Vnútorný nepriateľ

Mal zamyslene prikývol a tiež sa zapojil do diskusie.
Prapodivný materiál, to iste. Nikdy som niečo také nevidel. Jedine... v hlbinách jaskýň. Ale ako by valeáni mohli mať kryštály odtiaľ? To nedáva zmysel. Povedal a nechápavo sa zamračil.
To dievča bude vedieť čo to je zač. Necháme to tu, vnútri a budeme dúfať, že to nie je niečo nebezpečné. Povedal Mal napokon a všetkých z budovy vyhnal.

Kapitána aj Daga následne pozval do svojho domu, kde predstavil svoju ženu Labi - dalo by sa povedať, že manželku - ale koboldi nemali žiadne tradície čo sa týkalo sobášov. Jednoducho spoločne žili a spoločne mali malé štence. Tie však o takomto čase spali. Ich domec bol malý, ale za to útulný a príjemný. Labi oboch trpaslíkov ponúkla akýmsi nápojom, ktorí bol pre koboldov tradičný. Chutil zvláštne, ale za to výborne - jeho chuť bola veľmi sladká. Mal svojej žene vyprával o valeánke a o tom ako si myslel, že našiel legendárnu letomantulu.

Ani ste si nevšimli ako čas letel. Po tom ako vám Mal ukázal prekrásne jazero za ich osadou, slnko začalo padať z oblohy a obloha nadobúdala krvavé odtiene. Na druhej strane, smerom na východ, sa však na oblohe preháňali tmavé oblaky. Mal vás oficiálne pozval na večernú hostinu. Tá mala pred hlavnou budovou, ktorá sa týčila v strede osady.
Nízke stoly boli prestreté na niečom čo by sa dalo nazvať jadrom osady, no prakticky to bol len ostrihaný trávnik na ktorom boli položené drevené latky, ktoré vytvárali akúsi pevnú drevenú plošinu. Postupne sa tam zbiehali všetci koboldi žijúci v osade a aj niekoľko iných, ktorí prichádzali z neďalekých osád. Okolím sa rozliehali príjemné vône, prichádzajúce z otvoreného okna kuchyne. Za malými oknami ste mohli vidieť ako koboldí kuchári varia, pečú a miešajú. Kvôli prichádzajúcej búrke boli nad stolmi prestreté veľké kusy látky - hostina teda bola krytá a dážd vám ju nemohol pokaziť.

Vyael sa zobudila na volanie Ratnikovho hlasu. Prvé čo si uvedomila bolo to, že jej je hnusne a niekoľkokrát ju naplo na vracanie. Napriek tomu cítila že ju zabíja jej vlastný žalúdok, ktorý akoby sa chcel dostať z jej brucha. Bolelo ju celé telo, krídla či nohy a miesto kde mala zabodnutý úlomok ju neuveriteľne štípal. Po krátkom momente si tiež uvedomila, že sa jej veľmi ťažko dýcha, vzduch sa jej lepí vnútri v ústach a prenikla ju živelná panika z nemožnosti nadýchnuť sa.
Ratnik stál vedľa postele a len sa usmieval.
Budete poriadku, bolesť, to nič. Vaše dýchanie, to je divné. Ste zvyknutá na iný vzduch, viete. Musíte preto rýchlo von, aby ste si zvykla! Dobrý čerstvý vzduch pomôže. A jesť vám treba, žalúdok je prázdny. Vysvetlil situáciu v krátkosti a pomohol jej aby sa posadila. Aj napriek celkovej bolesti cítila že chodiť môže. Stabilitu na stánie na nohách nadobudla po tom ako sa skoro zrútila do krbu, v ktorom plápolal oheň. Podarilo sa vám dostať von, kde bol vzduch skutočne lepší, a zlepšovalo sa aj dýchanie, no stále to nebolo najlepšie.
Ratnik posadil Vyael k trpaslíkom, ktorí sa tvárili začudovane, že sa valeánka tak rýchlo zregenerovala.
Kapitán ju okamžite zasypal otázkami, no Ratnik ich rýchlo zatrhol. Potrebovala mať pokoj.
Krátko po tom ako na stôl doniesli prvý chod - akúsi polievku, sa spustil mierny dážd. Po prvom zahrmení však zosilnel. Koboldi si to ale nevšímali, pravdepodobne boli na takéto počasie zvyknutí. Od toho hluku Vyael cítila že jej vybuchne hlava. Ratnik jej poradil nech sa vyberie k jazeru, kde je pokoj. Koboldi dážd nebrali ako niečo pred čím sa treba schovať - skôr sa v ňom radi premávali a považovali ho za priazeň prírody. Samozrejme, svoje jedlo pred dažďom zvykli ukrývať, preto bola táto hostina krytá.

Peklo.. začala som mať pocit, že som zomrela a naozaj som sa tam dostala. Bolo mi na zvracanie, bolela ma hlava, nedokázala som dýchať a navyše mi bolo nehorázne teplo.. ako keby ma niekto začal opekať. Pootvorila som oči a hlavu som pootočila ku Ratnikovi. Nejak som zaznamenala jeho reč. Divila som sa, že som jej rozumela. Posadila som sa, pri čom som premohla túžbu, znova sa len zvaliť na posteľ. To dýchanie mi to ale aj tak nedovolovaľo. S otvorenými ústami som sa zúfalo snažila nadýchnuť no bolo to len horšie a horšie. Keď som sa postavila, takmer som naozaj skončila ako pečený holub po incidente s krbom. Stihla som sa ale zachytiť o nejaký trám a výnimočne ho nezhodiť. Nakoniec sa mi podarilo dostať von. Za celý čas som nepovedala jediné slovo. Musela som si najprv zvyknúť na ten odporný vzduch. Najprv som si len sadla za stôl a do rúk som chytila nejaký bochník chleba, ktorý podávali s polievkou. Vyhrnuli na mňa desiatky otázok no ja som cez bolesť hlavy, hluk a stále nepríjemný vzduch nedokázala odpovedať. Znova ma zachránil Ratnik a ja som len vďačne prikývla. Postavila som sa, zamierila som si to k jazeru a vošla som do dažďa. Bol to super pocit. Aspoň ma to trocha schladilo a navyše tu bolo božské ticho. Teda, počula som hluk z večere no len tak vzdialene. Dostala som chuť, skočiť do jazierka no nevedela som či môžem... kvôli zraneniam.

