4|A|9999

Lilynette

Očakávala som, že mi asi nespravia to potešenie a nenechajú ma pri vedomí pri prechode do Engenirthu. Nijak som sa jeho runám nebránila a len som pocítila, ako na mňa dolieha neodolateľná únava. Poddala som sa a zaspala som.

Zobudila som sa na celkom príjemnej posteli. Rozhodne príjemnejšie než obyčajná hladká sakala a na nej deka. Mierne som sa pootočila na bok. Bolo tu tak hrozne príjemne, že sa mi vôbec nechcelo vstávať. Následne som ale predsa len pootvorila oči. Bola som v nejakej miestnosti, ktorá pripomínala celu.
"Aké to milé uvítanie.." Šepla som si pre seba v dračom jazyku, ktorý som už používala úplne primárne. Trvalo mi asi tri sekundy, kým som zaregistrovala hlas a kým som si uvedomila, kto tu so mnou v tejto miestnosti je. V momente ma vystrelo do sedu a v pravej ruke sa mi vytvorili také tie prvotné prípravné formy pre ohnivú gulu.
"Čo je s Emet ?!" Takmer som túto otázku na Vaexa vykríkla. Vlastne som sa musela pridusiť. Tvárila som sa dosť vystrašene, ako keby mi išlo o život.

Tichšie! Zahriakol Lilynette a nervózne sa obhliadol k dverám. Následne sviečku položil na zem a zhlboka sa nadýchol.
Tak kde začať... po vašom odchode odtiaľto, že vraj na čele s Marikhelmom, sa tu chod vecí trocha... pozmenil. Na čelo bola vymenovaná majsterka Joycelen. Pamätáš si ju, však? Majstryňa ilúzie. Po vás, utečencoch, sa rozbehlo okamžité pátranie, a teda netrvalo dlho kým našli Emetu u mňa. Museli sme sem ísť, dobrovoľne či nedobrovoľne. Onedlho chytili aj Adriu a Sirina. Marikhelma sa nájsť nepodarilo, aspoň podľa toho čo som počul. Mňa vymenovali ako jedného z nových majstrov, na zaplnenie pozícií. Adria aj Sirin stratili svoje tituly a sú vo väzbe. Rovnako Emeta. Dnes všetkých čaká súd. A keďže sa previnili veľmi hrubo, rozhodovanie bude mať na starosti Joycelen. Vysvetľoval Vaexos zatiaľ čo sa neustále obzeral k dverám. Jeho hlas bol po celý čas tichý.
A tu je ten problém. Joycelen na Engenirth uvrhla diktatúru. Ostatní majstri to berú ako niečo potrebné, potrebu autority, ale v skutočnosti je to teror. Ako nových majstrov si zvolila svoje bábky, a pravdepodobne plánuje odstrániť svojich odporcov. Nikto jej nemôže otvorene odporovať. Zaviedla aj nové tvrdé pravidlá. Niekoľkých mágov odsúdila na popravu už v prvý deň za spoluprácu so zradcami. A preto sa bojím dnešného súdu. Emeta... Sirin... a Adria. Joycelen pre nich plánuje niečo nepekné.

Lilynette

Chvíľku som sa na neho neveriacky pozerala. Následne sa však ohnivá guľa z mojic hrúk pomaly začala strácať.
"Nemôžu.. jej spraviť nič.. veď.. ona nemala na výber.. išla len za svojou majsterkou.." Zamumlala som vydeseným hlasom, na čo som však len prudko pokývala hlavou.
"Klamstvá.. klamstvá.. KLAMSTVÁ!!" Zrevala som zrazu a oboma rukami som ho od seba skúsila odtlačiť dokelu a zároveň sa postaviť. Zatvárila som sa až šialene. Znova to bolo tu.. paranoia.
"Ako ti mám veriť? Prečo by som mala ? Celé Engenirth bolo odjakživa jedno veľké klamstvo." Šepkala som nie príliš príjemným hlasom. Rukou som si zašla do vlasov a roztrasenými zorničkami som sa začala pozerať po stenách.
"Ale čo ak nie ?.. čo ak.. Nie.. je v poriadku.. bude v poriadku.. SAKRA!" Následoval úder päsťou do steny, ktorý mi spôsobil roztrhnutie kože na hánkach. Bolesť mi však nevadila, uvítala som ju.
"Nemalo sa to stať.. celé je to zle.." Zavrčala som, pri čom som sa začala poddávať môjmu vlastnému hnevu. Zároveň som celý výstup ako inak hovorila v dračom jazyku.. možno aj to podbúralo moju agresivitu.
Oheň
Pravá ruka mi vzbĺkla červeným plameňom a ja som dostala chuť celú túto budovu podpáliť. Nemohli ublížiť Emete, proste nemohli. Spravili by najväčšiu chybu vo svojom biednom živote.

