Staré krivdy

''Nasledujte ma. Dostaneme sa tam pomerne jednoducho. Vidíte tú riečku?'' Ukázal Omosi na potok, ktorý viedol okolo mesta, cez polia a potom vchádzal do lesa, blízko miesta kde Lillien mala svoju ''víziu.'' Bol to rovnaký potok pri ktorom sa potácala, a pri ktorom stretla ženu, obchodníčku, na mieste kde sedela pri ohnisku.
''Stačí ísť popri nej. Po zopár míľach výusťuje do Glanského jazera, kde klan sídli.'' Oznámil Omosi, pričom obaja ste mali problém vidieť akúkoľvek riečku. Lillien si však pamätala jej približné umiestnenie.

Na koňoch cesta netrvala dlho. Zbehli ste popri riečke, ktorá sa časom rozšírila na priemernú veľkú rieku, a aj okolo miesta, kde Lillien stretla ženu. Všetko, sediaci kameň aj spadnutý kmeň tam boli, no ohnisko bolo vyhasnuté. Týmto smerom ste pokračovali ešte chvíľu.

Lillien musela počas svojej malátnosti prejsť dlhú cestu, pretože jazero sa nenachádzalo už ďaleko od kempu. Na jednom z jeho brehov, vlastne najmä na vode, stála osada z rôznych drevených či trstinových domov. Jej osvetlenie bolo matné, sauriáni nepoužívali pochodne, spravidla ani otvorený oheň, len fosforeskné chaluchy. V tme či prítmí ktoré matné svetlo vytváralo nemali problém vidieť, avšak pre ľudské oči to bolo mierne iritujúce.
''Veľká časť osady je pod vodou, no... tam sa nedostanete. Nechajte to na mňa; pre zmenu môžem byť užitočný.''

Akonáhle ste sa priblížili k jazero, z vody vykuklo niekoľko párov očí. Jeden zo sauriánov sa na Morylla a Lillien zamračil, odfrkol si a okamžite zmizol pod vodou. Toto bola reakcia každého človeka na Omosiho, takže sa to zdalo férové. Druhý sa čosi Omosiho spýtal, v ich vlastnom jazyku, ktorému nikto z vás nerozumel. Prehodili medzi sebou niekoľko viet, a potom saurián tiež zmizol pod vodou.
''Vybavil som nám reč z náčelníkom. Ale... ľudí tu nemajú radi, takže by sme sa mali pýtať rýchlo a stručne.''

Dvaja sauriáni, oblečení v ľahkom koženom brnení a ozbrojení akýmisi harpúnami, vás previedli cez drevené móla osady, až k väčšej chate, ktorá podľa všetkého slúžila ako hlavná miestnosť náčelníka.
Vstúpili dovnútra, postavili sa k dverám a zamračene hľadeli na Morylla a Lillien. Moryll bol celkom očividne nervózny, jeho oblečenie bolo prepotené aj napriek tomu že fúkal príjemný vietor. Výhražné pohľady sauriánov boli naňho asi moc. A jeho obavy dávali zmysel. Boli ste tu na veľmi úzkom ľade, a jediní kto celú situáciu držal pokope bol Omosi.
Náčelník, postarší saurián v pestrom oblečení z perál, chalúch a iných prírodných materiálov, sedel na zemi pred vami. Na hlave mal obrovskú rituálnu čiapku.
Otočil sa na návštevníkov, konkrétne na Omosiho. Ten však kývol smerom na Lillien.
Náčelník niečo povedal v sauriánskom jazyku. Omosi to doslovne preložil aby rozumela aj Lillien.
''Ľudia tu nie sú vítaní, brat Omosi. Nech povedia čo chcú a potom musíte okamžite odísť.''
Klan buď ovládal len svoj jazyk, alebo s ľuďmi odmietali hovoriť v ich jazyku.

