Prolog: Pomstychtivé krídla

Osmaský les, najväčší les v Yrithskom kráľovstve, na východe Yrithského kráľovstva

Lyn pokrútila hlavou, zároveň zamávala rukami.
Teraz nie; až keď sa v lese udomácnime. vysvetlila a venovala Kvotheovi milý úsmev.
Sprievod prechádzal hustým lesom a tak sa museli všetci valeáni zopnúť bližšie k sebe, lebo počas tmy to nebola žiadna sranda, chodiť len tak po lese. Aj keď hlasný dupot musel vyplašiť každého dravca. Ku šťastiu ľudí v lese nebola žiadna osada, lebo z Osmaského lesa pochádzalo najviac povier a povedačiek. Bosorky, draky, mágovia, rôzne potvory... žilo tu naozaj všetko. Niektoré sa zakladali na pravdivých historkách, ale niektoré boli proste len nezmysly. Osmaský les bol ale najvhodnejším miestom pre Luzovu povstaleckú skupinu - mali tu pokoj, bezpečie, súkromie, dostatok potravín a dreva. Všetko čo potrebovali.

Princezná sa strhla keď sprievod valeánov vošiel do lesov, ale vôbec nezastavili a ani ich tam nenechali. V očiach sa jej zračilo nepríjemné prekvapenie. Boli už dosť hlboko v lese...
... preboha, oni nás berú zo sebou! skríkla princezná plačlivo. Nechcela ísť s nimi, mali ju tam nechať podľa dohody...! Nie.. nie.. čo sa to deje?
Jedinou dobrou vecou bolo, že Kvothea zobrali tiež.

Kvothe

Len som prikývol keď mi Valeánka povedala že až keď sa v lese utáboria.. vlastne som bol teraz celkom rád že je tu tá klietka, ona totiž nedovolovala ísť rôznym potvorám dnu, ako nám odísť von. Nakoniec som započul skríknutie princeznej. Hm.. myslím že si berú poistku... aj keď ja sa do toho nevyznám no.. nezúfajte princezná, stále som tu, sľubujem že vám budem stále hrať a rozveselovať, nech už nás zatiahnu kamkoľvek. Nahodil som taký povzbudivý úsmev. Mne osobne spoločnosť Valeanov nevadila takže som ani nezúfal.. aj keby som chcel tak by som to nerobil. Myslím že pre princeznú .. ako pre jej psychiku a tak, bolo dobre že zobrali aj mňa, ona bola zvyknutá na niečo úplne iné, proste by sa tu medzi samými Valeánmi asi.. no asi zbláznila. Len som čakal kedy budem môcť znova hrať, teraz sa to .. viac menej nedalo .. išli sme po nerovnom teréne a proste stále klietka hrkotala a hrkotala.. Ako sa vlastne.. voláte? princezná? a vy ? slečna? spýtal som sa prekvapene páč som si ani neuvedomil že mi princezná a ani tuto Valeánka nepovedali svoje mená.

Princezná sa na Kvothea naštvane zahľadela. Ako to mohol myslieť vážne? Povedal to akoby mu bolo všetko jedno. Poistka... aká poistka?! A budem zúfať, kedy ja chcem! Kto si, že mi budeš hovoriť čo mám robiť a ako to robiť? zahučala na Kvothea a stiahla sa do zadného priestoru klietky. Hlavu si zaborila medzi kolená a čušala.
Lyn iba pokrútila hlavou. Mal by si byť viac opatrný. Zažila toho dnes dosť. povedala pokojne. S tou poistkou si to pokazil. Znie to akoby išlo o... nejakú vec.
Niekoľko valeánov sa schuti na Kvotheovi zasmialo. Pekne mu teda princezná dala...
Bard sa spýtal na naše mená. Nebola som si istá či mu ho môžem povedať. Luz bolo veľmi skrátené pôvodné meno. Lyn tiež. Ale snád hej... Luz sa to nemusí dozvieť.
Volám sa Tatelyn Alleddfan Sampth, priezvisko je skrátene len Alleth... ale prosím, hovor mi len Lyn. pousmiala sa Lyn a očami spočinula na princezne. Tá vyšla zo svojej mĺkvosti a smutne odpovedala. Arawleisel Septhiree Yrithská... Leisel.

