Príliv temnoty

Bola to upršaná, vetristá, tmavá noc. Rieka burácala a vodu vylievala zo svojho koryta, akoby podvodní lezci viedli medzi sebou pod hladinou ukrutnú vojnu, alebo naopak, možno čosi hurónsky oslavovali. Stromy lesa, na kraji ktorého stála, sa divoko kývali zo strany na stranu a vŕzgali ako koncert stovky desov. Studená voda zmývala obnažené nohy Amaliel, ale aj napriek tomu a chladnému vetru sa vôbec netriasla. Vplyvy počasia sa jej akoby vôbec netýkali. Mala dojem ľahkosti, zvláštny pocit, že by razom dokázala preskočiť aj rozbúrenú rieku. V rukách držala svoj prísvit, krátku železnú tyč, na ktorej konci žiarilo prudké svetlo. Prísvit bol sklopený do polky, takže ožaroval len hladinu rieky. Okrem vody videla len siluety stromov, ktoré pripomínali kresby lezcov priamo z kníh. Ich tiene sa načahovali po jej ruky, nohy, vlasy, ale tienisté ruky na ňu nikdy nedočiahli.
Na druhom brehu sa odrazu objavila prenikavá biela žiara. Bolo to príliš ďaleko, Mal nevidela odkiaľ alebo z čoho pochádza. Pokúsila sa tam namieriť prísvit, ale vlastná ruka ju prestala poslúchať. Bielota na moment osvietila okolie, a potom náhle zmizla. Amaliel však tušila, že sa niečo stalo. Niečo sa zmenilo. Biela bola farba smrti.
Na nohe odrazu pocítila studený, smrteľný dotyk. Nohu jej pevne schmatla mŕtvolná, prehnitá ruka, vynárajúca sa spod hladiny. Mal striaslo, premkla ju panika, ale nedokázala sa ani pohnúť. Zamrzla na mieste. Z vody vykročila odporná a rozpadnutá mŕtvola. Chýbali jej oči, zuby, na hlave len zopár zmočených chlpov, ktoré kedysi boli bujnými vlasmi. A nebola jediná. Za krátko bol celý breh pokrytý chodiacimi mŕtvolami; niektoré sa rozbehli do lesa, niektoré sa zmätene obzerali navôkol. Jeden z nemŕtvych sa načiahol po jej hrudi - Mal z toho pachu skoro zamdlela - a bez váhania sa zahryzol do jej krku. Premkla ju prenikavá bolesť, a dokázala len zúfalo vykríknuť. Celkom spotená sa prebudila v temnote nočnej haly, kde spávala spoločne s niekoľkými učňami. Evan, najbližší priateľ Mal a rovnako starý traniet, sedel na okraji postele a nechápavo na ňu hľadel. Ostatní ku šťastiu spali naďalej - rozhodne nepotrebovala, aby sa o nej v Ráde rozšírili nejaké falošné chýry - tých bolo aj tak už dosť. No Evan by ju nikdy nezradil.
"Zlé sny?" Zašepkal hlasito zo svojej postele, ktorá stála oproti jej vlastnej posteli. V jeho hlase mohla počuť znepokojenie.

