívala som. AK niekto niečo potreboval, príde. Ak nie, pravdepodobne tu budem ešte niekoľko hodín. Úprimne som ale dúfala, že sa tak nestane a že moju pozornosť bude niekde treba. Takmer som sa modlila k mojim bohom, aby sa niečo stalo.

Akoby na zavolanie, Hanazsa za dverami započula hlas svojej služobnej, Quahy. Presne ako si želala, niečo sa dialo. No z toho čo jej Quahy povedala to nebolo až natoľko zaujímavé. Došiel list z Kabaqu, od xaqavatla, jej otca, tak ako každý mesiac. Bola to jeho forma kontroly, ''starostlivosti'' o svoje deti, keďže osobne za svojou rodinou nemohol chodiť - na také veci ako vládca jednoducho nemal čas. Svoje dcéry a synov informoval o významných udalostiach, zdieľal s nimi informácie, poskytoval rady a udával rôzne inštrukcie. A niekedy si našiel čas aj na neformálnu reč, no váš otec k vám nikdy nebol citovo blízky. Jeho práca, úloha, to nedovoľovala. Niektorí z vás to dokázali pochopiť, niektorí nie. Ako otec, veľký xaqavatl vždy hovorieval, na vaše utešovanie a plač máte svoju matku, a jeho úlohou bola správna výchova. V mladosti sa s tým málokto z rodiny zmieril, no dospievanie vám dovolilo vidieť jasnejšie, a z dostatočným vekom a skúsenosťami ste si uvedomili, že otec sa vám nevyhýbal zámerne; sám jednoducho nemal čas, rozhodne nie v takejto ťažkej a komplexnej dobe. Zo sklamania sa stalo pochopenie, a možno aj obdiv - keď ste si uvedomili čomu za svojej vlády otec čelil, bolo obtiažne nebyť ohúrený jeho trpezlivosťou, opatrnosťou a rozvážnosťou. A aj napriek jeho celoživotným snahám bol stav impéria, rovnako aj sveta, nedobrý. Umierajúce pralesy, ktoré stáli tisíce rokov, premnoženie monštier, úpadok morálky, zlé vzťahy so susednými štátmi... tieto problémy by sa jednoducho dali hodiť na vládcu, no po zamyslení si mnohí uvedomili, že tieto problémy sú problémy aj celého sveta, a bez tak schopného xaqavatla by všetko bolo len horšie. Bolo však otázne, ktorý z týchto dvoch táborov je väčší. Odporcovia xaqavatla boli skrytí, v tieňoch, neviditeľní.

Quahy by jej však neprerušila čas v kúpeli ak by nešlo o niečo dôležité. Mesačný list od otca nepatril k mimoriadne dôležitým udalostiam; bola to bežná vec a Hana si ho mohla pokojne prečítať neskôr vo svojej komnate, tak ako zvyčajne. Služobná si vyžiadala vstup dovnútra; po vojdení v rukách pevne držala pre Hanazsu dobre známu obálku s imperiálnou pečaťou. Za ňou okamžite vošiel aj Dex, statný aviran, osobný ochranca Hanazsy, ktorého jej pridelil otec. Tohto bojovníka poznala už dlho, Dexkan sa v paláci pohyboval už odkedy si pamätala. Bol veľmi blízky jej otcovi, a nejaký čas slúžil ako kapitán jeho osobnej ochranky. Neskôr, z dôvodov neznámych pre Hanu musel Dex odísť, a keď sa o roky vrátil, prevzal miesto ako ochranca Hany. Podľa slov jej otca neexistoval nikto komu by mohla veriť viac, a Hanazsa ich zo skúsenosti nemala dôvod spochybňovať. Dex nikdy nehovoril o sebe, a tak ho Hana príliš nepoznala, ale vedela, že by za xaqavatla položil aj svoj život.
