Čierna búrka

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

Ak by sa o niečo podobné pokúsila doma na akadémii, majstri by ju nielen tvrdo potrestali, ale zrejme aj vyhodili z inštitúcie, bez možnosti návratu. To bola hanba pre kohokoľvek, no najmä pre rodinu učňa. Otec by ju isto zabil, alebo by o tom aspoň premýšľal. Tieto následky boli drsné, ale z veľmi dobrého dôvodu. Nekromati Isenóry vedeli čo sa môže stať ak sa pokúsia kontaktovať bytosť, ktorá existuje mimo reality tohto sveta.

A tak sa Liyan vybrala napred - napriek všetkým varovaniam - rovno do zvírených oblakov vysokých niekoľko míľ, len aby nazrela na vec, ktorá sa tam nachádzala. Aj v tranze pocítila nevôľu svojho tela; to akoby odmietalo poslúchať Liyan a jej šialený zámer. Možno malo pravdu. Liyan v ústach pocítila železnú chuť - chuť teplej čerstvej krvi. Prúdom jej začala tiecť z nosa, a keď sa zahmlil aj pohľad Liyan, uvedomila si, že krv tečie aj priamo z jej očí a uší. Hlavou Liyan preťala silná bolesť a pocítila, že ju obchádzajú mdloby. No zo skúseností vedela, že len máloktoré veci, ktoré sa dejú v tranze, sa dejú aj v skutočnosti. Clona bola celkom odlišným svetom, a realita Clony zväčša nezodpovedala realite Deritrei. Zlý pocit, sprevádzajúc Liyan odkedy spočinula očami na čiernej siluete, zosilnel akonáhle sa tmavá masa - teraz jednoznačne telo akejsi gigantickej bytosti - dala do pohybu a začala sa stáčať, otáčať, prekrúcať do neprirodzených tvarov. Telo bytosti nemalo konca, bolo podlhovasté, a Liyan pripomínala hada. Hada o veľkosti, ktorý by dokázal prehltnúť celý ostrov, zdanlivo aj celý národ Isen'oru. Ale cez husté oblaky a krvácajúce oči nedokázala vidieť žiadne detaily, len obrysy nekonečného tela. Nech by v tejto chvíli chcela akokoľvek odísť a tranz ukončiť, jednoducho nemohla. Neznáma sila ju ťahala naprieč zvírenými oblakmi, ktoré sa razom zmenili na burácajúci hurikán, priamo k telu tejto bytosti. Zvláštne pohyby čiernej siluety náhle ustali, a Liyan precitla s vedomím, že stvorenie sa nachádza len niekoľko stovák stôp pred ňou. Predtým než bola násilne "vyhodená" z tranzu, na veľmi krátky moment zahliadla hrozivé oči, intenzívne blčiace modrými plameňmi, upierajúce pohľad priamo na ňu. A nielen dve - ale desiatky hrozivých, mŕtvolných očí.

