Príliv temnoty

"Ale... ale ja som ešte nedokončil moju kolekciu mincí!" Zdesene sa Evan chytil za čelo, no úškrn na tvári ho rýchlo premohol. Aspoň si mohol vydýchnuť a nebáť sa o Mal. Ak Bennem usúdil že o nič nejde, jeho kamarátka bola v bezpečí. Zrejme. Ale nemali ste jediný dôvod slovám Strážcov a majstrov neveriť. Zatiaľ vás nikdy nesklamali, a ak ste aj tvrdohlavo oponovali ich rečiam, vždy sa ukázalo že napokon majú pravdu. Keď zo seba zložila tuniku, Evan sa nervózne poškrabal na krku, ale s mierne pootvorenými ústami z nej nedokázal zhodiť pohľad. No potom si len zahryzol do pery, poprial Amaliel dobrú noc a zaľahol. Jeho sny... boli rozhodne lepšie ako ten, ktorý si musela prežiť Mal.

Po rannom cvičení a tréningu na nádvorí majster Strážca Gammter zvolal všetkých tranietov k sebe. Medzi učňami sa povrávalo o zmene dnešného programu - pôvodne ste mali využiť vlhké počasie a trénovať volanie ohňa v nepriaznivých podmienkach - ale Gammter mal čosi iné na mysli. Podobne od blata ako rozospatí tranieti, majster postával na okraji nádvoria a potichu sa zhováral s valom Bennemom. Všimla si, že majstrova tvár je strhaná, akoby niekoľko posledných nocí nezaľahol a na ruke mu zívala hlboká rana, teraz už ošetrená a hojaca sa, no pôvodne muselo ísť o vážne zranenie. Mal zatiaľ nezapočula nič o jej nočnom dobrodružstve; to znamenalo, že ostatní naozaj tvrdo spali. Ku šťastiu zobudila len Evana, ktorý jej nechcel urobiť zle. Skôr opačne, a to v každom zmysle.
"Myslíš, že nás chcú poslať bojovať proti tej invázii?" Objavil sa za ňou Evan ako duch so širokým úsmevom na svojej zablatenej tvári.

Amaliel Divis

Evanovi som už neodpovedala. Skôr som bola potichu a snažila som sa zaspať, aj keď ten spánok neprišiel. Z nejakého dôvodu som vnímala tú búrku, čo teraz zúrila vonku, úplne inak.

Na ďalší deň sa začalo naozaj stvrda, no nebolo to niečo, na čo by som nebola zvyknutá. Vyzerala som tak trocha ako mátoha. Hlboké kruhy pod očami z nedostatku spánku maskovalo len blato a špina z vonkajšieho prostredia. Ranný tréning sa vždy niesol v podobnom duchu. Vždy bol tvrdý, vždy sme sa pri ňom poriadne rozhýbali a naštartovali do dňa. Nepodávala som síce moje najlepšie výkony, no nedalo sa čomu diviť, keďže sa mi naozaj nepodarilo zaspať. 
Za dážď a vlhkosť som bola celkom rada, aspoň to ma dokázalo trocha prebrať. 
Majster Hammter si nás dal všetkých zavolať a ja som sa vydala smerom k nemu. Bol rovnako strhaný, ako mi.. ale na rozdiel od nás vyzeral, že reálne počas svojej absencie niečo zažil. Určite viac, než jedna noc bez spánku. Na pohľad vyzeral, že je na tom horšie, ako ja. 

Pohľad som obrátila na Evana, ktorému som venovala úsmev. "Kto vie, raz to prísť musí." Vždy ma fascinovali, ako sa dokázal objaviť z ničoho nič, možno ma to trocha desila. Narozdiel od ostatných, sa mi zmena programu moc nepáčila. Vyvolávanie našej ohnivej mágie v daždi bolo síce obtiažne, no nie pre mňa. V tomto jednom smere som oproti ostatným bola naozaj na pred a skôr by som si pri tom vydýchla, než pri nejakom fyzickom drille v ktorom vynikali zas ostatný tranieti.