Mal jim přitakal. Nikdo, ani trpaslíci, jež dlužili vesnici záchranu, tak koboldi, nevěděli co je tajemný krystál zač. Daga jen napadlo cosi o hlubinách jeskyňa odkuď by je malý kobold mohl zdát, ale pro tentokrát nad tím jen mávl rukou a dodal. Správně, ta valeánka nám to poví až se uzdraví.
Pak je Mal všechny poslal ven, Dag jen kývnul podíval se souhlasně na kapitána a pak na malého tvorečka, kterým jim asi něco chtěl. A ono opravdu. Dagonith, jeho pozvání bez okolků přijal. Přeci jen, kdo kdy byl hostěn koboldem přímo v jejich vesnici?

A tak šel, pohled jen nenuceně upíral vpřed a podíval se směrem na východ, kde se na nebi kupily kotouče temných mračen. Bylo to hřmění co dělalo předtuchu bouře? Nejspíše bude pršet. Pověděl jen na okraj, když stanuli před Malovým domem a jejich hostitel je pozval dovnitř.
Domek byl malý, ale velmi útulný. Vypadalo to že koboldi měli vše zařízené svým potřebám a naprosto nic jim nechybělo. Možná začínal chápat proč Ratnik nechtěl, aby se mast dostala k trpaslíkům. Válka se jich netýkala, žili si v jiném světě, plném blahobytu a míru a nic jim nescházelo.
S úsměvem přijal nápoj, který jim přinesla Malova žena, která se jemnovala Labi. Bylo to opravdu zvláštní setkání a tak se na něj trpaslík napil. Chuť nápoje byla zvláštní, ale výtečná. Dag již dříve zjišťoval že je spíše na jemnější a sladší nápoje než plné a škrábavé kořalky a i mladší medovina mu byla více po chuti.

A čas letěl. Mal vyprávěl o svém zážitku s valeánkou a o svém velkém snu, letomantuli. Dag se nad tím jen od srdce usmál, sny a starosti byly na míle daleko od těch, ketré měl on a trpaslíci vůbec. Docela začínal chtít, zůstat zde snad až do smrti a na bitevní pole se nevracet, ale dálné hřmění a krvavý západ slunce jej opět vrátil z této idylky do reality. Vážím si toho že nás zvete na hostinu, určitě dorazím a myslím si že kapitán taky. Je to tak? Zeptal se a s tázavým pohledem se podíval na kapitána. Nevěřil že by se zrovna on nechal o hostinu ochudit. Navíc, jak zjsitil, měl pořádný hlad.

Usadil se k drobnému stolu uprostřed osady a zkoumavým pohledem se podíval na napnuté látky, které byly napnuty nad stolem. Koboldi zjevně věděli o nadcházející bouři a enchtěli si hostinu nechat zkazit. Trpaslík pak tiše a bez řečí pozoroval celé to dění. Neměl zkrátka slov. Nádherné vůně a tolik tváří, které ještě neznal. A pak viděl tu valeánku.
Podíval se na ni překvapivým pohledem a udělal jí místo aby ji Ratnik mohl usadit po jejich boku ku stolu. Dag se otočil na kapitána a řekl. Jestli v tomhle nejsou ty zatracené čáry tak tomu nevěřím. Jak může po takovém pádu tak rychle chodit? A vůbec stát? Pak se na chvíli zatvářil mírně zaraženě, než se podíval po koboldech a ještě rychle ke kapitánovi dodal. Jen počkej, až se vrátí od toho jezera, budeme se ji zeptat na co budeme chtít. Nevěřím že je zase až tak zraněná, když mohla chodit. A vyprovodil Valeánku pohledem. Ta totiž tiše odcházela k jezírku, které jim před tím Mal ukázal.

To už se ovšem začalo podávat jídlo a Dag si vzpoměl jaký byl hlad. Po trpaslicku kývl na kapitána a řekl uctivým tónem. Na naše předky, dobrou chuť.

Kel amin! Amin naa n' llie nae honi! N' aell ner! Odsotila som muža, ktorý si dovolil nazývať sa mojím strýkom, alebo dokonca aj otcom. Nenávistne som naňho zazerala a prišla na mňa chuť zabiť ho. Bol to len taký chvíľkový impulz, ale aj ten stačil na to aby som z môjho chrbátu zložila nabitú kušu a namierila naň. Môj prst sa pomaly približoval k výstrelu. Lenias sa zatváril zhrozene a neveriacky krútil hlavou.
Ilana! Tvoji rodičia mi ťa dali na starosť! Sľúbil som im to, amada! Mankoi naa llie desha amad? Povedal Lenias náhlivo a jeho pohľad preskakoval z kuše na moju tvár. Jeho tvár som už ani nechcela vidieť.
Nikto mi ich nenahradí. Počuješ? Nikto. A už vôbec nie ty! Zrúkla som a skoro som v momente spôsobila Leniovu smrť. Môj prst bol veľmi blízko spúšte. V rýchlosti som premýšľala prečo tohto muža nezastreliť, snažila som sa nájsť aspoň jediný dôvod. Mojim rodičom ani do našej rodiny nikdy nič nepriniesol. Neobjavil sa celé roky a teraz, po ich smrti, príde a nárokuje si polovicu ich majetku. Hnev, ktorý ma premkol po jeho vyhlásení, bol neúmerný. Do tejto chvíle som sa snažila tieto pocity potláčať, no tento sviniar, Lenias, ich všetky vyplavil. Sama som už nevedela čo robiť. On nebol ten komu som sa chcela pomstiť, no v tejto chvíli, v tejto jedinej chvíli, som potrebovala úľavu.
Môj prst sa spustil na spúšť. V zlomku sekundy sa šíp vyňal z pazúrov drevenej kuše a slobodný vletel do Leniovej hrude. Ten sa vo svojich posledných momentoch zatváril prekvapene a nechápavo. Nečakal že zomrie rukou mladého dievčaťa, dcéry po jeho bratovi, ktorý tak tragicky prednedávnom zahynul aj s jeho manželkou, matkou Ilanavi. Nečakal že len šestnásťročné dievča ho bude dokázať chladnokrvne zastreliť. No to Lenias nevedel čím si Ilana, čím som si ja prešla za môj krátky život. Smrť nikdy nebola ničím vzácnym v mojom okolí. Po tom ako Lenias padol na zem a postupne ho opúšťal život, klesla som na kolená a utrela si oči. Ruka mi zvlhla. Boli to slzy? Boli, a mnoho sĺz. Pocitom som nechala voľný prechod a oni ma takto zradia. Ja predsa nezvyknem plakať! Ale... možno teraz je ten správny čas začať.
Schúlila som sa do klbka a rovnako ako pocitom som slzám nechala voľný priechod.

