4|A|9999

Lilynette

"Popravde.. vyzeral trocha pomätene. Nedivila by som sa tomu však, keď je to tak ako hovoríš." Prehovorila som k nej a ďalšie myšlienky som si nechala pre seba.
A ževraj Isen je to zlo.. Chvíľku som len sledovala okolie okolo mňa. Mala som stále sklonenú hlavu a vlasy mi viali do všetkých strán. Po chvíľke fšak prestali. Bola tu naozaj zima a voda ktorá sa na mne nachádzala začala pôsobením vetra zamŕzať. Zrazu ma premkla hrozná triaška a ja som sa nemohla ani len pohnúť. Aspoň som takto nemala ako spadnúť no bude naozaj zaujímavé, keď sa budem snažiť z dračice zliezť. Nechcela som zavrieť oči no tie mi tak slzili, že som na chvíľu musela. Takmer som ich znova neodlepila no našťastie sa mi to podarilo.
"Dúfam že nám pomôže." Dodala som potichu a len som sa to snažila

Dračica len niečo nezrozumiteľne zamrmlala ako odpoveď, no v jej hlase boli počuť silné obavy. Namiesto zbytočných rečí zrýchlila tempo a plánovala sa dostať na miesto ešte predtým ako Lilynette zamrzne. Pre jej dobro klesala dole, až sa dostala len asi sto metrov nad oceán. V týchto oblastiach aj tak nič nežilo, a ak hej, tak o tom nedokázalo povedať ostatným. Pri klesaní sa žalúdok Lilynette zdvihol niekam do jej hlavy. Nebol to teda príjemný pocit. Estorský ostrov bol za vami a pred vami len šíry oceán. Po krátkom čase, keď už naokolo nebolo vidieť nič, len do každej strany nekonečný oceán, si Lilynette všimla obrovskú oblasť zakrytú v hmle. Až teraz si uvedomila že tá hmla je skutočne nepreniknuteľná a dá sa v nej vidieť len na pár centimetrov pred vlastný nos. Nila znova zamrmlala niečo o tom aby sa Lilynette pripravila na vstup do hmly a aby sa nezľakla toho že nič nebude vidieť. Nila očividne nabrala sila čím bližšie k vode bola. Napokon klesla tak nízko že sa počas letu jej laby dotýkali vody a pekne ju rozčesávali. Bez problémov ste preleteli cez stenu hmly. Na okraji nebola taká hustá, ale čím hlbšie ste išli do jadra hmly, tým menej bolo vidieť. Nila sa po chvíli zdala stratená tiež a Lilynette mohla počuť že si sama pre seba spieva akúsi pieseň v dračom jazyku. Slová len ťažko dokázala rozoznať, toto bola očividne najstaršia pôvodná verzia reči a ešte k tomu v poetickom jazyku. Jediné slovo ktoré zachytila bolo ,,priateľ''. Let cez hmlu bol dosť monotónny, lebo sa zdalo akoby sa nič nehýbalo. Okolo Lilynette sa len zvíjala hmla a nič iné. Nila však letela stále pri vode a tak mohla Lilynette počuť zaisťujúci zvuk špliechajúcej vody. Takto to išlo po dvadsať minút. Napokon Nila zastavila a zhlboka si vzdychla.
Stratili sme sa... čo je celkom samozrejmé, lebo aj to bola jedna z úloh tejto hmly. Aby sa v nej každý stratil. Ale ako to že ste sa z nej dostali, keď ste išli loďou? Tomu nerozumiem... v čom to bude?