Z tranzu sa prebudila na podlahe, ak sa to teda dalo nazvať prebudením. Skôr mala pocit akoby sa ju niekto snažil ubiť k smrti a potom ju zhodil z vysokého útesu. Bolesť pretínala celé telo Liyan, rovnako mala pocit, že každou chvíľou vyvráti obsah svojho žalúdku, a znova ju prepadali mdloby. V tejto chvíli si s hrôzou uvedomila dve zásadné veci.
Intenzívne krvácanie zo všetkých otvorov na jej tvári nebolo len výmyslom tranzu. Ruky Liyan boli celé sčervenené, a rovnako bola krvou zaliata aj podlaha, na ktorej ležala. Cez červeň vo svojich očiach Liyan takmer stratila zrak.
Ale omnoho horšie než jej telesné problémy, nech boli akokoľvek životu nebezpečné, sa ukazovali problémy duševného rázu. Bol to nevysvetliteľný pocit - čiastočne prestala cítiť svoje končatiny, a len ťažko sa mohla sústrediť. Niečo jej hovorilo, že vnútorne umiera, a tento proces je nemožné zastaviť. Na jej myseľ tlačila neznáma sila, vzdialená a mocná, a Liyan v podvedomí vedela o čo ide. Hadia mora sa pokúšala posadnúť jej telo, jej myseľ, Liyan z neho vytlačiť, a tak ju zabiť. Liyan strácala kontrolu nad vlastným telom a myšlienkami. Hlavou jej začal burácať šepot, ktorému nerozumela ani slovo. Moc tejto bytosti musela byť skutočne neobmedzená ak dokázala posadnúť osobu na stovky míľ, cez hrubú vrstvu ochranných pečatí. Liyan jej to síce uľahčila tým že pomocou tranzu medzi nimi v Clone vytvorila most, ale za každej okolnosti, vskutku neuveriteľné. No Liyan teraz nemala čas posudzovať silu toho stvorenia. Musela sa plne sústrediť na boj proti posadnutiu, a na to potrebovala vypätie všetkých svojich mentálnych schopností. Zostávalo jej nanajvýš niekoľko chvíľ než mora prevezme jej telo a Liyan zabije, keďže išlo o bytosť mnohokrát silnejšiu ako ona. Ukradnutá dýka predtým na palube len brnela, no teraz celkom zošalela, a začala sa hádzať zo strany na stranu, akoby tancovala v prítomnosti hadej mory. Liyan musela na prežitie spraviť niečo zásadné a naozaj nepríjemné.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Liyandriss
Panna, loď kapitána Haruna

V momente, keď som vstúpila do hmly, tak som už nemala na výber. Bola som vťahovaná stále bližšie a bližšie k očividne zdroju tejto anomálie aj medzi démonami. O niečom takom som v živote nepočula. No obrovský piskot ktorý sa mi začal ozývať v hlave po tom, ako mi z uší začala vytekať krv, mi z hlavy vyhodil všetky racionálne myšlienky a uvažovanie. Do toho sa pridali aj oči a ja som razom chcela z tranzu vystúpiť, proste odísť, odletieť späť k môjmu telu. Pridala sa aj krv, ktorá sa začala valiť z úst a ja som ani nedokázala kričať. Videla som takmer nič, len čmuhy, obrysy.. obrysy obrovského tvora. Dal by sa prirovnať k hadovi. Následne som už len videla desiatky očí, mŕtvolných.. očí.. a v tom som sa z tranzu prebrala.

Keď som sa vrátila do reality, nebolo to o moc lepšie, než v tranze. Vedela som, čo sa deje. Už v momente, keď som zbadala, že mám ruky od krvi a stále zahmlený pohľad. Telo bolo úplne stŕpnuté a moja existancia sa z neho začala strácať. Snažilo sa ma to posadnúť kvôli mojej vlastnej hlúposti. Toto bola celkom skúška ohňom a ja som potrebovala reagovať rýchlo, kým som ešte dokázala aspoň trocha hýbať rukami. Nie že by som inštinktívne vedela, čo robiť, no proti takémuto silnému nátlaku som neverila, že budú fungovať konvenčné spôsoby. Bola som síce sama "démonom", ktorý posadol späť svoje vlastné, vtedy ešte umierajúce telo, no to neznamenalo, že ma nemohol z tejto mojej schránky vytlačiť a tak "zabiť". Napadlo ma nasilu sa odpútať od tela, čo však bolo niečo, čo som si nebola úplne istá, ako spraviť. No hneď ma napadla aj druhá vec. Rýchlo som si roztrhla rukami námornícku košelu a obväzy, ktorými som mala stiahnutú hruď a dýku pripevnenú k sebe. Bola to rituálna dýka. Síce som nepoznala jej priame využitie, rituálne dýky sa využívali na mnoho vecí.. napríklad na odrezanie od clony či otvorenie prístupu k telu? Asi? Celkom som preklínala svojho otca, že ma nikdy nebral k rituálom a tak som o nich vedela len niečo z akadémii a z vlastného štúdia. Rukou som rýchlo zovrela dýku, následne aj druhou a hrot som priložila presne k svojej hrudi. Vedela som, že podobné zranenie prežijem, aj keď to pravdepodobne bude stáť potopenie tejto lodi.. určite by som to neobstála bez svojej skazenej eny a svojej démonnej stránky. Ešte raz som si pred tým silno odfúkla, keďže som bola pod veľkým stresom.. a následne som si dýku zarazila do hrude, presne medzi prsia. Dúfala som, že tým spravím dve veci. Za prvé, moje telo bude dosť oslabené na to, aby sa démonovi jednoducho neoplatilo snažiť sa ho posadnúť, za druhé, to možno pretne to spojenie, ktoré som medzi nami vytvorila? Kto vie. Ostávalo mi len čakať, ako krv začal adivoko stekávať po mojej hrudi až k dlážke Panny.