Preplakala som posledné dni ako malé dieťa! Mala by som sa hanbiť. Moji rodičia by boli zhrození, že som sa nechala ovládnuť hlúpymi citmi. Správam sa ako nejaké dievčatko, ako nejaké sprosté decko. Otec by chcel aby som sa pomstila. Chcel by aby som našla jeho a matkiných vrahov. Z tej fázy som sa už ale našťastie dostala. Po tom ako som vyplakala všetky slzy ktoré v mojom tele boli, som sa obrnila nenávisťou a hnevom. Už žiadne plakanie, už žiadne detinské hranie. Bolo na čase zistiť kto je vrahom a zavraždiť ho rovnako ako to urobil on jej rodičom. Po mojom boku bol stále Alo, verný ako vždy. Fretka bola so mnou odjakživa, a bola to jedna z mála pamiatok po matke. Vždy mi pomáhala, a pomôže mi aj teraz. Fretka akoby so mnou vnútorne súhlasila a po každom hádzala nepríčetné pohľady, ako by ich chcela uhrýzť k smrti. Podobne som sa cítila aj ja. Už po prvom dni pátrania som strácala trpezlivosť. Na ľudí som od hnevu vyskakovala, a hádzala po nich predmety ktoré boli po ruke. Nikto nič nevedel, ako vždy. Všetci mojich rodičov poznali, ale nikto nič nevie! Pochytila ma chuť zastreliť každého kto povedal že nič nevie o ich smrti. Boli to zbabelci, hnusní klamári. Vedel to aj Alo. Niekoľkých ľudí pohrýzol, do prstov, na krk. Tiež vedel, že sú to klamári.

Armáda? Smerom na juh? Sai thar! Pousmiala som sa. Konečne. Konečne sa moje vyšetrovanie začalo niekam hýbať, nech to je akýmkoľvek smerom. Podľa všetkého, elfská armáda z Emlrodu pochodovala na juh, smerom ku Garsternu, sídla tých malých hnusných netvorov. Podľa posledných informácií som zistila, že s vraždou mojich rodičov mohli mať niečo trpaslíci z okolia Garsternu. Neznášala som ich, ale ak to mali na svedomí... ak to skutočne mali na svedomí, dala by som si za cieľ pozabíjať všetkých, do jedného.
Ako som zistila, do armády sa pripojiť nebol problém. Bola veľká a okrem vojakov tam boli aj povozy z potravou a inými surovinami. Dúfala som že tie slúžia armáde a neplánujú ich darovať tým trpákom. Moju prítomnosť si nikto ani nevšimol a tak som sa pohodlne zviezla na jednom z kočov nesúcich kvalitné a čerstvé jedlo.

Krátko pred príchodom do Garsternu som sa z pochodu armády vytratila a zašla do najbližšej dediny. Niekto tam musel niečo vedieť. Ak to trpáci urobili, musia o tom vedieť. Akcie proti elfom neboli niečo bežné. Mala som svoje pochybnosti že by si tie zakrpatené potvory dovolili takto priamo útočiť na elfov, no všetko bolo možné. Predsa len, boli to trpáci. U nich bolo možné všetko.
V dedine do ktorej som došla už o okupácii elfov vedeli. Tá dedina, ak sa to tak dalo nazvať, bol hnus a odpor. Ako tak vôbec môžu žiť? Ako prasce! Zo smradu, ktorý sa ulicami šíril, mi prišlo zle a skoro som zvracala. Nebolo tam rušno, dedina bola prakticky vyľudnená. Vyrazila som dvere do niekoľkých domov, no boli prázdne. Pre istotu som sa v nich ničoho nedotýkala - mohlo to byť nakazené. Trpáci trpeli mnohými chorobami.
Napokon sa mi však pošťastilo. Na jednej z ulíc sedela akási hnusná žena, samozrejme trpáčka, aj s niekoľkými štencami. Prekonala som odpor a podišla k nej. Samozrejme, nejaký ten odstup som si udržiavala.
Ty! Vieš niečo o zabíjaní elfov, v poslednom čase, niekde v okolí? Povedz mi, okamžite. Vrhla som na ňu znechutený pohľad a netrpezlivo čakala na akúkoľvek odpoveď. Trpáčka nereagovala a tak som ju od hnevu kopla do nohy.
Tak vieš niečo?!
Jej hlúpe deti sa rozplakali a žena spadla do blata. Odmietavo krútila hlavou a zdalo sa, že tiež plače. Cez jej špinavú tvár to však nebolo možné povedať naisto. Potom sa načiahla za mojou nohou a ja som rýchlo musela ustúpiť. Znova som ju kopla do ruky, až žena od bolesti zavyla. Stisla som pery a vybrala kušu.
Povedz mi čo vieš! Okamžite! Lebo... lebo ťa zastrelím! Zrúkla som na ňu a žena sa pustila do plného plaču. Nervózne som zakrútila hlavou a zložila kušu. Po chvíli sa však ako tak upokojila a bola schopná reči. Trhaným hlasom mi povedala o tom ako do dediny prednedávnom došli vojaci, časť posádky, z Garsternu a pýtali sa na akýchsi elfov. A že vraj ich hľadali pre vraždu! Hnev vo mne začal doslova kypieť. Ako si ich trpáci mohli dovoliť nazvať vrahmi? Ak niekoho zabili, tak len preto, že si to zaslúžil! Moja cesta teda musela pokračovať do Garsternu, niečo čo som robiť nechcela. Predsa len, podľa slov vojakov z ktorými som cestovala to bola žumpa, hnusné a odporné miesto.
Kušu som odložila a pobrala sa preč. Nedalo mi to a do ženy som kopla ešte raz. A ešte raz. Robilo mi to dobre, mala som skutočne výborný pocit. Rozhodla som sa že ukopem každého trpáka na ktorého narazím.