Dex bol vždy opatrný, sústredený, pozorný. Nikdy nezaháľal, neleňošil. Ak by sa Hane niečo stalo, neodpustil by si to, a vedel, že ani xaqavatl samotný. Preto vošiel priamo za Quahy, a rýchlym pohľadom prezrel priestor kúpeľov. V týchto časoch si aviran nemohol byť istý ničím, nebezpečenstvo číhalo v každom kúte, a citeľné napätie v impériu len patrične zostrovalo jeho zmysly. No na Hanu svoj pohľad neuprel. Po krátkej kontrole priestorov sklonil hlavu a čakal čo sa bude diať.
Quahy sa konečne dostala k svojmu vysvetleniu.
''Posol povedal, že tento list je súrny. Dôležitá správa od vášho otca, urodzeného xaqavatla.'' Vyslovila so znepokojeným hlasom; potom čakala ako sa Hanazsa rozhodne. Chcela ho otvoriť až po kúpeli, alebo ihneď? Hanazsa netušila čo sa mohlo stať; muselo to byť niečo náhle, lebo posledný list spred mesiaca bol pomerne nudný a nezáživný. Imperiálny posol, ktorý chodil z Kabaqu bol spoľahlivý, a teda si Hana mohla byť istá že správa od otca je naozaj dôležitá.

Netrvalo to tak dlho, čo po mojich úvahách naozaj niekto zaklopal na dvere tejto v podstate komnaty. Netušila som čo to mohlo byť, až kým sa spoza nich neozvala Quahy. Najprv som nechápala, prečo z toho robila taký Povyk. Mohla som si list prečítať aj po kúpeli, pokojne aj zajtra.. pravdepodobne bol posol tak či tak unavený a cez noc tu ostane. Nemalo zmysel ma s tým naháňať. No moje počudovanie vystriedal až nepríjemný pocit obáv. Niečo súrne.. čo mohlo byť tak súrne? Pochopiteľne som jej povolila vstúpiť. Hneď za ňou vošiel aj môj osobný ochranca, ktorý v momente začal skenovať okolie. Ako keby sa v každom záhybe tejto miestnosti, malo ukrývať nebezpečenstvo. Bola to jeho práca, čo som chápala.. navyše mi otec vždy hovoril, aj keď skôr častejšie písal, aby som podobným ľuďom ich prácu nechala robiť tak, ako vedeli.. pretože to boli často práve oni, ktorí stáli medzi naším životom a smrťou. Našťastie som nemala mokré ruky, keďže som ich mala vyložené nejaký čas von z vody a tak som sa len otočila na brucho a spýtavo som sa pozrela na moju služobnú. "Súrny..." Zopakovala som, na čo som sa poň načiahla. Pochopiteľne mi ho ale najprv musela podať. Keď sa tak stalo, v podstate hneď som ho roztvorila a začala som pozorne čítať. Zatiaľ len potichu, keďže som netušila čo sa v ňom nachádza a nechcela som niekomu povedať niečo, čo by nemal počuť. Síce bol Dex nezlomný čo sa týkalo lojality, Quahy tiež ale.. stále existovali veci, ktoré boli len pre moje uši a oči.

Quahy nečakala a list okamžite podala svojej pani. Dex naň vrhol letmý. podozrievavý pohľad, akoby v tejto miestnosti neveril ani jednoduchým listinám. Možno bol až príliš opatrný, možno sa zaťažoval zbytočne. Ale preň to nebola práca, to rozhodne nie. Za tak dlhý čas sa to stalo jeho životom, a nebolo pochýb, že ak by aj chcel, nikdy by sa nedokázal uvoľniť, odpočívať. Vždy v pozore.
Jeho krátky pohľad sa zmenil na dlhší, ako pozoroval obal listiny, aj to ako ho služobná podala Hane. Pre niekoho mimo rodiny alebo blízkeho kruhu priateľov to bolo nevídané - upierať uprený pohľad na odhalené telo urodzenej, najmä keď v tomto prípade mohol zahliadnuť čokoľvek. Všimla si to aj Quahy, a naznačovala mu aby sklonil pohľad. No Dex pokračoval... vo svojej práci.
