Tajomstvá Srdca

''Kyras. Kyras. Nespi. Ešte to musíme dokončiť.'' Potriasol ňou Slazhar, a keď neprišla žiadna reakcia, urobil to znova. No Kyras, nepochybne unavená z dnešného dňa, naďalej ležala priamo na starom kameni z nápisom v drakovine. Už ho nezvládla preložiť; text bol slabo viditeľný, slnko zapadlo... Slazhar len pokrútil hlavou a pokračoval vo svojej práci. Už niekoľko hodín sa snažil zistiť účel istého predmetu, ktorý našiel kdesi v ruinách. Podľa zbytku jeho kolegov to bol odpad, zbytočnosť, a veci bezdôvodne pripisoval príliš veľký význam, no saurián ho nechcel pustiť, a tvrdohlavo si zaumienil zistiť jeho presný vek či význam. Ale tak to už bolo; každý mal svoje nálezy, a každý z nich mohol byť ten veľký, prelomový... a kto by si priznal, že poklad ktorý našiel patrí nanajvýš na smetisko?

Vaša výskumná misia trvala už vyše mesiaca, ak sa teda do toho nepočítala cesta. Transfer ste ani nemohli použiť, smerom na hlboký juh Engenirth žiadny nevlastnil. Na Falteany museli všetci mágovia chodiť férovo, po svojich. Z domova ste sa preplavili na pobrežie O'najelu, a potom ste sa museli trepať cez vnútrozemie, prejsť Yirkus a napokon takmer celú dĺžku Dur'yrithu. Krajiny to boli krásne, ale cestovanie neúnosné. No to bolo súčasťou vašej práce, predsa len, patrili ste von, do terénu, nie do zatuchnutých komnát. Plavba z Yrithu na pobrežie Falteanu prebehla bez problémov, no kapitán, tak ako to bývalo zvykom, od pobrežia čo najrýchlejšie odplával. K Falteanom sa nikto nepribližoval, nikto sem nechodil na viac ako vzdialenosť sto míľ. Srdce Sveta bolo zakliate už tisícky rokov, a odkedy tu začal temnovek, padlo Impérium, draky zmizli, nič sa nezmenilo. Miesto, z ktorého sa nikto nevráti. Miesto plné potvôr, hrôz, desov a niečo čo každý jednoducho nazýval ''Zlo.'' Výskumníci, archeológovia - nováčikovia - z Engenirthu sa pri prvej plavbe sem vždy báli, predsa len, Falteany a ostatné kontinenty v Srdci boli stálica v strašidelných príbehoch. Snáď každá kultúra v Isenii a Nuadhe mala čo zlé povedať k Falteanom, a samozrejme, každý kto sa tam vydal, bol šialenec alebo hlupák.

A to sa nehovorilo ani o vnútrozemí - sami Engenirthské misie smerovali väčšinou len na pobrežie. Hlbšie vo vnútrozemí čakala len smrť. Ešte hlbšie, a riskovali ste, že narazíte na inú realitu, na niečo čo nepatrilo do tohto sveta. Draky tu naozaj spôsobili katastrofu, natrhli priestor, čas, stať sa tu mohlo čokoľvek, a bytosti, ktoré tu prebývali, sa nedali ani definovať. Ak ste nechceli spadnúť priam do pekiel, neoplatilo sa ísť do vnútrozemia bez veľmi dobrého zabezpečenia. A ani vtedy sa to väčšinou nevyplácalo... Engenirth hlbšie kedysi vysielal mnoho expedícií, niektoré z nich dokonca mali za cieľ hlavné mesto Impéria - mýtický Isennor - ale máloktoré sa vrátili, a žiadna z nich sa nikdy nedostala do Isennoru. Mágovia už dlho dumali nad rozsahom katastrofy ktorú draky spôsobili, no ani po dlhých rokoch na to nedokázali prísť.

Výskumníci a malé misie mohli byť radi na pobreží a v rámci niekoľkých míľ dovnútra, kde bolo pomerne bezpečno. Ruín sa tu nachádzalo mnoho, o pobrežné mestá z drakoveku nebola núdza. Magické artefakty boli len vzácnosťou, mnohé ukradnuté už v temnoveku, alebo aj neskôr nebojácnymi cestovateľmi. A tak aj vaša misia, na ktorú sa vydalo šesť výskumníkov, bola obmedzená na priestor pobrežia, ktoré ešte nebolo vhodne zmapované v archívoch Engenirthu.