Garstern bol skutočne to čo vojaci sľubovali. Celé územie, teda aj Garstern, boli pod okupáciou elfov a tak som sa do mesta dostala bez väčších problémov. Mala som pravdu, a s úľavou som si vydýchla - zásoby skutočne neboli pre trpákov, ale pre armádu a iných elfov. Trpáci, ktorí v Garsterne mali povolené zostať, boli vyhodení na ulice a stali sa z nich bezdomovci a žobráci. Proti ozbrojeným elfom nemali šancu. Ja by som ich vyhodila, alebo najlepšie všetkých popravila. Od niekoľkých vojakov som sa dozvedela, že elfská armáda nemusela nič robiť - pár dní dozadu sa vnútri mesta odohral akýsi boj, ktorý skončil smrťou Garsternských strážnikov. Brány do mesta boli následne otvorené a do mesta sa nahrnuli trpasličí utečenci, ktorých sem nechceli dovtedy pustiť. Strhol sa obrovský boj medzi dvoma stranami trpákov. Elfovia do mesta len vošli o pár hodín neskôr a bez akéhokoľvek boja ho obsadili. Trpaslíkom odňali väčšinu práv, hlavne tie vlastnícke a obrali ich o majetky. Ako prácu dostali čistenie mesta a mŕtvol, prácu za ktorú nedostávali žiadnu odmenu. Elfovia si ich prakticky zotročili, čo mi len vyhovovalo. Zatiaľ čo som od domácich trpákov zisťovala informácie o smrti elfov, spravila som si dobrú náladu bitím a mlátením tých čo nechceli povedať nič alebo sa robili že nevedia nič.

Informácia, ktorú som potrebovala, sa napokon objavila. Rozkaz na zatknutie a následnú popravu elfov, mojich rodičov, vydal kapitán posádky Garsternu a rozkaz bol vykonaný jeho podriadenými. Uvedomila som si, že všetko bolo zbytočné. Podľa slov všetkých bola celá posádka zabitá. Avšak šťastena sa na mňa onedlho znova usmiala. Mŕtvoly na hradbách stále neboli upratané, a len sa rozkladali. Smrad a zápach bol neuveriteľný, niečo čo som v živote nezažila. Ale ak bola šanca nájsť vrahov jej rodičov, všetko sa dalo prežiť.
A šanca stále bola. Medzi mŕtvolami nebol kapitán. Vedela som, že by mal iné brnenie, a ani počet mŕtvych strážnikov nesedel zo zoznamom ktorý som ráno prezerala. Chýbali minimálne šiesti. Tak kde sa podeli? Po pozornom prezretí hlavného bodu bitky, konkrétne strážnej veže, sa mi podaril úžasný objav. Padacie dvere, vedúce až do stôk. To by nemuselo nič znamenať, no rebrík ktorý smeroval dole bol zakrvavený. Niekto po ňom musel liezť, niekto zranený. Zliezť dole som sa však neodvážila. Ako najrýchlejšie to bolo možné som si zohnala plány mesta a hlavne plány stôk. Veliteľ elfskej posádky bol dostatočne milý a dovolil mi obkresliť si mestské stoky na kus látky.
Mapa však bola chaotická. Zabralo mi veľa času kým som na to prišla. Ak vošli do stôk v strážnej veži, mali niekoľko možných východov. A len jeden jediný viedol von, z mesta, za hradby. Museli vyjsť tadiaľ, bola to jediná možnosť.

Nájsť poklop problém nebol. Kedysi bol dobre skrytý a zarastený trávou, no akonáhle som ho uvidela, bolo jasné že bol použitý len prednedávnom. Znova som bola na stope. Premklo ma nadšenie z toho že onedlho možno uvidím trpákov ktorí zabili otca, mamu a brutálne ich zavraždím. Neplánovala som ich nechať zomrieť rýchlo. Oni to určite mojim rodičom nedopriali.
Poklop od východu zo stoky bol ťažký, no zo všetkými silami sa mi ho podarilo otvoriť. Nazrela som dovnútra a... a zhrozene zamrzla na mieste. Moje oči sa upierali na niečo slizké a... šupinaté. V rýchlosti s akou som moju hlavu odtiaľ dostala som si ju udrela a v očiach sa mi zaslzilo. Ak to nebol len obrovský had, tak to musel byť karisk. Garstern mal dostatočne obrovské stoky aby sa v nich mohol vyliahnuť takýto netvor. Poklop som čo najrýchlejšie zabuchla a odskočila od neho. Ku môjmu šťastiu v tejto chvíli karisk spal, inak by som pravdepodobne stratila hlavu.
Znova mnou prechádzala úzkosť. Karisk ich mohol všetkých zabiť, zjesť... nemuseli byť na žive. Ale poklop, bol predsa otvorený v poslednom čase. Musel sa aspoň niekto dostať von. Táto myšlienka ma hnala napred.

Bola som elfka, a to malo svoje výhody. Môj tréning sa v tejto chvíli hodil, bol veľmi potrebný. V lese ktorý som prehľadávala som rýchlo objavila koboldie cestičky a sledovala ich. Napadlo ma že nejakí koboldi mohli trpákom pomôcť, predsa len, koboldi boli mäkkí. To čo nasledovalo ma uvrhlo do extázy. Predomnou sa vynorila malá koboldia osada. Nechcela som byť videná a tak som ju pozorovala len z diaľky. A na neuverenie... skutočne na neuverenie, bol medzi nimi aj trpaslík. Nemal brnenie, len obyčajný odev. Ale vedela som že to je on, musí to byť on. Kapitán posádky! Zhováral sa s niekoľkými koboldami, a videla som ho smiať sa. Jeho úsmev som chcela zmazať z tej jeho odpornej tváre. Vytiahla som kušu a namierila. Potom ma však napadla geniálna vec. Nemuselo to byť len obyčajné zabitie, mohlo to byť oveľa... uspokojujúcejšie.

Z dobrým pocitom že som našla svoj cieľ som sa vrátila do Garsternu a v noci nepozorovane ukradla kelkrer z jedného z námestí. Kelkrer bol kryštál slúžiaci na priťahovanie zveri, hmyzu a iných potvôr. Elfovia ich umiestňovali na určité miesta aby sa zbavili hávede ako boli potkany. Príjemné svetlo ich hypnoticky priťahovalo. Okolo kryštálu sa v tejto chvíli hemžili desiatky potkanov a pravdepodobne stovky komárov, no mne to bolo jedno. Kelkrer som pohladením deaktivovala a vzala do rúk.

