Nové zistenia

Keď ste obe do neho začali dorážať, vlken bol nútený ustúpiť. Odskočil dozadu, čo najďalej od vás, a omráčene sa po skoku zapotácal. Ale to nebol dôsledok vašich útokov. Oboma labami sa schytil za hlavu, a hlasno začal vrčať. Potom spadol na zem a začal dychčať.
''Nie... prečo... teraz nie.''
Snažil sa postaviť, ale akoby ho čosi posadlo. Jeho telo sa začalo zmenšovať, jeho svaly, tesáky... a po niekoľkých momentoch sa navrátilo do pôvodnej podoby. Razom stratil svoju mocnú formu a vyčerpane sa posadil na zem.
''Prečo Pane? Robil som čo ste prikázal... za čom som trestaný?'' Pýtal sa do vzduchu, pravdepodobne svojho Pána, ktorý to mohol ale nemusel počuť. Skôr sa ale zdalo že jeho vlastný Pán mu neprezradil celý plán, lebo vlkenov hlas sprevádzala skutočná zmätenosť a nechápavosť. No so svojím ''Pánom'' prestal rýchlo komunikovať a pohľad obrátil na Lillien a Pheys.
''Dofrasa...'' Zdalo sa že dobojoval, a mal v pláne vzdať sa, no nechcel to povedať nahlas. Zostal sedieť na zemi a očakával čo urobíte.
Majsterka sa obzrela na Lillien. Nebola si celkom istá či nejde o nejaký trik. Ale to by na vlkena nesedelo... možno skutočne prestala jeho silná forma nejako fungovať. Možno naozaj jeho Pán nejako túto formu kontroloval, a dokázal zastaviť na diaľku, kedykoľvek.
Ale v tomto prípade to znamenalo, že vlkena musíte ako zajatca odvliecť naspäť na Engenirth. A posledné pochybnosti rozplynuli aj zvuky bojovej vravy, ktoré ustali a premenili sa na výkriky radosti. Artefakt ktorý posilňoval vlkena musel byť nejako napojený na toho golema, a podľa všetkého sa ten rozpadol. Ferronove sily a jeho spojenci porazili Khalda.

Ťažko povedať, čo sa práve stalo. Vlken ustúpil, v podstate bol kvôli niečomu zatlačený do kúta? Bol som obozretná, aj keď som kvôli niečomu pociťovala, že sa nebezpečenstvo skončilo. Nabral znova normálnu podobu a ja som ho už nepovažovala za hrozbu. Možno aj to mohlo za to, že sa tento môj podivný.. obranný mechanizmus začal vypínať. Cítila som, ako ma opúšťa adrenalín, zalieva pot od vyčerpania a tepla .. a ako sa mi trasú svaly. Nebola som však typická žena ktorú by položilo každé fyzické vypätie. Teda .. typická pre tento kontinent a komunitu.  Stále som sa držala na nohách, aj keď mi nebolo všetko práve ukradnuté.
Majsterka sa na mňa pozrela no ja som len nevedomky pokrčila ramenom.
"Musíme sa poponáhľať.. do Engenirthu. Aspoň do záchytného miesta.. Ako sú na tom ostatné?" Chcela som tým naznačiť, že vlkena možno ani nebudeme schopné nasilu odvliecť preč. Okrem nás dvoch boli všetky v bezvedomí a Emeta sama o sebe s brnením vážila minimálne cez 120 kíl. Navyše v tomto stave, pre nás nepredstavoval nebezpečenstvo.. rozhodnutie ale bolo na majsterke. Ja som sa stále spamätávala z toho, čo sa stalo.. a z toho, ako z môjho tela odlietavajú časti spáleného oblečenia. Zbroj som na sebe v podstate už ani nemala. Tá zo mňa opadla pri náraze na zem, toľko preliačin, vysoká teplota a dotrhané viazanie by mi aj tak len zavadzalo. Teraz som sa z rúk skôr snažila dostať.. dokaličené rukavice. Nebolo to práve bezbolestné a jednoduché.

Pheys bolo teraz jasné, že vlken si z vás nerobí srandu, ani sa nepokúša nikoho oklamať. Svojím spôsobom nebezpečný stále bol, predsa len, vo svojej pôvodnej podobe vám dokázal narobiť množstvo problémov. Ale zdalo sa že nechce už bojovať, a sediac na zemi skleslo pozoroval oblohu. Jeho rozčarovanie nad situáciou bolo pomerne citeľné.
''Emeta je na tom zle. Ardry bude môcť kráčať, Emetu ponesieme sami. Fellah by už na tom mala byť lepšie. Počkaj tu a... stráž ho.'' Rozkázala majsterka a pohľadom naznačila na vlkena. Ten vás však ignoroval a ani sa z miesta nepohol.