Napokon to nebol val Gammter kto vám zdelil nový program, ale Strážca Bennem. Zdalo sa že majster má naponáhlo a ráznym krokom následne opustil nádvorie. Pravdepodobne sa do postele nedostane ani v dnešnú noc. Ak niekto postarší ako on zvládal pracovať niekoľko dní bez odpočinku, Amaliel sa nemohla sťažovať. Samozrejme ešte nemala jeho skúsenosti, to ani len zďaleka, ale mladosť bola často mocnejšia než usilovné praktikum. Val Bennem predstúpil pred hŕstku učňov, Mal venoval krátky neutrálny pohľad a začal hovoriť.
"Hliadci, dobre počúvajte - chcem vám oznámiť zmenu dnešného programu. Namiesto tréningu ste boli pridelení do služby Strážcu Febbyra. Má pre vás dôležitú úlohu." Nikto z učňov si nedovolil nahlas vysloviť svoju nespokojnosť, no tá bola aj napriek tomu citeľná naprieč celým nádvorím. Pomedzi tranietmi sa ozvalo niekoľko tichých povzdychov a Evan sa snažil zakryť svoj otrávený výraz. Val Febbyr rozhodne nepatril k učňovským favoritom. Bol jedným z valiérov, ktorý nepatril k noryánskej etnicite - konkrétne luteg - no to nebolo dôvodom pre jeho neobľúbenosť. Okrem toho, že sa javil ako skrytý rasista, sa zdalo že vcelku neznáša svoju prácu a najmä prácu s mladistvými tranietmi. Väčšina učňov sa ho obávala, a to malo svoje opodstatnenie.
"Strážca Bennem, aká je podstata tejto "služby?" Ozval sa Hliadca Athichi. Ath (halian, nie človek) bol jediný o kom si Amaliel bola istá, že ju neznáša a nesúhlasí s jej členstvom v Ráde. Ten chalan sa to nebál povedať, a to priamo do jej očí. Ako jeden z mála dokázal svoje slová aj podporiť. Bez pochýb patril k tým najlepším zo súčasnej generácie, a mal dobrý nábeh na Hliadcu-excelenta - titul, o ktorý tranieti tvrdo bojovali, a ktorý niesol vysokú prestíž.
"Detaily sa dozviete od Strážcu Febbyra, ale pokiaľ viem, ide o upratovaciu službu. Je to krátka cesta na juh." Odvetil Bennem a s ľútosťou sa na vás zahľadel. S istotou vedel o čo presne ide, no nemienil vám to prezradiť. To prenechal na milovaného majstra služby. Upratovanie sa zadávalo väčšinou ako trest, najmä pod dohľadom niekoho ako Febbyra, no nikto z učňov si nepamätal kedy ste naposledy zborovo vyviedli nejakú blbosť. Podľa slov Gammtera, upratovaním a takzvanou "sedliackou robotou" sa mladí tranieti učili pokore, trpezlivosti a skromnosti.
"Vala Febbyra budete poslúchať na slovo a do bodky splníte každý jeho príkaz. Inak sa budete zodpovedať mne. Toť je všetko. Nech vám žehná Biela veža." Dokončil svoj preslov Bennem, zatlieskal a rukami naznačil aby ste sa pobrali k hradnej bráne. Ale Athichi si túto šancu nenechal ujsť. Jediným záberom svojich krídel sa preniesol priamo pred Amaliel, a vletel k nej tak prudko, až skoro spadla na zadok do blata.
"Amaliel, nemala by si zostať doma? Náhodou si ešte zlomíš necht." Zamračene na ňu pozrel, narážajúc na fakt, že je dievčaťom. "Navyše sa musíš zotaviť z tej blbej noci." Vyčaroval veľavýznamný úsmev a ďalším prudkým záberom krídel sa pobral preč. Nezabudol však pri tom na jej oblečenie a tvár zo zeme odraziť poriadnu dávku blata. Takže predsa len vás niekto v noci počúval. Evan k tomuto "rozhovoru" nemal ani slova; vedľa Amaliel len neveriacky krútil hlavou.
Val Febbyr už vyčkával pri padacej mreži, usadený na svojej nyale, ako zvyčajne s nahnevaným výrazom. Keď sa jeden z učňov pobral smerom do stajní, Febbyr naň skríkol ako na prašinu.
"Hej! Žiadna jazda! Idete po svojich, lenivé psy!" No Feb samozrejme cestoval na svojom tátošovi. Len boh vedel koľko míľ ste sa mali pešky drať po zablatenej ceste... no po dlhoročnom tréningu sa aj takáto túra zdala ako požehnanie. Lepšie ako byť prinútený zápasiť proti ostatným tranietom polonahý, v mraze a uprostred noci po nečakanom budíku.