Kým som sa znova dostala do lesov, ktoré obývali koboldi a v ktorých bola aj koboldia osada, bolo skoro ráno. Na oblohe sa už takmer objavilo celé slnko. Kelkrer som zložila na jednej zo skautských koboldích ciest a nechala ho tam. Vedela som že ho zoberú k sebe, do osady a budú sa diviť čo by to mohlo byť. Spokojne som sa usmiala a rýchlo vyšla z lesa. Pri poklope do stôk som prečkala nejaký čas, chvíľu som si aj zdriemla, predsa len ten kryštál bol ťažký. Nevedela som kedy kelkrer nájdu, a kedy by ho mohli mať u seba. Skauti však zvyčajne chodievali ráno a tak ho pravdepodobne už vzali. Na obzore už dokonca slnko postupe mizlo. Musela som prespať polku dňa! Okrem toho som si všimla aj búrkové mraky, ktoré sa rýchlo blížili mojim smerom.
Ale teraz bol čas na pomstu. Podišla som k poklopu, otvorila ho a bleskovo bežala od neho. Nechcela som aby ma karisk ucítil, aby si ma všimol. Po pár minútách sa v otvore objavila obrovská hadia hlava, a následne aj jeho dlhé telo. Zatajila som dych a modlila sa ku všetkým lesným bohom aby si ma nevšimol. Plán som pár krát oľutovala, ale napokon sa karisk vydal smerom do lesa...
Bingo! Ucítil kelkrer. Ucítil ho! Ide... do ich osady! Akonáhle sa karisk stratil v stromoch, vydala som sa za ním udržiavajúc veľký odstup. Spustil sa dážď, ktorý ma príjemne schladil. Bála som sa, ale zároveň som sa spokojne usmievala.

___________________________


Hostina bola skutočne výborná. Koboldi mali malé chody, ale mali ich veľa! Kapitán si ich nevedel vynachváliť. Predsa len, obaja trpaslíci pravdepodobne zjedli viac ako celá koboldia osada! Dozvedeli ste sa mnoho príbehov ktoré vyprával Mal, Ratnik aj ostatní. Bola to veselá horda, dobré bytosti.
Ako kapitán popíjal sladký mok ku koncu hostiny, náhle akoby skamenel. Z prázdnymi očami pozeral pred seba a pohár pomaly položil na stôl.
Ten... ten kryštál. Dag, teraz som si uvedomil na čo slúži. Je to predsa kelkrer! Trpaslíkom neznámy, ale ja som ho raz, dvakrát videl! Aj ty si ho videl, ako sme boli u elfov, ešte dávnejšie! Kryštál na priťahovanie zveri. Hovoril nahlas a nadšene kapitán.
V tom sa však z okraju osady ozval srdcervúci výkrik. Všetci sa splašili a niekoľko koboldov bežalo smerom odkiaľ sa ozval hlas. Potom ste to však začuli všetci.
KARISK! KARISK! Vrieskal kobold, ktorý zadýchane pribehol k stolu.
Je... je tu karisk!
Po momente mlčania sa celá osada objavila v chaose. Koboldi od stola doslova skákali a unikali preč. Každý bežal do svojich domcov, niektorí preč z osady. A napokon ste ho uvideli. Bol to rovnaký karisk aký vás naháňal v stokách! Jediným švihom chvostu zničil tri domce pričom trafil niekoľkých koboldov, ktorí mali to nešťastie. Boli na mieste mŕtvi. Bleskovým pohybom sa vydal smerom k hostine a po ceste hltal malých nešťastníkov a ničil drobné chatky. Kapitán bez zaváhania bežal k Ratnikovej chalupe a zháňal svoju zbraň.
Dag, čo urobíme?! Nemáme šancu! Musíme... ja neviem!

Vyael

Ostávala som stáť na daždi a s pohľadom upreným hore, som si užívala ten pocit dopadajúcich dažďových kvapiek na moju tvár. Vedela by som takto stráviť naozaj dlhý čas no zrazu sa mi zazdalo, že sa zvuky z večere zmenili. Tento krát to boli výkriky a.. hluk.. ako keby niekto búral budovy, v ktorých sa Koboldi nachádzali. Strhla som tým smerom pohľad a všimla som si obrovského hada, ktorý si to rútil dedinou.. ale.. toto nebol had. S hrôzou som sledovala Kariska. Len som o nich čítala. Kariskovia rozhodne neboli nesmrteľný no nevedela som, čo zmôžu taký koboldi. Priblížila som sa o niečo bližšie no nie o veľa. S trpkosťou som si uvedomila, že ja nemôžem spraviť absolútne nič. Nemohla som poriadne ani len vystrieť a znova poskladať krídla, nie to ešte lietať, chopiť sa nejakej kopije a odlákať ho, alebo ho nejak zraniť.

Dagonith

Hostina byla.. No úžasná. Jedlo se a pilo, koboldi vyprávěli veselé příběhy a historky a Dagonith se prostě najednou jakoby odprostil od světa. S úsměvem na rtech popíjel onen sladký nápoj společně s malými tvorečky a poslouchal jejich radostný hlas. Všechen ten halas byl tak opojný až to nebylo možné.
Odproštění od vnějšího světa, od všech poviností a nočních můr a trápení. Všechno to dnes v noci vypadalo jako by si to odnesli samí lidé do těch svých zaprďených nor kdesi v Isenii.
Trpaslík velice rychle dojedl polévku a pustil se do dalšího z mnoha chodů, které se mu dnešní večer pod rukama jen a jen míjely.
Byly zde pečínky a dušené kousky zeleniny, kterou v životě nejedl, byly zde ěvci na sladko i slano a zkrátka to vše vypadalo jako nějaká neuvěřitelně živá pohádka.
Dag se ve víru té úžasné hostiny otočil ke kapitánovi. Vypadal podivně, jakoby na něj něco dolehlo a pak na něj kapitán vítězoslavně křikl. Dag se usmál, taky se rozpoměl a v mysli mu vykanul ten podivuhodný předmět, kolem něhož se hemžili komáři a pobíhaly myši. S úsměvem už chtěl něco povídat, když tu zaslechl ten hrozivý řev.

To slovo se mu do mozku zařezalo jako hrot šípu, jež by mu provrtal lebku dříkem až po letky. Cítil jak mu imaginární dřevo zaskřípalo o lebku a zanechávalo po sobě třísky. Nejistoty, obav, strachu a té podivné jiskry, která se přemění v tlak v žaludku, který opadne stejně rychle jako příjde... Karisk... Znělo to jako úder blesků a Dag cítil jako se svět kolem ně zpomaluje. Jak malí koboldi vybíhají od stolů a s křikem a naříkáním utíkají zač jim jejich živůtky stačily.
Kterak obrovský netvor zničil několik chatek a několik nešťastníků naráz zabil a zhltnul. A pak se vše vrátil odo kolejí. Nevěřím že valeáni měli ty zasrané kameny ve městech. Ten kámen je elfský, museli jej najít, pád by přece nemohl přežít! S tím se zvedl z trávy a rychlým během dohnal kapitána, který běžel pro svou zbraň. A Dag taky. Neměl an výběr a bezbraný nepůjde. Navíc, ta sekera byla jeho dědictvím! Odkazem jeho rodu!