Po niekoľkých minútach sa majsterka vrátila. Priniesla zo sebou aj vaše kone, a Fellah. Tá bola v lepšom stave ako predtým. Ardry sa tiež podarilo prebrať a bola schopná jazdy. Jediný kto to nedokázal bola Emeta, stále v bezvedomí, a tak ju Pheys naložila na svojho koňa. Odtrhnuté krídlo starostlivo uschovala a zabalila do vaku. Telopletci sa po príchode do Engenirthu o ňu postarajú, a pravdepodobne budú schopní jej krídlo navrátiť na jeho miesto.
''Golem sa rozpadol v rovnakú chvíľu keď vlken oslabol. Khalda zajali, Ferron sa už o zbytok postará. Našu úlohu sme splnili, a môžeme sa vrátiť. A to rýchlo.'' Znepokojene pozrela na bledú tvár Emety. Potom pomaly vykročila k vlkenovi, ktorý stále kľačal na rovnakom mieste.
''Pán má pre mňa plán, a viem že žiadne jeho rozhodnutie nie je unáhlené. Preto s vami pôjdem dobrovoľne.'' Vzhliadol na majsterku, postavil sa a bez slova čakal na odchod. Pheys tomu nechcela uveriť, a jeho slová vyžadovali diskusiu, no teraz na to nebol čas. Jeho rozhodnutie uľahčovalo celú situáciu. Niesť takú omráčenú opachu na koni by vás len poriadne spomalilo...
''Vyrážame!'' Zavelila majsterka.

Jej slová sa mi nepáčili, no s tým som teraz nemohla nič robiť. Možno som sa mala cítiť viac nedôverčivá voči majsterke. Predsa len som si pamätala všetko, v podstate každé jedno vlkenovo slovo.. a vedela som, že čoskoro vyspovedám nejednu osobu. Hlavne moju takzvanú mamu. Nie že by som na ňu bola naštvaná, určite mala svoje dôvody len, nemohli vybrať radšej niekoho.. ja neviem, viac s takým tým materinským citom? 
Mala som strážiť vlkena, no len som si sadla na zem a čakal som. Nevyzeral, že by sa o niečo chcel pokúsiť, čo sa nakoniec ani nestalo. O nejaký čas Pheys priviedla kone a zvyšok nášho kolektívu. Emeta vyzerala hrozne, bola bledá, v bezvedomí a úprimne som sa jej vôbec nedivila. V podstate prišla o krídlo. Snáď jej ho budú vedieť vrátiť. Nevedela som si predstaviť, ako by sa správala bez neho, ako by.. no.. proste som si to naozaj predstaviť nevedela. Bola veľmi hrdá na svoje krídla, asi ako každý Valeán, možno o niečo viac.
Vlkenova odpoveď nás všetkých prekvapia. No nemali sme silu od neho vyžadovať aby sa bránil a.. navyše by to bola naozaj hlúposť. Na majsterkyne vyrážame som znova len prikývla, nasadla som na svojho koňa a začala som sa hrabať vo vaku, z ktorého som vytiahla náhradný cestovný plášť. Predsa len som sa po ceste nemusela na oči ukazovať bárskomu, no nie?

Návrat prebehol bez väčších problémov. Vlken sa za vami pustil po vlastných, a s koňmi nemal problém udržať tempo. Skoro sa zdalo akoby vás prenasledoval, a nie akoby bol váš väzeň. Vyhli ste sa každej zmienke o civilizácii, a ak ste niekoho na ceste stretli, vlken sa stratil medzi stromami kým dotyčný nezmizol.
Prejsť Transferom bolo viac problematické, ale nie nezvládnuteľné. Predsa len týmto spôsobom prenášali aj neživé predmety, takže presunúť osobu v bezvedomí bolo nepraktické, ale nie nemožné. Po návrate na Engenirth ste sa rozišli. Ardry, Fellah aj Emeta okamžite putovali na ošetrovanie, vlkena zabasli Lovci, a majsterka potrebovala oznámiť ostatným majstrom výsledky úlohy, a samozrejme, dôležité veci ktoré sa stali. Toľko nečakaných zvratov a udalostí rozhodne nikto nečakal...

Lillien po príchode nemala voľný pohyb. Pheys jej prikázala aby zostala vo svojej izbe, a nikde neodchádzala. Ak sa chcela čokoľvek opýtať svojej ''matky,'' mala to na teraz zakázané. A onedlho si ju nechala zavolať samotná Awcelen do jej pracovne.
Sedela za vysokým stolom, a na tvári jej pohrával mierny úsmev. Nebolo jasné čo bolo do smiechu; vaša úloha rozhodne nie. Pokynula Lillien na stoličku pred stolom a uprene sa na ňu zahľadela.
''Predpokladám že máš nejaké otázky. Nechceli sme obmedziť tvoj pohyb po Engenirthe, ale z istých dôvodov to bolo nutné.'' Začala hovoriť.