Kvothe

Hm.. možno to znelo ako.. keby išlo o vec ale je to pravda.. prečo inak by ste princeznú brali? rozhodne nemienim klamať alebo zavádzať. Patrím k tým bardom ktorý sa snažia hrať a hovoriť pravdu, ak sa nejedná o rozprávky a príbehy pochopiteľne. Zamumlal som teraz trocha urazene ja.. a kto som.. som človek, mohla by ste začať rozmýšľať o tom že šlachtu a normálnych ľudí nerozdeľuje čiara nejakej nadradenosti.. ksoo už mám toho dosť.. snažil som sa k tebe byť milý ale.. ale .. mám toho dosť ! tento krát som to skôr zavrčal. A teší ma Lyn.. dodal som stále naprudene.. bolo vidieť že mi viac menej vyleteli nervy a naozaj bolo otázne či som schopný niečo zahrať teraz.. prežíval som si tým istým čím aj princezná až na to že ja som sa k nej chcel správať.. povzbudivo a tak ju nejakým spôsobom utešiť.. začal som si však myslieť že myslí naozaj len na seba. Lutnu som si znova takým až podráždeným pohybom prevesil cez chrbát, postavil som sa a sám som odišiel na konci klietky kde som sa o mreže iba ramenom oprel.. pohľad som uprel niekde do diaľky.. do hĺbky lesa ktorá sa za nami strácala.. myšlienky mi teraz zablúdili niekde úplne inde.. boh vie či sa z tohto nejak dostanem .. keď som si predstavil že som dal sestričke taký.. bláhový sľub že sa vrátim živý.. tak mi proste prišlo až zle.. radšej som sa rozhodol nesľubovať už nič.. keď sa všetko vždy môže úplne po*rať .

Vyzeralo to tak, že aj očarujúci bard Kvothe má svoje limity trpezlivosti. Lyn prekvapene pozorovala Kvotheov výbuch hnevu. Potom radšej od klietky ustúpila a vrátila sa v sprievode za Luzom, ktorý nadšene diskutoval s nejakými dôležitými valeánmi. Princezná Leisel sa po Kvotheovom vynadaní trocha rozplakala, ale slzy sa snažila kryť čo najlepšie a k tomu sa od neho radšej otočila. Obaja na tom neboli práve najlepšie. A tak bolo treba nechať aspoň nejaký čas na urovnanie.

Luz, braček! Ako znie plán? spýtala sa Lyn s úsmevom. Luz sa rozlúčil s veliteľom valeánskej bojovej jednotky, ktorú už stihli sformovať. Usmial sa na Lyn.
Utáboríme sa tu, v lese. Vybudujeme poriadne opevnenie, vytvoríme organizáciu. Zameriame sa na obranu a prieskum terénu, aby sme zistili kam sa môžeme v prípade problémov ukryť. Počkáme na ostatných valeánov. Myslím, že to zatiaľ stačí. Neboj, Lyn, všetko mám pod kontrolou. vysvetlil Luz s istotou v hlase.
Vyzerá, že to bude fungovať! Ja sa tak teším zo slobody. Je to neuveriteľný pocit, po toľkých rokoch. Nepracovať pre nikoho, nepočúvať rozkazy! zasmiala sa Lyn nevinne.
Brat ju starostlivo pohladil po hlave a protekčne ju pritiahol k sebe.

Kvothe

Stále som stál opretý o jednu stranu klietky.. pohľad som upieral niekam von.. nebol som zrovna hrdý na to čo som povedal.. nemal som však v pláne ospravedlňovať sa .. no ani chvíľku k princeznej prehovoriť, musela si to usporiadať v hlave rovnako ako aj ja. V hlave som si premietal ako som v podstate stratil nervi, pochopiteľne sa to nestávalo často.. vlastne takmer vôbec. Počul som ako vzlykla a ako sa potichu rozplakala.. bolo mi zle zo mňa samotného... bol som však taký podráždený že.. som to ani nebol ja. Obe ruky som mal zaťaté v päsť .. nemohol som sa dočkať kedy nás pustia z týchto klietok.. keby som teraz hral, tak by to pravdepodobne vyvolávalo strach aj tým najostrielanejším bojovníkom s tými najtvrdšími srdciami.

Sprievod sa konečne nad ránom zastavil, aby si valeáni vyrobili dočasný tábor. Začínalo pomaly svitať, ale slnko sa stále ukrývalo. Medzi valeánmi vládla povznesená nálada, keď si konečne mohli po dlhom čase oddýchnuť. Luz rozdeľoval úlohy medzi ľudmi podľa toho čo dokázali dobre robiť. Niektorých poslal narúbať drevo, niektorých loviť zver, niektorých zbierať rastliny a jedlo, niektorých robiť prieskum terénu a vytvoril aj špeciálnu stráž na zajatcov. Za jednu hodinu už bol tábor rozostavaný - množstvo stanov, náradia, zbraní a všade valeáni.

Zajatcov vhodili do jedného zo stanov, ktorý bol opevnený zvonka aj zvnútra aby nikto nemohol uniknúť. Bol pomerne rozsiahly, boli v ňom stoličky a nejaké stoly, valeáni im donieslo aj jedlo a vodu. Okrem princeznej a Kvothea v stane s nimi bolo niekoľko šľachticov, približne osem. Stan bol dokonale strážený a tak nebolo ani pomyslenie na únik.
Princezná so šlachticmi diskutovala ako by mohli utiecť, ale nemalo to zmysel. Nikto z nich nebol vojak, ani špión ani nič podobné. Odvtedy ako na ňu Kvothe vybehol sa s ním nerozprávala. Aktuálne venovala pozornosť akémusi mladému šlachticovi, v ktorého prítomnosti sa aj smiala.

