4|A|9999

Lilynette

Celý čas som bola napätá a stále som si v hlave premietala hodnoty dračej stopy na ohnivé kúzlo, ktoré malo odrovnať prvého strážnika, ktorý by si potreboval niečo dokazovať. Dokonca som sa až triasla. Snáď nikdy som sa nebála tak ako teraz. Teda s výnimkou prvých chvíľ na Engenirthe. Keď sme prešli popri strážnikoch, ktorý nás pozdravili, zatajila som dych a už už som chcela niečo vystreliť. Našťastie mi však nerupli nervy a ja som to vydržala až k prístavu. Tam sme nastúpili na raft a ešte nejaký čas sme si zo Salgom nemohli dať dole plášte. Nevedela som koľko presne prešlo času no stratili sme sa z dohľadu hradiska a tak už bolo bezpečné, dať si dole plášte. Po tom, ako som si ho dala dole, som sa posunula k Emete a rukou som ju jemne pohladila vo vlasoch. Na tvári som mala ustarostený výraz, nevyzerala vôbec dobre.. ani sa nebolo čomu diviť. Najradšej by som už bola pri tom mágovi, aj keby som ten raft mala poháňať ohňom. To však nebol dobrý nápad, ešte by som ho podpálila. Slová nášho záchrancu som vnímala len okrajovo no aj tak som v tichosti prikývla na znak, že rozumiem.

Po krátkej, ale vzhľadom na stav Emety relatívne dlhej plavbe sa pred vami objavil malý skalnatý ostrovček s jediným kopcom, na ktorom trónila vysvietená rezidencia. Od nej viedla široká cesta až k malému prístavu, kde raft konečne zastavil. Muž vyskočil z lode, upevnil ju a pokynul svojim dvom, aby zobrali Emetu.
Môj pán vlastní tento ostrov. Ten dom na kopci je jeho. Nemusíte sa ničoho báť - ale bol by som rád ak by ste sa správali úctivo. Ale nemáme času nazbyt. Musíme vašu priateľku preniesť k pánovi, aby ju mohol vyliečiť. Povedal muž v rýchlosti a rýchlym krokom sa vydal smerom z prístavu po cestičke do kopca. Salga ich potichu nasledoval.
Ostrov bol skutočne malý. Netrvalo ani pár minút a všetci ste vchádzali do priestornej haly obrovskej luxusnej rezidencie. To nebola žiadna kamenná stavba, ani drevená. Vyzeralo, že všetko je postavené z mramoru - od toľkých svetiel sa celá hala leskla. Zo stropu viseli zdobené lustre a pred vami sa rozprestieralo obrovské dvojité schodisko cez ktoré by mohol na druhé poschodie prejsť aj koč. Jeho pán bol rozhodne bohatý.
Onedlho sa na schodoch objavil samotný muž. Bol to nevšedný pohľad. Jeho pokožka bola hnedá ako kakaové plody Aguelského ostrova, na hlave nemal žiadne vlasy - len lesknúcu sa pokožku, ktorá by mohla niekoho oslepiť a na ústach mu ihral široký úsmev. Na sebe mal pestrofarebnú tuniku z drahých materiálov a bol opásaný zahnutým mečom, nezvyčajným v týchto končinách. Podľa jeho výzoru sa dalo usúdiť že je z Aguelu, Undy alebo púšte.
Moji priatelia! Vitajte v mojom skromnom príbytku! Privítal svojich hostí nadšene. Podišiel k Lilynette, podvihol jej ruku a mierne ju perami pobozkal. Milady. Mám povedať že vyzeráte hrozne alebo vás to urazí? Ale kde sú moje maniere...! Moje meno je Vaexos Targo Rhenis. Predstavil sa veselý muž a uklonil sa aj Lilynette, aj Salgovi. Potom jeho pohľad spočinul na Emete.
Ach jaj - tušil som, že sa niečo takéto stane. Mám hlúpych susedov, však že? To musíte uznať. Ja o tom rozhodne nepochybujem. Pokrútil bezradne hlavou a pokynul dvom svojim mužom aby Emetu niekam odniesli. Ale nebojte sa - o vašu priateľku bude postarané. Zatiaľ sa so mnou prejdite. Ukážem vám vaše izby a vy sa ma môžete čokoľvek opýtať. Vyhlásil Vaexos a zase sa mu na tvári objavil úsmev. Zdalo sa, že iný výraz tváre ani nepozná. Muži z Emetou zmizli za rohom a Vaexos pokynul Salgovi a Lilynette aby s ním kráčali. Ráčili by ste, moji vážení hostia. Tak... som vám k dispozícii. Máte nejaké otázky?
Prechádzali ste po jeho veľkej drevenej terase smerom k prekrásnym záhradám. Salga mlčal, ako vždy.