Lilynette

Keď zrýchlila, bolo mi ešte horšie ako pred tým. Bola to dosť nepríjemná reakcia s ktorou sa však nič nedalo robiť. Čím letela rýchlejšie, tým sme tam boli skôr no zároveň tým bol vietor silnejší a mrazivejší. Nakoniec však zostúpila len asi sto metrov nad oceán a tu už bolo trocha teplejšie. Vedela som však, že ak znova *precitnem* tak stopercentne spadnem z dračice do vody a to by bol môj koniec. Zrazu ma len upozornila, aby som sa nezľakla keď pred seba nebudem vidieť ani na krok. Ocitli sme sa v úplnej hmle. Bol to celkom nostalgický pocit, keď som si sotva videla na končeky prstov na ruke, ktorou som kŕčovito zvierala jej šupiny. Počula som ako si spieva nejakú pieseň.. slovám som však nerozumela.
"Možno tá hmla na mňa nepôsobí, kvôli Engenirth." Poslala som jej myšlienkou, páč som si to inak vysvetliť nevedela.
"Ako to bolo s tými reťazami u sopky? Nefunguje to tu rovnako? Keby že sa mi tú hmlu podarí roztrhnúť rovnakým spôsobom. Toto kúzlo musí byť prastaré rovnako ako reťaze, ktoré zväzovali teba. Určite už nie je také silné ako spočiatku." Navrhla som. Popravde som to skôr tak trepla páč som sa v živote necítila horšie. Nakoniec som to nevydržala a vyklonila som sa spoza dračice tak, aby som bola hlavou mimo dosah jej tela. Celý čas sa to vo mne hromadilo a v momente ako som videla, ako rýchlo podo mnou prúdi voda, neudržala som sa a vyvrátila som obsah môjho žalúdka dolu. Teraz som sa cítila ešte slabšie než pred tým a znova ma chytila triaška.. tento krát už ani nie tak zo zimy. Zrazu sme zastavili no to už som ani tak moc nevnímala.

Nila jej nápady ihneď odmietla, aj keď si sama nebola istá tým čo robiť.
Každé väzenie funguje na inom princípe. Aspoň myslím. Keby že sú všetky rovnaké, niekto by všetkých Dvanástich vyslobodil poľahky po tom ako by vyslobodil prvého. Nie, myslím že tentoraz je to úplne o niečom inom. Odvetila smerom k Lilynette, no jedinú odpoveď ktorá dostala bolo vyvrátené jedlo. Nila sa to snažila odignorovať a náhle z jej úst vychádzal povestný dračí spev. Jej pôvabný hlas sa niesol hmlou a pár minút sa neozývalo v okolí nič iné. Akonáhle však stíchla, odniekiaľ... z nejakého miesta v hmle sa ozval hrubší hlas, no spieval rovnakú pieseň.
Vie že som tu a my vieme že je tu on. Ale... kde? Povedať mi to síce môže prostredníctvom piesne, ale aj tak ho nikdy nenájdeme. Pokrútila hlavou Nila, čo Lilynette aj tak nemohla kvôli hmle vidieť. Očividne bola bezradná.
Lode, áno, lode... námorníci... možno to má niečo s... s tým odkiaľ idú? Alebo s ich destináciou? Pokiaľ viem, tak kapitán sa v hmle orientoval bez problémov a dostal sa z nej poľahky. Prečo potom my nevieme... dostať sa... napadlo ma niečo zaujímavé. Možno by sme nemali ísť do stredu hmly, teda k nemu. Ale kam potom? Tam kam... námorníci? Napríklad na Estor. Práve sme odtiaľ prišli, ale možno sa s iným cieľom v hlave dostaneme k nemu... áno, to by mohlo byť ono. Lilynette, mysli len na to plánuješ ísť na Estor a to isté budem robiť aj ja. Ak to bude fungovať... porazí ma.
Dračica sa otočila v niekoľkých kruhoch a rozletela sa do náhodnej strany z Estorom na mysli. Letela, letela a letela. Nič. Hmla sa zdala nekonečná. Keď Nila znova začala v zúfalstve spievať, hlas draka sa ozval v rovnakej vzdialenosti ako predtým. Dračica nervózne treskla do vody svojimi krídlami a voda sa rozletela všade naokolo, vrátane toho že osviežila Lilynette. Toto nikam neviedlo...

Lilynette

"Tak, pochopiteľne kúzlo na oklamanie zmyslov nebude fungovať na lode." Snažila som sa jej vysvetliť, čo tým myslím.
"Loď sama o sebe je len vec, nemá myseľ a tým pádom sa oklamať nedá. Námorníci, kormidelník a kapitán sú len riadiaca jednotka, ak proste nemenia kurz, raz sa s tej hmly dostanú." Následne som len hlavu pretočila na druhú stranu a stukla som od bolesti, keď som sa snažila rozhýbať prsty na rukách.
"Čo ak sa tá hmla nedrží na jednom mieste, ale pohybuje sa spoločne s tým druhým drakom ? Možno je on to epicentrum hmly a preto z nej nikdy nemôže vyjsť. Skús stáť na mieste a privábiť ho k sebe tým spevom. Ak je to tak ako som povedala, nikdy ho nenájdeme, keď sa budeme pohybovať aj my a aj on." Dodala som môj plán a následne som si len vyčerpane povzdychla a hlavu som si oprela o studené šupiny dračice. Bolo to nečakane príjemné.

