Príliv temnoty

Mŕtvola jej otca nepokračovala v útoku. Práve naopak, po tom ako Amaliel ustúpila dozadu, tento "nemŕtvy" zostal stáť na mieste a nervózne prekračoval zo strany na stranu. Cez meno neprešiel. Zrejme to tento prízrak alebo lezec nechcel ani skúšať. Svoj meč mal stále pripravený, a postával v bojovej pozícii, akoby len čakal až sa do neho Amaliel pustí. Jeho postoj priam kričal agresiou.
Ale nebol sám. Mal si ani to nevšimla, no odrazu okolo nej stálo niekoľko ďalších mŕtvol. Za kráľom sa objavili prehnití lezci, mŕtvoly napodobňujúce podoby jej starších i mladších bratov. Na perách im pohrávali zlomyseľné a kruté úsmevy. V ich očiach videla chuť po zabíjaní, po smrti. Aj keď vedela že musí ísť o šialené výmysly, niečo na tejto situácii sa zdalo neprirodzene skutočné. Bratia si medzi sebou čosi šepkali, no nedokázala ich započuť.
"Už nám znovu nezutekáš, zbabelá sestra!" Jeden z bratov vystúpil napred, v momente však nerozoznala o koho presne ide. Mávol rukou a Amaliel vtom na svojich nohách pocítila akési chladné objatie a prudkú bolesť. Pod kolenami ju oblapili čierne tienisté ruky, nohy jej stlačili dokopy, stratila rovnováhu a spadla na zem. Prízrak chcel urobiť to isté aj s jej rukami a celkom ju spútať. Bohvie kam by ju potom odniesli?

Amaliel Divis

Neskončila som s jedným menom, začala som do zeme písať ďalšie, tento krát kúsok odo mňa. V podstate som chcela vytvoriť niečo ako.. bariéru, miesto, ktoré by neprekročil a kde by som na chvíľku mohla dávať pozor len na to, aby som sa nejakým spôsobom pozbierala. Mimo to som sa stále snažila overovať, či nemôžem využiť maggyju, no zatiaľ sa nič také nestalo. 
Nevedela som, čo to je za démona, prečo bol taký silný ? Vedela som, že na tom nie som najhoršie tak pre čo na mňa tak silno vplýval?  Prečo boli celé tieto.. ilúzie alebo čo to bolo, tak reálne?
"Tsch toľko k tomu, že to je len pridrbaný sen!" Zakričala som od nervov, hlavne posledné slovo bolo počuť snáď úplne všetko. Bola som naštvaná, no rýchlo som sa pokúsila znova psychicky pozbierať. Moji bratia mi k tomu moc nepomohli. Pravda ale bola taká, že ich tam mohlo byť aj tridsať. Nezmenilo by sa nič na tom, že som ich z veľkej časti ignorovala. 
"Drž hubu.." Precedila som pomedzi zuby, snažiac sa dopísať tie blbé mená. No nestihla som to. Z nejakého dôvodu sa zrazu temné ruky objavili podo mnou, čo pred tým nespravili.. hralo sa to so mnou. Ako som padala na zem, rýchlo som sa oboma rukami zaprela o meč, ktorý sa trocha zabodol do zeme, čím som vlastne zabránila úplnému pádu. No s nohami som stále nemohla hýbať.. Nechcela som spadnúť, aj keď sa mi začali liapať aj po rukách. Oboma som trhla, snažiac sa uvoľniť. Nenapadlo ma nič iné, len sa pokúsiť znova meč vytiahnuť a čierne prízraky rozsekať.