Upokoj sa! Nejako to vyriešime. Neviem ako, ale nejako. Najprv sa ale musíš upokojiť. Hnevom nič nedosiahneš. Zvýšil svoj hlas Vaexos a otázne sa zadíval na Lilynette dúfajúc že dostane rozum. Oheň sa po vyzvaní neozýval. A rovnako ani Engenirth... akoby spali.
Joycelen už pravdepodobne vie že si sa prebrala. Bude tu každú chvíľu. A musíš mi veriť. Jednoducho musíš. Nie všetko je tak ako sa zdá, nech ti povedia čokoľvek. Pamätaj, Joycelen je majsterka ilúzie. Dokáže oklamať aj majstrov, kohokoľvek. Musí... Vysvetľoval v rýchlosti vo chvíli ako sa dvere do cely pomaly otvorili. Do miestnosti vošla Joycelen, tentoraz už ako veľmajsterka. Jej oblečenie bolo skutočne extravagantné a zdalo sa aj poriadne drahé. Na tvári mala neutrálny výraz.
Nositeľka. Som rada že si sa prebrala. Vaexos, uhni, chcem ju vidieť poriadne. Podotkla s úsmevom a podišla bližšie k Lilynette.
Ako som ťa mohla vtedy prehliadnuť? Moja slepota... nuž, nevadí. Teraz si tu a všetko je dobre. Tu náš priateľ Vaexos bol taký dobrý a oznámil nám kde sa nachádzaš ty, Emeta a Aglas. Teba sa vtedy síce nepodarilo chytiť, ale to je napravené. A že mu to stálo za to... dostal pozíciu majstra a zároveň sa stal vedúcim oddelenia na vonkajšiu ochranu. Adriu a Sirina sme chytili tiež vďaka užitočným informáciám od majstra Ratara... áno, majstra - ten titul sa mu hodí viac ako by sa to zdalo. Jedine Aglas a ten hlupák Marikhelm sa mi vymkli spod pazúrov. A teraz aj draky Isenovej gardy... ach, na Agnira nie je poriadny spoľah. Povedala Joycelen prísnym hlasom, ale rozhodne sa v tom vyžívala. Vaexos len krútil hlavou, pozeral Lilynette rovno do očí akoby ju prosil aby neverila Joycelen.
A dnes budú odsúdený. Každý vie aký je trest za útek z Engenirthu, ohrozovanie životov a... velezradu. Ale ty máš šťastie, Nositeľka. Máš šťastie že si výnimočná. To je jediné. Inak by si nebola nič. Ale aj pre teba si nájdem niečo - neobávaj sa.