Mal! Mal, kde je ten zatracený kámen?! Musíme ho dostat z osady! Kapitáne! To není valeánské, to nemohlo takový pád přežít, určitě to vyhrabali někde kudy prošli ti elfové.. Oh ne... Kapitána, musíme ho dostat z vesnice a zničit. Ten karisk tu sežere každého, nemáme na vybranou! A pak ten šutr rozbít. Že mně to nenapadlo dříve, ať pojdou všichni zatrolení elfové. Ale teď musíme pryč! Křikl a rozhlédl se po malém koboldovi, nebylo po něm ani slechu ani vidu. V té hrozivé vřavě to byl jen jeden ohavný zmatek. Odplivl si a vykopl dveře do Ratnikovy chatky, zbraně byly přednější, alespon´se mohli bránit i když poté co se mu před očima promítly vzpomínky na jeho druhy ze stoky, zůstal na pochybách.

Těžko říct kde zůstal Ratnik kde tomu zázračnému koboldovi byl konec, ale v chatce panovalo přítmí a tak se jen rychle natáhl pro obouručku a podíval se na kapitána. Mám plán, ale nevím... Nevím jestli to zvládneme, musíme rychle. Hlavně rychle! Dostat ten kámen z osady a rozbít jej na padrť. S tím se podíval ven.
Karisk mezitím drtil svým tělem droboučké příbytky a zabíjel jako by jej pouze tato možnost bavila a naplňovala štěstím. Otočil se rychle na kapitána a kdesi v hlubině jeho mysli mu vytanula myšlenka. Kde je ten deník? A kde se toulá ta okřídlená?! Řekl a vrthl zpět do chatky, aniž by jej zajímalo zda li je Karisk nebezpečím, po paměti převrhl malý stoleček, hledaje ten zatracený deník. Odplivl si, neměli čas. Kapitáne, podívejte se po něma pak přiběhněte za mnou, zkusím odtáhnout ten šutr pryč a dávejte na sebe pozor! jste jediný správný muž na svém místě tak mně v tom nenechte samotného! U všech předků zlomte vaz!

S tím vyběhl z chatky, pozorujíc Kariska, který si to nemilsordně razil skrz osadu. Jeho cílem musel být jistojistě kelkrar, ten kámen. Ke skaldišti to bylo ještě daleko, stihne to vůbec. U všech trpasličích králů, kteří Erasii kdy vládli, Dagontih si přál aby to stihl.
Obouručku svíral křečovitě v rukou a svíral jej prsty až si odíral kůži o tvrdé toporo sekery. Běžel seč mu síly stačily, nohy mu kmitaly a adrenalin mu bušil v bubíncích. To nebezpečí bylo hmatatelné, avšak Dag cítil potřebu tomu učinit přítrž. Tomu všemu. Ti malí tvorečkové jej zachránili, dlužil jim to a ejstli v životě někdy něco zvoral, věděl že tohle nyní pokazit nemůže.
Když doběhl k vratům skladiště, právě včas. Karisk si jistě již razil cestu a on neměl navybranou. Zdravým ramenem vrazil do křídlatých dveřích budovy a počal si razit cestu dovnitř. Musel dostat ten kámen ven!

Rozbiť kryštál, áno! Ale... neviem či to vyjde! Zakričal kapitán cez hluk a aj napriek jeho neistote schmatol zbraň a spoločne sa s Dagom vydali k budove, kde kelkrer bol. Obaja ste počas behu narazili na Ratnika, ktorý bol celý zakrvavený a na tvári mal bolestný úškrn. V náručí niesol ťažko zraneného kobolda, pravdepodobne mŕtveho alebo zomierajúceho. Povedal vám iba aby ste bežali a on rýchlo vbehol do svojej chalupy.
Kapitán pokrčil plecami a rozhodol sa teda pomôcť Dagovi z kelkrerom. Ratnik by svoje veci našiel a unikol v poriadku. Teraz na tom nezáležalo.
Obrovský karisk si postupne prerážal cestu osadou. Z neznámych dôvodov nešiel priamo ku kelkreru, ale po ceste ničil a zabíjal všetko čo mu prišlo do cesty. Ako by si za úlohu dal zničiť všetko čo uvidí. Preto kapitánovi a Dagovi zostával čas, mohli to stihnúť, možno áno, možno nie.
Ku kelkreru ste sa obaja úspešne dostali. Budova okná nemala a tak ste presne nevedeli kde sa karisk nachádza, no podľa hluku bol už blízko. Nezostávalo veľa času. Mohli to byť sekundy, nemusel už zostávať žiadny čas.
Kapitán obehol okolo kryštálu aby rýchlo zistil ako sa najlepšie dá niesť. Napokon ho zdvihol na jednej strane a Dagovi rozkázal aby ho zdvihol na druhej strane. Spoločne ste ho mohli odniesť, nebol až taký ťažký.

V tej chvíli sa však váš svet zmenil na búrku dreva, prachu a zeminy. Hluk spôsobil silné pískanie v oboch ušiach a váš pohľad sa poZ budovy sa vám nepodarilo uniknúť včas, karisk bol rýchlejší. Dopad jeho chvostu bol zničujúci. Sklad sa rozpadol ako domček z karát a vás jeho trosky zasiahli naplno. Hadí chvost vrazil priamo medzi vás a tak ste obaja od kryštálu odleteli ako hadrové bábky. Prvé sekundy ste sa nemohli nadýchnuť, triesky z dreva ste mali zapichané v tvári a všade tam, kde sa mohli zapichnúť. Kelkrer bol zázrakom nepoškodený.
Dag bol akoby priazňou všetkých bohov v poriadku. Mohol chodiť, dýchať, bolo to neuveriteľné šťastie. Kapitán však toľko šťastia nemal...
Chvost ho zasiahol priamo a v bezvedomí ležal na zemi v kope zosypaného dreva. Karisk nebol zaujatý kelkrerom. Svoj pohľad upieral na otupeného trpaslíka, ktorý ležal pod ním. Dagonith mal na jeho záchranu len pár sekúnd. Bolo to šialenstvo, ale nezostávalo príliš veľa možností.
Kelkrer, ktorý odletel niekoľko metrov dozadu, však mohol Dag uniesť aj sám a zobrať ho preč z osady.
Obe veci - zachrániť kapitána a odniesť kelkrer - stihnúť nemohol. Pár sekúnd zostávalo na jeho výber.