Lilynette

Prekvapene som sa pozerala na miesto, kam sme sa dostali. Bol to skôr palác. Po celý čas som však nevidela ani jednu stráž a tak som začala tušiť, že bude tento mág naozaj mocný. Pochybovala som, že by sa takéto honosné sídlo zaobišlo bez útoku pirátov. Keby že sa to všetko rozpredá, kľudne by to mohlo posunúť misky váh vo vojne medzi ľuďmi a trpazlíkmi, ak teda ešte stále trvala. Pohľad mi nakoniec spočinul na černochovy, ktorý už na prvý pohľad vyzeral ako cudzinec. Trocha otrasene som sa na neho pozrela. Jeho spôsoby boli celkom, lichotivé, až na jeho poznámku.
"Urazila by som sa len, keby to nebola pravda." Uškrnula som sa a len som sa mierne uklonila.
"Volám sa Lilynette, na priezvysku nezáleží." Verila som, že bude Emeta v poriadku a tak zo mňa trocha opadol strach. Po očku som kukala po Salgovi, zatiaľ čo sme ho nasledovali do jeho honosných zahrád. Vyzeralo to tu naozaj impozantne. Mala som popravde kopec otázok ale hlavne som si chcela trocha oddýchnuť.
"Prepáčte pán,.." Začala som rozmýšľať ktoré z jeho troch mien použijem. "Rhenis." Dodala som, páč mi to pripadalo ako priezvisko.
"Sme však unavený, viete si predstaviť aký sme unavený. " Na chvíľku som sa zase odmlčala. Mala som mu rovno povedať o úteku z engerithu, a že sme sa odvtedy v podstate poriadne nevyspali? Rozhodne nie. "..po našom malom dobrodružstve u vašich susedov." Dodala som, na čo som sa mierne pousmiala. Oči sa mi však strašne zatvárali páč som mala ťažké viečka.
"Rozhodne vás zasipel otázkami ale ak sa neurazíte, až po tom odpočinku.." Takmer som to nedopovedala, keď sa mi zatočila hlava a ja som sa musela oprieť o stenu, aby som nespadla. Dúfala som, že v tých izbách budeme čo najskôr. Dokonca sa mi pri poslednej vete aj zaplietol jazyk.