Lilynette

Sklonila som hlavu tak, že mi vlasy spadli do očí. Stále som sa hrozne triasla no zakusla som si do pery, až som si ju na mieste prekusla a tak mi z nej začala stekať krv. Upokojila som sa však, aspoň pre teraz. Počula som, ako niekto vstúpil dovnútra. Nemusela som sa k nej otáčať, aby som vedela že to je ona. Usúdila som to už len z toho, akú napätú atmosféru som cítila od Vaexosa. Ako ku mne prehovorila, bez slova som ju poćúvala a stále som mala sklonenú hlavu. Bolo mi vidieť len ústa. Prestala som sa triasť, vlastne som vyzerala úplne normálne. Ako dohovorila, mierne som naklonila hlavu do zadu a vlasy mi spadli z tváre, čo odhalilo celkom úprimný úsmev.
"Prepáčte za starosti vel-majsterka. Nakoniec som rada, že som sa sem smela vrátiť. Príjmem akýkoľvek trest, aby som tu znova mohla študovať." Mohol to byť celkom šok, keďže môj hlas, ako aj postoj znel celkom úprimne. Proste som sa snažila hovoriť to, čo chcela počuť. Nech si len myslí, že pod svoju kontrolu získala nesvojprávnu ovečku. Chvíľku mi síce robilo problém v dračom jazyku správne povedať vel-majsterka, až som takmer povedala Velli, kto vie prečo.. no nakoniec som si našťastie spomenula.

Joycelen iba súhlasne prikývla hlavou a zatvárila sa podozrievavo. Možno jednoducho nečakala takýto prístup - predsa len, Lilynette nepatrila medzi najpokojnejšie osoby na svete.
To rada počujem. V každom prípade, čakala som že budeš spať dlhšie. Ale ak si už hore, prečo čakať so súdom? Dnes nemám nič iné na pláne. Oznámila rozhodným hlasom a pokynula Vaexovi a Lilynette aby ste ju nasledovali.
Pekný dračí jazyk mimochodom. Podotkla na bok Joycelen a spoločne ste vyšli z cely. Prechody cez portály netrvali dlho a ocitli ste sa v miestnosti ktorú Lilynette poznala. Pamätala si ju z prvého dňa. Tu sa vtedy predstavili majstri novým študentom. Vtedy bolo všetko krásne a jednoduché. Joycelen v ten deň bola dokonca celkom príjemná a milá. Kto by vtedy povedal že sa z nej stane toto? Možno to bola len ilúzia.
Miestnosť bola veľká. V jej zadnej časti stálo pódium. Pred ním stálo niekoľko diskutujúcich majstrov. Joycelen vyšla na pódium a vyžiadala si pozornosť. Následne sa zvolali obyvatelia celého Engenirthu. Postupne prichádzali všetci - zbytok majstrov, aj tí noví, študenti, výskumníci, kronikári z knižnice, rôzni iní mágovia ktorých Lilynette predtým nikdy nevidela. Akonáhle sa miestnosť zaplnila, z jedného portálu vyšlo niekoľko postáv. Najprv stráže a potom... spútaní väzni. Adria, Sirin a... Emeta. Na prvý pohľad sa zdali zničení. Bolo viditeľné že Adria aj Sirin boli pod tvrdým výsluchom a Emeta na tom rozhodne nebola o nič lepšie. Jej pohľad spočinul na Joycelen. Bol nenávistný. Otočila hlavou a spozorovala Vaexa. Naňho sa zatvárila ešte horšie. Keby mohla očami zabíjať, Vaexos by bol na mieste mŕtvy. Lilynette si bohužiaľ nevšimla. Pomaly pokračovali vo svojej ceste na pódium až sa tam napokon dostali. Joycelen ich z hnusným úsmevom privítala akoby práve došli na čajové posedenie a mali mať pred sebou najlepší deň svojho života. Následne prehovorila k davu.
Tak, tak... tu máme našich zradcov. Rozhodla som sa že dnes bude súdny deň. A prečo nezačať okamžite? Každý vieme čím sa tieto osoby previnili. Je to skutočne smutné, ale je to tak. Ohrozili bezpečnosť Engenirthu a chceli ho zničiť. Chceli zničiť všetko za čo Engenirth stojí. Spojili sa s temným mágom Marikhelmom, ktorí im ovplyvnil a zatemnil mysle. Nemyslite si však že sú kvôli tomu nevinní! Ich mysle boli hnilé už dávno pred tým. Títo dvaja bývali majstri na svoju stranu zlákali aj dve nové študentky a samozrejme, ich ovládli svojimi zlými ideami. Ale kto im to môže mať za zlé? Ich mladé mysle sa nedokázali obrániť takej moci. Hovorila pomaly a po krátkej prestávke pokračovala.
Ale prečo by sme to mali odpúšťať?! Ak sa budeme správať milosrdne, tak Engenirth skončí v popole! Vidíte čo sa stalo s Marikhelmom? Pamätá si to niekto? Zabil všetkých majstrov po tom ako mu bolo všetkými majstrami odpustené za zabitie Nositeľky! Vidíte čo sa stalo? Odpustenie tu nie je možnosť. Títo delikventi sú hrozbou pre nás a pre celú Deritreu. A tak hovorím, zbavme sa ich okamžite. Tu a teraz. Dohovorila hlasným prejavom a zdalo sa že s ňou väčšina zúčastnených súhlasí. Mnohí prikyvovali na súhlas.
Sirin, máte obranu proti týmto obvineniam? Sklonila sa Joycelen k bývalému majstrovi. On len mlčal, našpúlil pery a fľusol Joycelen rovno do tváre. Zareagovala na to s úsmevom a tvár si rukou utrela. Rovnakú vec sa opýtala Adrie, no tá len mlčala. Napokon podišla k Emete. V očiach sa jej objavili slzy, a niekoľkokrát sa jej pohla spodná pera, no nevyslovila nič.
Tak, a teraz k rozsudkom, mojej obľúbenej časti. Dala s nadšením ruky dokopy a zdvihla ukazovák.
Smrť. Zdvihla prostredník. Smrť. Zdvihla palec, ako tretí prst. Smrť. V dave sa ozval súhlasný mrmlot a Joycelen pomaly podišla k Sirinovi.