Po Omosiho otázke som sa začala naozaj zaujímať o to, ako ďaleko dokážu vidieť za takejto hlbokej tmy. Vnímali vôbec farby? svetlo? alebo skôr teplo či.. pohyb? Kto vie. No popravde ma to úprimne prekvapilo. Prikývla som a len som ho spolu s Moryllom nasledovala. Nemali sme tak dobré zmysli ako on a navyše on bol ten, ktorý vedel polohu Sauriánov.
Išli sme na koňoch a tka bola cesta pomerne kratšia. Dokonca sme aj prechádzali cez miesto, kde som narazila na tú neznámu ženu.
Uvideli sme aj svetlo, aj keď nebolo nijak ostŕe skôr.. matné. Proste Sauriánske príbitky a ich dedina. Bola som zvedavá, čo ma čaká v jej vnútrajšku.
Omosi ma znova upozornil že pod vodu sa asi nedostaneme, čo sme ani nemali ako. Síce som ovládala vodu ako takú ale dýchať som pod ňou stále nevedela.
"Rýchlo a stručne heh?" Uškrnula som sa skôr pre seba. To mi nikdy moc nešlo.. ptorebovali sme informácie.
Dvaja strážnici nás previedli cez drevené móla až k nejakej chate. Mali to tu zariadené pomerne stroho.. ako jašterice. Nie že by som bola rasistická. Tie zamračené pohľady neboli práve dva krát príjemné. Mala som pocit, že si na chvíľu prestanem dávať pozor a niekto po mne niečo hodí.
Pozrela som sa až na náčelníka, ktorý so mnou tak trocha.. odmietal komunikovať. Verila som, že mi rozumie, že rozumie ľuďom ale.. aj tak sa rozhodol komunikovať cez Omosiho. To ma trocha naštvalo.
"Mi nie sme ľudia, sme s Engenirthu." Bola moja prvá veta a následne som ruku schovala pod cestovný plášť. To že som ju položila na rukoväť meča už nemali ako vidieť. Bolo to však kvôli mojej osobnej ochrane. Nebudem dôverovať niekomu, kto nedôveruje mne.
"V meste upodozrievajú Sauriánov z krádeže dobytka.. koní.. živobytia .. na druhú stranu som stretla ľudskú obchodníčku ktorá vás zaschcela oćistiť, ževraj si ľudia vymýšľajú. Povediete mi vašu verziu príbehu?" Ostala som čakať, ako na moje slová zareaguje. Bola som pomerne.. zvedavá.

Náčelník sa pozrel do zeme; očividne odmietal pozerať Lillien aj do očí. Medzi vami nevládol žiadny rešpekt, čo bolo okamžite jasné. Začal hovoriť.
''Ohováranie a očierňovanie môjho klanu ľuďmi nie je žiadna nová správa. Viem, prečo tu ste. Vaši bojovníci sem prišli, a pýtali sa otázky, a správali sa ako zvery... že vraj sme ukradli ich zver. Prišli sem niekoľkokrát, a nenašli nič. Posledný krát tu boli... včera. Bol to vlastne len jeden... mladý jedinec, ozbrojený, drzý a hlučný. Do vašej osady sa ale nikdy nevrátil. Niečo... niečo v lese ho muselo zastihnúť. Hovoril som, aby les rešpektoval, aby ho počas tmy nebudil. Nedal si povedať; a je stratený.'' Vysvetlil svoju verziu náčelník, zdvihol hlavu a tentoraz sa Lillien pozrel rovno do očí.
''A nikdy nebude nájdený.''
Potom sa znova pozrel do zeme a chvíľu mlčal.
''Tak ste prišli z novým obvinením? Okrem kradnutia sme aj vrahovia. A... o žiadnej obchodníčke neviem. Hovoríte ľudská? Sem ľudí nepúšťame. Klamala. Poviem vám úprimne - všetky obvinenia vznesené proti môjmu klanu sú výmysly. A teraz môžete odísť.''
Svojim strážam pokynul aby hostí vyviedli z miestnosti. Omosi však pred nich vstúpil a výhražne sa nahol blízko k ich tvári. Bolo to zvláštne gesto; akési bojové, dominantné.
''Ešte sme neskončili.'' Zamračil sa a ruku položil na svoju kopiju. Obe stráže ''stiahli'' chvost a ustúpili pár krokov dozadu. V tejto polohe sa Omosi zdal naozaj nebezpečný, a navyše bol mohutnejší ako oni.

Nevedela som či mnou bol znechutený, no na druhú stranu? Vyzeralo to tak, že sa ma bojí.. čo by aj mal.  Vypočula som si jeho slová, ktoré.. mi moc nedávali zmysel. Žeby ma tá žena klamala? Ale ten jej výraz.. mnavyše bola nabalená naozaj ako obchodník, aký by mala dôvod? Keby že sa ma vtedy chce zbaviť, mala príležitosť..
Keď dodal, že už nikdy nebude nájdený, zamračila som sa. Ako som si to mala vysvetliť? Omosi sa postaral o to, aby sa stráže stiahli a ja som mala znova priestor k slovám.
"Vyzerá to tak.. že o tom "lese" máte nejaké informácie. Bolo by rozumné nám ich zdeliť. Čo sa v ňom nachádza?" Stále som sa snažila zachovať pomerne nerasistický tón ale.. keď on bol tak hrozne zabednený. Táto konverzácia mohla byť v úplne inom duchu.

