Čierna búrka

Mladý chalan pustil mop a vedro z rúk, vzápätí sa otočil a vydesene vybehol na schody, no predtým než sa mu podarilo vyliezť na vyššiu palubu bol zasiahnutý paralýzou a tvrdo dopadol na zem. Pri páde zo schodiska si poriadne narazil hlavu, čo ho odrovnalo. Zo zranenia na hlave mu začala tiecť krv. No na tom teraz nezáležalo. Hlavne musel byť živý. Aj napriek tomu, že mora sa v jej tele nachádzala len prostredníctvom dýky, cítila jeho netrpezlivosť.
"Teraz ho len zabodni dýkou. Do hrude. Rýchlo!" Popohnala ju mora, menom zrejme Baharev a dýka v jej hrudi sa náhle "odmrazila." Mora vedela čo robí - vytiahnutím dýky by stratila veľké množstvo krvi a pravdepodobne by to Liyan zabilo, no Baharev dieru po čepeli znova zamrazil a krvácanie celkom zastavil. Aj napriek tomu jej nezostávalo veľa času. Baharev mal pred sebou veľký kus roboty.

Bodnutie vyvolalo tlakovú vlnu energie, ktorá prudko zhodila Liyan na zem. Z bodnej rany v hrudi chlapca začal striekať gejzír krvi, niečo čo by nemalo byť za normálnych okolností možné. No krvou bola zakrátko pokrytá celá chodba. Rana pulzovala mocnou energiou mory, a telo chlapca sa začalo dvíhať zo zeme. Jeho končatiny sa začali pretáčať a lámať do neprirodzených tvarov, rovnako aj jeho hruď, ktorá akoby sa prelomila priamo cez chrbát. Tento proces sprevádzal neľudský krik, zvuky lámania kostí a trhania svalov, a hrozivé zavýjanie, ktoré mohlo patriť len more. Zavýjanie sa odrazu zmenilo na šialený smiech. Krv na stenách a podlahe sa náhle zdvihla a vletela priamo do dýky. Baharev sa začal divoko triasť a z tela i okolia vsával všetku červeň, pil ju dúškami, a mocne pulzoval neukojenou energiou. Telo chlapca zbledlo a postupne sa začalo podobať vyschnutej mŕtvole. Hurhaj tohto rituálu musel rozhodne niekto počuť, aj cez silné nárazy vody a burácanie vetra. Ale Liyan chytili mdloby, v bezvedomí spadla na zem a viac si toho nepamätala.

Keď otvorila oči, nenachádzala sa na lodi. Stála kdesi vysoko na tmavej oblohe, pod jej nohami šíre more a v širokom okolí len neprehľadné a víriace sa oblaky nekonečnej búrky. Bolo to presne ako v jej tranze. No teraz do neho nevošla sama. Možno zomrela. Možno spala a snívala - z jej tela zmizli všetky zranenia. Uvedomila si, že nemá kontrolu nad vlastným pohybom. Jej "let" ponad more ovládala neznáma sila, a Liyan sa mohla len bezmocne prizerať ako ju búrka nesie. Onedlho zistila kam presne smeruje - v diaľave zahliadla rozvírené oblaky hurikánu, uprostred ktorého sa nachádzala gigantická bytosť. Liyan v podvedomí vedela, že monštrum ju tentoraz očakáva, dokonca práve táto bytosť ju priniesla priamo k sebe. Ale Liyan nemohla nič robiť. Bytosť ju mala vo svojej plnej moci.
"Čo... čo robíš?!" Ozval sa hlas Bahareva, a konečne sa ako tak dokázala prebudiť. No svoj let Clonou nedokázala stále zastaviť. Musela bojovať celou svojou vôľou. Prenikavé slová mory sa ironicky zdali byť jedinou skutočnou vecou v tomto desivom "sne."
"Stoj! STOJ! Prečo by si sa sem vracala, ty krava?! Zabije nás oboch!" Kričal v jej hlave Baharev, a dokonca aj na moru sa jeho hlas zdal vystrašený. Temnotu sveta náhle ožiarili mŕtvolné oči, blčiace modrými plameňmi, a Liyan vedela že na únik z tejto nočnej mory jej nezostáva veľa času.

Liyandriss
Panna, loď kapitána Haruna

Ako som dýku zabodla do hrude chlapca, v momente ma od tela odhodila vlna energie, ktorá so mnou mrštila do najbližšej drevenej steny. Ani som sa nesnažila zodvihnúť. Nevnímala som toho príliš. Len kopec krvi, krvi a smiech. Dýka do seba začala krv nasávať. Dokonca aj tú, ktorá sa mi zachytila na oblečení po tom, ako som do chlapca dýku bodla. No to bolo to posledné, čo som zaznamenala pred tým, než som stratila vedomie.