Lilynette

Bez slova som ju následovala, až kým sme neprišli do hlavnej sály. Bola to celkom nostalgia. Pozrela som sa na ten dav. Následovali ju ako ovečky.. bolo mi z toho naozaj zle. Pocítila som ťažký pocit v žalúdku a len som sa na chvíľku uzavrela do svojho vnútra.
Vieš Engenirth.. nikdy som sa nezamyslela, prečo sa táto škola volá po tebe... nezaslúži si však to meno. Pozri sa na nich. Nechávajú sa ovládať mocou niekoho iného.. len aby nešli proti prúdu.. nechajú si zobrať možnosť lietať.. svoju slovodu,.. len pre ten pocit istoty... Pozrela som sa priamo na Emetu, ktorá sa dosť.. nenávistným pohľadom pozrela na svojho kvázi milenca.
Mala som ju zobrať zo sebou.. trebárs ju aj uniesť.. ďalšia chyba.. spravila som ich toľko..
Pomyslela som si znova. Joycelen vyniesla rozsudok a pomaly začala kráčať ku Sirinovi.
"Smiešne.. všetci ste smiešny.." Ozvala som sa zrazu, pri čom tie sová boli mierneé každému jednému mágovi v engenirthe.
"Ste stratené prípady. Draky prídu.. a vy proti nim nebudeme mať žiadnu šancu. Proti Isenovi. Budem sa usmievať, keď bude on rozhodovať o osude vás.. a vy si na moje slová spomeniete.. budem tam.. budem vám ich pripomínať. Teraz chcete zabiť troch mágov, ktorý sú mu oddaný... zabiť ich ako krysy ? K tomu by sa žiadny z nich neponíźil.. ah.. máme sa od nich ešte toľko čo učiť." Dodala som, no skôr som si to šepkala .. pre seba. Bolo ale viac než možné, že ma môže niekto počuť. Následne som si vybavila ten moment.. v hmle.. tú pieseň, ten smútok.. ich slzy. Typovala som, že mojim predošlím slovám niektorý mágovia ani nerozumeli. Dračí jazyk som zvládala naozaj dokonale, keďže som sa ničím iným medzi nimi nedohovárala, to čo som však z úst vypustila teraz.. pochybovala som že to okrem takého Sirina, ktorý drakov študoval, niekto poznať bude. Bola to práve tá pieseň, smutná dračia pieseň v starej formy ich jazyka. Slová sice boli komplikované no pamätala som si ich. Na tú chvíľu sa nedalo zabudnúť. Pamätala som si celú pieseň. Nečakala som žiadnu pomoc. Nečakala som že sa zrazu strop strhne pod náporom dračích krídiel a jediných troch ľudí, ktorým tu môžem veriť, nejaký drak zachráni. Už som dávno nebola to malé dieťa.
Engenirth.. pomôž mi s Emetou.. prosím.. postavím okolo nej najsilnejšiu bariéru akú len zvládnem. Mňa nezabijú, stratili by príliš vela a nezískali tým nič. Neptorebujem tvoju ochranu.. prosím.. nežiadam ťa o veľa vecí ale ak zabijú Emetu, neviem ako to zvládnem. Zavrela som oči no neprestávala som v speve, ktorý som začala podfarbovať mágiou. Slová ktoré sa v ňom pouźívali sa na štíty dali veľmi dobre použiť. Ak mal človek dobrú predstavivosť a tá mi nechýbala. Aspoň sa otestuje moja teória, či starodávny dračí jazyk nesie silnejšie formy slov, kúziel, než tento zjednodušený, ktorý sa používa teraz.