Náčelník sa pri jej otázke len nahlas zasmial a pokrútil hlavou. Vo svojom jazyku zamrlal akúsi nevrlú poznámku a podľa pohľadu Omosiho jednoznačne išlo o nadávku smerom na Lillien. Už predtým začal hovoriť v jazyku ktorému rozumeli aj ľudia.
''Les je les, človek. Les ako každý iný. Pozri sa okolo seba. Stromy, tráva, voda... alebo už ľudia zabudli ako lesy vyzerajú, žijúc so svojich kamenných búdach?'' Zavrčal nenávistne a strážam znova pokynul aby ich vyviedli. Omosi nechcel bojovať, nie proti vlastným, a napätie v miestnosti narástlo.
Prerušil ho až iný saurián, ktorý náhle vošiel.
''Otec, zastav toto šialenstvo. Títo ľudia nám sem prišli pomôcť; nie nás prenasledovať.'' Vyslovil rázne niekto, kto musel byť náčelníkov syn. Prešiel okolo vás a prisadol si k otcovi.
''Sám si mi hovoril... nikdy nesúdiť podľa rasy, zovňajšku... už si na to zabudol? Nevidíš že nám nechcú zle?'' Prehovoril k nemu tichým, smutným hlasom. Náčelník previnilo sklonil hlavu a mlčal. Prehodili medzi sebou niekoľko poznámok, a syn k vám podišiel.
''Môj otec je unavený. Aj dnes, aj za celý život... ľudia sa k nám nesprávali vždy férovo. Je už starší, a viete ako bývajú... dobrí v srdci, ale zatrpknutí navonok. Musíte mu prepáčiť.'' Povedal saurián, ktorého meno ste ešte nevedeli, no očividne mal v rámci klanu aspoň nejaký vplyv.
''Ale prepáčte moju neslušnosť. Moje meno je Koma. Mali by sme ísť von; zodpoviem všetky otázky, ktoré by ste mohli mať.'' Pousmial sa a všetkých troch vás vypoklonkoval z miestnosti. Omosi sa upokojil, a zo zbrane zložil ruku. Pohľadom Lillien naznačil, že Komovi sa dá veriť, aspoň zatiaľ.
Vyšli ste na mólo, kde sa Koma oprel o drevenú bedňu, a z nejakého neznámeho miesta na svojom tele (mal len veľmi strohé oblečenie) vytiahol akúsi fajku; bol to remeselne upravený bambus. Strčil si ho do úst a spokojne začal poťahovať.
''Pýtajte sa.''

Lillien 

Situácia bola stále viac a viac napätá... pomaly som začínala tasiť. Nechcela som s nimi bojovať, no taktiež sme jednoducho museli vyriešiť našu úlohu a spovedať sa dá jeden aj s čepeľou pri krku. Našťastie vśak situáciu zachránil pomerne mladý Sauriánec.. jeho syn? Pravdpeodobne. Prehovoril mu do duše a nám povedal, že sa ho budeme môcť vonku spýtať na hocičo. Vedela som že hovorí pravdu, alebo som si to minimálne myslela.
"Chápem.. nemáte to ľahké no to ani ľudia v meste.. boh vie, koľko ľudí bude kvôli tým krádežiam hladovať." Vysvetlila som situáciu prečo.. no prečo sme sem vlastne priśli. Nikdy som nepovedala že ich podozrievam.. viac menej.
Nakoniec sme vyšli von po tom, ako mi Omosi naznačil že mu môžem dôverovať. Koma sa oprel o drevenú bedňu a ja som tam len ostávala stáť. Nemala som potrebu sa o niečo oprieť.
Vyzval nás k otázkam a .. tak som začala.
"V podstate to, čo som sa pýtala tvojho otca. Ale predovšetkým. Neviem či chováte nejaký dobytok, zvieratá, alebo či sa vám nebodaj začali strácať ľudia.. máte podobné problémy ako oni?" Zaujímalo by ma v podstate hocičo, aj tie najmenšie detaily. Dúfala som že mi aspoň niečo prezradí, nejaké vodítko.

