Prolog: Pomstychtivé krídla

Ierriel

Musel som uznať, že to naozaj bola blbá otázka. Ale nič iné ma nenapadlo. V komunikácii s inými ľudmi ako s mojou rodinou mi to moc nešlo. Radšej som sa vždy sústredil na to čo ma v skutočnosti bavilo. Nie bály, nie plesy, ale bojový tréning. Kopija a štít mi boli bližšie ako nové šaty alebo prekrásne upravené kvety a jedlo. Vedel som, že ten bard nie je kráľovský ale aj tak som sa ho to opýtal. Som ja ale blbec! Komunikovať s poddanými je naozaj očividne ťažké.
Nemyslel som to tak. Mňa títo šlachtici nebavia. Najradšej by som im zavrel hubu. Neber ma ako ostatných... nie sú všetci takí. povedal som bardovi, teraz už potichšie.
Viem aj bojovať, myslím, že by som nás odtiaľto mohol dostať.

Kvothe

Znova som sa na toho šlachtica pozrel.. ako na debila.. vlastne.. ma celkom pobavil.. musel som sa uškrnúť. Nechcem vám kaziť nádeje pane ale, rozhodne by som vás nenásledoval.. viete bojovať? to je všetko? sme uprostred lesov, šanca že by sme sa dostali za hranice stanu je minimálna... k lesom nulová.. z lesov ešte menšia. Viete čo žije v takýchto lesoch? ja to tiež neviem s určitosťou ale, vysvetlím to tak že, niekedy majú detské riekanky, a strašidelné príbehy, k pravde bližšie než si myslíte. Zachechtal som sa no nie urazene.. ale pobavene.. rozhodne som ho však nechcel uraziť. Pozrite sa na to, máte tu jedlo, pitie, teplo, pokoj, strechu nad hlavou. neurčito som rozhodil rukami a znova som sa pousmial. Máte tu istotu že prežijete.. tam v lese, číhaju Kariskovia, Nočné mory, vlci a bohvie ešte aká háveď.. Dodal som už kukoncu a znova som sa nadýchol.. vlastne mi celkom vysmädlo.. napil som sa z pohára čo bol neďaleko a pozorne som si Ierriela prezrel.. Zahral by som ti niečo ale.. tuto smotánke by to mohlo prekážať.. zaškeril som sa, takým mierne.. až podráždeným pohľadom som sa znova pozrel na princeznú no .. hneď som zrak odvrátil.

Ierriel

Okrem toho, že viem bojovať sa vyznám aj v iných veciach. Už niekoľko krát sa mi podarilo uniknúť spod strážnikov. Nie je to také ťažké ako by sa to mohlo zdať, treba len splynúť s tieňom a v prípade, že to nie je možné, treba splynúť s davom. A vonku ešte nie je úplné svetlo - slnko len vychádza. vysvetlil som mu neveriacky krútiac hlavou. Očividne to bol ďalší nafúkanec, ktorý si myslel že je nadradený nad šlachticov len preto, že bol ,,chudobný.'' Ako by niekto rozhodoval, kde a komu sa narodí. Takých idiotov som v skutočnosti nemusel. Nebola s nim žiadna inteligetná reč...
A viem čo žije v lesoch. Prežil som v nich značnú časť života. Na úteku, pred mojimi rodičmi. Takže mi to nemusí nikto hovoriť. doplnil som s úsmevom.
Tie veci vám snád zabezpečia život? Teraz ho majú v rukách tí vonku. Vôbec nezáleží od podmienok, v ktorých nás uväznili. A zvieratám, ktoré spomínaš sa dá ľahko vyhnúť. Len treba vedieť ako. Nemusíš mi zahrať nič, lebo ja odchádzam. dopovedal som a pomaly sa blížil k jednej zo ,,stien'' stanu... človek by si pomyslel, že tí sedliaci budú mať aspoň trocha toho ,,sedliackeho rozumu'', ale opak bol očividne pravdou.
Opatrne som pod ňu nakukol a všimol si dvoch strážnikov. Slnko už pomaly ale isto vychádzalo... bolo treba konať, a to rýchlo.

