4|A|9999

Vyael Ainol

"Šlachta sem, šlachta tam !" Zavrčala som si sama pre seba, pri čom som vo svojej izbe naštvane chodila hore a dole. Na tvári som mala menší červený fľak od toho, akú mi otčim vlepil za to, že som si dovolila otvoriť ústa na jeho priateľov. Poslednú dobu sa mi naozaj nestávalo často, že som vybuchla od hnevu pred niekým dôležitým. Teraz to však prehnali. Na normálne podpichovanie som už bola zvyknutá, ale aby skúšali moje nervy na úkor pamiatky môjho otca, proste som sa neudržala a povedala som tomu malému faganovi že je iba namyslený idiot ktorý nepozná rozdiel medzi prievanom a víchricou. Možno to zas nebola až taká lož. Ten mladý aristokrat vyzeral tak, že krídla nosil iba pre parádu. Od zúrivosti som päsťou vrazila do steny. Mala som však tú smolu že bola z mramoru a tak sa nedá diviť tomu, že som si prerazila hánky až do krvi. Len som ešte naštvanejšie stiahla ruku späť k sebe a prezrela som si ju. Nebolo to nič vážne, dalo sa to zakryť obyčajnou vyčačkanou rukavicou. Druhou rukou som si prehrabla čierne, husté vlasy a bezmocne som sa posadila na posteľ. Pred nejakým časom som si dala zavolať služobnú, aby mi doniesla nejaký čaj na bolesť hlavy.. dúfala som že ju krv na stene a na mojej pravačke moc nerozruší. Bola háklivá keď som bola nejak zranená, teda v tom dobrom slova zmysle. Rezignovane som na postel klesla už úplne a stále som si nezranenou rukou držala hlavu. Nebolela ma z toho, že by som bola chorá. Proste som sa až príliš naštvala.

Pod oknom izby Vyael žilo mesto svoj život. Niektorí sa poberali za svojou prácou, robotou, niektorí len tak postávali, prechádzali sa, relaxovali v krásnych zelených záhradách, ktoré valeáni volali ,,nebeské'' alebo ,,dračie'' záhrady. Eusristidil skutočne žiaril - predovšetkým bielou farbou, krásnou čistotou. Výzor mesta sa nemohol porovnávať s ľudskými mestami, aj ked povahy a charaktery ľudí žijúci v ňom by už neboli taká konkurencia pre tých tam dole. Vyael v poslednom čase mohla začuť rôznych zvestovateľov, ktorí na uliciach hovorili o nepríjemných témach pre valeánov. Rečníci si získavali obecenstvo a boli aj verejne podporovaní, avšak všetká podpora zmizla akonáhle rečníka schytili mestské stráže a odviedli ho do nebeských ciel, ako to radi valeáni nazývali. Najkrutejšie a zároveň najmilosrdnejšie cely na svete. Rečníci si však nedali povedať. Aj dnes už jeden od rána vykrikoval rôzne zvesti, valeáni prechádzajúci okolo ho viac menej ignorovali, aj ked sa občas niektorí z nich zastavil aby si vypočul čo hovorí. Vačšina však zastavila len preto aby mu vynadala, vyhrážala sa zavolaním strážnikov alebo po ňom hodila nejaký predmet aby stíchol. Rečník však bol neoblomný...
Koniec valeánskej rasy sa blíži! Och, tá naša rasa, pompózna, dokonalá, čistá, pozlátená... avšak aj špina, odporná špina môže byť pozlátená! Musíte sa zobudiť, musíte vidieť pod povrch! A až tak spravíte, zistíte že žijete v odpornom hnise, odpadkoch a hnijúcich výkaloch! Ach, áno, naši radní, páni a dámi si dali záležať aby to pozlátko spevnili, vybudovali... už je pre nás neskoro! Pozlátko je tak hrubé, že len pár jedincov, ktorí nič nezmôžu, pod neho vidia! Ale to nestačí! Vyzývam vás, ľudia - zoberte meč, lopatu, krompáč a zaseknite, zabodnite do skutočnosti! A potom ucítite ten zápach, ten smrad, ktorý z tej bodnej, sečnej rany vyjde...!
Jeden šľachtic so svojím sprievodom po ňom zakričal niečo čomu nebolo rozumieť a jeden z jeho strážnikov zrazil rečníka na zem. Nóblman sa hurónsky zasmial a jeho dve mladé dievčatá, možno až príliš mladé, ktoré sa k nemu túlili sa zasmiali tiež... ľudia idúci okolo sa neubránili smiechu tiež a rečník bol na hanbu celej ulici.