Amaliel

Doplahočila som sa s ostatnými ku strážcovi Benneovi, len aby som si vypočula, že sa naozaj zmenil program. Zamračila som sa. Rozhodne som nebola spokojná hlavne s tým, kto zo strážscov nás vlastne bude mať na starosti. Na Febbyra som mala svoj postoj a ten sa len ťažko menil. Bol to proste kretén, ktorí sa vyžíval v tom, že robil nepríjemnosti nám, učňom. Povzdychla som si, no príliš to kvôli celkovému zborovému otráveniu a dažďu nebolo počuť. 
Ozval sa Athichi, ďalśí z mojim obľúbencov. Sama som sa pomaly otočila chrbtom, keďže ma príliš nezaujímalo, čo budeme robiť. Úplne mi stačila informácia o Febbyrom na to, aby som ostala dosť znechutená.
No po dokončení preslovu som pocítila, ako sa smerom ku mne zodvihol vietor, teda skôr poryv vetra. Otočila som sa akurát v momente, keď ku mne priletel Ath. Nemohla som klamať, potrebovala som spraviť krok dozadu a poriadne sa zaprieť do nôh na to, aby som nezletela na zem. Jednu ruku som si dala pred tvár, aby sa mi nedostalo lietajúce bahno do očí a ako ku mne prehovoril, len som sa na ňeho škaredo usmiala. "Toľko možných spôsobov správania.. a ty sa rozhodneš byť kreténom.." Odvetila som mu, no dosť možno neskoro, keďže sa hneď po svojich slovách rozletel preč, samozrejme ma znova ofŕkajúc všetkým možným, čo bolo v našom okolí. Cítila som sa tak trocha ako zmoknutý pes. Môj pohľad sa stretol s Evanom, mala som trocha nechápavý pohľad.
"Naozaj ku mne priletel.. len aby mi zdelil takú somarinu? .. začínajú mu dochádzať nápady naozaj.." Poškrabala som sa vo vlasoch no následne som len pohodila ramenami a vydala som sa k bráne.

Pôvodne som si aj ja myslela, že k cieľu budeme jazdiť. Predsa len bolo naozaj na hovno počasie. Cesty budú zablatené a všade to bude samá hlboká kaluž, do ktorej sa budú zabárať čižmy.
Na druhú stranu to nebolo niečo, na čo by sme neboli zvyknutý a momentálne mi to aj celkom vyhovovalo. Aspoň počas pochodu, som proste bola schopná "vypnúť" a nemyslieť na nič. Očistiť si hlavu, možno si trocha oddyćhnuť?

Zablatenou cestou ste sa plahočili nasledujúce dve hodiny. Podobná túra by za bežných podmienok nebola namáhavá, ale vaše nohy sa každým jedným krokom zabárali hlboko do kaluží blata, a väčšina tranietov sa zanedlho rozhodla kráčať na trávnatom poraste po okrajoch cesty. Po čase boli pokryté zaschnutou zeminou nielen vaše nohy, ale aj zbytok tela, a k nálade nepomáhal ani vlhký, dusný vzduch. Netrvalo dlho kým ste si spomenuli ako moc neznášate letné obdobie. Dážď by v tejto situácii rozhodne nezaškodil. K mizérii vášho pochodu pridal aj fakt, že val Febbyr vám zakázal sa medzi sebou rozprávať, a ak sa niekto opovážil otvoriť ústa, poriadnu mu vylepil - údery jeho laby bývali naozaj bolestivé. A ak mal zlomyseľnú náladu, Febbyr občas "zabudol" skloniť svoje pazúre, a neraz si jeden z učňov vyslúžil krvavú facku.