Dnešok bol pomerne štedrý. Vo vysokom poraste ste objavili bohaté sídlo nejakej rodiny, polorozpadnutý dom, niečo čo mohlo byť vysoký plot, možno záhrady, fontána... vo vašej brandži sa len veľmi ťažko niečo nazvalo konečne. Vždy mohlo ísť o inú vec, vaše predstavy boli len odborné úsudky. No k tomu sa pripojilo trocha predstavivosti, a pred očami sa vám objavil výjav z pred tritisíc rokov. Nákres, katalogizácia, zber zaujímavých predmetov. Zobrať ste nemohli všetko, a tak do táboru ste doniesli len veci, ktoré ste nepoznali, prípadne nejaké texty na preklad. Z bohatého sídla ste si každý doniesli predmety, a mali ste dosť práce na celý večer.

Done, Metel a Bartyl už spali, Kyras si sľúbila, že ten text preloží, ale podľa všetkého zlyhala, a jediný koho nechytal spánok bol Slazhar. Sauriánovi ten záhadný predmet naozaj nedal pokoj. Hmatal ho, kreslil ho, skúmal každý jediný detail... a potom si všimol Sashu.
''Ach... ty ešte nespíš? Tiež si našla niečo dobrého?'' Spýtal sa zvedavo a obzrel sa po okolí Sashy. Každý z vás mal vo svojich veciach osobný neporiadok, najmä predmety, ktoré ste ponachádzali.

Mala som svoju prácu rada. Počula som o mnohých mágoch, ktorý museli byť zavretý v komnatách Engenirthu a von ich púšťali len za účelmi misií. V podstate sme na tom neboli inak. Odliśovali sme sa však v tom, že práve mi, každý jeden z nás, sme trávili omnoho viac času práve danými misiami, než na tom stuhnutom mieste. Cestovanie mi vôbec nevadilo, práve naopak, mala som ho rada. Bola však pravda, že posledné dni, pred tým než sme sa vylodili, som bola neskutočne nedočkavá. Kto by aj nebol? Toto bola naozaj exotická lokácia.

Narazili sme na dom, alebo skôr menšie sídlo, pravdepodobne nejakej veľmi bohatej rodiny. To bol dobrý objav. No eštel epśie nás čakali vnútri. Úprimne som dúfala, že tu pobudneme niekoľko týždňov. Dúfala som v to. Pár mesiacov by tiež nebolo na škodu. Aj keby sme zašli trocha hlbšie do územia.. musela som nad takými vecami prestať myslieť. Nebolo to bezpečné, no bezpečná práca nevynáša. Počas naších prvých prehľadaní snáď každý našiel už niekoľko vecí, ktoré ich zaujali. Ja som tajne dúfala, že by sa mohla zachovať nejaká kniha. Úprimne boli všetky rozpadnuté. To sa z knihami, o ktoré sa nikto nestará, stáva. Nakoniec sa mi ale z dverí podarilo odlupnúť modrý kameň, ktorý bol obohnaný zlatom. Nevyzeralo to však, že by niečo robil, alebo že by mal niečo spoločné s mágiou, proste sa mi páčil a tak skončil v jednom z mojich váčkov, ktoré som mala pripevnené na opasku.

Ku koncu dňa sme sedeli už len dvaja.. a ostatný spali. Samozrejme tu bol Slazhar, ten bol výnimkou. Možno to bolo aj kvôli tomu jeho nálezu. Nevedno, čo si o tom myslieť. Mal mnoho vecí, ktoré na prvý pohľad vyzerali zaujímavo a určite zaujímavejšie.. no dať na prvý pohľad by nemuselo byť .. prosperujúce. Nedivila som sa, že o ten predmet má taký prehnaný záujem. Možno nejaký šiesty Sauriánsky zmysel? Keď sa ku mne obrátil, usmiala som sa na neho ešte v posdtate plná energie. Práve som si v rukách znova prezerala už spomenutý kameň, alebo skôr malú kryhľu. "Dnes bol pekný deň. Jeden nevie, do čoho sa pustiť skôr." Usmiala som sa. Nehovorila som nahlas, aby som ostatných príliš nerušila. "Aj keď to nie je tvoj prípad." Podotkla som. Nerobila som si z neho srandu. Tiež som mala pomerne veľké množstvo vecí. Polorozpadnutú dýku, ktorej rúčka ostávala až prekvapilo zachovalá. Zväčša sa celkovo jednalo o drobnosti a nebolo ich až tak veľa ale, neporiadok tam stále bol. "Táto vec.. reaguje na mágiu." Povedala som a natrčila som k nemu kryhľu. "Skúsila som ju rozbiť pomocou mágii ale.. meh.. asi to bude len nejaké bariérové kúzlo, kto vie." Musel v tom však byť háčik. Vždy bol. Mágia ktorá sa zachová po toľké roky, tohto typu, nebola obyčajná. Toľko tajomstiev eśte ostávalo skrytých. "Ako si na tom ty ?" Spýtala som sa nakoneic so záujmom a schovala som svoj úlovok. Postavila som sa a chcela som si k Slazharovi prisadnúť. Často človek došiel na súvislosti vtedy, keď o danej veci s niekým hovoril.