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

Liyan pristúpila k radikálnemu kroku, no čo iné jej zostávalo? Proti tak mocnej bytosti nemala šancu, ani len na takú vzdialenosť, a ak by nič nespravila, isto by ju tento "had" vytlačil z vlastného tela, a to by pre Liyan znamenalo smrť. Bežná mora by bola prinútená telo násilne opustiť, a to by ju celkom odrovnalo na dlhé roky. Ale vy z Isenóry, vy ste boli špeciálni. Na vlastné fyzické telo naviazaní rituálom premeny, mimo neho ste nemohli prežiť. A dosiaľ nikto nezistil techniku, pomocou ktorej by ste mohli "preskočiť" do iného tela. Kto mohol aj vedieť či to niekedy bude možné?
Bodnutie dýkou bolo riskantné, keďže Liyan netušila na aký účel otcovi slúžila. Bola vzácna, to áno, ale aká bola jej úloha? Dlhá čepeľ dýky vošla do hrude Liyan ako nôž do masla, a mladé dievča premkol silný chlad, akoby sa náhle celkom nahá ocitla v mrazivej zime. Obopínal ju dotyk smrti - a aj na svoju húževnatosť stratila veľké množstvo krvi. Hlučný šepot neznámej bytosti postupne ustal a Liyan ako tak znova pocítila kontrolu nad vlastným telom. Had to s ňou vzdal - nevedno presne z akého dôvodu, no umierajúce telo ho zrejme prestalo zaujímať. Naopak, pohľad uprel na iné živé bytosti na palube, také, ktoré sa nemohli brániť ako Liyan. Tiesnivá prítomnosť hada sa z miestnosti odrazu vytratila. Liyan ho sem na Pannu pustila, pomocou mostu - priamo za ochranné pečate, a tomu príbehu nebol koniec.
Ale teraz ju trápila naliehavejšia záležitosť. Jej vlastné telo kolabovalo a pociťovala, že pomaly ale isto z nej vyprcháva život. Namiesto mory ju zabije zlyhanie telesných funkcií a vykrvácanie. K obrovskému šťastiu, otcov basler nebol obyčajnou dýkou, a v mysli Liyan čosi prehovorilo.
"Čo si to spravila?! Baharev nie je určený tvojej... sorte! Krava!" Rozhorčene ju pokarhal zvláštny hlas, ktorého pôvod Liyan nedokázala určiť. No rozhodne nepatril nikomu živému. Zdalo sa akoby vychádzal z hlbokého prázdneho suda; oplýval zvláštnou ozvenou.
"Hej, vieš že umieraš? Ten kelkran z teba narobil rešeto. Zvedavosť zabíja, blbaňa." Pokračoval v urážkach, a fakt, že z Liyan vyprchával život, mu očividne prišiel zábavný.
"Ak sa chceš naďalej plahočiť svojim mizerným životom, mám pre teba návrh. Nevyťahuj čepeľ zo svojej hrude. Bez kontaktu s tebou nemôžem hovoriť. Dobre - môžem ťa zachrániť, ale nebude to zadarmo. Mám... minimálne jednu podmienku." Hovoril hlas zrejme pochádzajúci z dýky, ktorá celkom jednoznačne bola morovým artefaktom. Liyan zostávalo nanajvýš pár minút, a on tu mal v pláne menovať svoje podmienky.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Liyandriss
Panna, loď kapitána Haruna