Na Negenirth to bola ešte dlhá cesta. Nebola som si tak úplne istá ako sa nám podarilo dostať späť bez väčších problémov, no podarilo sa. Aj keď tak úžasný návrat to teda nebol. Všetky tri okrem majsterky a mňa išli na ošetrovňu, vlkena si prebrali Lovci a ja som dostala domáce vezenie. Nemohla som vychádzať z mojej a Emetinej izby. To mi až tak neprekážalo, aj keď som sa z nejakého dôvodu začala cítiť, ako keby som tu za niečo zlého sedela. Za čo však? Engenirth však mal vlastnú hlavu, vlastný systém a vlastnú spravodlivosť. Aj keby ma teraz zabasli Lovci rovnako ako vlkena, pravdepodobne by ma to až tak neprekvapilo.
V izbe som sa aspoň stihla umyť, zbaviť sa obhoreného a dotrhaného oblečenia, ktorého praktickosť klesla pod bod mrazu a vydrhnúť zo svojho tela a vlasov sadzu a uhlie. Obliekla som si moje klasické šaty, ktoré spočívali v čiernych nohaviciach a v čiernej košeli so šedou pláštenkou a kapucou, ktorú som ale na hlavu nenaťahovala. Do toho vysoké boty.. znova som sa cítila ako človek. Nemala som však chuť začítať sa do knihy. Keby že ma teraz vidí Emeta, asi si myslí že som ochorela. Ja a nečítať knihu vo voľnom čase, to muselo byť vážne. Robila som si však starosti hlavne o ňu. Skončila na tom najhoršie.. prečo si to vždy odniesla ona? Nie vážne.. nebola to prvá a ani posledná úloha, kde to najhoršie postihlo práve ju.
Po nejakom čase osamote, si ma dala zavolať teta. To som očakávala, no čo ma čakalo ďalej? Kto vie. Vyšla som teda z izby a moje kroky ma zaviedli do jej komnát, alebo pracovne, či ako by to mnohý mágovia nazvali. Vyzvala ma, aby som si sadla na stoličku no.. úprimne sa mi moc sedieť nechcelo. Bola som nervózna, ako by som sa mohla len tak pohodlne usadiť? Postavila som sa vedľa stoličky a okraj opierky som začala žmoliť v ruke.
"Naozaj... musím vyriecť tú otázku teta Awe?" Spýtala som sa jej. Vedela čo sa stalo, pravdepodobne o každom vlkenovom slove. V mojich očiach tiež bolo vidieť.. neistotu. Nevedela som čo čakať, čo sa pýtať, čo robiť.. čo si myslieť. Prvý krát za život som nevedela absolútne nič.

Zdalo sa že Awcelen nad svojimi slovami príliš nepremýšľala. Jej úsmev sa skrivil a zmenil na mračenie. Nepríjemný pohľad vrhla na Lillien.
''A čo chceš počuť? Jednoducho si sa to nemala dozvedieť. Nie teraz. Je príliš skoro... a možno si sa to nikdy nemala dozvedieť. Ale niekto, ktosi, ten jeho ''Pán,'' nám tu fušuje do interných záležitostí, ktoré sa ho netýkajú. A samozrejme ani teba. Ten sviniar urobil čo urobil len preto aby z teba vytiahol tú... hroznú pravdu. Podarilo sa mu to. Nemalo sa to stať.'' Hovorila Awcelen, necharakteristicky rozladená a nervózna. V jej hlase sa dal pocítiť skutočný hnev. Niečo nevyšlo podľa jej plánov, a išlo o takú vážnu vec, že to rozhodilo jej bežný pokojný a chladný prejav.
''Ten vlken príde o hlavu... žiaden z plánov jeho debilného Pána už nevyjde. Ak sa chcel infiltrovať do MOJEJ akadémie, nebude to fungovať. To teda nie.'' Pokračovala v ešte horšom rozpoložení. Jej oči sa blýskali, na tvári sa jej objavili akoby vrásky, razom sa zdalo že zostarla o desiatky rokov. Takéto šialenstvo v niekoho pohľade ešte Lillien nevidela. Bolo to čosi... neprirodzené.
''A čo sa týka teba... nemusíš sa báť. Na všetko zabudneš. Z tejto úlohy si nebudeš pamätať ani jedinú, jedinučkú vec, rovnako ako tvoje kolegyne. A ak si aj náhodou niekedy na to spomenieš, tá hrôza v tebe bude zablokovaná. O to sa osobne postarám.''
Teraz už bola naozaj desivá. To čo hovorila znelo ako vyhrážky. Ale podľa všetkého to myslela celkom vážne. A ak niekto dokázal blokovať či obmedzovať maggyju, bola to Awcelen, najviac schopná v antimágii.

