Staré krivdy

''Až dôjdeme do mesta, ukážem ti na mape. Nie je to ďaleko. A ohľadom tých únosov... nemyslím že sú na vine. V tomto regióne už dlho panuje neznášanlivosť ľudí k sauriánom. Je to skoro tradícia. Každý zločin a každý problém sa hodí na nich, je to tak jednoduchšie.'' Vyslovila a odmietavo pokrútila hlavou. A mala pravdu; problémy sa riešili ľahko ak sa našla obeť, na ktorú to mohli všetci zvaliť. A kto lepší tu bol ako chudobní sauriáni, imigranti z dávnych dôb, ktorý v ľudskej spoločnosti ani za dlhé storočia nenašli svoje miesto.
''Ale to nie je môj problém.''
Na jej poznámku o renegátoch sa len pousmiala a sarkasticky zvážnela.
''To znie tvrdo. Naozaj ich musíte zabiť? A čo ak by to bol dobrý ''renegát?'' Spýtala sa žena zo zdvihnutým obočím.
Kôň už klusal po lesnej ceste, na ktorej ste stretli aj niekoľko iných cestovateľov. Les bol stále menej a menej hustý, až sa v diaľke pred vami ukázali šíre žlté polia, a za nimi vrcholce domov mesta Treor.

Lillien

Prikývla som. Konečne aj iný pohľad na svet? To som si myslela že úplne vśetci v tomto okolí Sauriánov neznášajú. Omosi možno bude rád, že sa pôjdeme pozrieť niekam ,kde na neho nebudú ukazovať prstom a vyháňať ho vidlami. 
"Vyzeralo to ako celkom obyčajná lúpež... aj keď sedliak hovoril, že si je určite istý, že to boli dvaja Sauriáni... no.. uvidíme.. nechcem ich hádzať do jedného pytla." Keď zvážnela a spýtala sa ma na to či by som ju musela zabiť, prikývla som.
"Na tom nezáleží.. dobrý alebo zlý. Ide i princíp a systém.. istej kontroly ľudí ovládajúcich mágiu. Renegátov sa kontrolovať nedá, je to nemožné. