Nové zistenia

Majsterka zobrala knihu do rúk a opatrne ju položila na stôl. Jej názov si ani nevšímala, teória Lillien sa jej očividne zdala strelená. Tak aspoň naznačoval výraz jej tváre. No teraz sa tvárila nahnevane - na Anema, pretože spomenul vlkena, a Lillien, ktorá hovorila ďalšie hlúposti, a tieto hlúposti už vôbec nedávali zmysel.
''Pravdivé? Najdôveryhodnejší?!'' Zrúkla Pheys a prudko sa zdvihla zo stoličky. Nechýbalo málo a majsterka by ju poslala na liečenie, možno do blázninca. Anemos sa nad jej slovami nechápavo pozastavil, ale nerobil z toho taký rozruch ako Pheys.
''Tá beštia skoro zabila tvoju kamarátku! Skoro nás pozabíjal všetkých! A ty mu chceš... veriť?''

Lillien Celentia

Presne túto reakciu som aj očakávala. Bola pravda že takmer roztrhal Emetu na kúsky a v podstate ju aj z časti roztrhal ale... ale.. Keď sa Pheys prudko zodvihla zo stoličky, len som sa jej pozrela priamo do očí.. priamo jej. Anemos to zobral lepšie, za čo som bola rada.
"Paradoxne, áno." Odvetila som tento krát chladne.
"Komu by som mala veriť viac? Vám? Majstrom? Moja nie tak úplne vlastná matka ma celý život klamala.. všetci majstri tiež." Aj keď som očakávala, že by sa začali vyhovárať že byt o bolo na moju ochranu a tak.. ale pred čím? Aj tak som stále bola zavretá v Engenirthe.
"Navyše, šepot.. tam.. tam sa nedá klamať a *on* má pravdu. Vlken je verný svojmu pánovi, nech už sa jedná o kohokoľvek. Je to jediný tvor o ktorom viem, čo ho poháňa, jediný ktorý sa predo mnou na nič nesnažil hrať. Em mám rada, naozaj rada, ale ten kto vyprovokoval boj ste bola vy majsterka Pheys." Bola pravda že som sa trocha rozohnila. Možno som si aj zaslúžila facku no, bola som naštvaná. Navyše som hovorila pravdu. Z Emetinho zranenia som ju obviňovala. Vlken nemal na výber, mi áno. Práve to že bola Pheys príliš sebavedomá malo za príčinu Emetino zranenie.

Aj napriek tomu že majsterka oplývala prirodzeným rešpektom, aj ako učiteľka, nesnažila sa ho využiť a na Lillien zniesť svoj hnev a nahovoriť jej ďalšie hlúposti, akoby stále mala desať rokov. Možno kdesi v hĺbke duše si myslela presne to isté čo teraz Lillien vyslovila, možno s tým aj súhlasila, no nechcela na to pomyslieť, povedať to sama... a teraz jej to bolo vykričané rovno do tváre. A Pheys s tým nemohla nič robiť; len mlčky súhlasiť. Mala pravdu, Pheys vo viacerých bodoch tejto úlohy zlyhala, a neurobila správne rozhodnutia, nech sa v tej chvíli zdali akokoľvek rozumné. Nech by sa na Lillien oborila akokoľvek, nemalo by to zmysel, a klamala by sama seba. Nebolo sa pred čím obraňovať, jedine pred svojím svedomím.
''Ver mi, mnohí z nás sami nerozumejú prečo sme ťa mali držať ako tajomstvo. Je mi to naozaj ľúto, ale prianie našej kolegyne a dobrej... priateľky by sme nikdy nezradili. Som si istá, že jej rozhodnutie... ponechať ťa tu, bolo z dobrého dôvodu. Verím tomu. Tvoja matka bola dobrá žena.'' Odvetila potichu zo sklonenou hlavou a pozrela priamo na Lillien. Potom len súhlasne prikývla.
''Dúfam, že vieš čo robíš.''
Anemos sa usmial, znova vo svojej vždy-veselej nálade, a podišiel ku dverám.
''Nasleduj ma. Mám nápad.''

