Opatrnosť nadovšetko

Bolo jasné že valeán jej reakciu považoval za divadielko, malé predstavenie, aby si Lillien nemusela nasadiť prívesok. Podvihol obočie a hlasno si povzdychol, dávajúc najavo svoju nespokojnosť. Spomínali predsa že sa ponáhľajú, a ona zdržovala.
''Lil, nevymýšľaj. Nasaď si ho, prosím.'' Zasyčala smerom k nej Emeta potichu a ukazovala, že ona sama si ho nasadila bez problémov. Lenže ona nevedela o čo ide, nemohla to vedieť. Aj keď Lil mala pocit, že by tie zvuky so snahou dokázala utlmiť, dostatočne na to aby ich nepočula.
Valeán sa spýtavo pozrel na Lillien a znova jej naznačil, že si má nasadiť prívesok. Bez toho sa očividne nemienili pohnúť. Lillien bola v ich očiach príliš nebezpečná, najmä po to akom sa postavila zoči voči seniorovi. Musela niečo predsa len dokázať, ak mala takú odvahu.
''Ako to teda bude?'' Spýtal sa valeán, ešte stále z pokojným výrazom.

Vymýšľať?  A najbližšie týždne sa snažiť vytlačiť z mojej hlavy hlasy, ktorým som ani nie že nerozumela, no išla som sa z nich zblázniť? Emeta netušila o čom hovorí, ukazujúc na seba ako keby rovnaká ako ja.. ako keby ma chápala. Pocítila som nepríjemný nával zlosti.. a nadradenosti. Kto vie prečo. Niekde v kútiku duše som vedela, že som svojmu okoliu nadradená, no vždy som to potláčala lebo.. som to proste nebola ja.. ale teraz? Chceli ma donútiť dať si na krk niečo, hlupáci ktorý by mi sa mi mali klaňať mi majú hovoriť, čo mám robiť ? Začala som celkom dosť peniť. Dosť tomu dopomohol aj Valeán, ktorý sa pomerne pokojne spýtal, ako to bude.. neodpovedala som mu slovami, ale tým, že sa náhrdelník v mojej ruke začal roztápať na kov, z ktorého bol vytvorený. Emetu to mohlo dosť šokovať, keďže som neovládala oheň a ani teplo, práve naopak, mojou špecialitou bol mráz čo sa elementárnej mágie týkalo. Mohlo to šokovať aj Valeána, roztopiť amulet, ktorý by mal mágiu potlačovať. Keď som k nemu znova podvihla oči, kto vie.. možno sa nastrašil, možno to bral stále pokojne, no niečo nebolo v poriadku. Nie len moja povaha, ale aj moja prítomnosť ako taká sa zľahka zmenila.. teda zľahka. Začala zo mňa vyžarovať pomerne dosť dominantná a nebezpečná aura. Síce nie rpiam plnohodnotného draka, no malo to bližšie k drakovi, než k mierne pokročilému ľudskému učňovi z Engenirthu. Nakoniec mi pomedzi prsty pretiekli aj posledné kvapky roztaveného kovu.