Lilynette, aké krásne meno! Také v kraji z ktorého pochádzam nezapočujete. Práve preto sa mi to tu páči. Ach, tá exotika severných krajín... Veselo odvetil Vaexos a energicky rozhodil rukami. Prechádzali ste cez krásnu drevenú verandu a potom vás voviedol do svojho domu, len zadným vchodom. A pokojne mi hovorte Vaexos. Nemusíme sa hrať na zdvorilosti - všetci sme priatelia, ale to vy ešte neviete. Poviem vám o tom... Začal hovoriť, ale potom si všimol že sa jeho hostia ledva udržia na nohách. Ich fyzický stav nebol práve ideálny. Ako dlho som už nikoho nehostil. Skutočne mi musíte prepáčiť že vás tu zaťažujem mojím rečnením. Ukážem vám vaše izby. Povedal zroneným hlasom a spoločne ste vošli do dlhej chodby na ktorej bolo asi zo desať dvier. Salga vošiel do prvých dverí a tam sa znudene rozložil. Vaexos si to nevšímal a odvádzal Lilynette do iných dverí. Salgovi poprial dobrú noc a ten sa vo svojej izbe okamžite zabuchol. Vaexos pomáhal Lily udržať sa na nohách a otvoril honosné dvere v strede chodby. Bola tam úplná tma, ale Vaexos pri vstupe niečo zamrlal a izba sa náhle rozsvietila ligotajúcimi sa kryštálovými svetlami. Izba to bola skutočne luxusná. Mala vlastnú kúpeľnu, toaletu, zvláštny exotický bar s rôznymi nápojmi a hlavne kráľovskú posteľ. Vaexos do nej Lilynette pomohol. Posteľ to bola skutočne kráľovská... aj ľahká váha ako Lily sa do nej príjemne zaborila, taká bola hebká. Môj dom je váš dom. Všetko je vám tu k dispozícii. Poslúžte si a dúfam, že sa tu budete cítiť ako sa uťahaným mágom patrí! Zasalutoval Vaexos a pomaly odchádzal z izby. Svetlá zhasli a čierny muž poprial Lilynette príjemnú noc. Na to sa dvere pomaly zatvorili.

Lilynette

Priorita bola kúpeľ. Priority sa však menia s podmienkami a okolím. Bolo to tu naozaj luxusné, cítila som sa skôr ako nejaká kráľovná než len hosť. Vlastne som ani netušila, prečo je ten mág priateľský. Bola by som hlúpa, keby že mu uverím hneď po tom, čo nás vytiahne z nejakej arény. Rozhodla som sa byť ostražitá aspoň kým sa nepostará o Emetu. Pomohol mi vojsť do mojej izby. Hodila som pohľad na kúpeľňu no nevládala som tam ísť a tak som sa len zvalila na posteľ a ostala som tam v rovnakej polohe najbližšie minúty. Počula som niečo na štýl dobrú noc. Odpovedala som však len nezrozumiteľným mrmlaním. Keď zhaslo svetlo, netrvalo dlho a ja som zaspala.

Zobudila som sa o niekoľko hodín. Kupodivu som nespala moc dlho no aj tak som sa cítila celkom fit. Bolel ma však každý kúsok tela a tak sa mi vstávalo dosť.. obtiažne. Bosými nohami som sa dotkla koberca podo mnou. Chvíľku mi trvalo, kým som sa rozpamätala, kde vlastne sme. Musela som sa pousmiať. Konečne sme z toho boli vonku a ja som si mohla dopriať jednu vec. Kúpeľ !! Vošla som do luxusnej kúpeľne v ktorej to vyzeralo znova ako v paláci. Znova ma udivilo, ako strašne musel byť tento človek bohatý. Po kúpeľi, ktorá trvala hodnú chvíľu, som sa zabalila do najpohodlnejšieho župana, ktorý som tam našla. Nemusela som ani hľadať dlho. Pomaly som vyšla z mojej izby a začala som po rozľahlom sídle hľadať nášho hostiteľa.

