Nové zistenia

Majsterka pozrela na Lillien a bez slova obrátila pohľad naspäť na miesto, kde vlken ležal.
''Nie som si istá. Je to možné. Ale...'' Hovorila, no prerušilo ju hlasité vrčanie, ozývajúce sa od mŕtveho vlkena. Podľa jeho hlasu sa nezdalo že by zomrel. Ako to vôbec bolo možné? Dym zmizol, prach sa usadil, a vlken tam bol, ležal na zemi, a zhlboka vydychoval.
Niekoľkokrát sa buchol do brucha, potom to hrude, a v jeho papuli sa znova objavila tá oranžová žiara, vyhňa, akoby ste pozerali do papule draka. Hlasito kašlal a zdalo sa že zomiera. Jeho kožuch bol strapatý, zničený, celý od krvi... no potom začal chrúmať. Nech to bolo čokoľvek, čosi vo svojich ústach drvil a hltal. Majsterka to znepokojene sledovala; sama si nebol istá čo presne vlken robí. Ale neznamenalo to nič dobré.
''Pre Pána čokoľvek... Božiu krv k nemu dovlečiem ak by ma to aj život stálo.'' Mrmlal si potichu, no Lillien jeho slová začula. Majsterka k nemu rýchlo pribehla, ale vlken mávol rukou a vytvoril okolo seba silové pole, ktoré ju na moment odrazilo.
''Myslel som, že sa zaobídem bez kameňa, ale... je vás moc. Ako komárov.'' Zasmial sa vlken smerom na majsterku a pomedzi to začal znova kašľať krv.
Z vlkena začali vychádzať energetické výboje, snažil sa postaviť, a nahlas zavýjal, akoby bol v ukrutnej bolesti. Surová energia vás oslepila. Mohol zožrať nejaký adrenalín? Nejaký artefakt? Majsterka radšej odstúpila, priblížiť sa k nemu nebolo v tejto chvíli možné.
''Pripravte sa.''
Energia náhle opadla, a na mieste kde bol predtým vlken teraz stála... beštia. Nebol to vlkolak, ale niečo horšie. Jeho svaly narástli, aj jeho výška, tvár sa z pomerne kultivovanej zmenila na zvieraciu, a v jeho očiach sa akoby stratil všetok rozum. A jeho pohyby sa zrýchlili. Stal sa zverom, niečo porovnateľné s vlkolakom. Ale kým pri ostatných to bola premena z pôvodnej podoby, u neho sa premena stala z prvotnej podoby, ktorá už sama o sebe bola hrôzostrašná.
Rýchlym behom sa vydal k vám. Nechodil už po nohách, ale po všetkých štyroch. Ardry vyskočila do vzduchu, zmenila sa na orla, a chcela uniknúť na oblohu, no vlken bol príliš rýchly. V podobe orla ju schmatol za jedno z krídel a plnou silou hodil o zem. Orol zhlboka zapišťal a spadol na zem. Ardry šmaril o zem tak, že upadla do bezvedomia. Premenila sa naspäť, a ak by nebolo majsterky, bola by Ardry mŕtva. Vlken ju chcel prebodnúť pazúrmi, no Pheys vletela pred ňu, a do vlkena vrazila tak, že sa mierne zapotácal. Ale jej útok neurobil nič. Schytil majsterku do oboch láb, a hrubo stláčal jej hruď. Obe jej ruky chytil, a nemala šancu sa dostať z jeho zovretia.
Emeta vrazila štít do zeme, zdvihla kopiju, z ktorej smerom na Pheys preskočilo lano energie. Musela sa zblázniť - bez rozmýšľania použila schopnosť, ktorá sa nazývala aj obetou. Spojila sa s telom majsterky a preberala akékoľvek zranenia a traumu svojho cieľa. Emeta sa v momente zložila na zem, jej hruď viditeľne stlačená, a nahlas od bolesti kričala. Ale aspoň dala majsterke šancu uniknúť.

Nakoniec som predsa len mala pravdu. Nezomrel. Moje tušenie sa potvrdilo, aj keď na chvíĽu to vyzeralo tak, že melie z posledných síl. Samozrejme to by v rukách nemohol magické, niečo. Teda viac v ústach než v rukách. Nemusela mi hovoriť, aby sme sa pripravili.. niečo  sa.. stane. Tá energia ktorá z neho zašala sálať. Čo to bolo zač? Ako mohol byť tak silný? Tak nejak som pochybovala, že by ma pri jeho pokuse o moje prenesenie k tomu jeho pánovi nezabil. Ardry sa dala na ústup, čo sme mali spraviť aj mi. Bol však rýchli a nenechaj ju utiecť za žiadnych okolností. Vlastne ju takmer zabil. Ani som sa nenazdala a pozerala som sa na jej bezvládne telo a na to, ako drtí majsterku, ktorá sa mu postavila do cesty. K tomu Emeta, ktorá sa začala zvíjať od bolesti.. Ja som rýchlo zasunula meč späť do pošvy a rozbehla som sa k Ardry, ktorú som si prehodila cez ramená. Spolu s tým brnením to bola clekom váha no, stále som to nejak zvládala. nenapadlo ma nič iné, len majsterke pomôcť tým, že som na Vlkena poslala sériu magických projektilov zo surovej mágie. Mohla by som využiť ľadové bodce ale tie by ma viac unavili.