Vyael Ainol

Započula som zdola nejaké hlásenie konca sveta. Nebolo prvým a pochybovala som, že bolo posledným. Aj tak ma však slová tohto Valeána zaujali a tak som otvorila okno, posadila som sa na parapetu a počúvala som ho. Jeho reč bola naozaj impozantná, páčila sa mi. Musela som sa mierne pousmiať keď hovoril o nejakom zápachu a smrade. Tie prirovnanie strašne pripomínali najvyššiu spoločnosť Valeánov. V tom som započula krik nejakého šľachtica. Pozrela som sa jeho smerom a už som videla, ako tam načančaný trajtrlík s dvoma dievčatkami, ktoré mohli byť ešte mladšie než ja, zadal rozkaz nejakémuj svojmu strážnikovi. Ten zarazil rečníka na zem, na čo mi úsmev z tváre zmizol. Všetci ľudia sa začali smiať no mne moc do smiechu nebolo. Vedela som, že dostanem domáce vezenie na asi doživotie no nemienila som to nechať len tak. Bola som predsa dcérou svojho otca ! A ten by to len tak nenechal. Odrazila som sa od parapety okna, pri čom som vystrela krídla a splachtila som až ku rečníkovi. Tam som ich nechala poloroztvorené, ako keby som ich mala pripravené na rýchli pohyb či na pokus o rýchle vzlietnutie. Ruky som si založila na prsia a hodila som jeden nie zrovna pekný pohľad po strážnikovi, následne aj po vyčačkanom kreténovi. V miernom vánku mi zaviala čistá čierna blúzka ktorá ladila s mojim čiernymi vlasmi a zamatovými čiernymi krídlami, na ktorých som nemala jedinú ozdobu. Nie ako tajtrlík na druhej strane obecenstva. Podala som rozprávačovi ruku a pomohla som mu postaviť.
"Prečo ste ho nechali ukončiť jeho rozprávanie? Videli ste sa snáď v jeho slovách?" Povedala som dosť nahlas na to, aby to mohla počuť celá ulička. Dosť nepríjemne som sa pri tom usmiala priamo na nóblmana s jeho slečinkami. Vedela som hneď dve veci, vie kto som a tak na mňa aspoň na verejnosti nepošle trážnikov, navyše ho to asi naštve. Bol to predsa len vyčačkaný idiot a tento typ Valeánov bol strašne predvídateľný.

Nóbl muž a ostatní sa stále smiali, keď na ulici pristála Vyael. Spôsob akým sa niektorí prítomní zľakli bol hrozný - akoby zabúdali že majú krídla a môžu s nimi lietať. Rečník sa poďakoval Vyael a nechal si od nej pomôcť. Skutočne som nečakal, že sa tu nájde ešte ktosi slušný... a je skutočne úbohé, že to musí byť niekto tak mladý a ešte aj takého pohlavia. Naši muži sú už neschopní, nevedia nič... mali by to byť oni kto sa mal zobudiť. Zábavu zo žien však stále mnohí majú, však? Mrlal rečník smerom k Vyael, ale skôr to znelo akoby si to hovoril len tak pre seba. Očividne nespoznal kto je mladé dievča, ktoré mu pomohlo, inak by asi neprijal pomoc od členky vysokej šľachty. A bolo aj jasné prečo - Vyael nebola ozdobená ako každý iný šľachtic, ako slávnostný stromček. Na jej poznámku prikývol a tentoraz vykríkol smerom k nóbl sprievodu. Pravda sa počúva zle, je to tak?!
Muž sa zamračil a už už chcel pokynúť svojmu strážnikovi aby ich zrazil na zem oboch, avšak náhle si všimol že kto je dievča.
Máš šťastie, že máš rodičov tak vysoko postavených, inak by si rýchlo skončila v nebeských celách pod mojou rezidenciou. Mladé hlúpe šteňa - môžeš si byť istá, že sa o tomto tvoj otec aj matka dozvedia. Tie rany sa ti potom nezahoja ešte dlho... A po tvojom hlupákovi pošlem stráže, nech ho strčia do žalára - tam si môže vykrikovať koľko chce.
Pokrútil hlavou a pokynul svojmu sprievodu aj strážiam aby pokračovali v ceste. Ostatní ľudia mu uhli z cesty a pomaly sa rozchádzali.
Rečník sa neveriacky zahľadel na Vyael a bez slova odchádzal. S tvojou sortou nechcem mať nič spoločné. Nemysli si že jedným dobrým činom odčiníš všetko spáchané zlo...

Vyael Ainol

Po tvári mi prebehol výraz menšieho úžasu. Oni sa ma NAOZAJ zľakli. Netušila som, že je to s Valeánmi až také zlé. Keby že sa teraz vrátia draci, tak im bude z Valeánov zle a nedivila by som sa, keby že sa ich budú snažiť vykynožiť. Po slovách toho rečníka, som sa ho chcela niečo spýtať no následne na mňa znova prehovoril nóblman.
"Šteňa ? Možno. Stále lepšie byť šteňaťom ako niekým, kto pošľapáva svojím celú existenciu Valenáskeho národa. Draci by sa za nás hanbili." Odvetila som mu, no ďalej by som to už neriešila. Nebude to od otčima prvá a ani posledná bitka. Už som si viac menej zvykla. Stále som lietala v nejakých podobných problémov. Započula som znova rečníka ktorý sa však začal správať tak, ako by ma najradšej ani nebol stretol. Na tvári sa mi vystrúhal menší kyslí výraz.
"Nebudem čistiť niečo, čo som si sama nepošpinila." Odvetila som mu, na čo som znova vystrela krídla. Pár krát som s nimi zamávala až som sa pomaly začala dvíhať do vzduchu. Po chvíľke som sa tiež pohla smerom dopredu, až som dohnala rečníka a tvrdo som dopadla pred neho.
"O čom si vlastne hovoril? Tvoje slová tam na ulici ma zaujali." spýtala som sa ho.