Valeán nebol vystrašený, nie priamo. Skôr znepokojený, prekvapený. Nečakal že sa niečo také stane, nečakal, že by nejaký učeň mohol mať takú silu. V jednoduchosti myslel, že Karyn je z vás najmocnejší, no tak jednoduché to nemohlo byť. Teraz si na Lillien bude dávať ešte väčší pozor; odvrátil z nej pohľad a niečo zašeptal jednému zo svojich ozbrojených kolegov. Ten len súhlasne prikývol, a tiež sa pozorne, s podozrením, zadíval na Lillien.
''Obávam, sa že ďalší prívesok nemáme. Tak len dúfam, že sa nepokúsiš o nejakú hlúposť.'' Rozhodol kapitán napokon, nemajúc inú možnosť. Bolo však jasné, že Lillien majú mať pod veľmi pozorným okom. Tušili, že sa pokúsi uniknúť, no stále mali výhodu - Emeta bola jej priateľkou, a nenechala by ju napospas bez dobrého dôvodu.
Emeta sa zaobišla bez slov. Videla čo Lillien urobila, ale... naopak, namiesto valeána sa ona tvárila vystrašene. Všimla si hnev, ktorý ňou lomcoval, pocity, ktoré vo svojej priateľke nespoznávala. A tak nepovedala nič. Belyard si nebol celkom istý prečo sa ich snaží Lillien všetkých zabiť, ale teraz mierne ľutoval, že si prívesok nasadil. Možno sa dal bez problémov zničiť, predtým ako si ho osoba nasadila? V každom prípade, na také myšlienky bolo neskoro.
Bez dlhého čakania ste sa vydali na cestu, smerom juhozápadným, k mestu Arkhnai, kde vás čakala loď. Valeáni sa chceli vojne vyhnúť veľkým oblúkom. Do Erasie sa nedalo inak dostať - ak sa aj niekto plavil príliš blízko Urnore, neprežil by. Plavidlá vyberali cestu okolo pobrežia K'sabhanu, k súostroviu Dhalia a následne do Charnu alebo Garsternu. Pokračovať priamo do Narukaty bolo nebezpečné; pirátom sa darilo a plaviť sa ich vodami bola samovražda.
Kapitán valeánskej jednotky sa predstavil ako Ysabaithryluz Alleddfan Sampth, no mali ste ho volať len jednoduchým Luz Alleth. Ani Emeta predsa nepoužívala svoje celé meno (Sulemetara); valeáni sa to snažili pre ľudí len zjednodušiť.
Po započatí cesty sa Emeta priblížila k Lillien, a neisto na ňu hľadela.
''Čo to bolo? Ako...?"

Keď nemali ďalšie poznámky, začala som sa upokojovať, aj keď mi to chvíľku trvalo. Taktiež to na mne bolo stále vidieť. Len som si dala cez hlavu kapucu a ruku som si niekoľko krát previazala zamatovou šatkou, keďže som si týmto kúskom prepálila aj rukavice a na ruke sa mi objavilo niečo, čo nemuseli vidieť hneď všetci. Boh vie, čo by si mysleli po tom. Kapitánovi som neodpovedala a len som sa vydala spolu s celou touto skupinou tam, kam mali namierené. Dokonca som ignorovala aj Em a pyromancera. 

Nakoniec sme vyrazili na cestu, chcela som byť pôvodne sama a nič neriešiť, no Emeta ku mne prišla a opýtala sa, čo to v postate malo znamenať. .teda tak koktavo ale bolo zjavné, že chce vysvetlenie. Ja som mojej priateľke nechcela klamať.. naozaj nie.  "Len .. len mi povedz.. že nebudeš kričať no.. niečo.. niečo sa so mnou deje." Zamrmlala som nervózne a začala som si obmotávať šatku z ruky, kde som už rukavicu v podstate ani nemala. Ukázala som jej chrbát ruky, na ktorom to vyzeralo tak, že sa mi tam začali tvoriť.. dračie šupiny, len menšie. Schválne som sa to ale snažila Em ukázať tak, aby to ostatný nevideli a rýchlo som ruku znova zakryla do šatky. "Po poslednej úlohe.. sa začínam meniť." Dodala som šeptom, no viac som k tomu nehovorila.

''Pri všetkých svätých.'' Vydýchla hlasno Emeta, keď videla čo sa deje s Lillien, a ústa si zakryla až neskoro. Prekvapený, zdesený pohľad nezvládala ukryť, no mali ste šťastie - valeáni sa na vás v tejto chvíli nepozerali. Niektorí z nich skautovali vysoko vo vzduchu, väčšina z nich jazdila za vami. Valeán, ktorý musel byť mágom skupiny, si všimol váš podozrivý rozhovor, no nechal vás pokračovať. Emeta si zmätene prezerala jej ruku, no od Lil na to nedostala dosť času, keďže si ju rýchlo znova ukryla.
''Čo... čo to je? Nejaká... choroba?'' Snažila sa pochopiť Emeta čo práve videla, no nejak jej to nedávalo zmysel. O chorobe, ktorá pokrývala kožu šupinami, ste ešte nepočuli. Mohlo to byť prekliatie, ale tie sa dnes už medzi mágmi nepoužívali tak často, rozhodne nie v Engenirthe alebo kdekoľvek v severozápadnej Isenii.
''Ako sa cítiš? Máš horúčku?'' Spýtala sa hlasom plným obáv.