Hana z obalu vybrala listinu, ktorá bola nezvyčajne ťažká. Koľko tam otcovi pisári zas natrepali pečatí? Keď roztvorila list a uvidela jeho hlavný obsah, Hanu premkol strach a zlé tušenie. Povrch listu bola temnota, pole farby, ktorá sa nedala jednoducho opísať ako čierna. Bola to hlbšia farba, akoby v priestore kdesi za listom. Niečo sa v tejto tme pohybovalo, niečo hrozivé. Zbehlo sa to veľmi rýchlo, no aj ak by Hana chcela, nemohla sa hýbať, nemohla zakričať o pomoc. Miestnosť okolo nej sa ponorila do tmavej noci. Quahy a Dex zmizli. Voda v ktorej ležala sa stala lepkavou zmesou čiernej smoly. Jej myseľ bola nútená pozerať do listiny. Bolo to väzenie. Bez úniku. A bytosť v pozadí sa približovala, až napokon Hana uvidela jej tvár. Prvé čo ju mohlo napadnúť - démon. A nie slabý, to sa dalo usúdiť už z jeho odporného vzhľadu. Povrch listu sa zaplnil jeho tvárou, a neuveriteľne sa tvár pomaly vynárala z listu. Nadobúdala tvary, hroty, jeho syčiaci jazyk sa skoro dotkol jej líca. A ten zápach, ktorý ju skoro odrovnal. No nič neprekonalo ten pocit blízkej smrti.
Navonok sa nedialo nič zvláštne. Hana otvorila list a pár chvíľ pozorne čítala jeho text; no Dex vedel že sa niečo deje. Všetko sa to zbehlo v priebehu momentov. Aviran prudko odsotil služobnú, stojacu v jeho ceste, ktorá nahlas skríkla, priskočil k Hane a jediným šmahom jej vyrazil list z ruky. Následne schmatol Hanu za ruku a celkom nahú a mokrú ju vytiahol z vody. Našťastie bola ľahká. No v situácii života a smrti sa nehral s ničím, a jeho rýchle chmaty budú neskôr určite zodpovedné za niekoľko modrín. Následne ju položil na zem čo najďalej od listu, ležiaceho na vyleštenom mramore.
Z pohľadu Hany sa zdalo že tvár démona náhle vystriedala tvár jej strážcu, Dexa, ktorý ju pomerne brutálne schmatol a hodil za seba, nahú, mokrú, na studenú a tvrdú zem.
Ešte počas letu sa z listu začala drať temnota. Najprv tvár, potom torzo, ruky, nohy; celé telo. Dex ju od tejto smrti zachránil na posledný moment. Nebyť jeho pohotovosti, Hana by teraz bola potravou démona.
Celá miestnosť sa roztriasla vo svojich základoch. Ohlušujúci hluk a zápach derúci sa od démona vás skoro omračovali. Kúpele sa ponorili do tmy, aj napriek dennému svetlo za oknami. Démon nemal jasnú formu, bol príliš deformovaný a skazený, no to nič nemenilo na tom že bol obrovský, omnoho vyšší a mohutnejší ako Dex.
Samozrejme, démon sa vrhol priamo na Hanu - bola jeho cieľom a démon musel byť jednak niekým presvedčený alebo donútený, že Hana je práve príčinou jeho nekonečného utrpenia. Dex nezaháľal, znova odsotil Hanu z cesty démona, a čepeľ svojej špeciálnej kopije prešvihol priamo cez jeho telo. Démon hlasno zareval, rozpoltený na dve časti, no rýchlo sa spájal naspäť. To do miestnosti vtrhli aj ostatní strážnici, vrátane kapitána a dovnútra nakúkal aj hŕdeľ vystrašených služobných.
