4|A|9999

Lilynette

"Ooo.. znie to čím ďalej tým zaujímavejšie." Cestu do starej knižnice som si ešte pamätala a tak som tam mierila, či už sa to týmto dvom páčilo alebo nie. Po ceste som počúvala ich slová, varovania, musela som sa usmievať.
"Človek, či už farmár alebo mág, sa vždy bál toho, čo nedokázal pochopiť. Spáliť starú knižnicu by bola škoda, vlastne by to bol zločin. Ak bude ten dodatok falošný, Engenirth mi to určite povie." Obezpečila som ich a následne som sa začala sústrediť na dračiu stopu. Asi sekundu som zadávala všetky tri hodnoty a následne som na svojom tele vytvorila neviditeľný štít. Nebol taký silný, aby odrazil silnejšie kúzlo no takú ranu z samostrelu by možno ustál, aj keď by sa pravdepodobne rozpadol.
"Ja idem, je na vás či pôjdete so mnou." Dodala som k tým dvom a zároveň som v duchu začala hučať na tú lenivú dračicu, ktorá si znova dávala šlofíka.
Engenirth !! Zobuď sa už konečne.. aspoň sa ozvi aby som vedela že ma vnímaš. Pomyslela som si a s mierne otráveným výrazom na tvári som zatlačila na dvere, ktoré viedli k chodbe, ktorá viedla k iným dverám, ktoré by mali viesť do knižnice.

Mágovia tým veciam rozumejú veľmi dobre, a stále by si tie veci zaslúžili zničiť. Ak by sa tie vedomosti dostali do nesprávnych rúk, Boh nás chráň. Spôsobili už priveľa utrpenia a deštrukcie. Narúšajú samotnú stabilitu sveta... Hovorila Adria zatiaľ čo ste pokračovali v chôdzi. To že Lilynette zmizla si všimla až o pár sekúnd. Emeta bola preč tiež. Majsterka len škaredo zakliala a rozbehla sa smerom do knižnice, za vami dvoma.

Emeta sa tvárila neisto a nahlas premýšľala o tom že Adria bude poriadne naštvaná ak ich chytí. A jednoznačne mala aj pravdu. Bežali ste prázdnymi chodbami a halami, z ktorých boli niektoré tmavé, niektoré len slabo osvetlené. Boli to obrovské priestory bez akéhokoľvek života. Emeta niekoľkokrát ukázala na viditeľne pohybujúce sa tiene v rohoch miestností. Všetci obyvatelia Engenirthu teraz boli pri majstroch a v týchto zadných častiach sa nenachádzal nikto.
Chvíľu trvalo kým sa Engenirth ozvala.
Ach... čo sa to stalo? Cítim sa omnoho silnejšie. Akoby som nabrala nejakú novú... energiu. Je to neskutočné. Pamätám si jedine že ma to poriadne položilo na zem, ale teraz som v poriadku. Ozvala sa pre Lilynette. Po chvíli pokračovala.
Dúfam že neplánuješ ísť do starej knižnice. Tam by sme nemali chodiť. Si Nositeľka... všetko sa okolo teba točí. Sily ktoré sa tam nachádzajú si nevšimnú bežných mágov, ale... Nositeľka ich okamžite zaujme. Budeme tam centrum pozornosti. Naposledy to bolo v poriadku lebo si mala ochranu Marikhelma, ale tentoraz ju nebudeš mať.

Lilynette

Zastavila som sa a pootočila som sa k Emete. Podala som jej ruku, pri čom som sa na ňu milo usmiala.
"Nemusíš sa báť, v najhoršom prípade môžeš utiecť a ja to niečo zdržím. Som silnejšia nežna prvý pohľad môžem vyzerať. Na niekoľko desiatok sekúnd som dokázala zdržať aj majstra. Bez pomoci Engenirth." Žmurkla som na ňu a následne som sa znova otočila smerom ku starej časti knižnice. Rozmýšľala som, kde by som to mala hľadať. Pravdepodobne to bude nejak zoradené a tak som najprv mienila nájsť práve knihy z danej doby. Typovala som že budú niekde vzadu, predsa len, napísal ju sám Isen a to už muselo byť hrozne dávno.
Plánujem tam ísť. Nemôžem sa stále spoliehať na niekoho iného Engenirth.. Na chvíľku som sa odmlčala a počkala som s odpoveďou.
Sirin nám predal svoju a časť Marikhelmovej esencie. Dodala som na jej otázku, čo sa vlastne stalo. Následne som jej vysvetlila všetko od doby, čo som ju naposledy počula. To bolo ešte v jaskyny s Nílou. Teda typovala som, že väčšinu času z toho spala a dopĺňala si svoju moc. Netušila som však, či je momentálne pri svojej plnej moci, alebo si stále potebuje nejaký čas oddýchnuť. Nepýtala som sa jej to však.