Keď ste dorazili na miesto, už z diaľky ste pocítili odporný zápach nesúci sa okolím, posilnený najmä vlhkým vzduchom. Za roky štúdia v Ráde ste niekoľkokrát zažili skutočne odporné veci, no čokoľvek ste teraz zacítili konkurovalo aj tým najhorším spomienkam. Dorazili ste k rozľahlej lúčine, na ktorej rástla tráva siahajúca až po vaše pásy. V diaľke za ňou sa črtal hustý les. Lúka sa po včerajšej búrke zmenila na bažinu - kde tam boli jazierka stojatej vody, ukryté pod vysokým plevelom. Všeobecne išlo o vskutku nepríjemné miesto na akúkoľvek prácu. Dobre sa tu žilo nanajvýš ropuchám a kobylkám.
Feb zoskočil zo svojej nyaly a zo zamračeným výrazom na tvári ukázal za seba.
"Máme tu asi zo štyridsať mŕtvol. Vašou úlohou je pozbierať ich na kopu a potom spáliť. A pohnite kostrami, chcem sa vrátiť ešte na obed." Vyštekol jednoduché rozkazy a k práci vám nedal absolútne žiadne informácie alebo detaily. Val Febbyr bol jeden z tých Strážcov, ktorí od učňov vyžadovali úplnú samostatnosť. "Ak potom v tej tráve nájdem čo i len jediný prehnitý prst, odpykáte si to všetci." Viac vám toho nepovedal. Ani sa len nevyjadril k bizarnosti tejto úlohy - nájsť zopár mŕtvol nebolo tak nezvyčajné; predsa len sa stalo, že niekto zomrel mimo civilizácie a opustené telo posadol démon, ale niekoľko desiatok mŕtvych tiel? Namiesto dodatočného vysvetlenia si pri ceste našiel mohutný plochý kameň, na ktorý si sadol a znudene vás pozoroval. Prílišné bavenie sa a zábava boli trestuhodné, aspoň pri jeho dozore, a tak ste ani moc nemohli diskutovať.
Za krátko ste si uvedomili, že toto "upratovanie" bude horšie než ste si dokázali predstaviť. Mŕtvoly boli staré, prehnité a celkom sa rozpadávali. Akonáhle ste sa k telám priblížili, napínalo vás na vracanie, až natoľko že sa vám pred očami zahmlievalo. Mŕtvoly sa na prvý pohľad hýbali, no išlo len o zdanie - boli to tisíce červíkov, ktoré ich pokrývali ako nekonečné roje hnusu. Ten bastard Febbyr vám ani nepovedal aby ste si priniesli lopaty, no aspoň ste mali rukavice. Aby toho nebolo dosť, mäkké a vlhké mŕtvoly sa vám v rukách doslova rozpadávali na kusy, ako mokré bahno.
"Ten chlap nie je normálny. Pre Boha..." Prehodil Evan, keď vo vysokej tráve skoro stúpil na hlavu jedného z tiel. Najprv do kaluže vyvrátil svoje raňajky, a potom sa na vlhkej tráve zapotácal a skoro spadol do masy zhnitého mäsa a červov.
"Mali by sme si nájsť nejaké palice... alebo..." Zhodnotil po chvíľke a opatrným krokom sa cez trávu vybral k blízkemu stromoradiu. V lese sa vždy dali nájsť nejaké konáre, čokoľvek.

Celá táto cesta, stála predsa len za hovno. Podobne ako ostatný, som sa snažila ísť skôr po okrajoch cety, kde bola ako taká tráva.. samozrejme kým sme ju neudupali. Po tom už to bolo iba o tom, brodiť sa tými nižšími mlákami. Ak by nás teraz niekto aj uvidel, možno by si nás s nejakými mŕtvolami pomýlil. Aspoň ja som bola snáď tak od blata, že mi sotva bolo vidieť strieborné oči. Vlasy už tieŽ dávno nabrali špinavú farbu.