''Quahy, odveď ju do bezpečia.'' Prikázal pokojne Dex a pozorne hľadel na agresívneho démona pripravujúceho sa na ďalší útok. Služobná patrične splnila čo po nej Dex požadoval. Po ďalšej výmene niekoľkých rán a sekov si aviran uvedomil, že tento démon je nad sily všetkých v tomto meste. Ak nie je démona možné poraziť, treba ho uväzniť.
Aviran sa dal do rýchlej reči s kapitánom; ten chcel vedieť o čo ide, no na vyšetrovanie pokusu o vraždu urodzeného nebol správny čas. Démonovi museli najmä zabrániť v úniku z kúpeľov a prenasledovaní Hany. Neľahká úloha...

Roztvorila som list no to čo ma v ňom čakalo, by som nečakala ani v tej najhoršej nočnej more. Bola to noćná mora? Zapozerala som sa do čiernočiernej temnoty.. do temnoty tak hlbokej, až mi po chrbte prebehli zimomriavky, moje oči sa rozšírili a ja som mala pocit, ako keby na moje plúca tlačiť veľmi ťaźký kameň. To však nebolo všetko. Voda v ktorej som bola, sa ako keby zmenila na čierny dehet, v ktorom sa vôbec nedalo hýbať. Moje telo stuhlo a ja som nedokázala spraviť absolútne nič. Len sa pozerať, ako sa predo mnou zjavila bytosť, bola ďaleko, no kaźdým krokom bližšie a bližšie. Démon. Nasucho som preglgla a pochopiteľne som sa chcela brániť, nejak.. no nedokázala som v tejto situácií využiť nič, jediné kúzlo, jediné zaklínadlo .. jedinú štipku maggyje, na ktorú som bola tak hrdá. V tom som ale pocítila niečo, ako keby z vonku. Démon sa razom zmenil na Dexa, ktorý ma dosť surovo vytrhol od zvitku a keď som dopadla na zem, takmer mi to vyrazilo dych, ale len takmer. Skôr som ostala v šoku z toho, čo sa práve stalo. Moja myseľ si z nejakého dôvodu myslela, že tým démonom bol Dex a tak ma pomaly začala chytať panika, no moja racionálna stránka začala veľmi rýchlo prevládať nad tou pudovou a čoskoro som bola viac menej pokojná. Aź na to, že sa ma niekto pokúsil zabiť takýmto spôsobom. V momente pri mne bola Quahy, no chcel byť pri mne aj démon, ktorého ale Dex zatiaľ zahnal. 
"Ani náhodou!" Zavrčala som, na čo som sa pomaly postavila na nohy. "Ide po mne, nenechám ho besniť po meste. Kým ostanem tu, ostane tu aj on." Následne som sa pozrela na Quahy. "Prines mi moju zbraň." Rozhodla som sa, že ju od teraz budem nosiť zo sebou všade, aj v mojom vlastnom dome.. a to som si myslela, že som tu bola v bezpečí. "A niekto zadržte toho posla!" Zvreskla som ďalší rozkaz a rýchlo som si znova čupla, s oboma rukami na podlahe. Ako keby samotné tetovanie hadov začali prechádzať mojim telom, až do podlahy, kde sa stále viac a viac rozmnožovali a začali pokrívať steny celej tejto miestnosti. Nesnažila som sa tu nikoho uväzniť, len som nechcela, aby sa táto "temnota" rozšírila do mesta.. a toto bol taký môj pokus o vytvorenie zóny, v ktorej by sa to dalo udržať.

Dex sa pri jej rozkazoch zamračil a chcel niečo povedať, no uvedomil si že by to nemalo zmysel. A niekomu urodzenému nebolo vhodné odporovať, ak to aj bola hlúposť. No Dex mal dlhodobé skúsenosti s démonmi, a stačil mu jediný pohľad naň, aby vedel, že odohnať ho nezvládne nikto, teda aspoň nikto v tomto meste. Jediné čo ste mohli urobiť bolo uväzniť ho v tomto sídle, vnútri stien. Vyviesť ho von by bolo nebezpečné; okrem toho že by pri tom stratilo život mnoho ľudí by sa niečo mohlo stať aj Hane. A vonku by ste ho už neuväznili - tu ste mali výhodu stien, ktoré mohli poslúžiť ako cela.