Slazhar unavene vzhliadol na predmet, ktorý mu Sasha ukazovala. V jeho očiach sa zablysklo - možno sa mu predmet tiež zapáčil, možno len chcel zameniť svoju pozornosť na niečo iné... ale tá vec, tá vec v jeho rukách, mu jednoducho nedala pokoj. Akoby ho držala pri sebe sa jej ani nepustil a po krátkom pohľade na Sashinu kryhľu sa znova pozorne zapozeral na kocku nehybne sediacu na jeho stole.
Okolo neho bolo rozhádzaných niekoľko papierov s nákresmi kocky, ktoré Slazhar zmietol zo stola priamo pod jej nohy. K predmetu sa priblížil na centimeter, a jedným okom sa zahľadel do miniatúrnej dierky, ktorá sa nachádzala na každej strane, teda celkovo ich bolo šesť. Okolo dierok sa dali badať isté znaky, niečo namaľované, nakreslené - no farba sa za tisícky rokov takmer vytratila, a voľným okom nebolo možné rozoznať o aké znaky ide. Kocka nebola z obyčajného kameňa, nebolo ju možné len tak rozbiť. Ale Slazhar sa o to ani nesnažil.
''Z tých dierok cítim slabý prievan. To znamená že sú vo vnútri prepojené. Ale cez žiadnu nevidím na druhú stranu, takže nie sú prepojené priamo, alebo... v strede čosi blokuje voľný pohľad cez celú kocku. Možno tam niečo je, vnútri... zdá sa mi, že je dutá. Ale aj keď som ju hádzal hore dole, neozval sa žiadny zvuk. Musí to byť stále pevne napojené, nech to je čokoľvek.'' Vysvetľoval fascinovane zatiaľ čo si nechal slabý prievan prúdiť na otvorené oko.
''Ohrial som ju, primrazil, skúsil použiť tlak, ale nič... nie príliš samozrejme, nechcem ju zničiť... ale nič.'' Dodal, zodvihol hlavu a skľúčene zložil ruky na stôl.
Sasha si až teraz všimla, že viaceré nákresy, ktoré Slazhar vytvoril za posledné hodiny, neboli rovnaké. Nie na každom to bola kocka. Jeden z dolných, prvých ktoré načrtol, ukazoval predmet... ale nie kocku. Bola to perfektná guľa. Ďalší už mal ostrejšie hrany, a tak ďalej, až posledný sedel na aktuálny výzor predmetu. Ale Slazhar si to nevšimol.

Sadla som si k nemu a pozorne som si vypočula, čo mal na srdci. Bol to určite pozoruhodný predmet. Možno ani nemusel byť výnimočný, ale niesol nejaký tajomstvo. K čomu bol ? na čo sa používal? Bola to len nejaká hračka, hlavolam alebo niečo viac? Kto vie. Práve tieto otázky sa mu pravdepodobne potápali hlavou. Ja som zo zeme zobrala poniektoré papiere a začala som si ich prezerať. Bolo to zvláštne, prečo prvý krát nakreslil guľu? A až postupom času sa to .. menilo? Možno keď vec vystavoval teplu, mrazu a podobne, tak nejakým spôsobom zhadzovala vrstvy. To by si ale všimol a dal tomu väčšiu pozornosť no nie?
"Skúsil si ju odomknúť?" Spýtala som sa, aj keď som to brala ako samozrejmosť. Predsa len sme poznali aj zaklínadlá, ktoré dokázali povoliť zámky. To by ohňom či ľadom nevyriešil. No myslela som si, že to už skúša.. Navyše, z jeho popisu, mi to naozaj prišlo ako schránka, čo však obsahuje? Možno len ďalší kameň.. kto vie. Možno že sa jednalo o samotný kľúč. Súčasť nejakého väčšieho mechanizmu. "Pozri sa na tie výkresy Salzhar. Prečo na týchto vyzerá inak? Má to nejaký zmysel?" Spýtala som sa ho. nevedela som, čo sa ženie jeho hlavou.