Kvothe

Keď nás vyviedli z klietky tak som si len pozorne začal obzerať tábor.. vlsatne to vyzeralo už skôr ako taká ozbrojená dedina, bolo ich tu naozaj veľa.. začal som pochybovať že by si hocijaká skupina bojovníkov trúfla teraz Valeanov napadnúť. Po tom nás však zaviedli do nejakého zo stanov, doniesli sem jedlo, celkom ma prekvapilo že tu bolo až toľko šlachticov.. aj tak som sa nebavil ani z jedným.. vlastne som si tu už ani nemohol pripadať.. cudzejší.. Len som sa zviezol na stoličku úplne pri kraju stanu. Odsunutý od celej tejto tu smotánky. Lutnu som mal na kolenách a pohľad som upieral.. niekam.. niekam do blba. Vlastne som sa celý čas nedotkol jediného sústa, nepil som a ani som nejedol. Výnimočne som na jedlo a pitie nemal chuť. Prišli mi až také.. nepodstatné .. aj tak som sa časom začal.. viac menej nudiť, nemienil som však hrať.. nie tu. Ani jeden z týchto ľudí si to aj tak nezaslúžili. Pár krát som prešiel pohľadom k princeznej no videl som, že sa očividne dobre baví a tak som sa znova zapozeral inam. Už som len čakal kedy začne byť znova nejaký šľachtic nafúkaný a drzí.. ako v podstate všetci, dnešok ma uistil že taký všetci naozaj sú.

Ierriel

Tento deň sa v skutočnosti ukázal ako ten najhorší. Ráno som to slúžke povedal a ona sa iba zasmiala. S úsmevom na perách mi povedala, že dnešná noc bude úžasná. Pobozkal som ju a jej slová ma trocha uistili, ale i tak ma niečo ťažilo na duchu. Prešiel deň a padol večer. Rodičia so sestrou sa na Veľký ples pripravovali už týždeň! Večer už boli všetci oblečení a pripravení. Staršia sestra sa ukázala vo svojich šatách a mnou prešlo vzrušenie. Bolo mi to naozaj divné, ale chcel som ju. Keď som o tom povedal kamošom, nasledovali poznámky o podivnosti, ale aj niečo v zmysle, že sa mi nečudujú. Mne to bolo úplne jedno. Nie je snád aj moja sestra žena? Nie je nič zvláštne na tom, že ma vzrušuje. Keby že jej to ale poviem, tak so mnou asi už neprehovorí. Veľký ples ma vôbec nezaujímal. Ale ten večer sa ukázal ako veľmi dobrý - do postele som sa dostal aspoň s našou slúžkou. Matka by ma asi za to zabila a otec - jeho reakciu si neviem predstaviť. Všetko sa to pokazilo, keď sa objavili valeáni. Také dýky a meče dokážu pokaziť atmosféru. Mňa zajali a zavreli do klietky. Potom sa všetko zohralo veľmi rýchlo. Valeánske povstanie, áno a podobne. Ani by to nikto nepovedal, ale na našich otrokov som myslel už dávnejšie. A premýšľal nad tým, prečo nepovstanú. Tak som dostal odpoveď. A teraz som tu, s neznámymi ľudmi v akomsi stane uprostred niekoľko tisícok bývalých otrokov. Nejak mi to ani nevadilo. Bola s nami princezná a tej si nedovolia urobiť nič. Teda som aspoň dúfal...
... nejakým spôsobom sa medzi šlachticov dostal aj akýsi mladý bard. Vyzeral naozaj zronene. Chvíľu som naberal odvahu, ale potom som podišiel k nemu.
Ahoj. Ehm... máš peknú lutnu. Si kráľovský bard? spýtal som sa zo záujmom.

Kvothe

Po chvíľke sedenia ku mne niekto prišiel.. pozorne som si dotyčného prezrel.. očividne ďalší šľachtic.. chcel som jeho smerom nadhodiť nejakú uštipačnú poznámku no po jeho otázke som ostal ako obarený.. chvíľku som rozmýšľal či to naozaj myslí vážne.. očividne to na mne bolo aj dosť vidieť.. proste som sa na neho pozeral ako na idiota. V..vyzerám ako kráľovský bard? spýtal som sa po chvíľke troška trápneho ticha. Nakoniec som si len povzdychol a pokýval som hlavou na nesúhlas. Dotrhané vandrácke oblečenie, vo vreckách sotva deravý strieborniak, lutna ktorá už nemá ani tržnú hodnotu.. nie.. nie som kráľovský bard, a som rád že ním nie som. Odvetol som o niečo neskôr a môj pohľad smeroval niekam na šlachticove oblečenie.. následne som sa znova len pootočil hlavou niekam inam. Nedalo sa povedať že by som zrovna sršal nadšením keď ma oslovil.. a keď som mu povedal to čo som povedal. Už som iba čakal ako sa tu niekto začne správať povýšenecky.. pravdepodobne by som sa neudržal a dotyčnému vrazil.. možno sa mi to len zdalo ale pri tom hraní si ma Valeáni obľúbili viac než šľachtu ktorá sa viezla kúsok od nás a nevedela nič iného než nariekať.