Nila pozorne vypočula teórie Lilynette a neisto si pre seba hmkala. Po vode šplechla ešte raz a na svoju odpoveď nechala čakať Lilynette po dobrú chvíľu.
S tým epicentrom to nebude správne. Toto je špeciálna magická hmla, pokojne môže byť aj nekonečná. Keď sme do nej vošli dá sa povedať že sme vošli do akejsi inej dimenzie. Aj keby nejako vieme miesto kde sme vošli do hmly a ideme na to presné miesto, hmla tam stále bude, a nie jej okraj a východ z nej. Jednoducho tu fungujú iné pravidlá... to si vždy pamätaj. Ale tvoja prvá myšlienka ma zaujala. Síce kapitán loď viedol a teda bol akoby jej mysľou. Nie som si istá... aj keď... loď nemáme a tak to nemôžeme ani vyskúšať. Vysvetlila dračica v krátkosti situáciu, ale potom sa znova ozvala, rozjasneným hlasom.
Väzenia sú po toľkých rokoch skutočne oslabené. V čase keď nás uväznili, by s nimi mal problém dokonca aj samotný Isen. Ale teraz... teraz sa rozpadávajú. Musím niečo skúsiť... Lilynette, prepáč. Povedala Nila a náhle sa vrhla do oceána pod sebou. Lilynette to vôbec nečakala, okrem jediného varovania predtým, a dračica ju ešte na svojom chrbáte niesla hlbšie pod vodu. Potom zmizla, plávala niekam hlbšie. Lilynette sa sama ocitla v ľadovej vode oceánu, kde bola nekonečná tma kvôli hmle nad hladinou a tak si ani nebola istá kde je hore a kde dole. Musela byť aspoň desať metrov pod hladinou. Vodu vdýchla do nosa, do úst a dostala sa jej aj do očí a všade kam sa dostať mohla. Uvedomenie si, že sa topí a že nevie kadiaľ má ísť, vyvolalo paniku.

Lilynette

Chvíľu som ju počúvala. Nemala som jej už však čo povedať a tak som ostala ticho. Zrazu však povedala niečo, čo sa mi moc nepáčilo.
"Ako to.." nestihla som dopovedať, keď som pocítila ako sa v momente vrmštila do jazera. Tlak vody ma pritlačil k jej bočnej strane ostňov tak silno, že mi to vyrazilo všetok kyslík z pľúcach. Ocitla som sa niekoľko metrov pod hladinou oceánu a nevidela som absolútne nič. Voda bola čierna, nemala žiadny zdroj svetla z hora kvôli hmle a zdola tiež nič. Pozerala som sa okolo seba vydesene. Nemohla som ani zadržiavať dych, páč som sa v momente rozkašlala. Bola som však pod vodou a tak som do seba nasala dosť veľa vody. Keďže som nemala žiabre, nijak som ju zo seba nedokázala odfiltrovať a zobrať si z nej vzduch. Kvôli reflexu ktorý spôsoboval nedostatok kyslíka v pľúcach som ju stále len vdychovala a hltala. Nakoniec som sa len povoľne vznášala vo vode a pozerala som sa niekam naokolo seba. Moc som nevnímala okolie. Aj to málo kyslíku, ktoré mi ostalo po vyrazení dychu bolo teraz preč a tak ma už nemalo čo vo vode nadnášať. Začala som pomaly padať do pre mňa nekonečnej priepasti týchto oceánov.

