4|A|9999

Tak sa Vyael rozhodla čakať. A aké dlhé to bolo čakanie. Hodiny sa tiahli a tiahli, a vonku už určite musela byť noc. Bolo to ťažko povedať, lebo strážnica nemala žiadne okná. V miestnosti stále spal strážnik a za celý ten čas sa tam nikto neukázal. Jediný zdroj svetla bola sviečka na stole pri mužovi, ktorá pomaly ale isto dohasínala. Popravde to nevyzeralo tak že by niekto mal vôbec prísť. Na strážniciach to fungovalo tak, že väzeň tam bol len dočasne. V skutočnosti ich tam nedržali viac ako pár hodín. Väzni potom putovali do žalára, na súd, boli prepustený alebo išli na vypočúvanie. Nič z toho sa však nestalo.
Napokon však po dlhom čakaní do strážnice niekto konečne vyšiel. Nevyzeral teda ako strážnik. Na hlave mal červenú kapucňu a tak mu nebolo vidieť do tváre. Poklepal spiaceho strážnika po ramene a ten sa s frflaním zobudil. Pretrel si oči od únavy a akonáhle sa spamätal, ukázal na celu kde bola Vyael. Osoba v kapucni na to zdvihla hlavu a prikročila k mrežiam.
Za svoju službu budeš odmenený. Podľa hlasu to bola žena. A nebol to príjemný hlas. Poznámku povedala smerom k strážnikovi. Ten iba prikývol a zhlboka si zazíval.
A teraz, mladé vtáča, spi. Povedala pokojným hlasom smerom na Vyael, vyhrnula si rukávy a Vyael mohla vidieť, že jej ruky sú pomaľované rôznymi znakmi a na koncoch prstov mala namiesto nechtov skôr ostré pazúre. Jednou rukou prešla po druhej a šepkala akési slová, ktorým Vyael nerozumela. Znaky na jej rukách sa rozsvietili na červeno a očividne mala tie znaky aj na tvári, ak nie na celom tele, lebo pod kapucňou mohla Vyael zazrieť purpurové svetlo, ktoré vyžarovalo z pomaľovaní. Podivná žena zdvihla ruku. Vtom sa Vyael pred očami objavila tmavočervená clona a pocítila ako sa kamsi prepadá... prepadá... prestala vnímať a napokon zatvorila oči a nastala len čiernota.
Vyael sa prebudila po nejakom čase. Prvé čo si všimla bolo, že jej je značná zima. Ležala na niečom studenom... bola to podlaha malej cely. Jediný východ z nej bol cez masívne železné dvere, ktoré boli pevne zatvorené. Jedna stena cely však chýbala. Namiesto nej mohla Vyael vidieť len oblohu a pri pohľade dolu, oblaky. Bola to jedna z povestných nebeských ciel. Tí, ktorí sem boli hodení sa po čase zbláznili, lebo podlaha cely sa mierne znižovala smerom k nebeskému východu, takže sa spať dalo len z hrozbou pádu... do Dolnej Zeme. Veľmi ťažkí zločinci majú svoje krídla pristrihnuté, aby v prípade skoku dole nemohli lietať a zabili sa. Tí ľahší mali krídla v poriadku, ale skok do Dolnej Zeme sa bral ako smrť aj tak. Kto by tam chcel ísť? Ale Vyael aj tak nemohla pohnúť krídlami - z nejakého dôvodu ich ani necítila, aj napriek tomu že vyzerali v poriadku. A čo bolo hlavné - nedokázala si spomenúť na nič odkedy ju chytili pri výmene dokumentov v súdnej budove.
Dvere sa náhle otvorili a do cely vstúpila nejaká žena. Vyzerala celkom bežne, a jej oblečenie značilo že nepatrí k šľachte. Mierne sa uklonila a usmiala sa.
Dúfam, že tí strážnici ti neublížili. Moje meno je Myela. V každom prípade, je mi ľúto za to čo sa stalo. Poslal ma priateľ aby som ťa odtiaľto dostala. Jednokrídly valeán. Možno si už o mne počula. Ale na tom nezáleží, mali by sme odísť. A čím rýchlejšie, tým lepšie. Povedala žena stručne a pokynula Vyael k otvoreným dverám.