Kvothe

Tak prepáčte pane.. že som vás urazil a veľa šťastia. zamumlal som no viac som nič nehovoril, nechal som ho vo svojich myšlienkach na útek.. mne to proste prišlo ako bláznovstvo.. boli tu však ďalšie dve veci ktoré som mu viac menej zatajil, teda nepvoedal.. dva dôvody prečo som odtiaľto nechcel odísť. Oba dva boli kupodivu dievčatá, teda už takmer ženy, jeden bola princezná s ktorou som sa momentálne aj tak nerozprával no, dal som jej sľub.. druhým dôvodom a druhým dievčaťom bola tá krásna Valeánka ktorá mi vrátila lutnu. Myšlienkami som k nej stále častejšie a častejšie zašiel. Vlastne som ju chcel ešte stretnúť, poprípade sa s ňou porozprávať.. dalo sa povedať že ma naozaj očarila. Možno sa to nezdalo ale, ja som po princeznej naozaj nešiel, proste som sa do nej nevedel zalúbiť a .. to boh vie prečo. Síce bola pekná a všetko, očividne nebola môj typ.. chcel som s ňou vychádzať no to sa mi viac menej nepodarilo, nejak som pochyboval že by som s ňou ešte reč naviazal.. nakoniec som sa len postavil. Síce mi prišiel Ierrielov nápad ako bláznovstvo .. prečo mu nepomôcť? Podišiel som až ku vchodu do stanu, ten som iba otvoril a následne som sa očarujúco usmial na strážnikov. Môžem sa spýtať, či by ste .. ma nezaviedli do spoločnosti vašeho vodcu? sami môžte vedieť že nie som ozbrojený.. chcem mu iba niečo navrhnúť. Ak teda dovolíte.. oslovil som ich a len som tak, neurčito čakal na ich reakciu.

Ierriel

Mierne som s mojím plánom zaváhal, keď som videl to množstvo valeánov prechádzajúcich sa po tábore. Stále ho však rozkladali a stavali, takže si len tak nikoho nevšímali. A rovnako malá šanca bola, že ho nespoznajú, keď si svojím plášťom zakryje chrbát. Na niektorých sa podobal, len tie kýpťe som nemal... a tie boli dostatočne veľké, aby ich bolo pod plášťom vidieť. Rýchlo som zaimprovizoval, schytil moju šatku a vypchal ňou miesto, kde by som mal mať kýpťe po krídlach. Nevyzeralo to práve najlepšie, nuž...
... ten bard mi očividne chcel pomôcť, alebo som si to len namýšľal. Zaujal strážnikov, ktorí stáli pred stanom a spýtal sa ich na niečo. To bola moja šanca! Prešmykol som sa spod stanu a vkročil do tieňov, ktoré sa pomaly ale isto strácali. Zostávalo veľmi málo času.

Lyn

Práve som akousi náhodou išla okolo stanu zo zajatcami, keď sa Kvothe niečo pýtal strážnikov. Podišla som ku stanu a mrkla na strážnikov, aby mi to prenechali.
Kvothe, poď so mnou. vyzvala som ho ku mne s úsmevom.
Podľa mňa sa do spoločnosti šľachticov nehodíš, radšej sa pridaj k nám. Nemáme veľa majetku, iba to čo sme ukradli, ale aspoň sa máme radi a sme súdržní. povedala som mu úprimne a zatvorila oči.

Kvothe

Myslel som si že mi odpovedia.. skoro no.. všimol som si dievča s krásnymi vlasmi a takými.. známymi očami. Len som sa na ňu usmial a vypočul som si jej návrh. Po chvíľkve zvažovania, teda, možno to vyzeralo že jej návrh zvažujem ale v skutočnosti som rozmýšľal ktorý kvet by sa k tejto Valeánke hodil najviac. Vlastne to bola celkom dlhá chvíľa.. pochopiteľne som k nej na jej žiadosť podišiel. Po nejakom čase som však prikývol. Myslím, že by som sa k vám pridal rád, aj keď.. heh.. naozaj neviem bojovať ehm.. ani loviť.. eh.. nebol by som skôr.. na obtiaž? Nadhodil som pri čom som sa trocha strápene zasmial.. bola to pravda, naozaj to bola asi jediná vec ktorá mi vŕtala hlavou. Nemohol som tu v tábore zatiaľ.. v podstate robiť nič. Vedel som tak maximálne zabávať publikum, možno som sa trošička vyznal do varenia piva páč som v podstate vyrastal na cestách po rôznych krčmách a hostincoch.. Len som čakal čo mi na to odpovie.