Ak aj Engenirth počula čo Lilynette povedala, nedala to nijak najavo. Po tom ako začala hovoriť nahlas, zdalo sa že nikto rovnako ako Engenirth nereaguje a vôbec ju nepočuje. Na to čo sa dialo na pódiu nikto nejasal, ale zároveň nikto proti tomu nič neurobil. Joycelen bola príliš mocná, mala pod kontrolou celý Engenirth, a väčšinu majstrov. Nikto si nemohol dovoliť sa proti nej postaviť. A ona sama si tohoto bola vedomá. Z uspokojivým úškrnom kráčala ku Sirinovi. Jeho tvár ale nebola vystrašená, alebo neistá. Na perách mu pohrával mierny úsmev a neuveriteľne sa zdalo že je úplne v poriadku. Na rameno Lilynette jemne dopadla ruka. Pomaly sa naklonil k jej uchu a veľmi potichu jej do ucha pošepkal: Neurob žiadnu hlúposť.
Na moment sa zdalo akoby jeho slová Joycelen počula, a jej oči spočinuli na Lilynette. Ale nemohla to počuť. Na Lilynette sa pozrela len aby videla jej reakciu. Podišla k Sirinovi a jednoduchým kúzlom ho nadvihla nad zem a znehybnila.
Posledné slová, zradca? Spýtala sa ho veľmajsterka a víťazoslávne si pošúchala ruky.
Sirin sa zasmial. Nebol to odporný smiech, ani vysmievačný. Bol úprimný a šťastný. Adria aj Emeta sa mu úctivo uklonili. V ich očiach sa viditeľne leskli slzy. Sirin otvoril ústa a pozrel do zadných radov, rovno na Lilynette.
Venujem ti dar... môj a Marikhelmov. Využi ho na dobrú vec. A navždy ver v Isena. Nech ti nepovedia inak. Ale nikdy nezabúdaj na Erasa. Ver v oboch, nie len jedného. Bratia majú byť spolu, nie byť uväznený vo večnom boji. Zbohom.
Joycelen sa zamračila, jej ruka vystrelila rovno do Sirinovej hrude a vnútri jeho tela stlačila svoju päsť. Sirin zaúpel, z jeho úst sa vydrala krv a pomaly spadol na zem. Na jeho ústach ale úsmev zostal. Adria s Emetou sa nádejne zadívali smerom k Lilynette. Joycelen nečakala a podišla k Adrii. Vaexos sa začal nervózne triasť a mykať rukami.
Už... už by to malo byť. Rýchlo. Prosím, Isen, Eras, zrýchlite to. Prosíkal k nebesiam Vaexos.