Podarilo sa to, aspoň môj prvotný zámer sa vydaril a ja som pocítila, ako moje telo opustila prítomnosť bytosti. Vlastne odiśla aj z tejto miestnosti, niekam inam. Napadlo ma, že som pravdepodobne práve túto loď nechcene potopila. Ak preberie telo niekoho iného.. akú bude mať moc? Pravdepodobne nie takú, ako keby prebral to moje. Predsa len na palube žiadny iný maggyjec okrem mňa nebol.
Teraz som ale mala iný problém. Z hrude mi začalo tiecť naozaj veľa krvi. Myslela som si, že to budem schopná pomocu maggyje zastaviť, zaceliť. predsa len, sama som nebola tak úplne "živá", ale pravdepodobne som sa prepočítala. Asi v ten najhorší možný moment. Aj keď som mala znova plnú nadvládu nad mojim telom, sila ma začala veľmi rýchlo opúšťať. No niečo ku mne prehovorilo a ja som vtedy pochopila aspoň trocha, akým spôsobom táto dýka funguje. Bola démonickým artefaktom. To znamenalo, že sa ku mne prihováral démon. To nevedeli iní, len tí inteligentný.
"Tak vyslov minimálne jednu podmienku?" Navrhla som mu, úplne ignorujúc jeho narážky a urážky. Dokonca som to povedala aj nahlas, lebo som si nebola istá, či sa na toľké slová budem schopná sústrediť. Už tak som používala celú moju koncentráciu a vypätie síl na udržanie sa pri vedomí.

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

"Musíš ma dostať z tejto prekliatej dýky. Chcem telo! TELO!" Vyslovil jednu zo svojich požiadaviek - slobodu hľadali mnohé mory, no len máloktoré jej skutočne dosiahli. Nebolo tomu divu; mory v rituálnych predmetoch a zbraniach k nim boli priviazaní nasilu, proti ich vôli. Liyan to dobre vedela, predsa len, bola členom spoločnosti, pre ktorú bolo násilné chytanie a využívanie môr ako otrokov celkom bežnou vecou. Tieto mory sa od predmetu nemohli odpútať, prakticky išlo o permanentný zákrok - áno, predmet možno zničiť, ale to pre mory nebolo príjemné, ani zďaleka. Aj napriek tomu že boli nesmrteľné, zničenie tela alebo predmetu, v ktorom sa mora nachádza má za následok stav veľmi podobný smrti, a ak sa mory niečoho obávali, bolo to zničenie ich spojenia s fyzickým, skutočným svetom.
Mora dúfala, že Liyan je dostatočne vystrašená a rýchlo návrh prijme. Prijatie jeho ponuky vystavovalo Liyan obrovskému nebezpečenstvu. Porušovala základné pravidlo komunikácie s morami, a to nikdy neuzatvárať zjavne nevýhodné dohody alebo dohody spravené pod nátlakom. Väčšina sveta by nikdy nepristúpila na akékoľvek podmienky môr, no nekromati Isenóry s týmito "zmluvami" mali skúsenosti. Ale jednalo sa o majstrov, nie študentov... tí mali vyslovene zakázané čokoľvek od mory prijať, pretože sa nechali jednoducho oklamať. Okrem toho, podobne ako otroci národov sveta, neslobodne spútané mory zvyčajne nenávideli svojich otrokárov, a Liyan k nim patrila. Osobne nikdy žiadneho nespútala, no záležalo na tom?
V tejto chvíli ste obaja boli zúfalí a zraniteľní, a existovala tu aj drobná možnosť, že mora chce úprimne uzatvoriť rovnomernú dohodu. Ale v skutočnosti zrejme dúfala, že Liyan nenapadne vyjednávať (zostávali jej chvíle) - mora bola v silnej pozícii, ale rovnako v nej bola aj Liyan.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Liyandriss
Panna, loď kapitána Haruna