Lyn

Dobrý človek nikdy nie je na obtiaž. Aj keby nič nedokázal. povedala som mu a uisťujúco sa pousmiala. Kvothe nebol v žiadnom prípade nejaká záťaž. Zdal sa ako veľmi príjemný človek s dobrými maniermi. Potrebovala som aj inú spoločnosť ako valeánov - tí nehovorili o ničom inom ako o povstaní a slobode. Bolo to síce užasné, ale nehodilo sa ako téma konverzácia po ôsmy krát po sebe. Bard mal jednoznačne iné myšlienky. Navyše ma prepadol záujem o ľudí - chcela som ich spoznať z inej stránky, z tej pozitívnej. Luz hlavne vyzdvihoval negatívne stránky ľudí, zároveň aj valeánov, ale málokedy tie dobré. A Kvothe ich určite mohol aspoň sčasti reprezentovať. Okrem toho... nechcela som si to priznať, ale páčil sa mi. Ale Luzovi to povedať nemôžem - asi by ma zabil. Alebo aspoň zakázal akýkoľvek kontakt s ľudmi. Nie že by bol prísny na rasovú čistotu, ale jednoducho sa to bralo ako zrada. Vysvetľovalo by sa to naozaj ťažko.
Kvothe, pre mňa určite dokážeš niečo urobiť... potrebujem spoločnosť, a som si istá, že to tebe problém nerobí.
V skutočnosti by sa mi zišlo trocha rozveselenia a uvoľnenia, lebo posledné hodiny boli ťažké a zaťažujúce na psychiku.

Kvothe

Pozorne som ju počúval, vlastne som skôr sledoval jej tvár, predsa len oči mi vedeli prezradiť viac o jej pocitoch než slová. Nakoniec som sa len pousmial, netrvalo dlho kým som sa rozhodol, teda, vlastne som už bol rozhodnutý dlhšie. Tak spoločnosť?.. a čo by si chcela slečna Lyn vypočuť? máme na sklade široký sortiment piesní, rozprávok, balád, ale aj barových zabávačiek ! zaškeril som sa a znova som sa jemne uklonil. Tento krát skôr takým hraným a mierne prešibaným spôsobom. Rukami som opatrne prišiel k lutne na chrbte, ďalśími pomalšími pohybmi som ju dal z chrbta dole, vlastne som už bol pripravený hrať.. hocikedy a hocikde!. Tak.. mám ti zahrať tu? alebo.. niekde pred väčším publikom? či naopak niekde v nejakom stane? začal som sa vypytovať prívetivým a priateľským hlasom. Mimovoľne som pri tom rukami zašiel k malým "gombíkom" na lutne, teda, sám som nevedel ako sa presne volajú no ladili sa s nimi struny a tak som ich nazval proste "ladičky".. možno to znelo troška divne. Popravde som sa viac menej tešil, na život v tomto tábore.. aj keby som tu mal stráviť hocijaký čas.. bol som zvedavý či sa tu nájde nejaký bard z ktorým by sme zahrali duel, alebo podobne.

Lyn

Pozorne som sledovala Kvotheho ako nastavuje svoju lutnu. Nebola som si istá, či mu to mám povedať. Nevedela som sa k tomu odhodlať, ale teraz bol asi ten správny čas. Nebudem sa predsa hanbiť. On mi s tým určite pomôže. Je predsa... odborník. Ukázala som na môj stan. Bol blízko pri Luzovom, ale ten teraz s ostatnými oslavoval a tak sme sa mohli do stanu poľahky prešmyknúť. Mala som celý jeden pre seba.
Chcela by som ísť do môjho stanu... poď.
Strážiam som pokynula, aby ma nikto nerušil, len keď to bude životne dôležité. Ukázala som kam si môže sadnúť a ja som si ľahla na posteľ. Tak... chcem ti niečo povedať. Ale nebudeš sa smiať, hej? Len mi viac znížiš sebavedomie.
Presunula som sa na posteli a začervenala sa.
Rada spievam a chcela by som sa naučiť hrať na lutne.
Bolo to von, konečne. Dúfala som, že ma nevysmeje alebo niečo podobné.

Kvothe

Videl som aká je nerozhodná.. a že to rozhodne nevyklopí tu. Zvedavo som si ju premeral, nevedel som presne čo chce, vlastne som to nevedel vôbec. Nakoniec len niečo pokynula strážam a presunuli sme sa do jej stanu. Bol celkom jednoduchý no, aj tak sa mi zdal taký útulný. Predsa len pre niekoho ako ja, ktorý spával už v tých najrôznejších miestach bola útulná aj kopa seba v smradľavej stodole. Sadol som si na stoličku ktorú mi ukázala zatiaľ čo ona si ľahla na postel. Bola naozaj krásna, mohol by som o nej zložiť pieseň no, nebol som si istý ako by na to niektorý Valeáni zareagovali. Nebudem sa ti smiať. Uistil som ju a následne som si vypočul tú jej, skrytú túžbu, prianie, alebo ako to nazvať. Pousmial som sa no, nesmial som sa. Keby som sa ti teraz smial, smial by som sa aj sám sebe. Odpovedal som jej a na chvíľku som sa zamyslel. Mohol by som ti pomôcť, teda ak naozaj chceš.. aj tak nemám kam ísť a ak ma nevyženiete, tak tu ostanem s vami.. bohvie čo si o mne myslia šľachtici a vojaci... zasníval som sa s takým veselým výrazom na tvári.