Aj napriek tomu čo vystrájal Karisk, som si všimla jednej zaujímavej veci. Chrobáky, ako aj hlodavce a podobne pred ním neutekali. Vlastne to vyzeralo tak, že ich Karisk priťahuje aj keď.. to bola poriadna somarina. Išla som teda cestičkou, ktorú mi viac menej vytvárali. Pred sebou som uvidela nejakú stodolu, kde práve vbehli dvaja trpaslíci a následoval aj Karisk, ktorý ju úplne zdemoloval. To čo z budovy vyletelo ma viac menej zaskočilo. Vedela som, čo to je. Teda niečo podobné sme mi Valeáni používali na vábenie vtákov či podobne.. toto muselo očividne do dediny priviesť aj Kariska, inak som si jeho chovanie nevedela vysvetliť. Nebola som ani tak ďaleko. Ešte kým stihol usadiť prach, podišla som ku kelkeru. Deaktivovať ho teraz by malo rovaký účinok, ako ho tu nechať. Teda Karisk by ale mohol zneistieť a zdrhnúť. Predsa len, nenachádzali sa priamo v dedine žiadne väčšie stromy, či vôbec nejaké stromy až na výnimky, toto proste nebolo prostredie, v ktorom sa Karisk rád vyskytoval. Odniesť ho však, mohlo byť viac než nemožné hlavne v stave, v ktorom som sa teraz nachádzala. Preto som len na neho položila ruku a na chvíľku som sa sústredila. Bol to trocha iný systém no.. nakoniec som ho vypla a s očakávaním som Kariska sledovala. Utiecť by som nedokázala a pevne som dúfala, že Karisk proste bude chcieť zdrhnúť do svojej prirodzenej oblasti.

Dagonith

Rychle, musíme ho odnést.. Pozor! Stačil jen křiknout. Jeho hlas ale zanikl ve zvuku třištícího se dřeva a padající sutě. Ten odporný srdceryvný a hlavutříštící zvuk vyplnil okamžitě celý jeho vesmír. Vytrhl jej z reality a udeřil jej plnou silou, zatímco jej neznámá síla zvedla a odmrštila jej mezi padající suť.
Trpaslík jen cítil obrovský tlak a rychlsot jakou se to celé semlelo, překvapení se v něm mísilo s úzkostí a strachem. Selhal? Zcela určitě, byla to jeho chyba, měl si více pospíšit!

A pak tvrdý návrat zpět do toho odporného a zkaženého světa. Náraz mu vyrazil dech a vytlačila všechen vzduch z plic. V uších mu nesnesitelně pískalo a neviděl nic. Byl otřesen a pak. Ta pichlavá bolest.
Všiml si že na několika místech tuniky má látku promáčenou krví a z celého těla mu trčelo tisíce jehliček dřeva, různých velikostí. Vše jej píchalo i obličej, ale.. Neměl čas. Musel se nadechnout! Sípavě zakašlal a naprázdno zalapal po dechu jako ryba vyvrhnutá na pláž. A pak ten bolestivý, ale naplňující doušek špinavého a prašného vzduchu. V ústech necítil nic jiného než prach a vlastní krev. Pokusil se zvednout, kupodivu to šlo. Mohl se zvednout a stát, nejspíše jako zázrakem neměl vůbec nic zlomeného. Kde byl kapitán? Pomalým pohybem se s dalším zakašláním pootočil...

Karisk! Obrovský netvor se tyčil nad kapitánem. Byla to jeho vina, neměl tohle dopustit. Vždyť jemu dlužil za svůj život. Sevřel se mu žaludek a koukem oka postřehl kelkrar. Ten zatracený kámen! Nedokáže zachránit kapitána a stihnout to k němu, musel se rozhodnout! Věděl to...
Svět se začal nepřirozeně rozplývat a zpomalovat. Dag ten pocit znal, přicházel před smrtí. Viděl jak vše vypadá najednou svěžeji a čistěji... Ale on už smrti unikl tolikrát! Zvládne to i teď...
Koutkem oka postřehl pohyb. Ta valeánka, co ta tady dělala? Mihlo se mu myslí. Viděl že něco dělala s kamenem, měl tedy vybráno. Pomůže jednoznačně kapitánovi. Jistěže mu pomůže, byl trpaslík. A trpaslíci nenechávali své přátele ve štychu, nebyli to lidé ani žádní jiní zbabělí obyvatelé tohoto prohnilého světa. Dlužil mu svůj život a svůj dluh splatí stůj co stůj. Natáhl se pro obouručku a zachytil prsty její chladné toporo. Prsty objaly štíhlé těžké tělo sekyry a Dag svou zbraň pevně uchopil. Prvně musel odlákat tu zatracenou bestii od kapitána.

Bylo to jen několik kroků a Dagonith se modlil ke všem předkům aby mu ještě chvíli propůjčili slávu života. Aby se karisk neotočil a nezmařil jeho snažení. Co mohl udělat? V krvi mu to naprosto vřelo. Svaly napínal až k prasknutí, věděl že kdyby do něj zakousl ostří své sekery, nezabil by jej nadobro, musel by se strefit extrémně přesně a riskoval by jistou smrt. Bude jej muset odlákat, odběhl kousek stranou.
Ano odlákat! To bylo to co potřeboval. Cestou schytil ostrý kus sutě a potěžkal ho v ruce. Zamračeně se podíval a mrštil jej po netvorovi. Tady! Tady ty mrcho! Pojď si pro mně! Křičel trpaslík a zuřivě mával před rozbitým vchodem skladu. Cítil v krku úzko a žaludek měl sevřený. Musel jednat rychle, karisk jej musel pronásledovat, jinak bude vše ztraceno.
Rychle začal ustupovat od stodoly v předtuše rychlé reakce netvora. Tohle bude jeho poslední běh, pokud vůbec. Ó, u mého otce, stůjte všichni při mně. Šeptl jen a po zaprášené tváři mu pomalu stekla slza. Dagonith se snad poprvé v životě fakticky bál. A nejen o sebe.
Nikdy nechtěl přijít o vše co na tomto světě měl. Rodiče zahynuli ve válce a v břiše Gasternu, dům mu vypálili a strážné pobyli. Zbyl jen on a kapitán... A kapitán byl to poslední co mu na tomto světě zbývalo...

