Čierna búrka

Lawenské more
Panna, loď kapitána Haruna

Mohutný koráb sa na divokých vlnách v neprestajnom rytme prehadzoval zo strany na stranu. Na šírom rozbúrenom mori loď poletovala ako hračka v moci dieťaťa. Vlny vysoké niekoľko stôp bezkompromisne dorážali na jej boky, až sa vŕzganím a praskaním dreva zdalo že ich celkom prerazí a posádka sa v tomto pekelnom počasí utopí. Búrka zrejme nemala v pláne námorníkom dať pohov, aj keby si ho v tejto chvíli skutočne zaslúžili. Kapitán a jeho muži však vedeli do čoho idú - táto oblasť bola vždy známa svojimi búrkovými neduhmi, a posledné roky sa ich intenzita ešte zhoršila. Veľká časť obchodníkov dokonca začala preferovať pobrežné oblasti, no tie boli zvyčajne nebezpečné. Okrem krvilačných kmeňov tam cestujúci takmer isto mohli naraziť na divoké mory, ktorí len trpezlivo čakali až sa v ich rajóne objaví čokoľvek bezbranné a najmä živé. Nevinní pocestní boli pre mory lahôdkou. Morám sa nevyhli ani námorníci, ale úprimne povedané, každý súhlasil že vodným morám sa vyhýba ľahšie. Ak ste teda nemali nešťastie, a nevšimlo si vás jedno z hlbokomorských monštier. Tie boli hrozivé samo o sebe - ale posadnuté zlom? Desivé aj pre najostrieľanejšieho kapitána. A táto neprestajná búrka, kde pokojné more je len snom, bola pre mory vskutku príťažlivá. Ku šťastiu, ak ste neboli samovrahom, koráby boli osadené ochrannými pečaťami, ktoré zabezpečovali pomerne hladkú cestu, aspoň z hľadiska nevítaných návštevníkov.

Liyandriss vedela, že na Panne sa stratí; ľahko si nájde miesto, kde sa môže ukryť. Cez búrlivé a nebezpečné Lawenské more, severne od prekliateho kontinentu, medzi Isenórou a Theranom sa zvyčajne plavili len obrovité, viac-palubné lode. Ich vplyvní a bohatí kapitáni jediní si mohli na svojich koráboch dovoliť ochranné pečate a ozbrojencov. Panna patrila do vlastníctva kapitána Haruna, ktorý bol členom obchodnej ligy v Therane - a táto liga si v tejto oblasti samozrejme užívala istý monopol. Ak sa Liyan dobre zahalila, zakryla a na prvý pohľad vyzerala ako chlapec, len málokto si ju všimol. Prinajhoršom jej vynadali že nemá leňošiť a vrátiť sa do roboty; bolo lepšie ak si ju pomýlia za mladého námorníka ako za platiaceho cestujúceho. No najlepšie bolo zostať mimo pohľadu, a to kdesi hlboko v podpalubí, rovno pomedzi krabicami a všemožným nákladom, kde mala pokoj. Plavba nebola príjemná, hlavne kvôli neustálemu kolísaniu, hádzaniu a neskutočnému hurhaju útočiacich vĺn, ale morská choroba bola isto príjemnejšou alternatívou ako zostať doma. Najmä po tom ako otcovi ukradla tú dýku, akýsi basler, pri ktorej si nebola istá či ide o krátky meč alebo dlhú dýku. Ale jedno jej bolo jasné - otec tú dýku miloval viac ako svoju dcéru samotnú; predsa len jej venoval viac času a pozornosti. Patrila k dedičstvu jeho rodu už stovky rokov. A keď nadišiel čas, chcel ju dať svojmu synovi. Nie Liyan - ale jej mladšiemu bratovi Dhurimu. A to nebolo všetko. Tú vec otec často používal na rituály, no Liyan sa ich nikdy nemohla zúčastniť. Matka jej to jednoznačne zakázala. Aj napriek obyčajnému vzhľadu - bežný človek by si ju pomýlil s obyčajnou dýkou - mal tento basler neobyčajnú moc. Bolo otázne či chce Liyan zisťovať o akú moc vlastne ide.