"Pššt!" Upozornila som ju trocha karhavo a rýchlo som sa obzrela. Nevyzeralo to tak, že by nás však niekto započul, alebo že si ma niekto všimol. V podstate som jej vedela povedať len to, čo som sama vedela. Že som dcérou draka alebo.. aspoň som mala poniektoré dračie aspekty. No sama som nechápala ako to bolo myslené a čo presne to znamenalo a ako sa to bude prejavovať ďalej. Vlken mi o tom povedať vedel, aj ten jeho majster.. ale ten bol v Engenirthe a aj keby sme sa nejak dostali tam, nemala som šancu dostať sa k nemu. "Poviem ti čo viem, keď budeme sami Em, teraz nie. No neboj sa.. nie je to choroba... myslím. Porozprávame sa po tom." Povzdychla som si. Sama som nevedela čomu veriť. Vyzeralo to však tak, že to bolo niečo, čomu nedokázala zabrániť ani Aycelen zo svojou antimágiou. Následne som stíchla. Mala som nad čím rozmýšľať a uvažovať, pokojne aj celú cestu.

Emete sa viditeľne odľahlo keď ju Lillien ubezpečila že nejde o nejakú vážnu či nebodaj smrteľnú chorobu. Súhlasne prikývla, tušila, že to je niečo čo chce Lillien utajiť pred valeánmi, a zároveň vedela, že v ich prítomnosti nemôže Lillien vysvetliť nič. No vysvetlenie muselo byť naozaj dobré, pretože nepokoj Emetu neopustil po celú cestu do Arkhnaiu. Viac ste sa však nerozprávali.
Cesta do prístavu nebola dlhá, no stačilo aby sa Emeta dostala do rozhovoru s kapitánom Luzom. A že to nebol len ''väzenský'' rozhovor; po čase sa bavili už ako priatelia. Dávalo to zmysel, Em sa predsa len málokedy mohla baviť s valeánmi z Miest, no ako Lil poznala Emetu, mohlo ísť aj o čosi viac, najmä po Karynovi.
Počas cesty vám Luz povedal aj niečo bližšie o cieli tejto revolúcie, a je treba povedať, že Emete sa zapáčili. Rozvrátiť Iseniu, jej vykonštruovaný, umelý mier a rovnováhu stojacu na stračích nožkách, zhodiť Mestá na zem a zobudiť zastaralú, skostnatenú spoločnosť valeánov, obnoviť ich kultúru, silu, moc, znova sa vrátiť do vlasti pôvodu... boli to romantické myšlienky a nedalo sa čudovať, prečo sú tak atraktívne pre kohokoľvek, koho sa týkajú. Aspoň teda v dobrom. Isenčania z kráľovstiev by vás za takéto reči okamžite povešali. Najmä v Madwene.
No valeáni vedeli ako sa vyhnúť osídleniam, cestám, a zvoliť cestu, po ktorej ste nikoho nestretli.
A samozrejme, priamo do mesta ste nevošli. Loď bola ukrytá pod útesmi, v zálive za mestom, kde mohli valeáni jednoducho zletieť a pristáť na palube. Bolo to dobré miesto. Horšie bolo dostať sa nadol pre vás - Belyard si pomohol maggyjou a našiel menej strmý zjazd, no aj tak sa skoro zabil.