Komo sa zamyslene pozrel na tmavú oblohu a nad svojou odpoveďou chvíľu premýšľal.
''Ak pominiem falošné obvinenia, tak problémy nemáme žiadne... nič špecifické. Podľa slov vašich stráží chýba len ľudský dobytok. My, sauriáni, imigrované klany podľa zákona nemôžeme vlastniť zver, ktorú vy ľudia, považujete za dobytčiu. Teda môžeme, ale je to zložité. Je potreba mnoho povolení, ktoré stoja peniaze... a tie nemáme. Môj otec odmieta komunikovať s ľuďmi, a tak sme povolenia nikdy nevybavili. Chováme len ryby, náš tradičný sauriánsky ''dobytok.'' Vysvetlil Komo v krátkosti a len mykol pleciami. Nepodal žiadnu užitočnú informáciu, a sám to vedel. Vedeli to aj Moryll, Omosi a Lillien.
Komo sa ešte zamyslel; rozmýšľajúc čím by mohol skupinke pomôcť, no nenapadalo ho nič. Klan bol príliš izolovaný od udalostí v ľudskom svete, a o súkromnejších záležitostiach prehovoriť nechcel. V tejto chvíli neboli práve dôležité...

No akoby rukou osudu, nebol to Komo kto pomohol vyriešiť zásek, na ktorý ste narazili. Lillien to už spoznala; prichádzala ďalšia vízia, alebo akokoľvek to nazvať.
Lístie na stromoch začalo šuchotať, vietor sa zdvihol a na kalmej vode vznikali malé vlny. Tentoraz hlasy, šepot, ktorý počula nebol ľudský, boli to sauriánske hlasy, chodiace po mólach, plávajúce pod vodou. Nerozumela ničomu, hlasy boli príliš rozmazané, nejasné a navyše v cudzom jazyku. No medzi tento šumot začula kdesi v pozadí jeden dôležitý, špecifický zvuk, ktorý na toto miesto nepatril. Dupot kopýt, konské erdžanie. Rovnako ako predtým.
Hrmot prechádzal hore dole, no napokon sa ustálil a prenikavý zvuk kopýt prešiel rovno okolo Lillien, a potom ďalej, ďalej až sa takmer stratil niekde na brehu, kde sa nachádzalo niekoľko drevených domcov.
Znova ju prebral dotyk, tentoraz Moryllov.
''Si v poriadku?''
Komo sa tiež tváril znepokojene, a spýtavo hľadel na Lillien.

To dávalo celkom rozum. Predsa len boli Sauriáni pomerne dosť kontrolovaný. Počúvala som jeho slová ktoré boli pomerne obsiahle, aj keď mi nepodali žiadnu potrebnú informáciu. Chvíľu sme tam stáli v tichosti, keď mi po chrbte prebhli zimomriavky a ja som znova mala ten pocit.. ako z nejakej nočnej mory. Otočila som sa k lesu a .. začala som zvláštne vnímať rôzne zvuky, ktorým som pred tým ani len neprikladala pozornosť. Šuchot listov.. nebolo bezvetrie? kto vie. Znova som sa cítila trocha oťapená a na mojej tvári bol tiež vidieť istý šok. Jednoducho som na to nebola zvyknutá.. kedy som si na to mala zvyknúť?  Vízia však bola o niečo jasnejšia, než pred tým. Znova som započula kopytá, ktoré ako keby prešli popri mne a stratili sa až pr idrevených chatkách na brehu. Moryll sa ma zrazu dotkol a ja som si uvedomila, že som.. no viac neŽ spotená. Trocha trhane som sa pozrela na Morylla, na Omosiho a následne aj na Komoa.
Len som naznačila aby ma následovali a vydala som sa k daných chatkám.
"Kto v nich býva?" Spýtala som sa Komoa a ruku som pod plášťom znova položila na hrušku môjho meča.
"Omosi, prehĺadaj breh za tými drevenicami, mi ich skontrolujeme zvnútra." Intuícia? No.. tie kone išli určite tade. Ak si teda zo mňa nejaký iluzionista nerobí srandu. 
"Komo, mal tvoj otec pravdu ? Nechodieva k vám žiadna žena? Obchodníčka ľudskej rasy? Hovorila že vám chutí jej medovina." Spýtala som sa po ceste. Bolo vidieť, že som mala ceľkom naponáhle.