''Tak sa ukáž, drak!'' Zaručal vlk smerom na Lillien a majsterku odhodil na bok aby mohol uhnúť jej projektilom. Ublížiť Pheys už nemohol, no Emeta prebrala viac zranení ako by zvládla, a bezvládne ležala na zemi. Jeho hlas sa zmenil, už neznel ako by patril inteligentnému tvoru. Pripomínal hlas, ktorý dokázala Lillien niekedy použiť, ale v ešte viac beštiálnej forme.
Priskočil k Emete, poľahky ju schytil, akoby nevážila viac ako steblo trávy, dvihol ju a hodil o zem. Emeta zaúpela, a bolestne skríkla. Vlken sa zasmial, jednou nohou stúpil na jej chrbát, aby sa nemohla pohnúť, potom oboma rukami chytil jedno z jej krídel a... potiahol. Urobil to úplne bez problémov. Z úst Emety vychádzal srdcervúci výkrik, ako sa jej krídlo oddeľovalo od tela, počuli ste trhanie kostí, zdecimované šľachy, a rieka krvi ktorá sa spustila z diery, kde predtým mala krídlo.
''Kde je ten drak?! Ukáž svoju krv! Ukáž svoju pravú tvár!'' Zakričal hrubo znova na Lillien a pohybom končatín naznačil, že Emete odtrhne aj druhé krídlo, alebo jej dupne na krk a na mieste ju zabije.

Upustil majsterku no aj ona vyzerala tak, že je mimo, navyše Emeta bola v bezvedomí a tak mu nerobilo problém ju dostať.. útek naďalej nebol riešením.
"EM!" Zakričala som až zúfalým hlasom a Ardry som rýchlo položila na zem. Jej krik, neskutočný uši drástajúci krik. Niečo sa vo mne zlomilo. Nejaká.. bariéra? hranica? Moje telo zachvátilo iNśtinkívne správanie a sama som si neuvedomila, že moje oblečenie zachvátili plamene z toho, aká horúčava z môjho tela začala vychádzať. Chcela som na vlkena zakričať druhý krát. Neboli to však slová. Sama som nespoznávala môj hlas. Bol to rev. Hrôzostrašný dominantný rev ktorý pripomínal .. čo vlastne pripomínal? Nikdy pred tým som nič také nepočula. Helma mi opadla z hlavy a na čele sa mi objavili dva hrbolce, oči žiarili krvavo červenou farbou a vnútrajšok úst, podobne ako u vlkena, pripomínali vyhňu. Vychádzal mi z nich sústavne rozžeravený vzduch.. a ten nával energie. Keby že sa moje zmysli neupnú len na tú jednú vec, pravdepodobne by som sa zostala na mieste čudovať. Teraz som ale bola zaslepená. Zaslepená Emetininým krikom, hnevom ktorý ma zavalil ako prívalová vlna. Koža, látka a remene na mojom brnení sa začali roztápať a horieť no stále držali, až na rukavice, tie mi prerazili pazúre ktoré sa stali súčasťou mojich rúk.. a práve s nimi som sa po rýchlom presune k vlkenovi zahnala do smeru jeho hrude, srdca, ktoré som ako keby chcela.. rukami vytrhnúť.

Vlken sa víťazoslávne zaškeril a pustil Emetu naspäť na zem. Dlho ste nemohli bojovať. Bez pomoci by za krátku chvíľu vykrvácala.
Na jej útok dokázal reagovať rýchlo. Lillien sa v tejto forme nachádzala prvýkrát, a aj keď to z veľkej časti patrilo pod prirodzený inštinkt, takúto moc nikdy neovládala. Jej reflexy sa výrazne zrýchlili, zmysly zlepšili, ale obrovská rýchlosť bola obrovská rýchlosť. A vlken vo svojej forme bojoval pravdepodobne už celý život, takže v tomto prípade sa o skúsenosti nedalo ani hovoriť. No aj on vedel že ide o prvotnú dračiu formu, a to samotne predstavovalo problém. Ale ak by si Lillien nedala pozor, vlken by porazil.
Presne vypočítal čo Lillien urobí. Vo chvíli ako začala svoj útok, presunul sa na jej bok a obrovskou labou do nej šľahol. Za bežných okolností by ju tento útok možno aj zabil. Vlken sa trafil a Lillien odletela do jedného zo stromov, ktorý telom prerazila. Vďaka ochrannej vrstve energie však pocítila len minimálnu bolesť, a o zraneniach sa nedalo hovoriť.