A potom to začalo. Sirinovo telo sa samo od seba nadvihlo a za zvláštneho zvuku sa z jeho hrude začala vydierať akási forma magergie. Z tejto magickej entity vychádzala neuveriteľná aura energie. Začala pulzovať a z nôh skoro zhodila niekoľko ľudí v dave. Nikto nechápal čo sa deje.
Náhle sa tá entita začala hýbať, metať, lietať a v tom v rýchlosti vletela rovno do Lilynette. Stalo sa to v zlomku sekundy. Lilynette sa nemohla udržať na nohách. Svojou Nositeľskou schopnosťou pohltila celú Sirinovu a podľa všetkého aj časť Marikovej magickej esencie. Pocit to bol neopísateľný. Lilynette začalo okamžite všetko bolieť, a to nie len fyzicky, ale aj psychicky. Mala pocit akoby jej mozog išiel vybuchnúť. Cítila že sa jej koža po celom tele roztrhne, že v sebe neudrží toľko mocnej energie. Z rúk jej náhodne vyšľahovali malé plamene pomedzi vodu a iné kúzla. Lilynette mala čo robiť aby túto novú moc udržala na uzde. Sirin bol na omnoho vyššej úrovni a tak jej telo bolo blízko kolapsu po takomto náhlom pohltení.
Vaexos na Lilynette okamžite vrhol guľový štít a hodil sa pred ňu. Joycelen ešte pár sekúnd nechápavo stála na pódiu, ale potom sa rozbehla k Adrii a Emete aby ich mohla okamžite zabiť. Medzi mágmi v dave sa strhol chaos. Nikto nechápal čo sa deje. Vaexos na pódiu vyvolal dve slamené bábky, ktoré Joycelen aspoň na stotinu zdržali. To stačilo majsterke Lyril aby na pódium skočila a dve väzenkyňe oslobodila. Na pomoc priskočil majster Leven ktorý na Joycelen okamžite vrhol plameňomet. Adria s Emetou okamžite bežali do zadnej časti k Lilynette a Vaexovi. Ten začal na celú sálu proklamovať:
Toto je vzbura! Kto je proti opresii Joycelen a za slobodný Engenirth, pridajte sa k nám! Kričal. Na pódium k Joycelen vyskočilo okamžite niekoľko majstrov. Tí boli očividne s ňou. Pridali sa k nej majstri Skennet, Agnir, Tylia a noví majstri, Ratar a Elliel. Na vašu stranu z majstrov pribehli samozrejme Adria, Lyril a Leven. Do poslednej chvíle neboli Duviel a Beron rozhodnutí, no napokon po krátkom zvážení pribehli k Vaexovi. Ostatní mágovia a študenti medzi týmito dvoma stranami boli v úplnom zmätku a chaose. Niektorí sa okamžite pridali k Joycelen alebo Vaexovi. Ten zbytok sa tiež za niekoľko minút rozdelil. Joycelen so svojimi spojencami neútočila lebo povstaleckí majstri vyvýšili okolo Lilynette a ostatných svoje bariéry. Vaexos zavelil okamžitý ústup do zadnej časti Engenirthu. Emeta vyskočila k Vaexovi a rýchlo ho pobozkala na líce. Následne pribehla k Lilynette a objala ju.
Si v poriadku?! Prežiješ to! Marikhelm povedal že to prežiješ! Hovoril že si výnimočná, a že máš skutočný talent!
Telo Lilynette sa stále nedokázalo zmieriť s novou silou a tak musela urputne bojovať len aby neupadla do bezvedomia. Emeta jej svojimi rečami hodne pomáhala.