Amaliel Divis

Nebolo to práve príjemné prebudenie. Trhla som sebou a prvé chvíle mi trvalo, kým som si vôbec uvedomila, kde som. Bol to ten pocit, keď človek ani nevie, ako sa volá. No netrval dlho, len pár sekúnd. Všetko sa ku mne začalo vracať a ja som sa s nespokojným povzdychom znova zvalila do postele. Pocítila som chlad, asi kvôli prepotenej tunike a postelnej plachte.
"Kričala som?" Spýtala som sa Evana namiesto toho, aby som mu odpovedala. Asi som sa ani nemusela. Nebyť toho, tak ho nezobudím. Vyzeralo to tak, že ostatný až na môjho priateľa, ešte spali. Ja som si myslela, že to dnes už nedám. Nevedela som ani len privrieť oči. Sen som si pamätala, bol veľmi živý. Dokonca som si aj skontrolovala rukou miesto na krku, kde ma ten driapák kusol. Znova som sa nespokojne posadila. Rozmýšľala som, že sa pôjdem prejsť, najlepšie zo seba rovno spláchnuť pot. V hlave sa mi stále objavoval ten obraz.. toho.. všetkého. Scenéria.. mŕtvoly ktoré vyliezli z hladiny vody a biele svetlo. Snom som nikdy nepripisovala veľa. Boli to sny.. považovala som ich za v podstate len blúznenie a pretváranie mojej vlastnej predstavivosti v momente, keď sa uložím do spánku. No netrpela som nimi často. Pre to ma práve živosť tohoto tak prekvapila.

"Nie... ale hádzala si zo sebou ako divá." Odvetil Evan a pokrčil plecami. Sám nevedel prečo ho nočná mora jeho kamarátky zobudila. Ostatní sa v spánku ani nepohli. No ako sa hovorilo, blízki priatelia pochádzajú z jedného cesta. Evan zrejme len podvedome cítil, že Mal sa nachádza v  akomsi nebezpečí. A vo sne sa zdá všetko skutočné - pre Mal dvojnásobne. Na nohe a krku stále cítila chladné dotyky mŕtvych rúk a tých ostrých zubov. Každý člen Rádu zároveň dobre poznal aj fakt, že podobné mory boli zlým znamením. Najmä ak sa v nich objavovali lezci, zlá maggyja a všeobecne prítomnosť temnoty a zla. V každom prípade, niečo takéto ste boli ako učni povinní čo najskôr oznámiť najbližšiemu Strážcovi. Mohlo to počkať do rána, ale Mal bolo jasné, že po tej hrôze sa jej už nepodarí zaspať. A čo ak by sa znova vrátila k tej rieke?
"Tak zlé?" Evan zo záujmom hľadel na Mal, v jeho očiach otázka - povie o tom sne majstrovi? Učni mávali mnoho tajomstiev, a obaja ste vedeli, že väčšina nepríjemných snov patrí do sféry úplných nezmyslov - zvyčajne išlo o výtvory vyčerpanej mysle a spletitý chaos zmätočných myšlienok. Zdalo sa logické, že človek bude snívať o veciach, ktoré vo svojom živote prežíva. No práve v tom bol háčik. Učni so skutočnými driapmi nemali príliš veľa skúseností. Bolo to príliš riskantné; majstri ich na to chceli dobre pripraviť. Zahrávať sa s lezcami bolo nemúdre. Mal navyše chodiace mŕtvoly takmer nikdy v živote nevidela; viacmenej len v knižných ilustráciách. Chodci kedysi v dávnych časoch pochádzali z pohrebísk, veľkých bitiek, prírodných pohrôm, ale pokiaľ si história pamätala, ľudia svojich mŕtvych nepochovávali. Kremácia bola kráľovým zákonom, a pochovávanie zosnulých sa trestalo vskutku vážne. Bolo to pravidlo, ktoré verne poznalo aj najmenšie dieťa - kto vydýchne naposledy, toho telo musí byť spálené na prach - bez výnimky.
Učni sa uprostred noci nemohli prechádzať po hradisku, a za dverami nočnej haly každú noc posedával Strážca; dnes mal službu val Bennem. Bez jeho povolenia nemohol nikto odísť. Ak zo seba len chcela zmyť pot, k tomu sa v hale nachádzala vodná misa, prepojená s vonkajšou studňou.