Po ceste som len počúvala moje okolie, hlavne Emetu s Lyz-om. Vlastne mi to robilo celkom dobre, pretože som mala pocit, že som chytila na rukách nejaké vši alebo čo. Začali ma svrbieť. Aj keď nie moc, po hodine to bolo naozaj na nervy. Nechcela som sa ani moc škrabať, pretože som vedela že to nemá cenu. Ak to má niečo spoločné s tým, čo sa mi stalo na pravej ruke.. už dvojnásobne to nemalo žiadnu cenu. Rozhovor ich dvoch bol svojim spôsobom uvoľnením pre mňa.. a tiež som sa na to svrbenie nemusela sústrediť. Taktiež jeho obsah. Musela som sa usmievať. Naozaj to znelo ako nejaká romantická kniha, alebo dobrodružný román hrdinov, ktorí.. kto vie čo všetko... ah, ani som nad tým nemohla rozmýšľať, už sa mi dvíhali kútiky úst.

Nešli sme priamo do mesta. Loď bola zakotvená a schovaná v prístave. Samozrejme pre Valeánov sk rídlami to nebol problém, no ja s pyromanom sme museli využiť maggyju. Takmer sa zabil.. keď som to videla, nahlas som preglgla. Mala som celkom dobrú prdstavu, ako zleziem ja.. no neuvedomila som si jednu vec. Začala som strácať kontrolu nad svojou maggyjou. Vyuźila som viac menej bariéry ako výťah. Vytvorila som plošinu, na ktorú som sa postavila a ktorá sa začala posúvať dole.. niečo, v čom som bola pomerne dobrá.. alebo nie? Už v polke cesty sa mi zdalo, že je bariéra.. nestabilná.. a o pár metrov sa zrazu rozborila a ja som začala letieť k zemi a kotúlať sa svahom dole. No.. bola som doráňaná ale aspoň nie dolámaná. Skôr vystrašená. Potriasla som však hlavou, začala som sa oprašovať a pozrela som sa na miesto, kde bola loď. Mala som v pláne nastúpiť. "Som v poriadku!" Vyhlásila som ešte skôr, než ku mne Em stihla pribhnúť. Predsa len, zbytočne by robila cirkus a ešte by sa prekecla.

Našťastie Lillien zletela do piesku, takže jej dopad nebol príliš tvrdý. No to čo sa stalo bolo prekvapením pre Emetu a rovnako aj valeánov. Doteraz si mysleli, že je Lillien pomerne schopná, no tento pád to trocha spochybnil. Emeta ale vedela čo presne Lillien dokáže, a vedela že takéto veci jej nerobia problém. Už chcela vyletieť z paluby lode, keď sa Lil strepala, no po slovách Lil sa upokojila. Tentoraz si naozaj musela myslieť že ide o nejakú chorobu, jej priateľka sa zdala ako malomocná.

Po tom ako sa loď vyplavila na šíre more si ju Emeta vyhľadala. Vám dvom bola venovaná samotná kajuta, ktorú však malo pod dozorom pár ozbrojencov. Nenechali by vás predsa samé, najmä keď vedeli, že Lillien nenosí prívesok.
Em sa uistila že vás nikto nepočúva, a nikto nie je v miestnosti, no dvere musela nechať na pokyn strážnika otvorené. Podišla k Lil a potichu sa jej opýtala celkom očividnú otázku - vlastne rovnakú ako predtým.
Teraz, dúfala, že jej Lillien odpovie...

Našťastie to moc neriešila, aj keď samú ma to jednoducho.. no nebolo mi z toho do smiechu, skôr do plaču. Pred tým moja energia viac menej vystúpla na abnormálnu úroveň, dokonca som bola schopná vyrovnať sa vlkenovi, no teraz? Išlo to skôr opačne.. no možno to bolo práve kvôli tomu? Nejaká.. maggycká horúčka alebo podobne? Kto vie. Nakoniec sa mi ale podarilo vyštverať až na loď a viac menej sme mohli začať našu plavbu. Spolu s Em sme dostali spoločnú kajutu, kde som aj plánovala ostať. Stále som cítila to svrbenie.. bolo to.. hrozné.