Muž sa na chvíľu zastavil, ale potom obišiel Vyael a pokračoval.
Síce sa mi nezdáš ako ostatní nabubrenci, ale prečo by ťa to malo zaujímať? Rozhovorím sa tu o tom, ty sa urazíš a ja zase skončím v žalári, dobitý a skrvavený. Ale nikdy zlomený. Budete ma musieť popraviť aby ste sa ma zbavili. Už sa tak stalo, a mnohokrát.
Až teraz si Vyael mohla všimnúť ako je valeán starý. Možno nie tak vekom, ale skúsenosťami, vedomosťami a celoživotným bojom proti nečinnej šľachte a ignorantským ľudom. Vyzeral unavene, tvár mal strhanú ale v jeho očiach planul život, presvedčenie a zo všetkého najviac oheň. Ale Vyael mohla vidieť zaváhanie - možno konečne potreboval niekoho kto bude počúvať. Jeho hrdosť ho však poháňala dopredu a tak pomaly odchádzal. Z jeho chôdze však bolo vidieť že vrhnuté záchranné lano od Vyael zvažuje. Nikto nedokáže byť determinovaný po celé tie roky bez niekoho kto by jeho presvedčenie poháňal, živil.

Vyael Ainol

"Nebola som vychovávaná šľachtou, než už poviete hocičo, neurazím sa." Mierne som sa pousmiala a len som kráčala za ním. Nemienila som sa len tak vzdať. Predsa len, tento človek mi mohol poskytnúť rôzne zaujímavé informácie. Aj keď som bola v šľachte, moc som sa v jej chodníčkoch orientovať nevedela. Navyše pochopiteľne moja casta všetko buď zveličovala alebo prekrúcala. Nedalo sa veriť tomu, čo mi do hlavy vtĺkala mama a otčim.
"Poďte so mnou, v sídle, kde bývam najbližšie hodiny nebude okrem služobníctva nikto. Dám vám niečo na jedenie, na pitie a vy mi môžte vyrozprávať vašu pravdu." Navrhla som mu a len som tohto Valeána chytila za rameno. Dúfala som, že neodmietne. Z jeho postoja, chôdze a celkového výzoru som typovala, že by konečne rád našiel niekoho, kto ho bude aj počúvať a nesmiať sa mu pri tom.

To povedali všetci a vždy ma nazvali klamárom. Ale vy, slečna... nevyzeráte ako tí ostatní. Takže vám dám šancu. Odpovedal naduto muž, ale bolo celkom jasné, že nemal príliš na výber. Niekto mu poskytoval šancu ukázať pravdu, niekto ho chcel počúvať. A ten niekto je z vysokej vrstvy, ešte dieťa, neskazené tým hnusom. Očividná príležitosť sa nemôže len tak premrhať. Avšak s jej návrhom nesúhlasil.
Prečo radšej nezájdeme ku mne? Bývam sám, manželka už... Odmlčal sa a v momente pokračoval.
Mám len skromný byt, malý, ale rozhodne mi tam bude príjemnejšie ako vo vašich prežiarených halách. Jednoznačne hovoril pravdu, o čom svedčilo aj jeho staré ošumelé ošatenie, zo záplatami a rôznymi príšivkami. A ako by som len ja pôsobil u vás, v takomto ošatení?
Chytil ju za ruku a jemne ju potiahol. Ak teda ráčite, moja pani.

Vyael Ainol

Keď navrhol svoj dom, v hlave mi v momente začal hučať alarm. Bola som predsa len vychovávaná tak, aby som nechodila k cudzím ľuďom, navyše takým, ktorých vôbec ale vôbec nepoznám. Nakoniec som však zahodila všetky starosti za hlavu a po chvíľke uvažovania som prikývla. Mohla som len dúfať, že tomuto Valeánovi môžem veriť. Nechala som sa chytiť za ruku a po jeho oslovení som sa len mierne pousmiala. Len som prikývla hlavou na súhlas a nechala som sa potiahnuť a viesť až k jeho domu. Pre ostatných to mohlo vyzerať naozaj divne, aby sa členka šľachtického rodu handrkovala s takýmto.. no nemal ďaleko od žobráka. Už za urazenie šľachtica však zažijem bitku, po ktorej sa nebudem vedieť týždeň postaviť z postele, tak mi bolo momentálne naozaj jedno, či si ešte prihorším a či sa to vôbec ešte dá.