Keď som znova otvorila oči, cítila som sa.. no dobre. Dobre, ale na druhú stranu trocha dezorientovane. Nepamätala som sa, že by som odpadla uprostred.. oceánu, vznášajúc sa niekde nad vodou. Prečo som sa vôbec hýbala? Ako som začala pomaly nadobúdať vedomie, dokázala som pochopiť stále viac a viac vecí. Bola som znova v tranze, no nedostala som sa tam z mojej vlastnej vôle.
"Do riti.." Precedila som pomedzi zuby, keď som pochopila, o čo ide. Teda nepochopila som to úplne, skôr som vydedukovala, že to bude niečo podobné, ako keď sa nekromancer snaží privolať démona. Tiež sa ho v podstate cez clonu snaží vtiahnuť do nejakého predmetu či tela. A tento smer.. už v diaľke som videla búrkové mračná.
"Drž hubu! Myslíś že som to spravila naschvál? Nie som sprostá!" Odvetila som démonovi, ktorý bol očividne teraz so mnou nejakým spôsobom spojený, pre čo by som ho inak počula? Snažila som sa môj "let" zastaviť a použiť vypätie všetkých mojich síl, proste sa zobudiť, alebo obrátiť a ísť druhým smerom.

Modré oči sa zahľadeli priamo na Liyan, ba dokonca by sa dalo povedať, že ju táto bytosť pohľadom prebodla. Ten pocit - niečo ešte horšie ako pálivá bolesť - sa skoro nedal opísať. Mala dojem akoby jej do mozgu niekto naraz zapichol tisíc ihiel. V tejto situácii si mohla želať len druhú smrť; tá by ju aspoň oslobodila z tohto utrpenia. V takomto stave nedokázala ani myslieť, vzdialene len počula vydesený a bolestný krik mory, ktorý ju na tejto ceste sprevádzal. Ani on sa nemohol voči tejto bytosti obrániť. Nekonečný hurikán náhle ustal a éterom sa ozval hlboký, burácajúci hlas temnoty, silný a strašlivý, no zároveň tichý a chladný. Liyan pripomínal hlasy niektorých môr; hlasy, ktoré neraz strachom zamrazili aj majstrov nekromantiky.
"Nahjel... luyma gegh... vadeta. Hef durz! Verangha muy! SU-BAHAREV! SU-LIYANDRISS!"
Liyan stratila vedomie len moment po tom ako započula svoje vlastné meno.

"Hore sa, lenivec. Vstávame. Hej! Ešte nie si mŕtva! Vyspávať budeš tri stopy pod zemou." Akoby nestačilo, že len pred krátkou chvíľou prešla intenzívnou lobotómiou od neuveriteľne mocnej mory, teraz jej v hlave štekal Baharev ako besné psisko. Každé jeho slovo bolo sprevádzané prenikavou bolesťou v temene. No mráz na jej tele viacmenej pominul a ako tak sa dokázala pohnúť. Improvizovaný rituál sa zrejme vydaril, o čom svedčila scéna, uprostred ktorej sa Liyan nachádzala. Chlapcovo telo ležalo obdaľeč, celkom dolámané a vysušené, akoby náhle zostarlo o jedno storočie, zbavené aj poslednej kvapky krvi a životnej energie. To bola cena života. Rituálna dýka ležala na zemi - celkom čistá, bez akéhokoľvek znaku, že do seba vsala niekoľko litrov krvi.
Otázne bolo aj prečo vás mora nechala oboch nažive. No teraz ste mali iné starosti.
"Búrka sa zhoršuje. Myslím, že si tú vec zaujala. Dobrá práca, vskutku!" Prehodila mora otrávene a aj napriek strašnému stavu sa Liyan cítila lepšie. Mladistvá energia toho chudáka jej dodala šťavu, pričom mnohé zranenia sa začali postupne hojiť a mdloby zo straty veľkého množstva krvi sa celkom vytratili.
"Tie pečate čo chvíľu povolia. A potom ťa nezachránim ani ja. Niečo mi hovorí, že ten hadí bastard tomu chce pomôcť." Bytosti sa podarilo spojením s Liyan prostredníctvom Clony dostať na palubu, no pokus o posadnutie mladej dievčiny bol neúspešný. Svoj pohľad zrejme potom otočil na niekoho iného. A Liyan zo svojho štúdia doma verne poznala základné pravidlá, ktorými sa mory často riadili - ako napríklad pri pokuse o získanie tela sa vydať cestou najmenšieho odporu, a teda ovládnuť najslabšiu a najviac zraniteľnú osobu.