Keď som sedela na posteli a rozmýśľala čo so životom, znova sa ku mne dostala Em. Tá istá otázka.. no tento krát dostala plnohodnotnú odpoveď. Boli sme na úteku z Engenirthu.. bohvie aký bude zajtrajšok a .. no nemienila som jej zatajiť vôbec nič. Povedala som jej o mojom neistom pôvode, o šepotu, o vlkenovi a o boji s ním.. o tom ako mi teta chcela vymazať spomienky a aj o to, ako chcela to niečo zastaviť antimágiou a chcieť zo mňa spraviť bábku.. no.. bolo ho dosť. V podstate som rozprávala a rozprávala niekoľko hodín, až kým sme neboli zavolaný na večeru. Bola to tiež posledná noc počas celej cesty, počas celého mesiaca čo sme boli na vode.. posledná noc, ktorú som sa dokázala ešte normálne vyspať.

Mesiac s Valeánmi nebol taký hrozný, keby že nepodstupujem tú prapodivnú premenu, o ktorej vedela len Em. Spočiatku to nebolo nič zvláštne či vážne. Chrbát rúk, jednej tak aj druhej.. no po tom sa do toho zapojili aj prsty, holene.. šupiny začali naberať farbu úplne inú, než má moja pokožka.. naozaj to pripomínalo kliatbu, alebo nejakú chorobu. Nehovoriac o tom, že sa mi šupiny začali robiť aj na chrbte.. lopatky, chrbtica.. no, tento mesiac nebol nič moc. Navyše tá bolesť. Každú jednu noc som takmer plakala od bolesti a z toho mesiaca som spala vždy len hodinu až dve denne, aj to za pomoci Em, ktorú som naučila teóriu jedného upokojujúceho kúzla. Pravdepodobne sa ho dokázala naučiť len vďaka faktu, že som na tom bola tak zle. Pravdepodobne to pre ňu vôbec nebolo ľahké a ja som bola rada, že mám takú priateľku ako ona. Posledné dni plavby som sa cítila viac ako zombie, než ako človek. Mala som neustále opuchnuté oči a stále som bola zahalená v oblečení, až na moju tvár kde sa šupiny našťastie nedostali.

Po ceste sa mimo mňa stalo.. no nie moc, ale napríklad taká Emeta, zatiaľ čo mne bola oporou.. povedzme že si sama užívala? Kto vie. Bola som za ňu rada. Nebolo to každý deň čo mohla byť s Valeánom a ja som bola presvedčená, že s kapitánom má nejaký ten románik.. tých niekoľko nocí ktoré s ním strávila, keď vždy prišla taká rozčarovaná, uvoľnená a no povedzme si pravdu, pravdepodobne aj poriadne vyprášená. Kupodivu mi to nevadilo, keď bola rada, mala som lepšiu náladu aj ja a aspoň som nemusela myslieť na tú prekliatu bolesť, ktorá ma zožierala zvnútra. Sama som na lodi bola nápomocná len minimálne, ak vôbec.. teda.. určite vôbec nie. Celé dni som presedela v kajutách a okrem hygieny s ktorou mi pomáhala Em, som ani len nevychádzala. Možno aj zabudli na moju existenciu, kto vie. Nakoniec však prišiel posledný deň plavby a ja som sa v izbe začala chystať. Moje oblečenie sa zmenilo. Nemala som už tie čisté samatové Čierne a trocha pôvabné či zvodné šaty, ani náhodou. Vyzerala som skôr ako námorník s tým, že som mala handrami obviazaný každý kúsok môjho tela. Námornícke voľné tričko, obviazané ruky, dlhé nohavice s oviazanými holeňami a vysokými botami, ktoré som mala ešte z Engenirthu. Mala som obviazaný dokonca aj krk. S Em sme sa dohodli, že povieme Valeánom že som proste chorá, dedične.. aby sa zbytočne nepýtali a aby si ich mág nemyslel, že by to dokázal vyliečiť.