Ďalej na Západ

Jun sa spoločne s Tayou tešil ako malé dieťa. V tejto chvíli bolo nadšenie na mieste. Objaviť toto miesto nebolo vo vašom pláne, tieto ostrovy boli obdivuhodný nález uprostred oceánu. Plavby smerom na západ mohli prebiehať aj roky a nikto si toto súostrovie nemusel všimnúť. Mali ste obrovské šťastie. "Ja nie, ale ty zaostávaš! Budem prvý!" Kapitán Amory si uvedomil že sa tu stále prakticky jedná o dve deti. Jedno z nich tvrdohlavé ako kameň. "Nechcem vám zmoriť radosť, ale volím opatrný postup." Poznamenal kapitán sucho a pre zmenu bol rád že sa s ním Jun nemohol hádať.
Pod jeho velením sa flotila usporiadala do pevnej formácie a zakotvila asi dve míle od pevniny. Blízko k ostrovom sa mohli nachádzať plytčiny, ostré kamene priamo pod hladinou a zradné prúdy, ktoré by vás zatiahli priamo do útesov. Kapitán vyslal najmenšiu loď flotily na okružnú plavbu, ich úlohou bolo zistiť rozsah pevniny, počet ostrovov, vytvoriť rýchly náčrt celej oblasti. Počas toho sa pripravovala expedícia na pevninu. Ozbrojenci, skauti, doktori, kartografi, maliari, zopár vedcov a dobrovoľníkov. Kapitán povolil vstup na ostrov len tým, ktorí tam naozaj potrebovali byť. Dôležité bolo pripraviť aj prístroje.
Prieskumná loď sa vrátila o niekoľko hodín, včas ako sa dokončili prípravy na výsadok. Podľa ich informácií sa v súostroví nachádzalo aj zo pár tuctov menších ostrovov, pričom jeden z nich (priamo v strede) bol zďaleka najväčší. Mal vlastné kopce a nedajbože aj "pohorie." Povrch všetkých ostrovov bol pokrytý hustými lesmi. Zvláštne bolo, že nezaznamenali žiadnu prítomnosť života (okrem flóry). Kapitán to považoval za varovný signál a nariadil vysokú opatrnosť, no expedíciu nezrušil.

Junovo nadšenie tieto informácie neskazili, no na jeho tvári si Taya všimla starosti. Sedeli ste v bárke, spoločne s ostatnými, približujúc sa ku kamenistej pláži, za ktorou ste videli len husté, tmavé lesy. Vysoko do oblohy sa uprostred ostrova týčila hora, zahalená bielym oparom. No kde boli vtáky? Ich spev? Na ostrove ste nevideli jediný pohyb. Vo vode pod vami neplávali ryby. Bolo tu mŕtve, neprirodzené ticho. S týmito ostrovmi niečo nebolo v poriadku. Mohli ste dúfať že nešlo o nič nebezpečného.
Jednému z prieskumníkov z rúk náhle vyskočil detektor a skoro spadol do vody. Malé zariadenie sa na dne bárky trepalo ako zmyslov zbavené. Po chvíli sa upokojilo a prieskumník si ho vzal naspäť, pričom ho nechápavo obzeral. "To je zvláštne." Vyriekol potichu a ďalej detektor skúmal. Všetky oči boli naň upreté. Dokonca aj Jun sa prebral zo zamyslenia. "Čo sa deje?" Obzrel sa na muža. Vedeli ste na čo detektor slúži - zisťoval prítomnosť artefaktov v okolí - no takáto reakcia nedávala zmysel. Nie tu, na mieste, ktoré bolo zrejme mŕtve. "Detektorom takto preskočí len ak ich niečo blokuje. A pokiaľ viem, jediné čo môže blokovať detektor sú... iné prístroje. Artefakty. Na tomto mieste? Musí to byť nejaká anomália... možno je táto haraburda chybná?" Vysvetlil a bárkou sa rozľahlo šepkanie, ktoré sa za krátko zmenilo na živé rozhovory. Juna to vydesilo ešte viac. Moderné artefakty na ostrove alebo anomália schopná deaktivovať moderné artefakty - ani jedna z týchto možností nebola príjemná. No zvedavosť a fantázia začala pracovať čoraz viac. Neobjavené divoké ostrovy boli úžasné, ale koľko takých ešte vo svete existovalo? Mali ste potenciál spraviť monumentálny objav. Nájsť dôkaz existencie vašich mýtov o dávnej civilizácii, kto by pri tom nechcel byť? No rovnako ste sa mohli plaviť priamo do hroznej smrti.