Baharev chcel Liyan pripomenúť aby na zemi nezabudla rituálnu dýku, no to nebolo potrebné - spomenula si na ňu aj sama.
"Hlavne nestrať ten basler! Inak sme obaja v hlbokej." Poznamenala mora, pričom predpokladala, že Liyan má v podobných rituáloch aspoň všeobecný prehľad, a uvedomí si, že proces prenosu ešte nebol celkom ukončený. Ak by bol rituálny predmet zničený alebo príliš vzdialený, následky by pre vás rozhodne neboli príjemné.
"Ako ďaleko...? Sústreď sa! Nemysli na kraviny! Teraz si moja jediná šanca na získanie slobody. Nechcem skončiť na dne zosraného mora, na neviem-koľko tisícov rokov. Tak ma dobre počúvaj, a možno sa ti... nám podarí prežiť." Liyan musela uznať fakt, že mora bola zrejme omnoho staršia ako ona sama, a s takým vekom prichádzali isté skúsenosti. A zároveň sa dalo predpokladať, že mora neklame a naozaj sa chce z tejto pekelnej lode dostať - pretože myšlienka na to, že sa počas nasledujúcich stoviek rokov stane súčasťou akéhosi koralu a jediný, kto jej bude robiť spoločnosť, budú tupé ryby, bola desivá aj pre moru. Hlavne pre takú, ktorá poznala otroctvo vo forme násilného upnutia na rituálny artefakt, a v tom basleri si mohla odsedieť aj stáročia...
Na tento moment čakal dlhé roky. A keby mohol ovládnuť Liyan, bez okolkov by to spravil - len preto, že vo svoje schopnosti veril väčšmi. Zatiaľ netušil čo toto mladé dievča dokáže, a dúfal, že sa nenaplnia jeho najhoršie obavy, a to že jeho "záchrancom" je niekto neschopný alebo nebodaj zbabelý.
Slová hadieho kelkrana celkom nepochopil ani on sám, no mory dokázali poľahky rozpoznať a "rozprávať" prostredníctvom emócií, dokonca to bolo integrálnou súčasťou ich existencie. A Baharev vedel, že kelkran o vás javil záujem, a pokúsi sa vás ulapiť za každú cenu.
"Pýta sa sesternica!" Prehodil Baharev posmešne na jej otázku, naznačujúc, že ona sama je prakticky polovičnou morou, a na odpoveď by mohla prísť aj sama.
"Mať tak jeho moc... ovládol by som čosi slabomyseľné na palube a zničil pečate. Tí jačiaci bastardi vonku sa postarajú o zbytok." Zamyslel sa Baharev, premýšľajúc na koho by sa v takej situácii zameral. Za krátko si uvedomil, že Liyan hľadá veliteľa, no tento plán jej rýchlo zatrhol.
"Kde sa berie tá hlúposť?! Panika tomu kelkranovi len uľahčí prácu! Hľadaj niekoho slabého, telom i mysľou! Chorí, vystrašení, najmladší, najstarší. A rovno ich zabodni!" Mora v tejto chvíli navrhovala, aby začala bezhlavo vraždiť starcov, deti a malomocných v ošetrovni, a to sa javilo trocha ako výstražná vlajka. No mala na výber? Kelkran si na tejto palube mohol vyberať z množstva obetí, a podľa všetkého už nad niekým získal kontrolu. A Liyan nedokázala pečate ochrániť sama - nachádzali sa na každej palube, rovnomerne rozmiestnené po lodi. Kelkranovi stačilo zničiť niekoľko z nich, pričom to by viedlo k dieram v ochrannej kupole, ktoré by lietajúce ďasy vedeli ľahko zneužiť.

Baharev si bol istý, že posádka by správu o morách na lodi nezobrala dobre. Nemohli tušiť, že na palubu sa dostala moria prezencia aj napriek ochranným pečatiam a logicky by usúdili, že pečate zlyhali a plavbe je koniec - situácia by sa vskutku len zhoršila.
"Rozhliadni sa svojím vnútorným okom! Necítiš to napätie? Strach? Posádka je na hrane..." Poučila ju mora, no ona mala výhodu v tom, že sa nemusela sústrediť na beh naprieč loďou. A zároveň bola morou; "čítanie" bolo pre nich celkom prirodzenou záležitosťou. Liyan mala teraz problém udržať sa na nohách, pretože búrka bola každým momentom silnejšia. Bolo otázne koľko toho ešte Panna vydrží. No ani jeden z vás si zatiaľ nevšimol, že by akákoľvek z pečatí povolila - pravda, ochranné artefakty boli v neuveriteľnom vypätí, ale stále držali.
Dvere na ošetrovni boli vyrazené z pántov, ako sa dalo očakávať, a to mohlo znamenať, že jeden z malomocných sa cez ne doslova prebil. Schopnosti ovládaného záležali od sily mory, ktorý osobu kontroloval. Tento had im mohol pre svoje účely pokojne darovať aj nadľudskú silu a rýchlosť. Vzdialenosť "majstra" a "obete" tento vplyv výrazne zoslabovala, no ak mora dokázala na stovky míľ z chorého a slabého človeka vytvoriť reálne nebezpečenstvo, jeho moc musela byť strašlivá. Na premýšľanie však Liyan nedostala čas. Z miestnosti sa ako nosorožec vyrútil polonahý muž, ktorý len pred chvíľou bezmocne odpočíval na lôžku. Oči mal celkom prevrátené nazad a Liyan videla len jeho bielka (čo bolo spoľahlivým a jasným ukazovateľom morej kontroly), penu na ústach, dlane stlačené v päste, na rukách, nohách a hlave silne navreté žily, a pohyb končatín pripomínajúci akési zviera.
"Pozor!"
Posadnutý muž sa bez váhania a s hlasitým hrdelným výkrikom rozbehol na Liyan, akoby ho žiadna choroba či slabosť nikdy nepostihla. Tento útok bol prekvapivo rýchly a svojou päsťou sa agresívne zahnal priamo na jej hlavu.