Nakoniec sme došli na snáď to najhoršie miesto, na aké sme len prísť mohli. Bola to lúka, ktorá viac pripomínala bažinu.. no a v tejto bažine bolo podľa slov Febbyra asi tak štyridsať mŕtvol, to znamenalo, že ich pokojne mohlo byť aj šesťdesiat. Navyše boli v hroznom stave. Bolo leto.. teplo, dážď a zároveň dusno. Telá sa v týchto podmienkach rozkladali hrozne rýchlo, to už sme sa za tie roky naučiť stihli. So značnou dávkou nevôle som sa pozerala. Samej sa mi podarilo stúpiť do niečoho, Čo som spočiatku považovala za blato, no po povolení a zapraskaní, teda skôr už mľaskavom zvuku, som nohu rýchlo odtiahla. Už na prvý pohľad bolo jasné, že to nebude ani žiadna. Do toho ten zápach. Striaslo ma a len som odstúpila o pár krokov dozadu, prevesila som si batoh dopredu a začala som sa v ňom hrabať. Toto bola povinná výbava pri tomto typu práce. Poriadne pevná a veľká čistá handra, ktorú som si následne obmotala ako šatku okolo tváre, že mi z nej vykúkali len oči. Moc to zápachu nezabránilo, ale aj vďaka tomu, že už bola premočená, sa to aspoň dalo zniesť. 

Evana to nenapadlo.. no, Evan sa dogrcal. Rýchlo som sa ho snažila zachytiť, keďže to vyzeralo tak, že sa vytrie, čo sa ale našťastie nestalo. Len som prikývla. Všetko bolo lepšie než to vláčiť rukami. "Hej, dobrý nápad.." Vybrala som sa pomaly za ním. Mala som v pláne zozbierať drevo.. ostatne toto robil asi každý. Zozbierať dosť kôry, ktorá vedela horieť aj navlhnutá kvôli rastlinným olejom.. a taktiež dreva, ktoré sa proste raz chytí. Následne to nanosiť na kopu, spraviť vatru a telá do vatry hádzať. Síce sa rozpadávali, ale nebolo by to prvý krát, čo sme do ohňa hádzali telá rozkuskované.. ruka, či proste pár prstov. Všetko, čo by sa našlo v tráve.