Bola som nadšená z toho, že budem konečne na pevnine. Síce mi trocha vadilo že som musela ešte niekoľko hodín čakať, kým sa všetko pripraví no.. asi som si musela zvyknúť a možno som si už aj trocha počas nudnej plavby zvykla. No keď to bolo tak blízko, bolo to neznesiteľné.

Ocitla som sa v bárke zo svojim bratom a námorníkmi, ktorým sme robili sprievod. Už pri príchode na ostrov som pocítila zvláštny.. pocit. Možno to bol strach? Nebola som zvyknutá na také ticho. Bol to zvláštny druh ticha. Počula som vlny, počul som more.. a vietor.. no to bolo všetko. Žiadne vtáky, žiadny život.. iba až mrazivé ticho. Zatvárila som sa nespokojne a aj keď toto mala byť pekná prechádzka a vyslobodenie, akonáhle ešte v bárke muźovi takmer vyletel z rúk ten detektor, sama som povyskočila od ľaku.
"Tie veci sa nemýlia.." Dodala som potichu a len som sa nespokojne pozrela na brata, tiež mal starosti.
"Nemali.. nemali by sme sa zdržať dlho, nemám z toho dobrý pocit.. je tu hrozné ticho.." Potiahla som ho za rukáv a takmer v mojich očiach videl prosbu, aby sme sa vrátili späť na loď.

Podobne ako Jun a Taya sa na tejto bárke odrazu cítili všetci. Podvedomý pocit že niečo nie je v poriadku, že vám hrozí obrovské nebezpečie, sa často mýlil ale nikdy nebolo vhodné ho podceňovať a celkom ignorovať. Jun nechcel pokaziť svojej sestre tento výlet, no bolo mu jasné, že strach premkol aj Tayu. Na jej žiadosť súhlasne prikývol a obrátil sa na hlavného prieskumníka. "Bian, nezdržíme sa dlho. Skauti rýchlo prebehnú obvod, vedci si naberú vzorky, a odchádzame. Dávam vám hodinu." Prikázal Jun. Ozvalo sa viacero krátkych protestov (kapitán sľúbil viac času), no Bian ich rázne ukončil. "Hodina. Platí, výsosť."

Bárka nemohla vojsť priamo na pláž. Zoskočili ste do vody, ktorá vám siahala po kolená. Bola pomerne studená. Chlad vám nepríjemne bodal priamo do kostí. Ako prví ste na pevninu tohto ostrova vošli vy dvaja - Jun a Taya. Za vami sa vyrojil zbytok osádky. Vojaci si spokojne posadali; skauti sa vydali na prieskum; kartografi začali robiť náčrty; vedcov zaujali blízke kríky a stromy. No stále ste nepočuli ani jediný zvierací hlas. Ani len chrobáky, mravce, pavúky, ba aj otravné komáre chýbali. Ostrov akoby dýchal vlastným životom. Z lesa vychádzal zvláštny opar, víriaci sa vo vzduchu, a hora týčiaca sa nad vami vydávala podivuhodné dunenie, podobné ako pri sopečnej aktivite (vedeli ste že to nie je sopka).
Jun zo zeme zdvihol biely balvan a zvedavo ho skúmal. "Myslíte že sme tu prví?" Ozvala sa otázka do vzduchu, no mali ste dojem, že toto súostrovie už zažilo mnoho histórie. Možno sa zo záznamov stratilo z dobrého dôvodu?

Pozrela som sa von. Bola som rada že sme niekoľko hodín takto skrátili na .. jednu, to sa dalo nejak prežiť. Keď sme sa priblížili k brehu, dala som si dole topánky a zavesila som si ich okolo krku. Aj keď.. to čo ostatný mali po kolená, som ja mala po stehná. Predsa len som bola dosť nízka. Predrela som sa na breh spolu s bratom, kde som si stále topánky nedávala. Piesok bol príjemný a aj tak som stále mala mokré nohy. Ostatný sa za nami vynorili a začali robiť svoje.. ja ? Ja som sa len škaredo mračila a sledovala okolie. 
"O tom neviem.. no asi sme tu jediný." Povedala som s malou dávkou irónie a sarkazmu.. no taká som bola, keď som sa bála. Sarkastická. Ako keby malo ísť všetko do pekla. Nervózne som stepovala na mieste v blízkosti barky rozhodnutá hocikedy sa rozbehnúť a nechať tieto ostrovy za mnou.