Nemohla som povedať, že by jeho podmienka bola tak nečakaná. Byť v jeho prípade, tiež by som chcela telo. No celkom ma zarazilo, že si nešpecifikoval aké, alebo čoho, alebo kedy, alebo za akých podmienok.
"Telo, dobre, máš ho mať. Ale nebude to v blízkej budúcnosti." Nechcela som sa dohadovať na ďalších podmienkach. Ešte by ma mohol nachytať. Teraz to bolo jednoduché, len telo. Síce som nevedela, ako niečo také spraviť, nebola som hlúpa. Raz sa k podobných schopnostiam a vedomostiam dostanem. Len som dúfala, že nezačne vymenovávať ďalšie. Inak by sa mohlo stať, že na dlhé, dlhé stáročia až tisícročia, skončí na dne oceána. Tak nejak som neverila, že táto loď túto plavbu prežije. Bola som v blbej situácií, ale to aj on. Mohol toho stratiť minimálne rovnako veľa, ako ja.

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

Problém s morami bol taký, že človek väčšinou vkročil rovno do ich "pasce" bez toho aby si to uvedomil. Táto mora nešpecifikovala svoje podmienky ohľadne tela, ktoré po Liyan požadovala, no to neurobila ani pre svoj návrh - zachrániť Liyan pred smrťou - a prakticky mohol mať na mysli čokoľvek.
"Dohoda! Telo za život, život za telo." Rozosmial sa hlas v jej hlave a Liyan odrazu pocítila ako dýka v jej hrudi začala intenzívne pulzovať. Rozžiarila sa mocnou energiou, ale namiesto tepla Liyan pocítila mrazivý chlad, akoby sa nahá ocitla uprostred mrazivej noci. Takmer okamžite sa roztriasla a za krátko prestala cítiť svoje končatiny. V okolí dýky stále zabodnutej v hrudi sa objavila námraza a potom aj tenká ľadová pokrývka. To isté sa stalo aj pri všetkých ostatných zraneniach - teda hlavne na jej hlave. Získala pocit, že vlastná lebka jej čo chvíľou vybuchne na niekoľko ľadových krýh, a popritom celkom zamŕzali jej ústa, uši aj nos. Na chvíľu sa začala dusiť, ale mráz povolil pod návalom teplého dychu. Ale sluch takmer celkom stratila; zdalo sa, že jej ušné kanáliky sú celkom pokryté námrazou. Tento proces bol hrozivý a bolestný, no stále príjemnejší ako keď sa z nej pomaly vytrácal život. Dokonca čiastočne pripomínal pocit, keď sa had snažil posadnúť Liyan, no v tomto prípade to dávalo zmysel - mora do nej vkladala veľkú časť svojej vlastnej energie, a teda istým spôsobom svoje "telo."
Všetko sa zhoršilo, keď sa chlad ľadu zmenil na pálenie. Tentoraz mala dojem, že celé jej telo začalo horieť, a ona s tým nemohla nič urobiť - nebolo čo hasiť.
"Ešte než sa vyberieš spať, posledná vec: nájdi mi niekoho živého. Bez toho liečenie nedokončím. Neváľaj sa a hor sa na to!" Prikázala mora v dýke a prvá pochybná podmienka, ktorú predtým bytosť nešpecifikovala, prišla do hry. No mohla to čakať - za obnovu jej vlastného života musel dať život niekto iný. Zdalo sa že more je jedno o koho pôjde. Mohol to byť zdravý junák alebo malomocný v ošetrovni.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Liyandriss
Panna, loď kapitána Haruna

Prevrátila som oči. Naozaj som si predstavovala presne takýto stret s nejakým inteligentnejším démonom. Prečo to ale vyšlo? Nemohli mať aj inú povahu, než nejakýho sadistického psychopata? No radšej som sa ďalej nesťažovala, keďže do môjho tela vošla energia ktorá ma v podstate znova postavila na nohy. Nebolo to nič príjemné. Najprv som cítila úplný mráz. Nevedela som ani určiť, či vychádza zo stredu, alebo či do môjho stredu prichádza. Bolo to.. zvláštne. Necítila som si končatiny. Aj keď som sa pozrela na svoju hruď, uvidela som námrazu, ktorá obklopovala dýku. Teraz by som ju nevytiahla, ani keby som chcela. V tom som nedokázala ani len pohnúť hlavou, keďže námraza poskytla aj moju tvár a hlavu ako takú.
Keď sa mráz zmenil na pálenie, nebolo to o nič lepšie. Bolesť, ktorú som ale dokázala vydržať. Predsa len, raz som už zomrela a to bol sakra horší pocit, na ktorý spomienka ma prenasledovala do teraz.
"Ako si praješ.... žiaden problém." Zavrčala som spomedzi zuby. Dokázala som sa hýbať, ćo ma celkom prekvapilo.. ale išlo to. Úprimne ma ani nenapadlo, použiť nejakých malomocných, ktorí mali blízko k smrti. Naozaj nie, to som mala môj život vymeniť za nejakú umierajúcu trosku? Začala som sa štverať na vyššie podpalubie, kde aj niektorý ľudia boli. Kto vie, na koho ako prvého narazím.

