Ďalej na Západ

Tayi brat venoval väčšiu pozornosť, no stále ho celkom nepresvedčila. V jeho mysli sa tie kosti mohli kedykoľvek dať dokopy a zostaviť nebezpečných kostlivcov. Nevedno ako by na vás útočili keďže ste v okolí nevideli ani jedinú zbraň. Pred jej krikom si zakryl uši, no ku šťastiu ste ho nemuseli presviedčať dlho. Ostrov sa znova začal triasť, a obavy z toho že sa zrútite priamo do mora prekryli obavy z neexistujúcich démonov. "Dobre, dobre!" Preboha... Zrúkol Jun a roztrasene vás nasledoval do lesa. Zo všetkých síl sa vyhýbal stúpaniu na kosti a cestou komicky poskakoval. Bian a Taya sa nemýlili; kosti nepovstali a nevytvorili armádu krvichtivých kostlivcov. Kým ste dobehli na pláž, otrasy prestali. Tam vás už čakali prieskumníci, ktorých Bian vyslal po obvode ostrova. "Hlásenie!" Podišiel rýchlo k jednému z nich. "Nevieme čo sa deje; ostrov sa prednedávnom začal triasť. Na pobreží nás skoro zaliali vlny z týchto otrasov." Začal vysvetľovať pričom divoko gestikuloval. "Vlny trocha rozhádzali flotilu, no Amory to udržal pod kontrolou. Musel sa však vzdialiť od súostrovia. A to nie je jediná vec... pozorovatelia z flotily zistili, že v okolí súostrovia sa nachádzajú desiatky, ba aj stovky lodných vrakov. Veľkapitán žiada výsosti, aby sa k nemu vrátili... zmena plánov." Jun sa len zasmial a krútil hlavou. "Zmena plánov? Nie, nie, vy neviete čo sme tam objavili. V žiadnom prípade to tu neplánujem nechať. Oznámte kapitánovi že máme v rukách historický objav, a potrebujeme vagóny. A mužov!" Obrátil kapitánove rozkazy Jun tak ako to robieval pomerne často. Prieskumník po chvíli neisto prikývol na súhlas a vydal sa k bárke. Nie že by Bian neveril Junovi, no ak kapitán žiadal váš návrat na flotilu, musel mať na to dobrý dôvod. "Výsosti, nemali by sme sa vrátiť? O objave mu môžete povedať sami. Potom sa vrátime pre poklad." Spýtal sa opatrne, no rozumnej odpovedi sa mu nedostalo. "NIE!" Okríkol ho Jun, tentoraz už celkom nasraný. Toto - z jeho pohľadu - podkopávanie autority ho už skutočne hnevalo. Bian to vzdal a s povzdychom sa obzeral sa odchádzajúcou bárkou.

Dobehli sme až k brehu, kde na nás začalo niekoľko prieskumníkov. Sama som sa príliš nezapájala do rozhovora. Bola som unavená stále niekomu dohovárať a brat vyzeral, že má toho odvrávania už naozaj dosť. Keďže som nechcela ešte viac podkopať jeho náladu, tak som radšej len ostala ticho a tak ako Bian, som sa pozerala za odchádzajúcou bárkou. 
"Čo teraz? Chvíľu potrvá, kým sa vrátia." Spýtala som sa. Mali sme tu len čakať? Kto vie.. Správa o tom že sa okolo ostrova nachádza mnoho vrakov ma až tak nepotešila. Človek by si až pomyslel, že tu ten poklad bol len na to, aby sem námorníkov vlákal, a následne ich tu pochoval.

Nezostávalo vám nič iné, len čakať. Príprava a nakladanie vagónov na bárku bude isto trvať nejaký čas. A aj keď tieto občasné otrasy boli otravné, nezdalo sa že by vám nejako hrozili. Aspoň zatiaľ nie. "Počkáme. Kapitán ma odtiaľto nedostane nech pošle aj zasraného kráľovského diplomata." Nervózne odvetil Jun, sadol si na kamene a znudene ich hádzal do vody. Po asi pol stovke kameňov sa ozval hlavný prieskumník. "Výsosť, námorníci majú také príslovie: More vám vráti úctu za rešpekt; pomsta mora za neúctu býva strašná." Vyriekol s miernym úsmevom, rozhodol sa vyplniť ticho ktoré nastalo a zľahčiť atmosféru. "Hah! A čo mi more môže urobiť? Namočiť ma? Už sa obávam, naozaj!" Odpovedal mu otrávene Jun, zdvihol zo zeme ťažký kameň a plnou silou ho vrhol do vody. "Kde je tá pomsta? Ha, kde je?" Smial sa a agresívne do vody hádzal čoraz viac balvanov. Bian si uvedomil že to nemá zmysel. Akákoľvek konverzácia bola pasé ak bol Jun v tejto nálade. Správal sa ako dieťa.
Taya si medzitým vo vode všimla mohutnú tmavú masu. Bol to akoby tieň na hladine, podobné ako keď sa do vody vyleje olej a vznikne čierna škvrna. Ale olejové škvrny zvyčajne stáli na mieste. Tento tieň sa svižne a bleskovo rútil popod hladinou od ostrova k najbližšej zakotvenej lodi. Flotila bola kvôli vlnám príliš ďaleko a nemali vás šancu počuť, dokonca ani vidieť nejaký signál.