Zopár ľudí sa uchechtlo, no nálada v osadenstve nebola nastavená na komédiu. Išlo skôr o nervózne úsmevy; nikto nechcel vyzerať ako bojko pri takomto dôležitom momente. Predsa len, objavili ste novú zem. Akoby predjedlo pred hlavným chodom, ktorým bol vzdialený Západ. Mohli ste len dúfať, že hlavný chod bude teda chutnejší. "Mám zlý pocit." Vyslovil Jun to čo platilo pre všetkých. No na pochyby nebol čas. Dohodnutá hodina vám bežala. Hlavný prieskumník Bian vyslal skautov do oboch strán po obvode ostrova, a vy ste sa mali vydať rovno jeho stredom. Bian sa chcel pozrieť na úpätie mohutnej hory. Ten tmavý a zaparený les nevyzeral lákavo, no jeden z magistrov nezistil prítomnosť žiadneho jedu, alebo čohokoľvek, čo by vás mohlo ohroziť. "Nedáva to zmysel. Podmienky na život sú tu perfektné." Poznamenal odborník po prehliadnutí vegetácie a odmeraní vzduchu. Dôvod prečo tu nič nežilo musel ležať inde. Popravde, Juna by viac ubezpečilo ak by zistili že ide o nejaké prírodné jedovaté výpary.

Vybrali ste sa teda do lesa. Väčšina ozbrojencov išla v sprievode, rovnako aj zopár skautov a magistrov. Vošli ste pomedzi stromy a zdalo sa že ide o pomerne obyčajný les - prastarý, divoký a ťažko priechodný, no stále len les. Liany, spadnuté kmene a vysoký prízemný porast takmer znemožňovali postup k úpätiu hory. Skauti kráčali vopred a mečmi vysekávali cestu ostatným. Hýbali ste sa len veľmi pomaly, no Bian si bol istý že do hodiny stihnete k hore dojsť. Opar sa taktiež stal problémom - zrejme vychádzal od hory, možno z nejakých podzemných prieduchov - no občas ste sa ocitli skoro akoby v neprestupiteľnej hmle. Bian nariadil aby sa každý držal za ruku alebo aspoň za rameno.
Jun ponúkol ruku Tayi. "Možno sme sem predsa len nemali chodiť." Pošepkal jej potichu. Kamenistá pláž sa teraz zdala ako rajom oproti desivému lesu. Prerušil vás kartograf. "Výsosti, skoro by som zabudol, ale - už máte meno?" Spýtal sa s nervóznym úsmevom. "Meno?" Obrátil sa naňho Jun. "Meno, áno. Meno ostrova." Táto otázka jej brata prekvapila. Nad menom doteraz ani nepremýšľal. Stres mu to nedovoľoval. Pokrútil hlavou a pozrel na Tayu. Možno ju čosi napadne?

"Oh vážne?" nadhodila som nervózne bratovi. Samozrejme že tu boli perfektné podmienky pre život. Nepotrebovala som ani žiadne skúmavky a ani artefakty na to, aby som to videla na prvý pohľad. Všetko tu bolo zelené, malo sa to tu hemžiť exotickými zvieratami, alebo aspoň hocakými zvieratami.

Ako som sa sem dostala? Prebehlo mi hlavou, keď sme sa teperili džunglou. Bola som takmer presvedčená že som samej sebe sľúbila, že sa nepohnem z miesta, že sa nepohnem od lodi.. ale nie. Kráčala som v džungli takmer nalepená na brata. Ani mi nemusel podávať ruku. "Stále môžme ísť späť." Nie že by som sa sama nevedela brániť ale sakra, pred čím? Bolo by jednoduchšie, keby že nás tu naháňajú nejaký trpaslíci, než.. proste nevidieť čo je zle a vedieť, že tu niečo zlé je. Nenormálne..
"Posratá diera..?" Navrhla som so zodvihnutým obočím. Prišlo mi to ako trefný názov.. bolo tu úplné nič a ešte sme z toho mali zlý pocit.

Kartograf sa pustil do písania no prestal keď si uvedomil čo vlastne Taya povedala. Neisto sa pousmial, nebol si celkom istý či to Taya myslí vážne alebo si z neho uťahuje. Pre istotu si tento "názov" zapamätal, no do mapy ho nezapísal. "Možno... možno to necháme na veľkapitána." Odvetil ustráchane a rýchlo sa od vás dvoch vzdialil. Bez slova ste pokračovali v ceste.