Situácia sa zdala skutočne zlá a beznádejná. Voda bola nemilosrdná, vtekala všade kam mohla a spôsobovala že sa Lilynette veľmi rýchlo topila a strácala sily, a onedlho aj vedomie. Jediné čo Lilynette chcela bolo dýchať, zachrániť sa, dostať sa nad hladinu. Keď už všetko vyzeralo ako konečná, voda okolo Lilynette sa začala divoko víriť a v posledných zvyškoch vedomia si všimla obrovský predmet... alebo čokoľvek čo to bolo. Niečo ju prudko schytilo a ťahalo druhým smerom, na hladinu. Už neklesala, ale stúpala. A to veľmi rýchlo. Tlak vody jej stlačil brucho a narážal jej do tváre, ale na tom nezáležalo. Hladina sa priblížila, až napokon na pokožke pocítila príjemný studený vzduch. Z každého otvoru sa Lilynette liala voda von, najmä teda z úst. Nasledujúci kašeľ bolel skoro akoby jej niekto silno udieral do hrdla. Stále nemohla vidieť čo ju zachránilo, lebo jej oči boli plné soli z morskej vody. Ak sa ich aj pokúšala otvoriť, bolesť bola neznesiteľná. Pocítila že dopadla na niečo tvrdé, na nejaký pevný povrch, príjemne teplý. Celé telo ju pálilo a studilo zároveň, avšak pocit páľavy začal prevládať. Napokon vyzeralo že všetka voda je vonku a ak žmúrila očami, neboleli až tak príliš. Mohla si všimnúť akúsi obrovskú vec ktorá sa kymácala z jednej strany na druhú a pred sebou rad akýchsi výrastkov. Potom si uvedomila, že leží na chrbáte draka a pozerá na jeho chvost, a medzi nohami má jeden z dračích chrbtových osteňov. Sfarbenie však bolo iné, všetko bolo iné... Nila to nebola. Hmla však stále bola všade naokolo, ale nie taká hustá ako predtým, čo bolo celkom jasné, keďže videla až po jeho chvost.

Lilynette

Moc som už svoje okolie nevnímala. Pomaly som sa zmierila s tým čo asi nastane no zrazu sa mi zazdalo. že som si všimla nejakú čiernu čmuhu. Spočiatku som si myslela, že sa mi to len zdá. Zrazu ma však niečo z vody vytiahol dosť veľkou rýchlosťou. Voda mi znova začala tlačiť na hrudník a tvár, ktorú som nemohla odtrhnúť od teplého povrchu ani keby som chcela. Vynorila som sa z vody a v momente, keď sa do mojich pľúc dostal kúsok kyslíka, som sa rozkašľala a začala som zo seba vydávať veľké množstvo vody. Dá sa povedať, že som sa z nej povracala. Cítila som hroznú pachuť soli v ústach, žalúdok ma nepredstaviteľne bolel a štípal a oči na tom neboli inak. Nakoniec sa mi nejak podarilo zbaviť slanej vody a už ostali len drobé čiastočky soli. Začala som si z očí vytierať sol a vďaka slzeniu sa mi to aj po chvíľke sčasti podarilo. Cítila som sa viac než hrozne. Bolel ma každý nádych a výdych. Pocítila som však teplo čo bolo viac, než som si teraz mohla priať. Chvíľku som len ležala a rukami som sa držala na chrbte .. niečoho veľkého. Nemohla to byť Níla páč mal šupiny natoľko teplé, že ma začali trocha na pokožke páliť. Chvíľku som sa snažila naviazať na jeho myseľ no spoćiatku sa mi to vôbec nepodarilo. Z bolesti a hnusnej pachuti ma až príliš bolela hlava.

Okolie bolo pokojné. Jediný zvuk ktorý Lilynette počula bolo mávanie širokých krídel a ladný pohyb dračieho tela pod sebou. Koža na ktorej ležala bola príjemne teplá a po chvíli sa z jej tela vytratil všetok chlad. Rozhodne na tom bola lepšie ako predtým. Po Nile nebolo ani stopy. Drak sa ozval až po nejakom čase. Jeho hlas bol trocha známy, niekde ho už počula. A potom si uvedomila kde ho počula... bol to on, ten drak v hmle. Velli.
Seljaiana? Si to ty? Ozval sa Velli spýtavým hlasom, očividne smerom na Lilynette. Drak mierne pootočil hlavu dozadu akoby si ju chcel obzrieť, ale potom sa znova zapozeral pred seba, do hmly.
Prišla si ma oslobodiť? To nie je dobrý nápad, Sel. Erasovi draci tu stále môžu byť, mohli by ťa chytiť, a to... to by nebolo dobré. Isen ti predsa vysvetlil že si jeho posledná nádej. Ach, Seljaiana... ja viem že ma máš... rada, ale nestojím za to. Sklamal som nášho Majstra... som na nič. Stvoril ma pre jednu vec a aj v tej som zlyhal. Pokračoval drak v monológu a po týchto vetách sa odmlčal. Očividne vôbec netušil aký je rok, pravdepodobne ani aká je doba alebo dokonca aj éra. Podľa toho čo hovoril to vyzeralo, že si stále myslí že je stále čas vojny medzi Isenom a Erasom, tisícky rokov dozadu, keď Isenova garda padla do zajatia.