Saurián schmatol výkresy zo zeme a každý si na oko prehliadol. Zastavil sa tom, kde bol predmet zobrazený ako guľa, a uprene, nechápavo naňho pozeral dlhú chvíľu. Pohľadom porovnával nákres a predmet, aj keď to nebolo rozumne potrebné. Ale Slazhar nevedel čo sa deje, prečo ten nákres vytvoril, a len neveriacky krútil hlavou.
''To... to je... som si istý, že... že to bola vždy kocka. Musela. Keď som to našiel, bolo to vložené v diere, v tvare kocky... perfektne to tam pasovalo, ja som to zobral...'' Snažil sa pochopiť situáciu, no nešlo mu to do hlavy. Takú vec by si určite všimol. Veď to bolo súčasťou vašej práce - dávať pozor, opatrne skúmať, všímať si detaily. A tu rozhodne nešlo len o detail.
''Teoreticky... by sa do toho priestoru zmestila aj guľa, keďže vtedy má predmet menej hmoty a menší tvar. Ale určite som do rúk zobral kocku. Pamätám si to... presne. Ak nie, tak to musela byť... nejaká ilúzia. Mohol by to byť magický artefakt? Nezdalo sa mi, kontroloval som to... nemá žiadnu auru maggyje.'' Pokračoval v premýšľaní, ale žiadny z jeho záverov nedával úplný zmysel. Magické artefakty mágovia rozpoznali na prvý pohľad, nie kvôli ich výzoru, ale kvôli koncentrovanej aure magickej energie, ktorá sa v nich a okolo nich nachádzala. Nemágovia artefakty nespoznali, nedokázali cítiť, vidieť zvýšenú koncentráciu energie. Ak nejaký artefakt kryl prítomnosť energie, musel sa ukrývať pred mágmi. A ak to bola pravda, také artefakty boli pomerne silné, a v týchto oblastiach jednoznačne vzácne. No čokoľvek čo bolo silné, bolo aj nebezpečné...
''Pri Isenovi! Ak sa nemýlim, tak táto kocka... guľa... pevný kryt, blokuje auru nejakého artefaktu vnútri.''
Nadšenie bolo prirodzené, ale ak naozaj išlo o artefakt magického pôvodu, postupy ste nemohli zanedbať. Manipulácia sa musela obmedziť, pokiaľ sa nezistil jeho skutočný pôvod, účel, efekt. Pri nesprávnej manipulácii ste sa ľahko mohli všetci zabiť.
Slazhar to vedel, ale kocku držal pevne v rukách a nezdalo sa že ju plánuje pustiť. Bez slova na ňu uprene hľadel, usmieval sa, a na tvári sa mu uložil neprítomný výraz.

Nakoniec to mohol byť naozaj objav. Jeho teória dávala logiku. Predsa len sa kockou zaoberal v podstate stále. Odkedy sme prišli do tábora a vlastne od kedy ju mal aj v rukách. Mohlo sa stať, že proste nakreslil niečo, čo ho napadlo a následne na to zabudol. Nevedela som, čo si presne o tom myslieť no práve v tom bolo to čaro tejto práce. "Ilúzia?" Bolo pomerne ťažké myslieť na nejakú ilúziu. Nie že by som o nich pochybovala, no myslela som si že práve skupina ľudí, ktorá podnikne takúto výpravu, by proti takým veciam mala byť dobrá. Skôr mi sedelo to, že tento predmet udržiaval magickú auru vo vnútri, čo mohol byť objav sám o sebe. Prečo by to niečo alebo niekto vôbec vytvoril? Pre čo by to chcel skryť? V tej dobe by mala byť mágia predsa len bežná. Nie ako dnes.. všetko tomu nasvädčuje.
"Nebudem ti do toho rozprávať Slazhar... ale keď to chceš otvoriť.. budeme potrebovať isté zabezpečenia." On o tom vedel a tiež vedel, že som v takých veciach bola pomerne dobrá. Runová mágia, bariéry, alchýmia, na čo si len človek vedel spomenúť. Rozhodnutie však ostávlao na ňom. Nevedela som si predstaviť, ako by to dokázal držať u seba bez pokusu o otvorenie, až do príchodu na Engenirth. Ja som vlastne bola naozaj zvedavá tiež. Čo to mohlo byť? Čo bolo vo vnútri? Kto vie.