Quahy nečakala na viac príkazov, v kúpeľoch ani len nechcela zostať. Rýchlo odbehla a za krátko sa vrátila s jej zbraňou. Nechcela vojsť tak hlboko, a tak ju len hodila do rúk Hany. Niekoľko strážcov sa vydalo odchytiť posla, ktorý doniesol túto zaujímavú správu smrti. Ale mohlo vám dojsť, že posla už nenájdete. Niekto kto bol mocný dosť na to aby ovládol tohoto démona by nebol taký hlúpy.
Medzitým démon pokračoval v besnení a celé kúpele sa zmenili na hromadu ruín a všadeprítomnej vody. Dex pre zatiaľ využíval len slabú ofenzívu - chcel zistiť čo démon dokáže a na to mu stačili úhyby a krátke protiútoky. Ak ho aj rozrezal na kusy, démon sa dal naspäť v priebehu momentov a neústavne pokračoval v útoku. Dokonca aj Dex samotný mal čo robiť aby sa vyhol všetkým jeho útokom. Nemohol dlho vydržať. Museli ste miestnosť zapečatiť, a čo najrýchlejšie odísť. Zbaviť sa démona mohol byť dlhší proces. Nešlo ho jednoducho ''poraziť.''
Démon si rovnako nevšímal maggyju Hany; zaujímala ho len Hana samotná. Zatiaľ čo Hana vytvárala väzenie, Dex s ostatnými ako tak dokázali démona zadržať... no zranených bojovníkov bolo čoraz viac.
''Pani. Vytvoríme väzenie a unikneme. Bojom sa ho nezbavíme.'' Zakričal aviran cez hluk deštrukcie a hnevu, a dúfal, že ho Hana vypočuje.

Tento démon bol mocný. No musela som dokončiť moje kúzlo, moju bariéru skôr, než by mohol ohroziť ľudí aj mimo tohto sídla. Len som zaregistrovala ako po chvíľke prišla Quahy a sama som schytila moju kopiju, ktorá bola natoľko podobná kopije môjho osobného strážcu.  Miestnosť sa otriasala a začala sa meniť v sutiny, no keby že mám ešte o trocha viac času.. a hadi by sa dokázali spojiť po obvode celeje miestnosti, mohlo by to fungovať. Aspoň dočasne, kým nevymyslíme omnoho silnejší a účinnejší spôsob ako démona uväzniť. Démon začal s Dexom bojovať no ja sama som mala plné ruky práce. Cítila som ako mi začína ubúdať energie a tak som sa sústredila len na kúzlo samotné. Aj keď každá sekunda znamenala stratu, nejaké zranenie alebo nebodaj život niečoho na našej strane. No museli to vydržať.. museli. Vnímala som aj jeho slová a vedela som, že má pravdu. Dex bol nepochybne skúsenejší než ja. Nakoniec sa to však stalo. Hadi sa spojili po každej strany miestnosti a pomaly začaly sálať a spájať sa v podobe čiernych lián všade tam, kde sa nachádzala nejaká diera, alebo čokoľvek.. "VON! VŠETCI VON!" Prikázala som, na čo som sa sama postavila a rozbehla som sa smerom k východu. Ten sa za chvíľku stratí v spleti mojej mágie a všetko čo ostane vnútri, ostane napospas démonovi. Našťastie boli vstupné dvere veľké, dvojkrídlové.. keďže sa táto miestnosť často využívala na rôzne .. spoločenské udalosti. Ja som sa už ale neobzerala. Spravila som všetko čo som mohla, čo som vedela.