Keď Lilynette vstala, vonku už pomaly svitalo. Slnečné lúče presvitali cez okno, napoly zastreté hrubými záclonami. Kúpeľna bola na rovnakej úrovni ako všetko na tomto ostrove. Nič čo Lilynette doteraz videla sa jej nevyrovnalo. Mohla v nej vidieť aj rôzne zariadenia, ktorých účel jej bol neznámy. Vyzerali však exoticky - všetko čo vlastnil skôr pochádzalo z južných, teplých krajov. Prítomnosť takéhoto miesta takto vysoko na severe Erasie bola pomerne zvláštna. Ale jeho dom bol príjemným osviežením po chladnej architektúre tejto časti kontinentu. Trpaslíci nemali práve vyberavý štýl a elfské budovy boli pre neskúsených takmer neviditeľné.
Na chodbe nebolo nikoho. Vyzeralo, že Vaexos nemá príliš veľa služobníkov. Traja muži ktorí vás sem doviedli sedeli spoločne vo veľkej miestnosti, ktorá by sa dala nazvať obývacou miestnosťou. Na sebe tentoraz nemali brnenia, len tuniky a krátke nohavice. Okolo pásu mali samozrejme meče, rovnako zahnuté ako Vaexos. Lilynette si až teraz mohla všimnúť akí tmaví sú. Nie tak ako pán domu, ale rozhodne neboli z týchto severných končín. Takéto typy skôr Lilynette videla na juhu, keď cestovala na Undskú púšť aby ju prijali do Engenirthu. Jeden z nich, ten hlavný, pozdravil Lilynette a ukázal prstom kde nájde Vaexa. Ich prízvuk bol tiež južanský - ich jazyky boli zvyknuté na úplne iný jazyk a preto sa im jazyk severných ľudí až tak nehodil.
Lilynette prešla cez hlavnú halu a dostala sa k dverám, na ktoré ukázal Vaexov muž. Nad dverami bolo napísané niečo v dračom jazyku, ale vedľa bol nápis v písme ktorému rozumela - Ošetrovňa. Dvere boli pootvorené a tak mohla pokojne vojsť.
To čo Lilynette uvidela ju muselo minimálne donútiť otvoriť ústa dokorán alebo pokojne aj hodiť o zem. V izbe si všimla niekoľko vecí. Vaexos sedel na posteli, vysmiaty ako vždy. Emeta tam bola tiež. Zdravá, čistá, v pekných šatách, bez jediného krvavého fľaku. Ale... Emeta sedela na Vaexovom lone, rukami ho objímala a jej krídla boli obtočené okolo oboch, akoby ich zakrývali. Vaexos ju pevne držal. Vyzeralo to ako... ľubostné objatie. Ich tváre a ústa boli veľmi blízko a o niečom sa živo zhovárali. Na Emetinej tvári žiaril úsmev, taký aký už Lilynette dlho nevidela. Akonáhle si obaja všimli kto vošiel, Emeta naľakane vyskočila z Vaexovho lona a spadla na zem, ktorá bola našťastie pokrytá hrubým kobercom, takže stlmil pád. Vaexos úsmev nestratil a v okamžiku sa postavil Emete na pomoc, možno len preto aby nemusel Lilynette pozerať do tváre v tej chvíli.
Eh... ahoj, Lil... Privítala ju Emeta a jej tvár nadobudla farbu vyzretej rajčiny. Nechala si pomôcť od Vaexa a v trápnej situácii sa všetci traja pozerali jeden na druhého.