Jeho úder v podstate roztrhal brnenie, ktoré som mala na sebe. Predsa len to neboli žiadne ťažké pláty a ja som ho dosť poničila už svojim, dalo by sa to nazvať aj precitnutím. Bol skúsenejší no úprimne som nad ničím takým momentálne nerozmýšľala. Bola som mimo, moje logické uvažovanie bolo otupené a ja som v očiach videla len jeden cieľ, jeho. Dokonca som sa ani neunúvala zo zeme zobrať meč. Bol odo mňa ďaleko a teraz som mala efektívnejšie zbrane. Prerazila som strom cez ktorý mnou hodil no cítila som len minimálnu bolesť a hneď som bola späť na nohách. Môj útok však momentálne nebol založený len na hrubej sile, teda ako sa to zobralo. Po ceste k nemu som zo zeme zobrala časť stromu, ktorý som pred tým prerazila a hodila som ho na vlkena, po čom som sa po ňom rozbehla v sérií zbesilých úderov, sekov "pazúrmi" a dokonca aj kúsancov či kopov.

''Tá zbesilosť ti prinesie smrť!'' Zaručal vlk smerom na Lillien. Kým on mal myseľ pomerne vyčistenú, najviac ako to bolo v takejto forme možné, Lillien svoje pocity ešte nedokázala kontrolovať tak dobre. Ale aspoň sa mu vyrovnala na úrovni fyzickej sily.
Vlken si všimol letiaci strom, vyskočil naň, a zoskočil, pričom plánoval pristáť rovno na bežiacej Lilly. Z pádu chcel využiť svoju plnú váhu a kopnutím ju zaraziť do zeme, čo by ju v najlepšom odstavilo. Lillien sa mohla obrániť rukami alebo mohla pokračovať v behu dopredu, no na mágiu nezostával čas, a ani na zastavenie a efektívny protiútok.

Bola pravda že moja myseľ bola zatemnená zbesilosťou a hnevom, no stále ma ovládaly inśtinkty a nič nie je ťažšie, než predvídať inštinkty.. niekoho, nejakého zvera. Človek si nikdy nemohol byť istý čo spraví. Tie mi teraz radili pomerne jednoduchú vec, nenechať sa trafiť padajúcim vlkenom. V podstate som tiež skočila, ale pred seba. Vyhla som sa tak jeho dopadu a keďže som skočila do kotúľu, už som znova bola na nohách a odrazila som sa jeho smerom. Tento krát som sa skôr snažila vyškriabať na jeho chrbát, udržať sa tam a dobíjať sa cez jeho pokožku, prinajlepšiom mu aspoň ukusnúť ucho, čo by muselo v mojom momentálnom stave nehorázne páliť.

Vlken si to v momente uvedomil, a akonáhle Lillien vyliezla na jeho chrbát, plnou váhou sa hodil chrbátom na zem. Ak bola prichytená a rýchlo neodskočila od jeho tela, vrazila do zeme a následne ju zavalili stovky kilogramov váhy. Takým nárazom by v zemi minimálne urobila poriadnu dieru.
Majsterka sa medzitým dala dokopy, odniesla Emetu z dosahu vášho boja, a snažila sa zastaviť prudké krvácanie. Nebola odborníčka na liečenie, ale dokázala oddialiť blížiacu sa smrť. Ošetriť Emetu nemohla, potrebovala skutočného doktora, a to čo najrýchlejšie. Ardry tiež nebola v najlepšom stave, ale rozhodne nie v ohrození života.
Nezostávalo nič iné, len pomôcť Lillien v boji. Vlken by vás nepustil, neunikli by ste z dvoma zranenými spoločníčkami. Bolo treba sa ho zbaviť, tak ako to podľa plánu malo byť. A zo stavom, v ktorom Lillien bola, ste aj mali šancu...
Pheys využila to že vlken prakticky ležal na zemi, a musel sa postaviť. Priskočila k jeho hlave, v ruke nabrala energiu, a nepríjemne ho lakťom trafila priamo medzi oči. Vlken zaskučal, a rukou sa pokúsil majsterku odraziť, no dokázala rýchlo zareagovať. Tento úder ho na pár momentov omráčil.

Nestihla som uhnúť, takže ma zavalila pomerne veľká váha od vlkena, ktorá spravila spolu so mnou v zemi dieru. Začala ho však zamestnávať majsterka, ktorá počas nášho súboja pravdepodobne zastavila kritické časti zranenia Emety a vrátila sa pomôcť mi. Pravdepodobne som ju potrebovala. Bola som otrasená no malo to aj svoju výhodu. Utiahla sa moja divoká stránka a ja som znova začala rozmýšľať, aspoň trocha. Aj keď som mala nepredstaviteľné nutkanie po Vlkenovi proste skočiť a rotrhať ho v rukách, dokázala som tomu odolať. Pozviechala som sa zo zeme a všimla som si, že bol nejaký čas vlken mimo. Využila som to teda na útok. Nenapadlo ma však nič iné, len mu vraziť do oblasti lebky. Mohlo to byť podivné no nebola som zvyknutá na niečo ako pazúre a jednoducho som s tým nevedela .. bojovať. Síce som nabrala znova moju racionálnu časť mysle, malo to aj nevýhodu práve v tomto podaní.