Pozrela som sa oproti na posteľ, kde sedel Evan. "Hmm.." Bolo vidieť, že sama moc neviem, čo by som chcela robiť. Bola som až príliš hore a minimálne polkou mysle som sa stále snažila niečo vyčítať z toho divného obrazu a sna. Pamätala som si naozaj takmer všetky detaily, bolo to mojou hlavou. Nejaká porucha alebo požehnanie? Kto vie.. no už ma kvôli tomu pár krát hlava poriadne rozbolela. Znova som sa pošúchala po krku a znovam a striaslo, keď som si rozpamätala na ten dotyk mŕtvolnej pokožky a zubov. Ako keby som to naozaj, naozaj zažila.
Znova som pohľad obrátila k môjmu spoločníkovi. Možno som u neho hľadala oporu? Kto vie, vedela som, že by som ju tam našla. No nerada som otravovala druhých ľudí s mojimi problémami. 
"Nah... sam v poriadku, choď spať Evan.." Šepla som a len som som sa presunula na okraj postele, kde som si začala nazúvať boty. Nevadilo mi chodiť na boso, ale nie po celom hrade a niečo mi hovorilo, že sa dnes v noci ešte prejdem.
Zamierila som k mise s vodou, pri ktorej som si dala dole košeľu a spláchla som zo seba pot, aj keď skôr z tváre a ramien. Predsa len som stále bola v topánkach a nepotrebovala som, aby mi do nich voda zatiekla. Následne som si košelu znova cez seba prehodila. Nebol to príjemný pocit, ale nechcelo sa mi z truhle vyťahovať ďalšiu a zobudiť tým vŕzganím polovicu tranietov. Následne som len došla k ťažkých drevených okovaným dverám, ktoré som po chvílke blúdenia a šmátrania v tme vedela otvoriť.
Dnes mal službu Bennen, ktorého som tak nejak vyzerala po tom, ako som cez dvere prešla. Určite ma zastaví, no s tým som tak nejak počítala.
"Strážca Bennen. Mala som sen.." Povedala som mu na rovinu pomerne pokojným, až trocha suchým hlasom. Kruhy pod očami a prepotená košeľa mohli naznačiť, že to nebol len tak nejaký sen. ".. ten typ, na nahlásenie." Dodala som po tom, ako som za sebou zavrela dvere a unavene som sa pozrela do svetla pravdepodobne pochodne, ktorá to tu osvetľovala.

Strážca zdvihol pohľad od knihy, ktorú čítal, a prekvapene pozrel na Amaliel. Bennem naozaj neznášal keď sa učni v noci potulovali po chodbách hradu, a svoju strážnu službu pri dverách nočnej haly bral mimoriadne vážne. Už chcel Mal poslať naspäť do postele, no vtom mu prezradila dôvod svojho ponocovania. Nemohol ju predsa pokarhať za splnenie vlastnej povinnosti. Majster Strážca Gammter prednedávnom pri svojom príhovore dokonca zvýraznil, že tranieti by v žiadnom prípade nemali zachovávať tajomstvá, lebo tie môžu byť zničujúce nielen pre ich samých, ale aj pre ostatných učňov a nebodaj aj celý Rád.
Ešte predtým než to oznámil svojmu nadriadenému - majstrovi Gammterovi - musel sa uistiť, že nejde len o bezvýznamnú nočnú moru, ktoré učni mávali často. Boj proti zlu a temnote driapov, lezcov a inej hávedi zanechával na duši dlhodobé jazvy, častokrát i neliečiteľné, najmä v prípade mladých a neskúsených.
"Hliadca Amaliel, dobre že ste za mnou prišla." Zložil svoju knihu na stôl a rukou jej ponúkol miesto na stoličke oproti nemu. Chodba bola len matne osvetlená, ale aj napriek tomu videla jeho ustarostený výraz. "Ako sa cítite? Prosím, opíšte čo ste videli." Na jej dojmy sa pýtal z veľmi dobrého dôvodu - pri snoch väčšmi záležalo na pocitoch a podvedomí ako na tom čo sa vo sne skutočne odohralo. Obraz, zvuk a hmat mohli hrať ilúzie, no vnútorné inštinkty sa len málokedy mýlili.