Lilynette

Po tom čo som vyšla von, som mala konečne normálny rozhľad na honosnosť a veľkosť tohto sídla. Celkom ma ohromila no nejak som to ustála. Poďakovala som trojici mužov, ktorý nás odtiaľ dostali a vydala som sa na miesto, kde bolo dračím písmom napísané ošetrovňa. Teda bolo to napísané na dverách ktoré som otvorila. Prvý pohľad som hodila na postel a v momente na Emetu s Vaexom. Zabudla som zavrieť ústa a doslova som v tejto pozícii strnula. Ani som si neuvedomila ako kŕčovito zvieram kľúčku od dverí. Moje pocity sa menili asi rovnako rýchlo ako semafór. Pôvodne som sa nechcela naštvať. Zasiahla ma však veľmi silná, no dalo by sa tomu povedať až depka, potom sklamanie a následne hnev. Začala som zuby a tak sa na mojej napnutej tvári objavil menší, nie zrovna príjemný úškrn. Hneď som ho však zotrela a hnev vystriedala menšia ľútosť a bezmocnosť, dokonca až sklamanie. Sklamanie sa mi objavilo aj na tvári a ja som zrak už skôr zo slušného vychovania obrátila k zemi.
"Ďakujem za pohostinnosť a ospravedlňujem sa za problémy aale odchádzam." Vyšlo zo mňa, na čo som znova vyšla z ošetrovne a pomaly som za sebou zatvorila dvere. Pôvodne som s nimi chcela poriadne tresknúť ale načo? Aj tak by sa tým nič nezmenilo. Kráčala som späť k chodbe, kde sa nachádzali izby. Došla som pred Salgovu a zabúchala som na ňu rukou, teda skôr som zaklopala.
"Odchádzam ! Pochopím ak tu budeš chcieť ostať." Povedala som mu cez dvere. Vkráčala som až do mojej izby. Naozaj ma teraz zrovna ten luxus nijak neočaril. Možno to bolo tým, že som ho videla druhý krát.. možno však niečím úplne iným. Stále s nemenným výrazom na tvári som sa obliekla do rovnakých poničených šiat ako pred tým. Zobrala som si vak, v ktorom som nemala v podstate nič, župan som odhodila na postel a rázne som roztvorila dvere späť na chodbu. Všetko som to robila rýchlejšie, než bolo zdravé. Proste som odtiaľto chcela čo najskôr odísť.

Lilynette zareagovala pomerne rýchlo a zatvorila dvere ešte kým sa stihla Emeta postaviť zo zeme za pomoci Vaexa. Bleskovo prebehla cez ošetrovňu a zastavila Lilynette ešte skôr ako sa dostala do svojej izby.
Lily, čakaj! Kam ideš? Nie je kam... a majstri povedali aby sme sa držali spolu, v skupine. Prečo by si chcela odísť? Opýtala sa naliehavo a chytila Lilynette za rameno. Z tej otázky vyznelo, že vôbec nevie prečo Lil zareagovala tak ako zareagovala. Na jej tvári bol nechápavý výraz a v očiach jej visel otáznik.
Salga vyšiel z izby a pokrútil hlavou. Emeta má pravdu, máme zostať pokope. Nejdeš nikam ak mám k tomu čo povedať. Oznámil rázne prísnym hlasom a pomaly sa vracial do svojej izby.

Lilynette

Otočila som sa k Emete a v momente som zo seba striasla jej ruku.
"Kam idem? Proste preč." Rozhodila som rukami a len som sa uškrnula na Salgu, ktorý vravel že nejdem nikam.
"A ako mi v tom chceš zabrániť?" Spýtala som sa ho až mierne hystericky pobaveným hlasom a vyzývavo som sa na neho pozrela. Nemienila som tu ostať. Chcela som ísť majstrov hľadať, nie tu len sedieť v sídle niekoho, koho vôbec nepoznám a pozerať sa na to, ako si to tu s ním Emeta takmer rozdáva. Otočila som sa znova k svojej izbe, nechcela som sa na tých dvoch ani pozerať. S dosť veľkej časti so mnou lomcoval hnev, no snažila som sa ho ako tak zakryť. Znova som sa rozbehla do mojej izby, ak ma teda znova nezastavili.

Emeta stále nechápala situáciu. Aspoň jej výraz tváre tak naznačoval. Krútila očami a zvrašťovala tvár akoby sa snažila zistiť čo sa stalo a prečo je Lilynette tak podráždená. Potom sa náhle zasmiala, ale bol to len kyslý smiech. Pokrútila hlavou a zakričala: Počkať, ty žiarliš? Je to kvôli tomu čo si videla v ošetrovni? Je? Rozhodila rukami nahnevane a vbehla do izby za Lilynette. Lil, neber to tak... to nič nie je. Prosím ťa, prečo všetko berieš tak vážne? Opýtala sa s náznakom úsmevu a pokúsila sa sestersky objať Lilynette, teda ak jej to povolila.
Salga vošiel do izby za ňou. Tentoraz on prebral ten nechápavý výraz po Emete. A čo videla v ošetrovni?