Chvíľu trvalo kým od kocky odtrhol pohľad. Bez slova ju položil do svojho batohu, aj s výkresmi a povstal zo stoličky, na ktorej vysedával odkedy ste sa vrátili do tábora.
''Necháme to na zajtra. Chcem sa najprv poriadne vyspať. Potom sa s tým budeme môcť zaoberať... čo povieš?'' Pousmial sa na Sashu, a obzrel sa smerom k svojej posteli. Jeho rozhodnutie bolo celkom náhle, najmä po tom čo sa vôbec nezdal byť unavený, a po tom ako ho tento predmet zaujal, no v každom prípade mal pravdu, dnes na takú vec už nebol čas, a navyše bolo vhodné, ak ste sa pri tom nachádzali všetci. Jeho rétorická otázka sa zodpovedala sama, a Slazhar si odišiel ľahnúť do svojho stanu. Batoh zobral zo sebou. Kocku by mu nikto neukradol, ale nech mu to skúsi niekto naznačiť... vážne sa o ňu bál.
''Dobrú noc.'' Ozvalo sa ešte predtým ako zatvoril dvierka do stanu.

"Dobrú." Odvetila som a sama som sa postavila. Niečo sa mi tu nezdalo. Jeho správanie. Áno, bolo svojim spôsobom racionálne, ale .. nesnažil sa pred nami niečo skryť? Na jednu stranu by som to pochopila, na druhú stranu vedel, že by bola nejaká akcia nebezpečná. No jeho rozhodnutie bolo až príliš.. rýchle, vôbec nad tým neuvažoval proste.. neverila som, že pôjde spať. Možno na neho mal ten artefakt nejaký vplyv ? Kto vie, kde ho vôbec našiel. Teraz však už bola tma a bolo nebezpečné, vrátiť sa tam a potulovať sa v priestoroch chrámu. Niekto si však prvú hliadku vziať tak či tak musel a keďže som bola jediná hore, pravdepodobne to ostalo na mne. Nerobilo mi to problém. Vedela som byť hore aj niekoľko dní v kuse. Postavila som sa a vyhliadla som si miestečko, približne v strede celého campu. Následne som okolo seba vytvorila bariéru. Nebola ochranná, skôr maskovacia. Mala za úlohu skryť moju prítomnosť pred prípadnými narušiteľmi. Sadla som si do prostriedku na turecký sed s rukami na kolenách a znova som sa začala hrať s kameňom, ktorý som pred tým našla.

Postupne sa zotmelo. Z neďalekého okraja lesa sa začali ozývať zvláštne zvieracie zvuky. No mohlo to byť čokoľvek. Rôzne bytosti, ako démoni, ktorí po tomto kontinente stále vo veľkom kráčali, sa nevyhýbali ani pobrežiam. Vaše ochranné kúzla boli dostatočným zabezpečením pred väčšinou z nich, predsa len, nechodili ste do oblastí, kde prebývali, podľa všetkého naozaj mocné bytosti. Základné ochrany postačovali. Jednoducho ste potrebovali, aby si vašu prítomnosť nikto nevšimol. Byť neviditeľný, tichý, to bol trik, ktorý dovoľoval prežiť v takomto prostredí. Ale to pre vás nebol problém, na každej misii bol aspoň jeden mág, ktorý bol expertom v ilúzii, najmä čo sa týkalo zakrývania a splývania s okolím. Aj oheň, ktorý plápolal v strede táboriska, pre podivných obyvateľov pobrežia Faltean neexistoval. Sasha mohla v diaľke vidieť skupinky ghúlov, ktoré bezcieľne prekračovali zarastené ruiny, ako sa stretli s inou skupinou, a začali medzi sebou bojovať. Jedna strana sa onedlho rozutekala, a víťazi si pochutnávali na porazených, tých, čo padli v boji. O mršiny sa nechcela podeliť svorka veľvlkov, ktorá sa náhle na scéne objavila. Niekoľko z nich sa pustilo za utekajúcimi, niektorí chceli ukradnúť mŕtvoly. Ghúlovia si rýchlo rozmysleli či chcú bojovať proti celej svorke, a otrávene, revúc a vyskakujúc po vlkoch, sa sťahovali nazad do svojej krypty.
Takéto výjavy boli bežné. V noci sa život menil. Miesta, ktoré cez deň dávali falošný pocit bezpečia, sa po zotmení menili na bojiská netvorov.