Sledovala som brata. Nemalo to moc cenu. Momentálne mal príliš detinskú náladu na to, aby dokázal uvažovať racionálne.. alebo vôbec. Kto vie čím to bolo ? V tomto sme boli naozaj rozdielny. Pomyslela som si, že to je celkom pekné príslovie.. no táto myšlienka ma prešla v momente, keď som zbadala.. to.. niečo.
"Čo.. to.." Začala som pomerne potichu, ukazujúc na tmavú škvrnu rútiacu sa k jednej z našich lodí. "....SAKRA JE?!" Druhú časť som zakričala na plné hrdlo. Čo to bolo ? A čo sme mohli robiť? Loď bola príliš ďaleko nebudú nás počuť, nie to ešte vidieť. Neostávalo mi nič iné len sledovať, čo sa stane ďalej. Možno to bola len nejaká anomália.. možno som kričala zbytočne. Aspoň som v to dúfala.

Krik sestry prebral aj Juna, ktorý sa na ňu nahnevane oboril. "Pri Erasovi, sklapni! Nič ma odtiaľto nedostane." Skríkol a nervózne do vody vrhol ďalší balvan. No Bian si všimol to isté čo Taya. "Výsosť..." Vyslovil udivene, no na viac sa nezmohol. V tejto chvíli ste len mohli bezbranne sledovať čo sa udeje. A dúfať, že skutočne nejde o... no vaše "poverčivé" obavy sa rýchlo potvrdili. Námorníci na lodi si konečne všimli podlhovastý tieň plávajúci priamo pod ich loďou. Z vody sa náhle vynorilo čosi obrovské. Veľryba? Nie, rozhodne nie veľryba. Bola to skôr nejaká obrovská plutva, stvrdnutá a zvláštne zaostrená. Jej priemer bol na desiatky stôp. "Pri bohoch." Bežal ku vode Bian, no bolo to zúfalé. Nemali ste im ako pomôcť. Táto "žraločia" plutva sa stočila a plnou rýchlosťou mierila priamo na plavidlo. Na lodi samotnej sa strhla panika. Nemali čas sa pohnúť, ani len zareagovať. Zaostrená tvrdá plutva prerazila cez stred lode a presekla ju bez jediného problému. Majiteľ plutvy - zrejme morské monštrum - sa ani nezastavil. Niekoľko stôp metra, železa a ocele ho ani len nespomalilo. Loď sa s obrovským výbuchom pilín a dreva rozpolila a obe polovice sa rýchlo potápali. Pri náraze okamžite umrelo množstvo mužov. Preživší námorníci skákali do vody a snažili sa uniknúť zo všetkých síl. Túto situáciu si konečne všimol každý. Na flotile sa strhol poplach. A vy ste tu boli uväznení. "Monštrum! Vidíte! Vidíte!" Kričal Jun, napol zbláznený a napol znova v panike. Po jednoduchom zničení lode plutva zmizla pod hladinu a z očí sa vám stratil aj mohutný tieň. "Ide to na ostatné lode! Amory... Amory musí utiecť!" Hovoril vystrašene Bian a zúfalo rozhadzoval rukami. Ironicky ste teraz boli v najväčšom bezpečí, no ak stratíte celú flotilu, na tomto ostrove zomriete aj vy. Poklad artefaktov vám neprinesie jedlo a pitnú vodu.

"M.. musíme sa dostať na loď.. a odísť." Zamrmlala som, no ťažko povedať ako by sme niečo také dokázali spraviť. Nikto nevedel čo robiť, v podstate ani Bian čo bol prúser, pretože bol z nás najschopnejší v bežných veciach a v takýchto divných situáciach. 
Pomohlo by mi, keby že viem čo spôsobilo, že sa tu tá vec objavila. Predsa len sme tu už boli niekoľko hodín.. prečo teda teraz?
Pozrela som sa na brata a v tom ma niečo napadlo, aj keď možno dosť zúfalá a blbá myšlienka.
"Možno .. to zrkadlo?" Spýtavo som sa na brata pozrela. Nie že by o tom mohol vedieť niečo viac než ja.. ale on ho zobral a mal teraz u seba.