Amaliel Divis

Prikývla som a prešla som k stoličke, ktorú mi ponúkal a na ktorú som aj sadla. Potrebovala som si utriediť myšlienky. Nebola som si úplne istá, ako začať, čo bolo to najdôležitejšie. Možno len tým, že to nebol normálny sen.
"Bol to veľmi živý sen. Počasie bolo upršané, sychravé a ja som stála na brehu rozvodnenej rieky. Kotníkami v vode. V rukách som držala prísvit ktorý bol jednou z mála vecí, vďaka čomu som videla. Pamätám si, že veľmi fúkal vietor, ako počas silnej búrky. No aj.. cez to že som bola oblečená len v zdrapoch a bez topánok, som necítila žiadnu zimu, ani so mnou nelomcovalo, ako keby počasie na moje telo nemalo žiadny účinok." Bolo vidieť, že som sa mysľou vrátila späť na to miesto, keďže som mala trocha zastrený pohľad, ako keď človek spomína.  Bennen vedel o tom, že som mala až chorobne dobrú pamäť. Niečo nezvyčajné, dokázala som si pamätať aj ten najmenší detail, ktorý mi robilo problém zabudnúť. Pre to sa mohol spoľahnúť, že aj tento popis je presný. "Videla som siluety stromov.. no pripomínali skôr lezcov. Ako keby sa ku mne snažili načahovať no, nikdy nedočiahly, kvôli svetlu. Po tom som však uvidlea svetlo. Neviem vysvetliť čo to bolo zač, nedokázala som naň zaostriť. Najprv to bola len žiara no po tom som mala pocit, že všetko nabralo bielu farbu.. na chvíľu." Na chvíľku som sa potrebovala nadýchnuť, keďže som to hovorila takmer bez prestávky. "No a po tom žiara zrazu zmizla." Inštinktívne som sa chytila môjho vlastného krku. Nie silno, skôr som prstami prešla po mieste, kde som stále cítila dotyk hnilých a odporných zubov, tam, kde mi prešli pokožkou tesne pred tým, než som sa zobudila. 
"Bolo ich tam.. veľa.. desiatky.. stovky. Vynorili sa z rieky a rozutekali sa do lesa.. no niektorý išli priamo po mne. Stále cítim dotyk pokožky na nohe. Jeden z nich prstami obklopil môj členok a začal sa po mne ťahať. Mŕtvola, neviem či žena, alebo muž... bez očí, bez zubov, len niekoľko prehnitých vlasov." Na chvíľku som sa znova odmlčala. Dosť ma striaslo. "Pamätám si aj farbu pokožky, každý jeden detail. Neviem prečo, nikdy som lezcov na živo nevidela.. len ilustrácie." Dodala som akoby medzi riadky a len som sa slabo usmiala. Bolo ale vidieť, že nemám dobrú náladu.
"Následne sa po mne natiahol ďalší z lezcov. Načiahol sa po mojej hrudi. Pamätám si, že som bola vydesená. Už pri prvom kontakte s nimi som sa nedokázala ani pohnúť, vykríknuť. Ako keby som bola len pozorovateľ, ktorý tam stál a.. nebol schopný nič spraviť. Po tom sa mi zahryzol do krku." naznačila som miesto, kde to presne bolo.  "a zobudila som sa. Spotená.. ževraj som sebou hrozne metala, nekričala, len metala." 