Karisk sa týčil nad Dagom a kapitánom ako nejaký obor, predsa len do výšky mal niekoľko metrov. Bolo skutočne zaujímavé ako takýto tvor mohol vyrásť v stokách Garsternu, ako vôbec mohol mať potravu aby bol takýto veľký. Na tieto veci však v tejto chvíli nebol čas. Teraz išlo o život - Dagov, kapitánov, aj životy koboldov. Had sa uklonil dozadu a podľa toho bolo jasné že sa pripravuje na útok na ležiaceho kapitána. Kariskovia na väčšie ciele útočili jediným chňapnutím, čím svoje obete zabili a zároveň aj zhltli. Kapitán by nemal žiadnu šancu.
Dag na seba upozornil, no nanešťastie neúspešne. Na pár momentov sa všetko zdalo stratené, karisk pokračoval vo svojej príprave na zabitie kapitána... v tej chvíli mu však oko prevŕtal malý šíp. Do jeho tváre následne vletel druhý a aj tretí šíp. Karisk zaručal monštróznym hlasom, strela do oka mu spôsobila bolesti a silné krvácanie. Jeho útok bol ale prerušený.
Mal víťazoslávne zajasal a pokračoval v streľbe zo svojho luku. Zdalo sa však že karisk len zosilnel. Pohyby hada sa zrýchlili, jeho očná zrenica v zostávajúcom oku sa rozšírila a kariskova čeľusť sa zmenila na pokrčenú grimasu. Jeho pohľad sa obrátil na Mala a tak ho okamžite prešiel smiech. Karisk sa tváril nenávistne. Agresivita v jeho pohyboch a výraze bola hmatateľná.
Je... je v amoku! Oznámil Mal nahlas akoby to nikto okolo neho nevedel. Bleskovo sa pustil do úteku z kariskom za pätami. Mal bol rýchly, ale príliš malý na to aby unikol takému obrovskému netvorovi.

Nechce sa mi veriť, že to vyšlo. Bol to iba hlúpy plán, skúška... a ono to fungovalo. Môj prekvapený pohľad sa striedal so smiechom a veselým pohľadom. Do osady koboldov som vošla až po tom ako sa karisk dostatočne zabavil. Nebolo to bezpečné, no obávala som sa že by tí dvaja trpaslíci mohli uniknúť zaslúženej smrti. Ak ich nezabije karisk, ja ich s radosťou dokončím.
Pomalým krokom som kráčala pomedzi mŕtve telíčka a rozbité domce, kopy dreva a sutín, a mierila do chatky, pri ktorej som jedného z trpaslíkov videla. V pozadí som zreteľne počula krik, hluk a revanie kariska. Bojovali úporne, ale proti hadovi nemali šancu. Pevne som dúfala, že karisk trpákov nechá nažive, najlepšie polomŕtvych alebo nehybných. O tom viac by som si ich zabitie užila. Neobľubovala som obete ktoré príliš bojovali a bránili sa. Stále sa mi nechcelo veriť, že tento podivný plán fungoval. Netrvalo to ani dlho, vypátranie vrahov mojej rodiny. Počas cesty sa na mňa rodičia usmievali, toľko šťastných náhod ako elfská okupácia Garsternu alebo dokonca karisk pri východe zo stôk!
Všetko smerovalo k tomu aby som tých dvoch zabila. Nedivila by som si ak by na mojej strane stáli aj bohovia.
Opatrne som sa priblížila k domcu a otvorila dvierka. Vnútri bolo prítmie, no moje oči si naň rýchlo zvykli. V tom však z tmy do mojej tváre vletela kniha, alebo niečo ťažké. Nech to bolo čokoľvek, dotyčný útočník to nemal v žiadnom prípade robiť. Spoza postele náhle smerom na mňa vyskočil malý tvor, no tentoraz som útok očakávala. Vytiahnutou kušou som ho zrazila na zem a zamierila.
Malé hlúpe zviera. Pousmiala som sa a vystrelila. Starý kobold sa ešte v poslednej chvíli usiloval uhnúť, no šíp ho istotne trafil. Jeho osud ma nezaujímal. Zdvihla som knižku ktorú po mne hodil a v rýchlosti ju prelistovala.
Boli tam skutočne zaujímavé veci. Už predtým som tušila že tento kobold môže byť liečiteľ osady, no po prezretí knižky sa to potvrdilo. Vnútri boli úžasné recepty. Tie ale počkajú na neskôr. Knižku som si odložila za opasok a vybehla z domca. Začula som silný rev kariska... niečo sa muselo stať. Pomalým krokom som sa vydala smerom k bojisku.

Karisk tam už nebol. Zostali po ňom sutiny, drevo, obrovský neporiadok. Ale... ale to čo stálo pri troskách jednej z budov... trpaslík! Nažive! A druhý pochovaný v sutinách! Na moje prekvapenie tam stála aj akási podivná žena.
Krídla? Tá pokožka. To musí byť valeánka.
Trochu som zneistela, ale ona nebola mojím cieľom. Možno týmto trpaslíkom pomáhala, ale na ňu sa rad dostane inokedy. Teraz ma zaujímali len oni.
Jeden z trpaslíkov, stojaci a očividne živý, stál pár metrov predomnou a podľa všetkého chcel zachrániť toho druhého, kapitána.
Namierila som kušu na jeho krk a pousmiala sa. Ale ešte predtým...
Ty! Nedávno ste sa podieľali na vražde niekoľkých elfov. Pred vašou smrťou chcem vedieť prečo ste to urobili?

Už karisk stačil na to aby sa celá situácia stala absurdnou, no teraz sem došla akási mladá elfka s vraždou v očiach a pýtala sa na smrť akýchsi elfov. Dag si mohol v rýchlosti spomenúť, že asi týždeň pred pádom Garsternu kapitán dal rozkaz na zatknutie nejakých elfov. Mali byť chytení a súdení za vraždu trpaslíkov. Vojaci Garsternu ich napokon chytili, elfovia neboli súdení lebo na súdy v takej zle situácii nebol čas a na základe jedného slova boli právoplatne popravení.
Spod drevených trosiek sa ozval zvuk. Kapitán ju počul a chcel niečo povedať. Bol zranený a slabý, no jeho hlas bolo počuť dobre.
Gerfar... Gerfar potvrdil, že niekoho za... zavraždili. Ale... potom sme sa dozvedeli že Gerfar bol šialenec... teraz je mŕtvy.
Elfka sa zamračila a pokrútila hlavou.
Nesnažte sa z toho dostať! Máte v tom ruky ako každý iný!