Ako Liyan čoskoro zistila, vyhľadávať mory v tejto chvíli nebol jeden z tých lepších nápadov. Otrasné počasie bolo jednoznačne spôsobené vplyvom búrkových beštií, tak ako väčšina problémov v dnešnej dobe - či išlo o vyschnuté rieky, lesné požiare alebo chorú úrodu, ľudia to jednoducho pripísali morám. Samozrejme, toto "zlo" spôsobovali zväčša len divoké mory, nespútané a slobodné, ktorých celá existencia spočívala v správaní sa na základe svojich vlastností - a tie boli takmer vždy negatívne. Národy Isenóry používali spútané nižšie mory ako otrokov, bojovníkov (do tejto skupiny patrila väčšina z nich), a rovnako boli zotročení aj tí, ktorí oplývali vysokým rozumom a nechceli sa podmaniť vôli Najvyššej Kňažky. Nikto nemal na výber.

Prítomnosť môr sa jej rýchlo potvrdila a rozhodne nebola prekvapivá. Po zamračenej oblohe, tmavej a skrivenej násilnou búrkou, sa preháňali ďasy, so strašlivým krikom a grimasami na ich prehnitých perách, a sledovali koráb plaviaci sa pod nimi. Trepotali svojimi čiernymi krídlami, chceli sa priblížiť k lodi, ale nemohli. Na to nemali dosť odvahy. Ale ak by loď dokázali potopiť, pečate by tie dobroty plné teplej krvi nedokázali ochrániť. Prahli po krvi, po zabíjaní a vo svojej šialenosti robili čo mohli len aby Pannu rozlomili vo dve. Búrka silnela.
Aby toho nebolo dosť, nad vodou sa za plavidlom naháňalo niekoľko ďalších môr, zrejme morské panny, ktoré námorníci tak nazývali, pretože zvyčajne prenikavo kvílili ako mladé dievčatá, a hovorilo sa, že žiadny muž s nimi nikdy neľahne, a pannami zostanú navždy. Aj napriek tomu lákali mužov a neraz aj ženy do vody. Tento rozruch - loď plná živých bytostí plaviaca sa Lawenom bola pre mory žijúce v oblasti pomerne veľká atrakcia - prilákal aj vodné mŕtvoly, hlavne utopencov, ktorí sa za loďou zúfalo hnali, dúfajúc že si uchmatnú kus mäsa a krvavý nápoj spoločne s ním. Liyan si nemohla byť istá či je podobná situácia bežná pre kapitánov plaviacich sa medzi Isenórou a Theranom, ale Harun spomínal, že túto cestu v tomto období podnikajú len tí vskutku odvážni a vskutku šialení. Sám neprezradil do ktorej skupiny patrí, ale so súčasným sprievodom Panny sa váhy prikláňali k šialenstvu.

Sami o sebe tieto mory nedokázali preraziť ochranné pečate, a zrejme to nedokážu ani s pomocou búrky, ktorú umocňovali. No Liyan strávila na akadémii dlhé roky - s identifikáciou môr mala skúsenosti. Každý, aj tí najmladší, vedeli, že nižšie mory nedokážu manipulovať s počasím. Rozhodne nie priamo. Búrka, v ktorej ste sa nachádzali, mohla byť prirodzená, ale dalo sa pochybovať, že ďasy sú schopné ju natoľko posilniť. V úzadí besniacich môr Liyan pocítila tlak, akúsi tiaž, hrubú vrstvu eny, no žiadne skutočné kontúry; nedokázala rozoznať nič konkrétne. Teraz mohla jednak rozšíriť svoje vnútorné oko a sústrediť sa na toto zahalené úzadie, alebo to nechať tak. Zahrávať sa s vyššími silami bolo väčšinou smrteľne nebezpečné. Už teraz k lodi privolávala mory z veľkej vzdialenosti - rovnako ako mystik dokázal vidieť enu iných bytostí, ostatné bytosti dokázali vidieť enu tohto mystika. A Liyan sa v tejto chvíli stala žiarivým majákom uprostred temnoty noci.