Lilynette

Pozerala som sa, ako išla majsterka ilúzii popraviť niekoho, v koho som mala prvých pár dní na Engenirthe vzor. Neotáčala som sa, chcela som vidieť ako zomrie a zapamätať si jeho posledné okamžiky.
Úsmev
Došepla som posledné zvyšky slov. Tie majstrove som príliš nechápala. Netušila som, čo bude následovať. Zamrazilo ma. To čo sa následne stalo, mi pripomenulo môj výcvik s Marikhelmom.. len s tým.. že teraz to bola úplne iná úroveň. Prvých pár sekúnd som si myslela, že ma roztrhne. Narazila do mňa magická energia, ktorú som síce pohltila, no neudržala som sa na nohách. Skríkla som od bolesti a sama som sa pokúsila postaviť na nohy. Jednou rukou som sa držala za hlavu, zatiaľ čo druhou niekde pri srdci. Každý jeden kúsok môjho tela ako po fyzickej, tak aj po psychyckej stránke neuveriteľne bolel, pálil.. bolo to horšie než hocijaká predošlá bolesť. Zaznamenala som Emetu, ktorá ma objala a začala mi hovoriť slová, ktoré som počula len hmlysto. Do očí sa mi stále tlačili slzy a ja som sa triasla stále viac a viac. Musela som to vydržať. Z nosa, ako aj z uší mi začala tiecť krv. Tiež som videla rozmazane a Emetine ďalšie slová som takmer nepočula. Keby že ma nedrží, určite by som znova spadla na zem. Zatiaľ som ale bola pri vedomí, aj keď som cítila len ten nepopísateľný pocit až priam agónie bolesti.

Celé okolie bolo v zmätku. Zrebelovaná skupina bežala chodbami, hlbšie do Engenirthu a zanechávala za sebou ochranné kúzla keby sa ich náhodou Joycelen so svojimi posluhovačmi rozhodli prenasledovať. Predný voj tvorili študenti a iní mágovia, vzadu boli majstri. Vaexos urýchlene zavolal Berona a pokynul mu aby pomohol Lilynette. S úsmevom len prikývol a podišiel k Lilynette. Niesli ju Emeta s Adriou, a aspoň na chvíľu ju položili. Majster mal s týmto skúsenosti - prijatie neúmerného množstva magickej esencie do tela. Beron stlačil dlaň a jeden z jeho prstov sa zmenil na dlhú a strašnú ihlu. Bez čakania ju pichol Lilynette rovno do hrude, cez rebrá až do srdca. Pre Lilynette to bolesť len zhoršilo, a začala ju cítiť nie po celom tele, ale len tam kde ju Beron bodol. Krv jej prestala tiecť a triaška okamžite prestala. Hmla z Lilynettinej mysle začala ustupovať. Precitla a náhle dokázala aj znova premýšľať a vidieť okolie. Beron ihlu vytiahol a jeho prst sa vrátil do normálnej formy. Kým sa Lilynette cítila normálne, prešlo niekoľko minút. Ale nebol čas na vítania a pozdravy. Museli ste unikať...

Napokon celá skupina dobehla do akejsi veľkej miestnosti, podobnej sále z ktorej ste doteraz unikali. Vaexos okamžite zrušil a zabezpečil všetky prístupové cesty. Ostatní majstri začali opevňovať vchody a východy, pre prípad že by Joycelen zaútočila. Až teraz si Lilynette uvedomila aký je Engenirth obrovský. Musel mať celé kilometre do všetkých strán - na šírku, ale aj pod zem. Predsa len, zo sály ste bežali smerom dole niekoľko minút a zdalo sa že toto ani zďaleka nie je jeho najspodnejšia časť. Zbytok ľudí, študenti, výskumníci, strážcovia sedeli v miestnosti - na zemi alebo za dlhými stolmi, a zhlboka vydychovali. Adria s Emetou podišli k Lilynette. Teraz ste mali konečne aspoň moment na rozhovor.
Si v poriadku? Beronove spôsoby nemám v láske ani ja, to treba uznať. Spýtala sa Adria. Emeta si kľakla na zem a pozrela Lilynette rovno do očí.
Teraz mi môžeš vysvetliť čo to malo byť! Doma u Vaexa. Ja tomu stále nerozumiem.
Adria sa na ňu zamračila a tvrdo ju zahriakla. Potom si pravdepodobne uvedomila že na vtipy nie je vhodný čas - Sirin bol veľmi blízko Adrii. Dokonca až tak blízko že by to Engenirth nemusel povoliť.