Osobný strážca Hany nemal výnimočný problém so svojou vlastnou obranou, no ostatní bojovníci neboli natoľko skúsení. Jedného z nich démon schmatol a v mohutných rukách rozdrtil jeho hruď; mŕtvy na mieste. Bol pomerne mladý; a život ho opustil rovnako rýchlo ako každého iného. Dexkan vedel že predĺžený boj proti tejto opache neskončí bez obetí, no títo vojaci vedeli do čoho idú, a aké sú risky tejto práce. Dalo sa povedať, že mladík položil svoj život v obrane urodzenej, čo bola čestná smrť. Dúfal aj v to, že jeho pani dokončí svoju maggyju čoskoro, lebo mnoho z mužov bolo vyčerpaných. Zdalo sa že démon spočiatku išiel naľahko. Tentoraz sa však sústredil na všetkých bojovníkov v miestnosti naraz. Z jeho tela vyšľahli čierne chápadlá, máchajúce vzduchom, do každej strany, pričom niekoľkých už trafil. Tí sa jednak potácali omráčení na mieste, alebo v bezvedomí spadli na zem. Jedno z chápadiel chytilo Dexa za nohu, no rýchlym švihom ho odsekol a oslobodil sa.
''Pomôžte ostatným a vypadnite!'' Zrúkol na ostatných strážnikov, ktorí sa snažili zachrániť zranených, no nebolo dosť času. Nemohli ste sa vyhýbať útokom démona a zároveň aj nosiť iných ľudí. Po tom ako Hana zakričala na útek, strážnici nezaháľali. Bohužiaľ, nepodarilo sa vám odniesť mnoho zo zranených - taká snaha by spôsobila smrť ešte viacerých. Museli ste ich tam nechať. Dex cez východ popohnal každého kto mohol chodiť, a sám zaostal; chcel aby jeho pani unikla pred ním. No keďže démon videl vás dvoch ako posledných v miestnosti, všetky chápadlá zamierili priamo k vám. Dve z nich sa obmotali okolo nôh Hany a jedno udrelo priamo do jej tváre, pričom jej rozbilo nos a pery zároveň, a pocítila akoby sa jej roztriasla celá lebka. Rovnako na frak dostal aj Dexkan, ktorému démon skoro vyrazil zbraň z rúk. No ani v tejto smrteľnej situácii sa nestaral o svoj život. Z posledných síl priskočil k Hane a rozsekol jedno z chápadiel, držiaceho jej nohu. Hana bola sama mierne omráčená zo silného úderu do tváre, no nie celkom odrovnaná.
''Von!'' Skríkol na ňu Dexkan zatiaľ čo horko ťažko odrážal niekoľko chápadiel naraz. Dve z nich ho udreli do tváre, do brucha a aviran vykašľal na zem nemálo krvi.

Tie chápadlá boli niečo čo som neočakávala že spraví. No čo som mohla očakávať.. bol to démon, o nich sme vedeli len pramálo a ich výskyt nebol vôbec pravidlom.. aj keď poslednú dobu.. ja som sa teraz sústredila hlavne na to, aby som spolu s ostatnými vybehla z miestnosti. V tom som ale začala letieť k zemi. Okolo mojich nôh sa obmotali chápadlá a ja som druhý krát nepríjemne treskla na podlahu. Nehovoriac o tom, že keď som sa pretočila na chrbát, ďalšie ma takmer omráčilo tým, jak mi vrazilo do tváre. V ústach som pocítila krv, rovnako ako aj na mojej pokožke. Ani som si neuvedomila ako mi pri tom z rúk vypadla moja kopija. Úprimne som si myslela, že je koniec, že ma démon stiahne k sebe a roztrhá na kúsky, No chápadlá povolili a ja som za to znova mohla ďakovať len Dexovi. Keby že je čas..  S vypätím všetkých síl som sa vyšvihla na nohy a na jeho príkaz som len letmo prikývla. Nemala som čas tam stáť, musela som utiecť.. keby že ma niečo trafí tento krát, pravdepodobne by som to už neprežila. Keď som prebehla cez dvere, v podstate som sa hneď otočila a rukami som namierila k dvojkrídlovým dverám. Čakala som na Dexana.. či sa odtiaľ dostane, alebo nie. Vedela som že bude zranený no netušila som, ako zle na tom je. Predsa len som nemala čas zaoberať sa ním. AJ ja som chápala že som jednoducho bola dôležitejšia, než on. Nechcela som ho tam zatvoriť a uväzniť, no tiež som nemohla riskovať dlho. Teraz to bolo to len na ňom.