Neboli ste jediní koho napadlo vydať sa do lesa a hľadať tam nejaké nástroje, ktoré by vám výrazne uľahčili prácu. Nikto z vás nechcel mŕtvoly a ich časti zbierať rukami, aj keď ste mali rukavice. Pomedzi stromami ste s Evanom započuli niekoľko nadávok a zahrešení smerovaných na Strážcu Febbyra, čo sa dalo očakávať - každý vedel že vám znova niečo vyvedie, a vždy ste sa na to nechali nachytať. Feb sa teraz spokojne slnil na studenom kameni, a z nepatrným úsmevom pozoroval trápenie hŕstky tranietov. No museli ste sa uistiť, že Strážca uchom nezachytí ani jediné z týchto slov. Jeho hnev dokázal byť strašný.
"Nechápem odkiaľ sa tu zobralo toľko lezcov. Muselo sa stať niečo zlé." Zamýšľal sa Evan zatiaľ čo ste sa snažili nájsť nejaké pevné a dlhé konáre. Nad situáciou bolo zbytočné polemizovať, no pri takomto počte tiel nezostávalo veľa možností. Možno sa tu odohrala menšia bitka a zmasakrovaných bojovníkov tu nechali jednoducho ležať, alebo lezci, prípadne banditi, vyvraždili veľkú skupinu cestujúcich, pravdepodobne dedinčanov. Na miesto bol zvolaný Rád a niekoľko Strážcov sa týmito nemŕtvymi rýchlo porátalo.
Lesom sa náhle dvihol vietor a na koruny stromov dopadli prvé kvapky.
"Na slávu." Prehodil s povzdychom Evan a onedlho bolo jasné, že nepôjde len o krátku spŕšku. Dážď rýchlo zosilnel a zmenil sa na lejak. Aspoň z vás zmýval pot a vrstvu zaschnutého blata. Spoločne ste zašli hlbšie do lesa, keď Amaliel v diaľke započula zvuk, ktorý by za iných okolností bol potešujúci, ale nie teraz... nie v tomto prípade. Zurčanie rozvodnenej rieky sa lesom nieslo ako orchester a bolo neustále hlasnejšie. Evan lenivo pokračoval v hľadaní konára; zdalo sa že rieku nepočuje. Deň sa náhle zmenil na noc, obloha sčernela, zatiahla sa tmavými oblakmi a Amaliel sa ocitla uprostred lesa zo svojho sna. Videla ako sa k nej naťahujú temné konáre stromov. Príjemný dážď sa razom zmenil na búrku. Nedokázala dovidieť ani len na svoj nos, nieto svoje okolie. Aj napriek dlhému tréningu v Ráde ňou lomcoval strach a des - v hustej tme sa vírili démonie siluety, mohutné pavúky a Amaliel mala pocit akoby po jej koži liezli tisícky odporného hmyzu zo stovkami očí a nôh, rovnako ako na mŕtvolách, ktoré ste prišli zbierať. Aj napriek nekontrolovateľnej panike vedela, že v batohu má svoj prísvit, a Mal niečo podvedome hovorilo, že jeho svetlo je jedinou záchranou.

Plahočili sme sa lesom. Bola to otrava. Pravdpeodobne nejaké suché vetvy ani nenájdeme.. a tie čo boli spadnuté, boli už taktiež prehnité.
"Nezosekáme nejaký strom? Ako náradie môžeme použiť vetvy z toho." Spýtala som sa Evana namiesto toho, aby som nejakým spôsobom reagovala na to, že sa tu muselo stať niečo zlé.. muselo, no bol to ten typ situácie, na ktorú nás rád mnoho krát upozornil.  No to začalo pršať.. a nebol to len kdejaký lejak. Bol to úplný spád a očividne malo pršať .. dlho. 
V tom som započula rieku. Nevedela som, kde presne sa nachádzame a tak som netušila, či sa tu nejaká rieka nachádzať aj má. Spočiatku ma vôbec nenapadlo, že by to mohlo byť niečo neprirodzené.
"Eh.. prechádzali sme popri nejakej rieke?" Spýtala som sa Evana, no ten to pravdepodobne nepočul. Ba čo viac, keď som sa k nemu otočila, nemohla som ho nikde nájsť. Nebolo to tým, že by sa stratil no.. zrazu som sa ocitla v úplnej tme. Obloha sčernela a mňa znova zalial ten studený pot. Toto, rozhodne normálne nebolo. Mala som pocit, že mi po tele chodí stovky chrobákov, ako keby sa stále zbiehali a zbiehalo. V batohu som mala prísvit .. potrebovala som rozžiariť? No .. nespravila som tak. Možno to bolo tým stresom, ale prvá reakcia ktorú som spravila, bolo práve rýchle spojenie rúk a privretie očí. Toto už sa nedalo považovať za normálny sen, toto ani len nebol sen. Útočil na moju myseľ nejaký démon? No čo sme sa o tom učili? Nikdy som sa s tým reálne nestretla. V panike ma napadlo vyskúšať obrannú formulku, klasická slovná hračka, ktorá ale obsahovala slová a mená, ktorých sa démoni boja. Zároveň dosť zložitá na to, aby okupovala moju myseľ a vytesnila z nej veci, ktoré som tam nepotrebovala. Ak by ani to nezabralo, možno.. ochranná maggyja ? No bude fungovať? Zatiaľ sme to nikdy reálne neskúšali. Bola som v.. obrovskej, obrovskej tiesni. Chcelo sa mi rozuťekať, zavrieť oči a podľahnúť tomu, proste sa nebrániť, no to som nemohla spraviť.