Prešlo ešte niekoľko hodín, na obzore sa objavilo slnko. Onedlho malo svitať. V tom do tábora vletelo čosi mohutné. Bol to pestrofarebný auguruj. Podľa jeho výzoru ho Sasha okamžite identifikovala ako posla z Engenirthu. Ladne zosadol na prastarý stĺp, a otočil sa na Sashu.
''Zdrav. Nesiem správu.'' Zaškriekal smerom na ňu a nervózne prestupoval na svojom mieste.
''Smeruje sem expedícia z domova. Príde dnes keď slnko vyjde na stred oblohy. Poslali ma vopred aby som oznámil: ak máte záujem sa pridať, pripravte sa na odchod. Tak je, tak je.'' Vysvetlil auguruj, a to bola očividne celá správa, lebo sa chtivo nahol bližšie ku Sashi, zo zvedavým pohľadom v očiach. Samozrejme očakával nejakú odmenu, najlepšie mäsitú. U poslov to bol štandard, odmeniť ich čímsi.
Zvláštny však bol obsah jeho správy. Sasha si bola istá, že žiadne expedície v najbližšom období neboli naplánované, rozhodne nie na Falteany. Misie áno, ale expedícia už pojmovo znamenala niečo iné, niečo väčšie a dôležitejšie. Bola to výprava, často výskumná, ale nie vždy. Ak ju teda vyhlásili až po ich odchode, muselo ísť o niečo dôležité. Nejaký objav? O ničom ste samozrejme neboli informovaní, predsa len, Falteany boli mimoriadne odľahlé.

Sledovala som skupinky ghoulov, ktorý sa bili medzi sebou. Nemala som rada ghoulov. Nebolo to kvôli nejakým predsudkom. Skôr išlo o to, že boli nebezpečný. V podstate mali nejaký ten um, aj keď sa s človekom nedal porovnávať. Keby že niekto príde na falteany, zozbiera všetku háveť a následne ju nejakým spôsobom vypustí do obývaného sveta, nastal by druhý temnovek. No na druhú stranu mi poskytovali pomerne dobrú zábavu. Sama som si typovala, ktorý z nich prežije a ktorý nie. Môjho šampióna nakoniec roztrhal zlovlk a ja som si otrávene povzdychla.
Začala som si chystať niečo na jedenie. Budem hore ešte pár hodín, možno celú noc tak.. prečo sa nenasýtiť ? Jednalo sa o sušené mäso. Nechutilo to nijak extrémne dobre ale, dalo sa to jesť a bolo to aspoň niečo, aspoň nejaké, ako to povedať.. živiny. Z prípravy ma vyrušil až auguruj a predal mi správu. Bola.. nečakaná. Tak ma to zaskočilo, že som s nožíkom ostala v polovici sušeného falátu mäsa a civela som na neho, spočiatku s nechápavým pohľadom. On sa však skôr zaujímal o to, čo som krájala. Nakoniec som túto činnosť dokončila a polovicu mäsa som ponúkla poslovi.
"Pridáme sa." Rozhodla som nakoniec a postavila som sa. Čakala ma práca. Napríklad zobudiť tu.. všetkých a vysvetliť im, o čo ide. Siahla som do jedného z vreciek a po mäse som začala prežúvať istý druh listov, ktorý fungoval v podstate ako zelený čaj. Veľmi dobre vedel človeka prebudiť. Zobrala som dve panvice a začala som s nimi trieskať a kráčať okolo stanov.
"Vstávajte banda lenivá!" Zasmiala som sa a neprestala som trieskať, až pokiaľ sa neprebudil aj ten najväčší spachtoš.
"Prišiel sem Auguruj, posol.. Engenirth na Falteany posiela expedíciu. Máme vstupenku. Prijala som ju.." Oznámila som následne. Pochybovala som, že bude niekto proti. Aj keď sme bola malá skupina... expedícia.. to mohlo znamenať len väčšiu výzvu, viac ľudí, väčšie možnosti. Moźno vstúpime hlboko? Nevedela som aká má byť veľká a ani nič podobné.
"Máme sa pripraviť, prídu na obed tak.. hurá do práce!" Popohnala som ich a obdarila som ich ďalším úsmevom. Sama som sa pri tom dala do balenia mojich vecí a všetkého, čo malo nejakú cenu zobrať.