Dostať sa do väznice k vlkenovi nebol až taký problém, keďže Lillien mala po svojom boku majstra. Tí sa tu mohli voľne pohybovať, ani sa to nezdalo podozrivé. Problém nastal až keď ste priamo plánovali vstúpiť do cely, v ktorej bol vlk zatvorený. Pred dverami stáli dvaja Lovci, a na stoličke pred celou posedával akýsi mág. Nebol to majster, ale skôr jeden z výskumníkov, možno učiteľ. Tváril sa pomerne zronene. Anemos k nemu zamieril.
''Goly, zdrav, čo sa deje? Počul som že z neho nevedia nič vytiahnuť ani naši priatelia Lovci.'' Povedal nahlas, tak aby to Lovci počuli, pričom sarkasticky zvýraznil slovo ''priatelia.'' Nemal ich rád, a to ani ostatní majstri, ani len sama Awcelen.
''Nem... neviem ako je to možné. Musí byť naozaj silný. Nikto... nikto nedokáže odolať Lovcom. Nevytiahli sme z neho ani jednu jedinú spomienku, nič, absolútne nič. Neviem čo si počať. Awcelen z neho chcela všetko ešte pred popravou, ale takto...'' Posťažoval sa Goly, podľa všetkého už bol celkom zúfalý. Ako to však vlken robil? Goly mal pravdu, schopnostiam Lovcov, aspoň čo sa týkalo pamäte, nemohol odolať len tak niekto. Muselo ísť o mocných mágov, ba draky, no bol to len vlken. Mocný vo svojom vlastnom spôsobe, ale stále smrteľník, jedinec jednej z rás.
''Preto poslala Awcelen mňa. Mám na to... svoju metódu. A ona mi verí. Svoje informácie budeš mať za krátku chvíľu, uvidíš.'' Odvetil Anemos zo svojím širokým úsmevom, a Goly, ako jeho kolega a priateľ, nemal dôvod neveriť mu. Rozhodil rukami a potom len pokynul k dverám cely. Lovci Anemovi verili rozhodne menej. Trvalo im chvíľu kým ustúpili, a aj potom sa zdalo, že cez ich masky na majstra vrhajú nedôverčivé, vražedné pohľady. Ale pri nich sa to tak zdalo vždy...

Cela bola vlastne kamenná miestnosť v tvare kocky, úplne prázdna, len v strede ležal kváder na sedenie či ležanie. Steny cely boli nabité ochrannou mágiou, cez ktorú by prerazil snáď len nejaký drak. A ani draci možno nie. Dvere boli vlastne súčasťou steny, a keď sa za vami zatvorili, splynuli do kameňa, takže sa zdalo, že cela nemá východ. Bolo to výhodné, pretože vás nikto nemohol počuť.
Na posteli posedával vlken samotný. Pri vašom príchode otvoril oči a pozrel sa na nových návštevníkov.
''Môj Pán stále vyžaduje tvoj príchod. Rozhodla si sa mu vyhovieť?'' Spýtal sa s celkom vážnou tvárou. Očividne nemyslel na nič iné, len ako čo najlepšie slúžiť svojmu Pánu. Ani len ho nezaujímala smrť, či jeho nadchádzajúca poprava.
Anemos Lillien poklepal po pleci.
''Nemáme dlho. Goly si čoskoro uvedomí moje klamstvo, a keď to zistí Awcelen, sme v... hlbokej diere.''
Vlken ho ignoroval, a hľadel priamo do tváre Lillien, stále s otáznikom v očiach.

Lillien Celentia

Vedela som že Pheys nemá zlú osobnosť a že ju pravdepodobne moje slová ranili. No musela som ich použiť, ako inak ju presvedčiť? Keď začala rozprávať o mojej matke, pohľad mi na chvíľku potemnel.
"O čom to hovoríš?" Pousmiala som sa a len som pomaly následovala Anemosa.
".. moja matka... je vo vzťahoch.. na úrovni trolla." Bolo jasé koho tým myslím a snáď každý človek ktorý sa kedy s Joycelen stretol, by tomuto vtipu, či skôr narážke, rozumel. Možno by sa tomu aj zasmiali, keby že nie je situaćia taká, aká je.

Anemos ma sprevádzal, teda ja som skôr sprevádzala jeho. Preto nebol problém dostať sa do Vlkenovej cely. Síce pred ňou stálo niekoľko strážnikov ale.. malé klamstvo a mi sme mohli vojsť dovnútra. Awcelen sa o tomto určite dozvie a práve teraz celé moje krytie padne. Tak nech..
Vlken tam čakal, ako keby čakal len na mňa. Vlastne mi patril aj jeho uprený pohľad. Anemos ako keby tam ani nebol.
"Ak má odpovede.. tak áno." Odvetila som mu a pomaly som k Vlkenovi podišla bližšie. Bola som zvedavá ako.. naozaj mocný bol.
"Hovoril si, že si schopný prelomiť ten blok. Si schopný spraviť to aj teraz?" Spýtala som sa ho. Bola to priorita číslo jedna. Aspoň teda pre mňa.