Val Bennem sedel v tichosti, uprene pozoroval Amaliel a pozorne vypočul všetko čo mu povedala. Počas jej rozprávania ju ani raz neprerušil, a možno si ani nevšimla zmenu v jeho tvári. Už spočiatku sa zdal prekvapený, znepokojený a teraz sa jeho výraz ešte viac vyostril. No Mal v žiadnom prípade nechcel vystrašiť, aj keď jeho reakcia jemne naznačovala, že tento sen nepatril do kategórie tých "nezmyselných." Opis tej situácie mu niečo pripomínal - akoby už niečo podobné niekde počul. Normálne by sa pokúsil jednotlivé časti sna analyzovať a hľadať ich zmysel, znamenia, symboliku, no jeho záujem sa vydal iným smerom. Tradične "slušný" prejav náhle z Bennema opadol.
"Amaliel... rieka, pri ktorej si stála - vieš mi ju opísať? Skús sa rozpamätať. Nespoznala si ju?" Otázal sa naliehavo a s nepatrným povzdychom otočil pohľad k jednému z okien. Vonku burácal vietor a prudký dážď; búrka podobná tej, akú opísala Amaliel zo svojho sna. Mal si však bola istá, že tú rieku nikdy nevidela. Okolitá príroda, najmä les, pripomínal domáce kráľovské zeme Ebriuny, dokonca by zvláštne nevynikali v rámci širokého okolia Sivoveže, pevnosti, v ktorej ste sa teraz nachádzali. No v sne nemala čas obzerať sa po okolí. Všetky jej zmysly boli zamerané na biele svetlo a následne chodiace mŕtvoly.
"Biela žiara nikdy neveští nič dobré." Poznamenal pod nosom Bennem, a aj keď driapy boli spojené s temnotou a nocou, sfarbenie smrteľnej maggyje bolo zvyčajne biele - ironický fakt, ktorý Strážcov vždy udivoval. Veľmi rýchlo však prišiel na to, že ktokoľvek bol zodpovedný za biele svetlo musel byť zodpovedný aj za oživlé mŕtvoly.

Amaliel Divis

Pozrela som sa pri jeho otázke von. Príliš som nepochopila, prečo tak zrazu stratil svoju no.. pomerne uľahčujúcu tvár. Očividne to naozaj mohlo byť niečo vážne. Zároveň ma desilo, ako príliš sa tá situácia podobala tomu, čo bolo vonku. Tiež bola búrka, no nebolo to niečo "nezvyčajné" v tomto ročnom období a hlavne v krajine, v ktorej sme žili. 
"Naozaj neviem.. mohlo to byť hocikde, pripomínalo mi to prírodu Ebriuny ale.. moc som detailov som nevidela." Predsa len v tom sne bola tma a ako sa rozvietilo to divné svetlo, sústredila som sa hlavne na to. "Viem len že rieka bola dosť široká, no nikdy pred tým som pri niečom takom nebola." Tiež som nebola sprostá. Asi som chápala, čo tým implikoval. Pokojne to ani nemusel byť sen. No nevedela som, či je možné, aby moje vedomie niečo také zaznamenalo. Boli sme síce ako mágovia napojený na clonu ale..
"Mohla to byť vidina?" Spýtala som sa s istou dávkou nervozity v hlase. Keď som nad tým tak uvažovala.. pomocou maggyje by mohlo byť možné, odpútať sa od tela a cestovať clonou ale.. ja som niečo také nepoznala.. a pochybovala som, že to šlo len nejakým "mimovoľným" spôsobom.