Náhla zmena správania u Lillien Komoa znervóznila. Rýchlym krokom sa vydal za ňou, keď sa nečakane rozbehla smerom k brehu, konkrétne k niekoľkým domom, ktoré tam stáli. Na jej otázky len odmietavo pokrútil hlavou a svižne ju predbehol. Postavil sa pred vás a zabránil vám v ďaľšom pohybe. Stáli ste na móle; a tak ste museli prejsť cez neho, alebo sa namočiť do vody.
''Nebýva v nich nikto; ale sú to súkromné priestory, nemôžete tam vstúpiť len tak. A žiadna obchodníčka neexistuje.'' Prehovoril rýchlo a gestikuloval že vás ďalej nepustí.
Omosi nečakal, vytiahol kopiju, schytil ju oboma rukami a dlhou železnou pažbou Koma sotil rovno do vody. Ozvalo sa hlasné čľupnutie, a Koma sa nahnevaný vynoril z vody. Moryllovi sa celá situácia prestala pozdávať, a znova ho oblial pot. Napätie sa vystupňovalo, bolo ho cítiť vo vzduchu. Schytila ho mierna panika, a pomaly ustúpil bližšie k Omosimu.
Komo na celú osadu čosi zakričal. Omosi pripravil zbraň na ďaľší útok, prípadne obranu.
''Obávam sa, že tu nie sme už vítaní.''
Ten pokrik nebol priateľský; naopak, Komo zavolal ostatných sauriánov na pomoc. Z vody sa vynorilo niekoľko hláv. Za nimi sa vynorili aj harpúny a sauriáni z celého okolia vás začali obkolesovať.
Komo vyskočil na mólo, držiac v ruke akúsi dýku.
''Okamžite vypadnite, lebo vydám rozkaz. Zdá sa že váš sauriánsky kolega má viac rozumu a vzial nohy na plecia.'' Zavrčal a dýkou vám naznačil smer von z osady. Reakcia Omosiho na očividné klamstvá Komoa bola možno príliš tvrdá a rázna... ale odrazu ho nebolo nikde. Moryll sa nechápavo obzeral po okolí, no po sauriánovi ani stopy.

Na brehu obdaľeč sa odrazu ozval akýsi hrmot. Omosi svižne vyskočil z vody a sauriána, ktorý sa mu postavil do cesty, jednou presne mierenou ranou do hlavy omráčil. Bez okolkov pribehol k drevenej budove a silným kopom rozkopol jej krídlové dvere.
Zvnútra sa ozvalo nepokojné erdžanie - boli tam kone. A podľa odhadu mohli byť presne dva.
Komo si povzdychol a opatrne zložil dýku.
''Môžem... môžem to vysvetliť. Prosím, vypočujte ma. Nechceme aby znova prišli tie zvery.'' Tváril sa nahnevane, a zároveň previnilo, bolo mu jasné, že ich Lillien prichytila pri obrovskej lži. A pri porušení niekoľkých zákonov. Ak by im ublížili, prišla by sem malá armáda stráží, a osadu by prinajmenšom vypálila... a Komo mal dosť rozumu na to aby boj vzdal, keď sa situácia zdala beznádejná.

Celé dianie sa zbehlo veľmi rýchlo. Jeho slová som ignorovala.. v momente keď sa postavil pred nás, som mala tasený bastard. Omosi ma však predbehol a odhodil ho do vody. Samozrejme tým Komo zalarmoval podstatnú časť dediny a k tomu ten jeho pokrik. Začalo sa objavovať množstvo sauriánov. Nemyslela som si však, že by nás reálne dokázali ohroziť. Aspoň nie mňa a Omosiho. Moryll na tom bol zo svojim.. no správaním podstatne horšie. jednoducho nepatril k prvej línií. Ak by nás chceli poraziť, museli by sa zameriať na neho.. vždy bolo ťažśie kriť dva chrbáty než jeden. Na jeho ďalśie slová som nijak neodpovedala. Vedela som, že Omosi nie je ten typ, ktorý by ušiel. Čo si týto Sauriáni o učňoch Engenirthu mysleli?.
Omosi však situáciu vyriešil pomerne rýchlo, rozkopol dvere.. rozkopol Komo-a. Z dverí bolo počuť erdžanie a Komo kapituloval. Spravil dobre. Jediná vec ktorá nás držala od toho, aby sme zabíjali ľudí a bytosti ako on, bol náš kódex. Nie že by som sa v tom teda ja vyžívala.. no nutnosť je nutnosť. Naše životy boli dôležitejšie než hocijaká misia a reputácia.. aspoň tak nás to ućili na Engenirthe.. svojim spôsobom.
"Máš čo vysvetľovať.. aké tvory?" Spýtala som sa Sauriána a pomerne "zle" som sa pozrela na Sauriánov so zbraňami a kopijami.. naozaj sa po nás nechceli rozbehnúť.