Na miesto kde pred momentom stála Hana dopadol ďalší tucet chápadiel, ktoré silným nárazom skoro prerazili stenu. Ak by ju trafili tieto útoky, ležala by mŕtva, s kosťami na padrť. Konečne sa jej podarilo vyšmyknúť spod úchytov démona a vybehnúť von, cez zatvárajúce sa väzenie. Nebola na tom najlepšie, no na podobné zranenia mohla byť zvyknutá. Hlava ju poriadne bolela, ako každá časť tela, kde dostala úder. Otras mozgu bol možnosťou, rovnako aj vnútorné krvácanie, ale nebolo to nič čo by liečitelia nemohli za čas vyliečiť. Dexkan v miestnosti zostal ako posledný, a práve preto si vyslúžil celú dávku chápadiel - bol teraz jedinou osobou stojacou v jeho ceste za Hanou. Akonáhle bola Hana v bezpečí vonku, otočil sa na útek ale baráži temnoty sa nebolo možné vyhnúť. Niekoľko rán do chrbátu Dexa zrazilo na zem a nemajúc svojej zbroje, prišiel by o rebrá. S vyrazeným dychom sa z posledných síl postavil a potácavo preskočil cez roztvorené dvere. No démon ho nenechal uniknúť tak jednoducho. Za prsty na ruke ho schytila jedna z čiernych končatín, a nech Dex akokoľvek chcel, temnota sa nepustila a hrozilo že väzenie sa uzatvorí priamo cez jeho vystretú ruku; tá stále z časti zostávala v miestnosti. V takomto bleskovom momente mu nemohol pomôcť nikto, všetci postávali ďalej za dverami. Dex druhou rukou schmatol svoju dýku a jediným švihom si odťal niekoľko vlastných prstov. Z kýpťov vystrekla krv, no Dex preletel niekoľko stôp do chodby, a bol voľný. Chápadlá sa vtlačili za dvere, no väzenie sa konečne uzatvorilo a chápadlá odseklo. Tmavé končatiny dopadli na zem, kde sa s dymom a syčaním roztápali, zanechávajúc po sebe mláku niečoho čo vyzeralo ako smola.
Na chodbe sa už za krátko rozľahol chaos. Do úzkeho koridoru sa musel natrepať snáď celý palác. Stráže sa snažili vytvoriť poriadok a upokojiť personál, no neboli v tom príliš dobrí. Mnohí sa obávali o zranenia či dokonca smrť Hanazsy, ich panej. Liečitelia sa predrali cez dav, a mnohí z nich sa vrhli k Hane, ktorá bola na tom pravdepodobne zo zranených najlepšie, no... nechceli riskovať jej hnev. Niektorí si však vybrali najvážnejšie prípady. Zdalo sa že mnohí očakávajú nejaké príkazy, vojaci boli zmätení a nevedeli čo robiť skôr, kapitán bol v bezvedomí, a Dex pomerne v zlom stave.
Následne sa do chodby dostal aj dobrý priateľ a osobný radca Hanazsy, Malyon. Z ustarosteným, ba vystrašeným pohľadom, sa sklonil k Hane a napriek sťažnostiam medikov ju pevne chytil za obe plecia.
''Hana. Žiješ. Počul som hrozné veci...''