Vyael

Zobudila som sa na studenej kamennej, no možno aj mramorovej dlážke. Nevedela som presne odhadnúť, čo za typ kameňa to bolo. Prekvapilo ma hlavne svetlo, ktoré vychádzali z pravej strany. Keď som sa tam pozrela, preglgla som a vystrašene som sa začala plaziť od otvorenej steny. Prestala som však, keď som narazila chrbtom do steny. Zrazu som zistila že necítim krídla. Rýchlo som sa pozrela za seba. Našťastie tam stále boli, aj keď som nevedela povedať, prečo ich necítim.
"Možno nejaká droga.." Pošepla som.
Do nebeskej cely prišla istá Valeánka, ktorá sa moc na šľachtu nepodobala. Po jej slovách som jej rozhodne neverila.
"Ehm, nepoznám žiadneho jednokrídleho Valeána." Šepla som potichu a len som sa mierne pousmiala.
"A tiež netuším, prečo by som vám mala veriť." Dodala som. Správala som sa celkom normálne, vzhľadom na moju situáciu.

Zrazu sa ten príjemný úsmev vytratil z tváre ženy a nahradil ho pohŕdavý úškrn. Neznáma osoba pomaly prikývla a rozosmiala sa. Rozhodne to nebol veselý smiech.
Si si istá, zlatko? Nepoznáš ho? Opýtala sa žena vyzývavým hlasom. Dvere za ňou sa náhle zabuchli a Vyael mohla počuť šťuknutie zámku. Situácia začínala byť naozaj strašidelná. Dala si ruky do kopy, preplietla si prsty medzi sebou a pozrela smerom von z cely, na nekonečnú oblohu.
Prečo mi nechceš veriť? Znela nasledujúca otázka. Jej pohľad znova spočinul na Vyael. Bol to chladný pohľad. Celkovo z nej vyžaroval chlad a akási studená aura. Vietor sa zdvihol a odrazu bol ešte studenejší ako predtým. Otvorená obloha lákala a silný vietor akoby sa snažil Vyael vyhodiť z cely.

Vyael

"Som si.." Nedopovedala som, keď som zrazu pocítila dosť silný vietor. Trocha som zavrávorala no ostala som stáť pevne na oboch nohách. Zo smiechu tejto osoby ma prešiel mráz po chrbte. Mienila som si však stáť za svojim a len som rozhodnute prikývla.
"Som si istá, nepoznám ho." Zamumlala som no nedala som v hlase poznať, že som vystrašená. Pri jej ďalšej otázke som sa neubránila úškrnu.
"Dali ste mi k tomu dôvod?" Odpovedala som jej otázkou. Prestávala som jej veriť čím ďalej, tým viac. Naozaj som pochybovala, že mi chce pomôcť. Skôr to bol nejaký agent, ktorý pracoval pre radu a ktorý sa snažil rozprášiť hocijaký odpor. Ten predstavovali práve Valeáni, ktorých som stretla posledne. Táto mi k nim proste nesedela.