Liyan len mohla tušiť čo sa stane ak by sa na palube Panny odrazu objavila moria prezencia. Isto by to skončilo katastrofou, nielen pre ňu, ale hlavne pre námorníkov. Sama mala šťastie, že pečate ju nedokázali detektovať, aj napriek tomu že sčasti bola morou. To ale neznamenalo, že ich prítomnosť necítila. Čím bližšie k tým artefaktom bola, tým viac jej spôsobovali problémy. Hlboko v podpalubí bol ich vplyv zanedbateľný, no na hornej palube aura vyžarujúca z pečatí otupovala zmysly, nepríjemne pálila pokožku a zasiahla ju silnou migrénou - niečo podobné zažila, keď na Pannu prvýkrát vstupovala v prístave.
Povel na opustenie korábu nebol vydaný, pretože cestou nahor stretla niekoľko chlapov - do podpalubia utekali hlavne zo strachu alebo kvôli zdravotným ťažkostiam. Sedeli na zemi alebo ukrytí za krabicami; schúlení, skrčení, pričom niektorí vzlykali. Chceli byť čo najďalej od tej hrôzy. Niekoľko z nich vyvrátilo obsah svojho žalúdku na drevenú podlahu. V podpalubí sa nachádzali aj cely a ošetrovňa. V base sa nachádzalo zopár väzňov, ktorých kapitán Harun pravidelne preplavoval do veľkej väznice v Therane na základe dohody s barónom Ingarnom. Na stoloch v ošetrovni sa zvíjalo zopár nešťastníkov, postihnutých strašnými chorobami. Liyan sa chorých nemusela obávať - bola to jedna z výhod jej "neživota."
Na hornej palube vládol vskutku zmätok, ale pod organizáciou kapitána; Harun, ako zvyčajne, mal všetko pod kontrolou. Alebo sa tak aspoň tváril. Silný dážď vám neprekážal natoľko; horná paluba bola krytá hrubými plachtami, čo bolo na koráboch v tejto oblasti bežnou záležitosťou. Plachty však nezastavili násilnú víchricu, ktorá burácala natoľko, že kričať bolo celkom zbytočné. Kapitán musel osobne chodiť k svojim mužom aby im zdelil svoje rozkazy. Vysoké vlny spôsobovali problémy aj pri chodení - stačila jedna chyba, jedno zaváhanie, a leteli sa rovno cez palubu. A to nikto nechcel. Námorníci sa pridržiavali mokrých lán a zmočeného dreva, pričom sa cez palubu občas prehnala veľká vlna, ktorá zhodila kohokoľvek kto sa poriadne nedržal. Okolo Liyan prebehlo niekoľko mužov premočených do kosti, ale nemali čas sa s ňou zhovárať.
No organizovaný zhon na palube sa nedal porovnať s chaosom, ktorý vládol v okolí Panny. Navôkol šialene poletovali ďasy, vrieskajúce a kričiace, akoby sa na vás zniesli všetci služobníci tejto pekelnej búrky. Ich let v povetrí silnej víchrice sa zdal až neprirodzený; akoby ich unášali ruky vyššej sily, a vďaka tomu dosahovali rýchlostí, pri ktorých Liyan dokázala zahliadnuť na čiernej oblohe len rozmazané šmuhy. Do tohto sa miešalo kvílivé nariekanie morských panien, a nebolo čudu, že to niektorí jednoducho nedokázali vydržať a prepadli v paniku - vydesencov museli poriadne preplieskať a dúfať, že sa preberú.
Kapitán sa v tom dal do slova s prvým dôstojníkom; Liyan ich samozrejme nemohla počuť. Samozrejme, pomocou mystiky dokázala zlepšiť svoj sluch, ale to by ju stálo veľa úsilia - ochranné pečate to nerobili práve ľahkou možnosťou.

Možno to bolo ochrannými pečaťami, možno jej mysľou zaneprázdnenou a plne zameranou na útek, no až teraz si uvedomila, že otcov rituálny basler sa po výstupe na hornú palubu nepatrne rozbrnel. Liyan skoro nepocítila pohyb dýky, ktorá sa "vzrušene" roztriasla, akoby ju táto búrka a vyvreskujúci zbor môr zobudili. O dôvode tejto zvláštnej reakcie mohla Liyan len polemizovať.
Za krátko sa jej cez toto veterné a daždivé peklo podarilo prejsť až bližšie ku konverzácii kapitána a prvého dôstojníka. Obaja na seba museli doslova kričať, a víchrica síce zabraňovala Liyan vypočuť všetky slová, no vietor doniesol k jej ušiam niekoľko kľúčových slov. Harun tvrdil, že sila tejto búrky je nezvyčajná, a rovnako je podivuhodný aj vysoký počet môr. Dôstojníkovi sa priznal, že toľko beštií ešte nikdy pokope nevidel, pričom sa obaja zúfalo snažili prísť na príčinu tohto nešťastia. Zatiaľ sa však rozhodli pokračovať v plavbe ako za normálnych okolnosti - akoby existovala iná alternatíva - a dúfali, že ochranné pečate vydržia nápor môr, a Panna nápor silnejúcej búrky. No aj z útržkovitej konverzácie bolo Liyan jasné, že kapitán je v koncoch. Harun bol ostrieľaný a skúsený námorník, a za svojho života zažil všetko možné, a ak ho táto búrka prekvapila, situácia musela byť vskutku zlá.