Dlho ste pokoj nemali. Keď si bol Bian istý že sa pri úpätí nachádzate veľmi blízko (cez husté stromy ste prakticky ani nevideli oblohu, no dunenie hory bolo neustále silnejšie a mali ste ten pocit, že je rovno nad vami), jeden zo skautov skoro vyskočil z kože. "Do riti pri Erasovi!" Zanadával a ukázal na zarastenú zem. "Myslím, že sme našli odpoveď aspoň na jednu otázku." Zhodnotil pri pohľade na objav hlavný prieskumník. Otázku mal na mysli Junovu. Na tomto ostrove ste neboli prví. V hustej tráve ležala kostra. Nie zvieraťa, ale osoby. Rasu ste na prvý odhad nevedeli odhadnúť. "A stačí. Vraciame sa!" Vyhlásil Jun rázne a otáčal sa na odchod. Jeho hlas bol od strachu roztrasený. Magister, ktorý sa okamžite pustil do práce, vyhlásil svoje zistenia. "Výsosti, táto kostra tu leží už vyše tisícky rokov... ba aj viac. Mimoriadne zachovaná na taký neuveriteľný vek. Myslím že vďaka porastu. Napoly zahrabaná. Rasa tejto osoby mi je nejasná, no tvar lebky a nôh vzdialene pripomína toho tigra. Toho, ktorého  uchmatli na západe." Vysvetlil magister v krátkosti a pokrčil plecami. "Tigran. Aspoň tak ho nazvali. Zrejme žijú tam kde ideme." Potvrdil hlavný prieskumník a pozrel na Juna. "Výsosť, nie sme ďaleko. Dajte mi ešte chvíľu a potom sa vrátime." Jun mu neodpovedal. Nebol si istý. Zúfalým pohľadom sledoval kostru v tráve a potom sa otočil na Tayu. Vždy si rád vypočul jej názor.

Prevrátila som očami. Naozaj som to nemyslela vážne. Vlastne som si tak nejak myslela že väčšina objaviteľov v dejinách svoje prvé slová o mene danej objavenej veci, kontinentu či hocičoho iného, boli dosť podobné tým mojim. A aj tak to nikto nezaznamenal. No pokračovali sme v ceste.. kupodivu som sa trocha upokojila.

Vyzeralo to tak, že budeme naozaj blízko a mňa cez strach zomkla tak trocha aj zvedavosť. Keď už sme boli tu, mohli sme to veľmi dobre aj dokončiť, teda túto.. mini výpravu. Keď niekto zahrešil sama som už pomaly tasila meč a darebníka mala chuť popraviť. Nervy som proste mala niekde v keli. No ešte som sa nejak ovládla a ruku som z rukoväte dala dolu.
"Kostra hmm?" Skonštatovala som a trocha som nad tým ohrnula nosom. Pozrela som sa na brata, ktorý sa pozrel na mňa. Zas chcel počuť môj názor. Začala som si myslieť, že tu mám väčšie slovo než on.. vážne.
Pokrčila som ramenami. "Musíme udržať pozitívnu morálku. Nič sa nedá robiť." Zavtipkovala som. Aj keď sa mi to nepáčilo o nič viac než jemu, len som mávla na znak, že môžme ísť ďalej.

Jun sa len úprimne riadil pravidlom, ktoré ho naučili jeho dvorní inštruktori. Nikdy nerobiť neuvážené rozhodnutia a vždy získať pohľad, názor inej, nezaujatej strany, najlepšie niekoho komu môžete veriť. Taya tu bola jediná jeho rodina, jediná koho poznal dobre, a vedel že je schopná. Jej rady si cenil, no konečné rozhodnutie nechal na vlastný úsudok. Rozvaha jeho sestry ho upokojila a mohol sa nad situáciou zamyslieť lepšie. "Dobre, k úpätiu a naspäť. A rýchlo!" Rozkázal Jun a všetci boli spokojní - magistra tento objav len potešil a Biana čoraz viac zaujímala tajomná hora. Magister ešte rýchlo prehliadol kostru a prikázal kartografovi aby zakreslil jej lokáciu. Chcel ju sa po ňu vrátiť. "Zaujímavé. Chýba mu celá ruka." Poškrabal sa magister po brade po tom ako odokryl aj zvyšok ostatkov. "Musí byť niekde blízko. S takýmto zranením nemohol prežiť dlho." Jun len znechutene pokrútil hlavou - jemu sa to nezdalo natoľko fascinujúce. Tigran tú ruku stratil z nejakého dôvodu, a vy ste nedávali ohľad na akékoľvek varovanie.