Jej otázku žena celkom ignorovala a opäť sa zahľadela na oblohu. Slnko pomaly ale isto zapadalo, a na horizonte vytváralo prekrásnu scenériu. Vietor fúkal čoraz silnejšie a v cele to bolo o to horšie, lebo vietor sa prudko odrážal od stien a pri jeho návrate bral všetko vo svojej ceste. Ak to bol ťažký predmet, o to viac sa snažil. Napríklad ak to bola osoba. A ten chlad...
Ja toho muža náhodou poznám. Vieš prečo má len jedno krídlo? Niekto mu ho odobral. Mohla by som to byť ja? Kto vie. Pokrčila plecami žena a zatvárila sa víťazoslávne. Bolo celkom jasné čo tým naznačuje. A znamenalo to asi aj to, že táto žena je mocná mágyňa. Ak dokázala poraziť JEHO...
Rodičia ťa neučili, že sa nemáš priateliť s cudzími ľudmi? Mohlo by ťa to dostať do problémov. Do vecí, ktoré sa ťa netýkajú. A tak sa aj stalo. Nuž... Pousmiala sa žena a začala dvíhať dlhé rukávy, ktoré jej zakrývali celé ruky. Pomalým krokom sa vydala k Vyael. Náhle však zamávala oboma krídlami a bleskovo sa presunula k Vyael. Podkopla jej nohy, bolestivo ju schytila za vlasy a brutálnou silou ju hodila smerom k... východu z nebeskej cely. Neexistovala tam šanca záchrany. Okraj sa blížil rýchlo. V tom žena Vyael chytila, zdvihla jej hlavu za vlasy a len rukami ju držala nad zívajúcim okrajom. Stačilo aby pustila a bol by koniec. Vietor fúkal silno. Bolo to neskutočne hrozné.
Povedz mi ich mená a kde si ich stretla. Okamžite. Inak o chvíľku uvidíš krásy Dolnej Zeme. Oznámila žena s nervóznym hlasom. Pravdepodobne to myslela vážne. Ako ťahala Vyael vlasy, stále to bolelo viac a viac. Akoby ich chcela vytrhnúť.

Vyael

Táto žena mi naháňala hrôzu. Chcela som ustúpiť ešte o niečo dozadu no v momente ma podkopla, chytila za vlasy a hodila ma z nebeskej cely. Kým som však vypadla, zachytila ma a ja som sa aj tak neubránila slzám z očí. Neplakala som od bolesti, skôr od ľaku. Vydesene som sa pozerala dole a ani som sa nesnažila zvíjať. Nezmohla som sa ani na slovo no len som mierne pokývala hlavou na nesúhlas.
"Neviem o kom hovoríš." Vydrkotala som pomedzi zuby. Robila som pauzu pri každej slabike z dvoch dôvodov. Bola mi aj cez to, že som bola Valeánka dosť zima, druhý bol práve strach a hrôza, ktoré som pociťovala, keď som sa ocitla takto blízko dolnej zemi.

Tvrdohlavá, čo? Pousmiala sa žena a chvíľku pozerala Vyael rovno do očí. Ak teda nemáš informácie ktoré potrebujem, nebude ti vadiť ak ťa pustím. Avšak neznáma nečakala na odpoveď a náhle roztvorila dlane. Vyael pocítila nepríjemné tlačenie na srdci ako sa jej telo pustilo voľným pádom dolu. Nasledoval dlhý pád... bola to zhmotnená hrôza. Krídla sa stále nehlásili do služby a aj keby áno, tak by rýchlosť pádu zastavili, ale vyletieť hore by už nedokázala. Vyael postupne naberala rýchlosť, ako bezvládne preletela širokou vrstvou oblakov. Bola otočená smerom k zemi. Odrazu mohla vidieť pod sebou krajinu, veľmi hlboko pod sebou. Zem osvetľovali posledné lúče slnka a dalo sa dovidieť až na akési pohorie, a aj zaňho... ale tieto veci boli teraz najmenej dôležité.
Vyzeralo to beznádejne, až pokiaľ Vyael nepocítila spomalenie pádu, až jeho úplne zastavenie. Len tak visela vo voľnom vzduchu a možno až teraz si mohla všimnúť úžasný rozhľad. Vedľa nej sa objavila tá žena a vznášala sa vo vzduchu, jemne mávajúc veľkými krídlami.
Krása. Stačilo ti, alebo ešte chceš letieť nižšie? Spýtala sa zvedavo a s úsmevom sa rozhliadala dolu. Pod Vyael zívalo ešte niekoľko kilometrov k zemi. Nad vami boli len mliečne oblaky. Tento pohľad mohla Vyael vidieť teraz prvý krát za život. Jediný svet ktorá poznala bol nad oblakmi. Nikdy pod nimi.