Odpoveď na jej otázku zvažoval dostatočne dlho aby to začalo byť znepokojujúce. Akoby sa Bennem nevedel rozhodnúť čo presne Mal povedať. Možno si to len všetko v mysli dával dokopy, a snažil sa dojsť k nejakému záveru - podobne ako majstri aj on vedel čosi o jej "tajnom" pôvode, a podobne ako pre majstrov, aj preň bola Amaliel tak trocha kuriozitou. Aspoň čiastočne sa na ňu vzťahovali iné pravidlá, a to čo by poradil bežnému tranietovi z Rádu, to nemohol s istotou poradiť aj Amaliel. Musel by sa pozhovárať s majstrom; najlepšie veľmajsterkou.
"Vidina? Nemyslím si. Sny len málokedy nimi bývajú. Ak ťa to upokojí, za dvadsať rokov môjho pôsobenia v Ráde som zažil stovky snov, vrátane mojich spoločníkov, a ani jeden jediný z nich sa nevyplnil." Poznamenal otcovsky, snažiac sa zmeniť tón tohto rozhovoru k lepšiemu. Ale nespomenul, že Amaliel nie je obyčajným človekom. No pravidlá mystiky zvyčajne platili pre všetkých rovnako. Predsa len, nebola natoľko odlišná.
"Majster Gammter musel síce urgentne odísť, ale aby si bola v mieri, čo najskôr mu to oznámim. A teraz sa, prosím, vráť do postele a skús túto noc dospať. Zajtra vás čaká ťažký deň." V živote tranieta bol každý deň výzvou - to nebolo tajomstvom. Ale mal pravdu. Prebdená noc sa rýchlo premenila na ukrutné ráno a celodennú únavu, a nepríjemnú náladu.

Keď sa vrátila do nočnej haly, Evan stále sedel na svojej posteli, zakrytý do polovice obnaženej hrude, a zvedavo Amaliel sledoval. Zakýval jej na pozdrav a pousmial sa.
"Čo ti povedal?" Zašeptal nahlas otázku, tak že to musela počuť celá hala. Mal mohla dúfať, že ostatní naozaj spia a celú túto nočnú scénu nezapočuli. No Evana to skutočne zaujímalo. Zvedavosť ho pálila ako horiace uhlíky. Jeho kamarátka ho vždy fascinovala, a Evanove časté otázky bývali neraz otravné. Bolo treba úprimne zhodnotiť, že s opačným pohlavím nemal príliš veľa skúseností. Ale to nikto v Ráde.

Amaliel Divis

Mlčal. Ticho bola síce príjemná vec, ale nie v podobných podmienkach. Naozaj ma tým znepokojil. No nakoniec sa rozhovoril a ja som kvôli slušnému vychovaniu prehltla poznámku o tom, že ma to teda príliš neupokojilo. Už len kvôli tomu, že sa potreboval poradiť a že sa ma snažil utešiť. Keby že to naozaj nič nie je, len by nad tým mávol rukou a vyhnal ma späť do postele zo slovami, aby som ho neotravovala s blbosťami. To by ma upokojilo viac..
"Urobím tak Strážca Bennem." Prikývla som nakoniec a pomaly som sa postavila. Zľahka som sa uklonila a ruku som si priložila k hrudi, v typickom pozdrave k niekomu, kto bol hodnosťou vyššie než ja, alebo ku komu som prechovávala rešpekt.

Keď som sa vrátila späť, Evan ešte sedel na posteli. Osvetľovalo ho mesačné svetlo cez niekoľko malých okien, nachádzajúcich sa pri strope. Aj vďaka nim som trafila k tej svojej, keďže vnútri žiadny iný zdroj nebol. Na Evana som sa zhrozene pozrela.
"Všetci do jedného umrieme... zajtra nás prepadne invázia lezcov, ktorí nám vydlabnú oči a pochutnajú si na našich vnútornostiach. Sme stratený.. nič nám už nepomôže!" Vyhlásila som potichu, no dosť hraným a falošným "prorockým" tónom. Následne som sa len zľahka zasmiala a sama som si sadla do postele, dávajúc si dole moje vlastnú tuniku, ktorú som položila na moju truhlicu. Vyzula som si boty a zaliezla som späť pod deku do postele. 
"Povedal, že by som sa mala prespať.. lebo zajtra bude ťažký deň. Ako keby sme niekedy mali nejaké ľahké.. " Uškrnula som sa v prítmí, skôr tak pre seba. Už teraz ma všetko bolelo z dneška a z tejto blbej nočnej mory, počas ktorej som si moc neoddýchla. zajtra bude naozaj.. náročný deň.