Bian mal pravdu. K hore to bolo blízko. Po krátkom pochode ste konečne vykročili z lesa a upreli oči na úžasný pohľad. Pred vami sa rozprestierala rozľahlá lúčina, na ktorej konci prudko začínal vzostup na horu. A nebol to len svah - ale úplne kolmá stena siahajúca do výšky niekoľkých stoviek stôp, v žiarivej bielej farbe, akoby ju niekto vytesal, urovnal a nafarbil. Rovnako to mohol byť zvláštny prírodný úkaz. Na lúčine sa nenachádzal jediný strom. Les končil náhle a perfektne; akoby hora nedovoľovala stromom rásť v istej blízkosti. Uprostred dokonale rovnej skalnej steny ste zahliadli vysoké, mohutné dvere, vedúce priamo do hory. K dverám viedlo kamenné schodisko. Vrchol hory a vyššie svahy zakrýval hustý opar, no aj tak išlo o dych berúci výhľad. Podivné dunenie sa celkom vytratilo. Zdalo sa že ste vykročili do iného sveta.
"To je teda..." Uznanlivo sa usmieval Jun a aspoň na moment ho prešli všetky starosti. Kartograf divoko zakresľoval všetko čo videl. Biana samozrejme najviac zaujali dvere. Ak tá kostra nebola dôkaz pokročilej civilizácie, tu ste ho mali. Pred tým ako ste sa priblížili k dverám, hlavný prieskumník znova vytiahol detektor. Nič sa nezmenilo. Okrem detektora nefungoval žiaden iný z prístrojov. Nemohli ste sa ani zabezpečiť. K tajomným dverám ste vykročili naslepo. Ešte pred vstupom na schodisko skupinu Bian zastavil. "Ak tie dvere niečo strážia, budú tu nastavené pasce. Stará civilizácia alebo nie, artefaktácia je svetu známa po tisíce rokov. Naše pasce poznám, ale... videli ste tú kostru. Možno ten chudák a jeho skupina do nich rovno vošli." Povedal hlavný prieskumník a pokrčil plecami. Bolo dobre známe, že pasce založené na artefaktoch sa po aktivácii znova obnovili - tým spôsobom fungovali vždy. "Za tie stovky alebo koľko rokov mohli aj vyhasnúť." Dodal a obzrel sa na Juna. Nebezpečné alebo bezpečné, Juna to teraz nezaujímalo. Dostali ste sa až sem. Odísť teraz by bolo hlúpe, najmä ak máte šancu nazrieť do hlbokej minulosti a objaviť niečo v histórii nevídané. "Jeden z vás vyjde nahor." Ukázal na prieskumníkov a posadil sa do trávy. "Ja..." Chcel sa ponúknuť Bian, no Jun mávol rukou. "Nie ty, Bian... ty si príliš dôležitý." Bolo mu jedno ktorý z nich tam pôjde, no Biana potreboval pri sebe. "Od zvedavosti ma ide roztrhnúť... čo tam asi je?" Otočil sa na Tayu s nadšeným úsmevom.

Správa že kostre chýba celá ruka ma potešila a nadchla asi tak, ako môjho brata. Odvrátila som zrak a na povel môjho brata sme sa všetci vydali ďalej. Chcela som to už mať za sebou. Až na kostru sme predsa len nenašli jediný náznak nejakých zvierat či živočíšnej ríše.

Hora  bola naozaj blízko. Ešte sme ani nevykročili z lesa a už sa nám vyskytoval pohľad na niečo.. obrovské. V tichom úžase som zabudla zatvoriť ústa a spametala som sa až neskôr, než by sa na moje postavenie patrilo. Ako sme vystúpili z lesa, nestihla som sa.. diviť. Aj keď som na to nevyzerala, dokázala som si pomerne rýchlo všimnúť rôzne detaily.
"Mramor?" Napadlo ma, aj keď mi to moc nedávalo zmysel. Bolo to až moc.. biele? Moc rovné.. upravené.. a navyše tam bolo dosť jasne vidieť schodisko, ktoré viedlo k dverám.
"Môže to byť naozaj staré!" Potešila som sa a vo mne vzkŕsol taký ten bádateľský duch. Možno to bolo aj v tom, že prestalo znieť to nepríjemné dunenie.
Došli sme až k schodom, kde sa rozprúdila konverzácia medzi hlavným prieskumníkom a bratom. Nevyzeralo to tak, že by ho tam Jun chcel pustiť prvého.
"Čím skôr tam niekto pôjde, tým skôr to zistíme.. pokojne pôjdem prvá!" Vyplazila som jazyk na brata. Nie že by som ja bola menej dôležitá než prieskumník. Už už som sa tam chystala ísť.