Vyael

Keď som začala padať, rozkričala som sa. Do očí sa mi nahrnuli slzy a snažila som sa roztiahnuť krídla. Ako keby som ich však ani nemala, proste ma nepočúvali. Zrazu som sa zastavila vo vzduchu a vedľa mňa sa znova objavila tá žena. Snáď po prvý krát vo svojom živote som videla dolný svet. Neprestala som však potichu vzlykať. Bola som až príliš vystrašená na to, aby som si uvedomila jeho krásu.
"Ja naozaj nič neviem !!" Zakrićala som na tú Valeánku už skôr hysterickým hlasom. V hlave som si začala hovoriť, že som sa možno predsa len mala radšej zaradiť ku šľachticom a žiť si sladký nevedomý život. Teraz však už nebolo cesty späť. Keby že sa však priznám, a poviem jej mená tých ľudí, mohla by ma obviniť z vlastizrady. Teraz sa mi síce mohla vyhrážať, možno ma nakoniec predsa len zhodí ale stále som mala šancu, že si nemusí byť istá tým, že som pomáhala rebelom. Tým pádom je toto niečo ako skúška.. aj keď sa moje presvedčenie začalo dosť podkopávať.

Divím sa že ešte nemáš hnilý jazyk od toľkého klamania. Na tieto hry nemám čas. Vyriekla, tentoraz už nahnevane, žena a prudko mávla rukou smerom na zem. Vyael znovu pocítila pohyb a silný vietor. Nič ju už nedržalo. Tentoraz to bolo ešte horšie, lebo Vyael mohla vidieť Dolnú Zem, jej rýchle blíženie sa k nej a prudké klesanie. Stále však do dopadu chýbali kilometre, minimálne tých desať. Eusristidil sa plavil len nad tými najvyššími oblakmi. Vyael dokonca hlboko pod sebou mohla vidieť obyčajné, nízke mraky. Mráz začínal byť neznesiteľný.
Po asi pol kilometri sa Vyael zastavila, rovnako ako predtým. Z hora bleskovo priletela valeánka a výhražne sa zahľadela na Vyael.
Toto je posledné varovanie. Na budúce už pád nezastavím. Tak si dobre rozmysli ako mi odpovieš. Nemám problém zabíjať rozmaznaných šľachticov. A možno ti aj pre zábavu oživím krídla... ľudia si ťa dole podajú. Myslím, že je to ešte horšie ako smrť pádom z tejto výšky.
Zdvihla ruku akoby ňou chcela mávnuť. A čakala... život Vyael teraz závisel na jednom pohybe rukou tej ženy.

Vyael

Znova som začala padať. Tento krát som však nevyriekla ani hlásku. Zmierila som sa s tým, že tu asi zomriem a rozhodne som nechcela zomrieť v panike. Nachádzala som sa v istom delíriu kedy mi neprekážal ani chlad a nepociťovala som ani strach. Skôr takú prázdnotu. Na svet podo mnou som sa ale začala pozerať trocha inými očami.
"Ako sme ho mohli opustiť?" Šepla som skôr pre seba, keď som sa vo vzduchu znova zastavila. Slová tej druhej valeánky som už ani nevnímala. Len som sa pozerala na zem.. na kopce, nížiny, rozsiahle lesy a v diaľke sa mi zazdalo, že vidím takmer nekonečnú modrú plochu. Nikdy som väčšinu z týchto vecí nevidela a práve preto, som sa cítila tak trocha fascinovane.
"Draci.. hanbili by sa za nás." Dodala som a len som sa odovzdane pozrela na Valeánku, ktorá sa mi stále vyhrážala.
"Keď sa raz vrátia, budeme prvý kto pod ich čelisťami padne." Ďalej som už len čakala, čo sa bude diať. Či ma pustí alebo mi znova nejakým spôsobom precitnú krídla.