Nebol to príjemný pohľad a už vôbec to neboli príjemné slová. Čo by som asi tak chcela počuť, možno pravdu. Úprimne som sa jej ale nepostavila a ani na ňu nevyštekla. Na to som ju poznala príliš dobre, a tiež som nebola práve ten typ, ktorý by sa v podobných veciach vyžíval. Jej slová ma ale psychicky ranili. Jediná vec ktorá sa dala nazvať hnusnou, bolo jej správanie a jej .. v podstate ultimátum. Nemohla som s tým nič robiť? Bola to moja hlava... a ja som chcela vedieť pravdu. Awcelen ale nevyzerala.. normálne. Vyzerala staro, rozčúlene.. šialene?
Hrôza? Bolo vtipné že o tom hovorila práve ona. Ešte pred nedávnom pomerne mila´teta a teraz toto. Predsa len som jej bola úplne ukradnutá ako osoba, v podstate ako každému z tejto mojej... očividne falošnej rodiny. Začala som ľutovať, že som nedala na vlkena a neušla. V čom by to bolo iné? Možno by som mala viac slobody než tu. Možno by som sa dozvedela pravdu.
"Jediná vec z ktorej som teraz vystrašená.. je toto miesto.. a ty." Odvetila som pomerne odmeraným tónom hlasu. Nebol provokačný, skôr môj každodenný bez nejakého podtónu či farby.

Awcelen sa viditeľne trochu upokojila.
''Lebo ničomu nerozumieš. A... nemôžeš. Táto hra je väčšia ako ty, ako ja, ako celý Engenirth. A hráči, starí, noví, tých, ktorých nepoznám, sú nebezpeční. A teraz sa tu objaví tento vlken a jeho Pán. Nesnaž sa pochopiť čo to pre nás znamená. No v tejto hre si dôležitá, a skoro sme ťa stratili.'' Odvetila už znova so svojím pokojným hlasom, aj keď sa stále zdal mierne roztrasený. Ale tak ako o nej hovorila Awcelen naozaj len potvrdzovalo že ju nepovažuje za osobu, ale skôr doslova za vitálnu figúrku v hre, o ktorej Lillien nič nevedela.
''Som rada, že si sa rozhodla zostať. Ten Pán ti toho naklamal mnoho cez ústa vlka. Akoby si mu aj mohla veriť, keď jeho služobník, na povel vlastného majstra, skoro zabil tvoju priateľku?'' Usmiala sa zoširoka, nevšímajúc si obrovskú iróniu o nahovorených klamstvách.
''Teraz sa vrátiš do svojej izby. Zostaneš tam kým si ťa znova nezavolám. A neboj, nič si nebudeš pamätať. Tvoj život sa za krátko vráti do normálnych koľají. Tak... ako vždy.'' Vyslovila napokon a do pracovne vošli dvaja Lovci. Mali ju sprevádzať do izby a tam strážiť aby sa nepokúsila o útek. Ale jej posledné slová mohli znamenať viac ako si myslela - koľko krát jej Awcelen už mohla vymazať pamäť? Zdalo sa akoby sa toto nestalo prvý raz.

Lovci zabezpečili že sa Lillien dostavila do svojej izby, a následne ju tam zatvorili. Postavili sa pred dvere, a z miesta sa ani len nepohli. Ak by sa o čokoľvek pokúsila, dostali by ju bez problémov. Na to boli odborníci. V tejto chvíli bola Lillien celkom bezmocná.

Hra.. naozaj to brala ako hru? Čo tým vôbec chcela povedať? Nechápala som ju. Aj s tými jej ďalšími slovami. Ak mi chcela vymazať pamäť, mohla to spraviť hneď. K tomu tá narážka na Emetu, pevne som dúfala že to nemyslela ako vyhrážku. No nemyslela som si, že by niekoho zabila len kvôli tomu, aby sa mi mohla vyhrážať. Čo ak som však na to išla zle? Awcelen síce bola.. veľmajsterka, no reálne taká pozícia na Engenirthe neexistovala... Nič som na jej slová nehovorila, len som prikývla a nasledovala som lovcov, ktorý ma odviedli späť do mojej izby. Čo ak som na to išla zle? Možno že práve toto.. bol nejaký.. znak? Teda skôr naznačenie. Čoho? Asi som začala naozaj blázniť. No na druhú stranu som sama nemohla robiť nič. Kým boli lovci pred dverami mojej izby, bola som bezmocná. Mohla som sa tak maximálne zbaliť, čo som aj vŽdy preventívne bola. Čisto kvôli.. taktickým .. záležitostiam. No na tom teraz nezáležalo. Neostávalo mi nič iné, než si znova sadnúť na posteľ, prekrížiť si nohy do tureckého sedu a čakať.