''Pán má mnoho odpovedí na mnoho otázok... možno odpovede na tvoje otázky, možno na otázky niekoho iného. Ak neviem tvoje otázky, nemôžem ti odpovedať pravdivo.'' Odvetil vlken. Jeho slová dávali zmysel, predsa len, ak niečo jeho Pán nevedel, asi ťažko by mohol odpovedať. No podľa jeho tónu sa dalo vyčítať, že áno, Pán prozaicky oplýva znalosťami, ktoré sa k bežnému smrteľníkovi nedostanú, ak to bolo čo chcela Lillien počuť.
''Vie o tajomstve Engenirthu. Vie o veciach, ktoré ani mnohí z týchto tvojich majstrov nevedia.'' Pokračoval, pričom pri zmienke o majstroch sa letmo obzrel na Anema.
''Mne však o tom nehovorí. Na čo by aj? Na tú otázku nevyžadujem odpoveď, netýka sa ma. A ak sa chceš niečo dozvedieť, polož otázku. Musíš sa ho spýtať sama.'' Dopovedal a zatvoril oči. V jeho pohľade pohrávala neutralita, ale aj pokoj a rozvážnosť. Hrozba smrti ho vôbec netrápila.
''Stále tomu nerozumieš. Som ústami môjho Pána, môžem prehovoriť v jeho slovách, ale nie odpovedať. No len medzi nami... tvoj blok by odstránil ľahko.'' Dodal ešte k jej otázke ohľadne bloku.

Lillien Celentia

Jeho slová boli znova matúce. Dali sa však rozlúštiť, vlastne mi to nerobilo problém ale poniektorý moji spoluźiaci by pravdepodobne boli viac, než len stratený. Pokojne som si vypočula čo má na srdci, teda lepšie povedané jeho odpoveď. Dávala zmysel no úprimne by som uvítala stručnejšiu odpoveď. naozaj som netušila ako môže byť tak kľudný. Napadla ma však otázka, ktorú by možno ako vlken mohol.. poznať.
"Niekde v Engenirthe, by sa mal nachádzať drak. Alebo aspoň jeho.. prítomnosť, mágia.. vedomie, neviem to presne popísať. Jeho meno je pravdepodobne Dunalynus. Mal milú, Salyu, hovoria ti niečo tieto mená?" Spýtala som sa no nebola to moja jediná otázka.
"Ak áno, vieš či je Salya na žive? Prípadne.. vieš ako by sa dal tento drak oslobodiť?" Bolo ťažké vyjadriť sa v dračom jazyku tak, aby to znelo tak ako som chcela aby to znelo. No stále som to zvládala, bola som v ňom predsa len naozaj dobrá.

Vlken pokrútil hlavou. Už raz povedal že odpovede na žiadnu z jej otázok nevie, ani nemá dôvod vedieť.
''Musíš sa ho spýtať sama. Lokáciu môjho Pána poznám len ja.'' Odvetil jej a hlavou naznačil na dvere cely, alebo aspoň na stenu, za ktorou stáli Lovci.
''A stále ju poznám len ja.''
Týmto všetkým naznačoval len jednu očividnú vec, no to sa v tejto chvíli zdalo nemožné. Ako by ste sa vôbec z tejto hĺbky Engenirthu dostali? Po ceste by na vás čakalo mnoho nástrah, najmä Awcelen a jej posluhovači.

Lillien Celentia

Takže som ho predsa len nepochopila úplne. No nevadí stáva sa. Tento deň bude ešte náročný. Pohľadom som pozrela na majstra, následne na dvere ktoré však splinuli zo stebou a znova na vlkena. Chcel odtiaľto ujsť? Ako? No keď som s ním bojovala.. a videla čo dokáže, možno toho predsa len bude schopný. Ak poznal tajomstvá Engenirthu, alebo aspoň tie ktoré mu mohol prezradiť ten jeho pán..
"Veď.." Vyzvala som ho následne. Nevedela som čo presne spraví, ako sa to pokúsi spraviť. Pravdepodobne mu aj zablokovali využívanie mágie, nie? No vidieť ho v akcii, ak sa teda niečo stane, bude viac než zaujímavé. Niečo mi hovorilo že nebol ten typ, ktorý by zbytočne preceňoval svoje vlastné schopnosti a mal by skreslený úsudok o nich.