Amaliel nedokázala vo svojom súčasnom rozpoložení rozoznať rozmer situácie. Mohol to byť démon, mohla to byť vízia, ba aj halucinácie - ničím si nemohla byť istá. Mená svätých pocit hrozby a strachu neodohnali, no mala dojem, že dlhočizné tenké ruky tieňov sa aspoň trocha stiahli nazad. Alebo si to len myslela. Narozdiel od minulej noci, v túto chvíľu cez koruny stromov prenikalo mesačné svetlo. Nie veľa, no stačilo  aby dokázala vidieť aspoň zopár stôp navôkol. Hlasité burácanie rieky však neprestávalo. Ak sa pokúsila použiť maggyju, jednoducho to nedokázala. Ocitla sa v enovej paralýze. Tentoraz ale vedela chodiť, hýbať sa. No kam by len šla?
Na podobné situácie ste boli vyučení. Nepríliš učňov s nimi malo skutočné skúsenosti, no Amaliel ovládala teóriu. Mená svätých na vlastných perách boli užitočné, no občas pomohlo aj napísať ich - kamkoľvek a v akejkoľvek forme. Do zeme. Do kôry stromu. Na papier. Vytvoriť z nich obrannú "bariéru," ktorú sa mnohí démoni obávali prekročiť. A ak mali dosť odvahy, minimálne to ich postup spomalilo. A aj keď si ich lezec nepovšimol, tieto mená dokázali schladiť hlavu aj ostrieľaným Strážcom a sústrediť sa na prežitie.
V žiadnom prípade ste nemali veriť ničomu čo vidíte a počujete vlastnými zmyslami. No zároveň bolo dôležité všímať si detaily a podstatu svojej vízie. Použitie maggyje sa odporúčalo vždy, ale Amaliel by teraz nezvládla vyvolať ani drobný plamienok. Nevedela prečo.
Náhle sa spoza jedného zo stromov ozval hlas. Mal mala pocit, že ho niekde už počula. Patril niekomu známemu. Niekomu koho dobre poznala. Ale tento hlas patril mŕtvemu. Strašné príbehy návratu zosnulého za svojou rodinou zo záhrobia boli časté, a zväčša končili tragédiou. Ale Amaliel nenapadalo o koho by mohlo ísť. Ktokoľvek to bol, nasledujúce slová jej spôsobili zimomriavky po celom tele.
"Maliel, prosím, vráť sa domov.̶͙̦̳̩͙̜̳.̭.̼͙͎͓̭̺̀ ͍prosím...̨̩͉̤̞̦̜"
Mŕtvola vykročila zo svojho úkrytu a pomalým šuchtavým krokom vyrazila priamo k Amaliel. Jednou rukou sa k nej načahovala, a v druhej držala ceremoniálny meč. Bol to jej otec. Skoro by ho v tej prehnitej tvári nespoznala, no bol to istotne on.
"Tvojej matke ̙̻je smutno.҉.̻̻̕.̞̩̳̫ d͍̖̱̣͈céra ͈m̲̰̣oj̧̬̘̳̟̭a̗̯͓͍̳̞,͚̝ ̛̭̯̺̣̺̥ͅmusíš sa.͚̩̯.̧͍͙.͚̣ ̤̬̦̪̞͈vrátiť!" Otec naháňal Mal strach aj v takejto zúboženej forme. Jeho tvár sa skrivila, a aj keď mu chýbali obe oči, vedela že otec prepadol v jeho povestný hnev. Lesom sa zdvihol silný vietor.
"N͎͓̝͜E̥̘̺͔̖̜V̥̰̪͔͝Ď̡̦A͓̮͙Č͉̟̼̩̬̭̯͡N̨̹I̷͕̙̲Ç̫̹̹̦͈A̤̣̻̣̦͓ ̘́j̢̻̞̹e̘͇̘d̸̹͔͇̰͓̝n̲͔̮͕͘ą͔̱̘̪̬̺̫!̯̤͚̦͇̦̕ͅ! ͖̹V̳͈̹̖̕r͇̙̞̜͎͕á̳̩͜t̡̰̼̗̬͕̝̗iš̻͕ ̴̞̠̥s̴̖͉a̹͔̟̲̬͇̝͜ ̸͈ą̯̦̘̦̰l̤͇̜͉eb̵͓̱̖o̪̻̮͕̼ ͏̮ťa̫̙̟̝̪ ̷̳domov d̖͈̻̺o͏̹̬ͅt̬̹̗̪̦̮͝i̪͙͓͠a͈̞̹͍h̙̩n̵e͏̺͓̞͉͖̜̻m̶̻̥͎̩̱̖ ̩͙̼ͅz̮̥̙͎̟a̸ ̗̩͙͞v̱ḽ̭à̪ś͚͓̦̯y!͉͕͕̮̘͍̬" Amaliel nevedela o tom že by sa jej otcovi niečo stalo. Ale v Ráde nemala príliš informácií o dianí v kráľovstve... čo ak...? Na rozmýšľanie jej prízrak nedal čas - zrýchlil krok, napriahol svoj meč a chcel ju bodnúť priamo do hrude.