Taya len nahlas povedala to na čo ste všetci mysleli. Aj napriek tomu že lode boli priamo v ceste tej potvory, zároveň boli vaším jediným spôsobom úniku z tohto hnusného súostrovia. Amory už iste pre vás vyslal bárku, no dovtedy ste mohli najviac stáť na pláži a divoko gestikulovať a nadávať na krutý osud. Varovné signály, ktorých vám mimochodom ostrov poskytol mnoho, ste ignorovali a neférovo kvôli vám trpeli iní. "Zrkadlo?" Obzrel sa Bian nechápavo na Tayu. No Jun vedel presne o čom hovorí. "To zrkadlo za nič nemôže! Uvedom sa!" Zasmial sa zúfalo Jun a na Tayu sa pozeral akoby ju chcel aspoň dvakrát poriadne udrieť do tváre. Bian sa rýchlo zorientoval a od hnevu dupol do zeme. "Hovoril som - ničoho sa nedotýkať! Prečo ma nepočúvate? Aspoň raz v živote?!" Skríkol hlavný prieskumník, čo bolo nečakané. Ani len ho neoslovil ako výsosť. Takto sa k jej bratovi nikdy nesprával. No teraz bola situácia vážna... Jun sa nenechal a dvaja chlapi sa začali hašteriť ako starí manželia. Medzitým sa na flotile nič nedialo, a mali ste obrovské šťastie v nešťastí - obluda sa zatiaľ o ostatné lode nezaujímala a pod vodu sťahovala úbohých námorníkov zo zničenej lode. Ich krik o pomoc ste začuli až na pláži. Muselo to byť skutočne desivé.

Nahlas som preglgla. Nemohla som tomu pomôcť. Proste som sa znova dostala do situácie, do ktorej som sa dostať nemohla.. ale lepšie než čokoľvek iné. 
"STOP!" Povedala som rázne, keď sa do seba pustili a dosť nahnevane som sa na brata pozrela.
"Mohli sme to spôsobiť aj tým, že sme odpálili vchod.. mohlo to byť aj to zrkadlo čo si zobral am ohlo to byť ďalších milión vecí. No nebudeme zbytočne znova riskovať že? Určite ťa už samého napadlo, že by sme sa na celý ten poklad mali vysrať lebo proste nestojí za to. Prišli sme o jednu loď!" Začala som dosť nahlas hovoriť, až takmer kričať. No nie ako zmyslov zbavená. Dohovárala som svojmu bratovi.
"Daj mi ho!" Vyhlásila som rázne a natiahla som k Junovi ruku, očakávajúc, že mi ho vydá.. teda.. naozaj som to nečakala, ale .. kto vie. Možno dostal rozum?

Bian sa nechcel hádať. Mal dosť rozumu a vedel že to nikam nevedie, a ani tým nič nevyriešite. Jun naňho pokračoval nadávať, no hlavný prieskumník zaryto mlčal a smutne pozoroval námorníkov vo vode. Potom sa Jun obrátil na svoju sestru. "A čo teraz?! Prídeme o ďalšiu! A ďalšiu! Sestra prihlúpla, to... to čo sme našli má väčšiu hodnotu ako zopár lodí! Kúpime nových ľudí a novú flotilu!" Kričal pričom bolo jasné, že sa celkom zbláznil a vôbec nepremýšľa. Z toho pokladu musel celkom zošalieť. "Za všetko môže ten veľzradca Amory! Ja som to hovoril! Monštrum je tu, a vy nie. Vy nie." Pokračoval vo svojom "prejave" a ani si neuvedomil že tú obludu ste vypustili vy sami vlastnou nenásytnosťou. Keď Taya k bratovi natiahla ruku, Jun ju prudko odsotil a odstúpil od vás. "Drž tie pracky preč." Zavrčal výhražne a zo svojho opasku vytiahol dýku. Bian si to všimol a pokúšal sa Juna upokojiť. Zatiaľ čo ste sa hádali, ani ste si nevšimli že sa na pláž dostavila bárka. "Sem! Rýchlo!" Zrúkol váš záchranca v lodi a nechápavo hľadel čo sa deje na pláži. Len pred chvíľou Jun chcel za každú cenu zostať na ostrove, no teraz sa bleskovo vrhol do vody a nastúpil do bárky. "Odchádzame!" Vyhlásil rázne a urobil tak ešte predtým než ste sa stihli nalodiť vy. Prieskumník samozrejme počkal až nastúpite.

Keď sa do mňa pustil, rovnako prudko som mu to aj opätovala, alebo som aspoň chcela, kým nevytiahol dýku. Bol môj milovaný brat, ale boli veci, ktoré sa nedali prehliadnuť a obrátenie dýky proti mne bola jedna z nich. Keď zavelil že odchádzame, len som ho nasledovala a rozmýšľala som, ako sa z tejto situácie dostať. No chvíľu som zaostala, aby som mala chvíľku s Bianom.
"Ten.. artefakt. mohlo to vypustiť toho tvora? Ak ho budeme mať u seba.. môže ísť po nás aj po opustení ostrova?" Spýtala som sa ho potichu, zatiaľ čo sme kráčali k bárke. V mojich očiach bola otázka, no zároveň aj skalopevné rozhodnutie. Radšej obetujem svojho brata než celú flotilu.