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

Napokon teda Liyan vyrazila na vyššiu palubu. Netrvalo dlho kým narazila na prvú živú dušu - konkrétne chlapca, ktorý sa zdal ešte mladší než ona sama, v zaplátaných nohaviciach a otrhanej košeli. Zrejme to bol syn jedného zo starších námorníkov. Z jeho nástrojov mohla Liyan usúdiť že na lodi pracuje ako upratovač; v rukách držal mop a vedro s vodou. Opatrne sa potácal dolu strmými schodmi, a Liyan mu musela dať prednosť - cez úzke schodisko mohla prechádzať len jedna osoba. Ak Liyan nechcela niekoho malomocného, tento chlapec sa javil ako dobrá voľba. Bol zdravý, silný, dokonca aj pohľadný. Keď sa konečne dotrepal zo schodov, väčšinu vody z vedra sa mu podarilo vyliať. V okolí nebolo nikoho, a mladý si ju zakrátko všimol. Zo spoteného čela si odhrnul vlasy a venoval jej krátky úsmev, no ten sa rýchlo zmenil na vystrašený výraz. Liyan predsa vyzerala ako mŕtvola - pokrytá zraneniami, premočená krvou a teraz aj v podobe ľadovej kryhy; rozhodne sa nejednal o príjemný pohľad a kto mohol chlapca viniť, že si ju spočiatku pomýlil za chodiacu moru? Od Liyan pre istotu odstúpil a zdalo sa, že pri prvom pohybe tejto strašidelnej ženy mal v pláne zutekať.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Liyandriss
Panna, loď kapitána Haruna

To celkom šlo. Vyšla som po drevených schodoch do vyššieho stupňa podpalubia, kde som ako prvé narazila na mladého chlapca. Nemohol byť o nič starší než ja. Vyzeral ako typický námorník, alebo skôr synátor nejakého námorníka. Pravdepodobne jedna z tých historiek, ako nejaká kurva z prístavu malého chlapca pohodila na starosť otcovi no.. v každom prípade mal dnes smolu.
Keď si ma konečne všimol, stále som u neho nebola dostatočne blízko na to, aby som mu reálne dokázala niečo spraviť, aspoň fyzicky. Najprv sa usmial, ja som sa usmiala tiež.
No po mojom úsmeve zmrzol. Pravdepodobne si všimol, že som úplne premrznutá. Doslova, ako keby som na tele mala omrzliny. Nehovoriť o dýke, ktorá bola zabodnutá v mojej hrudi. Taktiež môj úsmev nebol milý, ako ten jeho, skôr desivý. Ten typ, akým sa usmievate na presne tú vec, ktorú ste hľadali, alebo potrebovali. V momente keď stuhol, pozbierala som časť energie, ktorú mi prenechal démon na liečenie a využila som ju k tomu, aby som cez enu zaútočila na myseľ tohto mladého človeka. Ak nebol mágom, netušila som, ako by sa bránil. Mojim cieľom ho bolo úplne paralyzovať. Nepotrebovala som, aby mi utiekol a následne po mne šla celá loď. Bol to pomerne jednoduchý trik, ktorým sme na akadémii strašili zlužobníctvo, alebo mladších, nie tak významných učencov. No nebolo to nič príjemné. Ako keby vám telom prešlo tisíce ihiel.