Liyan sa rozhodla urobiť niečo, čo sa len málokedy odporúčalo, keďže išlo o mimoriadne nebezpečnú záležitosť. Dokonca aj majstri sa väčšinou vyhýbali hlbším víziám do vyššej hierarchie môr, pretože ako zásadné pravidlo hovorilo - napokon sa dostanete k bytosti silnejšej než vy, silnejšej než ktokoľvek. A keď mystik cez Clonu hľadí na iného, sledovaný si to spravidla všimne, a obráti pohľad naspäť. Najmä ak ide o bytosť mocnej mystiky. Liyan riskovala, že čokoľvek bolo pôvodcom tejto búrky zamerá svoju pozornosť priamo na Pannu.

Ruch búrky, okolité zvuky, pohyb lode, to všetko z vedomia Liyan čoskoro zmizlo. Rovnako ako predtým pocítila prítomnosť desiatok, ba aj stoviek môr v okolí korábu, či sa nachádzali na oblohe, na hladine vody alebo pod ňou. Tieto nižšie mory, neschopné skutočnej mystiky, si jej pohľad nevšímali, a ani nemohli. Začula tisíce hlasov, hlasitých i tichých, jemných i násilných, zborové šialenstvo môr, akoby sa živo nachádzala v akomsi ústave pre malomyseľných. Vlastnou nenávisťou, hnevom, strachom, smútkom, boli celkom zaslepení. Ale Liyan sa chcela dostať ďalej. Ponorila sa hlbšie do závoja Clony, do jej vzdialených zákutí, a svoj obzor rozšírila na šíre pusté more, na búrku, ktorá nemala konca. Preto sa musela pokúsiť ignorovať hluk, "šum," ktorý nemožné počty beštií vytvárali, a len tak mohla započuť slová, ktoré mali zmysel, hĺbku, a nie len nezmyselné bľabotanie ďasov.

V tranze cestovala nad Lawenom, voda všade kam len sa pozrela, bez akéhokoľvek pobrežia na dohľad. Sprevádzala ju nekonečná búrka, a cestu jej osvetľovalo len biele svetlo zábleskov. Na sever, juh, východ i západ - kamkoľvek sa pozrela, tam zívala ničota. Dokonca zmizli aj poletujúce a plávajúce mory, a na šírom mori sa ocitla celkom sama. Náhle Liyan akoby zaľahlo v ušiach, a rovnako ako mory sa začal strácať aj všetok zvuk. Hromy ustávali, až ich skoro nepočula, a zostal len obraz. Búrka a more. Potom ju schmatli zimomriavky. Po jej tele sa rozbehli tisíce mravcov, keď sa v diaľke za hustou zvírenou hmlou (alebo oblakmi?) objavilo... čosi. Spočiatku neforemná masa, čierne obrysy čoskoro nabrali na veľkosti a kontúrach, a Liyan si uvedomila, že čokoľvek sa tam nachádza, je skutočne obrovské. Dokonca gigantické. Táto vec si ju ešte doposiaľ nevšimla, ale aj napriek tomu Liyan prepadal živočíšny strach a panika. Všetky jej pudy sebazáchovy kričali na poplach - okamžite sa odtiaľto zdekuj! Bol to pocit podobný ako keď sa človek rúti do istej záhuby - počas pádu z vysokého miesta, pred smrteľným zásahom protivníkovej zbrane. Z rozvírených oblakov, smerom od siluety, započula šepot, hlboký hlas, no nevedela rozoznať jeho zmysel.
Teraz mala dve možnosti. Jednak sa poddať inštinktom a okamžite tranz ukončiť, alebo pokračovať vopred a pozrieť sa na čokoľvek čo sa v tej hmle nachádzalo.