Nepomáhalo to. Nemohla som povedať, že to bolo úplne neefektívne, ale z veľkej časti to naozaj nepomáhalo. Celou silou vôle som musela bojovať už len proti tomu, aby ma neprepadla panika. Ani som nerozmýšľala nad tým, kedy sa niečo takéto stalo, alebo ako na tom sú ostatní učni. Ako to teraz reálne vyzerá pri mojom tele? Bola som takmer presvedčená že toto naozaj realita nie je. Snažila som sa veci odo mňa vytesniť z hlavy a keď už toho príliš nepomáhalo, mala som v pláne nechať v mojich dlaniach vzbĺknuť dva vysoko horiace plamene, pomocou maggyje. No nepodarilo sa mi to. Ako keby som Ennu ani len nevedela uchopiť. Bola to senzácia, ktorú som nikdy pred tým necítila. Nahlas som preglgla, no len som ostala stáť na mieste.. rozmýšľala som. Čo spraviť? Čo bolo v rôznych príručkách a poučkách?

Započula som slová.. známe, ale nevedela som ich priradiť ku nikomu konkrétnemu. Na koži sa mi znova vyhodili zimomriavky a znova ma raz zalial studený pot, ako keby som to isté nezažila len pár chvíľ dozadu. Potrebovala som upokojiť môj dych, pretože okrem slov som počula snáď len to a taktiež rýchli tlkot môjho srdca. Vec, ktorá ku mne prehovorila, sa nakoniec aj ukázala. Bol to môj otec.. ale bol prehnitý, vyzeral ako démon. Keby som pred tým mala pochybnosti o reálnosti celej situácie, teraz by nastal ten zlom, kedy by som o tom bola priam presvedčená. Môj otec.. kráľ, hrdina tejto zeme.. jeden z tých, ktorý by plameňmi skôr spálil celé svoje telo, než by sa mal premeniť na jedného z lezcov. Sama som tasila môj vlastný meč, ktorý som si z chrbta zvesila pošvu s mečom, ktorý som tasila. Presne v čas, kedy sa na mňa môj otec rozkričal. Zacukla som zubami a v rýchlosti som ukročila do strany, zatiaľ čo som aj vytočila moje telo, aby ma meč minul. No neútočila som späť, spravila som zopár krokov dozadu a mečom som do zeme pod sebou začala vyrývať jedno z mien. Bol to skôr taký test.. prekročil by ho? Alebo by ho úplne ignoroval? Ako moc reálne to, čo sa tu dialo bolo? Ako sa odtiaľto dostať? Nič mi nehovorilo, že ak by som aj dokázala poraziť môjho "otca", tak by som sa zrazu ocitla späť v lese.. čo ak sa tu v tieni niekde nachádza tá pravá "podstata?" Otázok bolo veľa. S týmto prízrakom som však nekomunikovala.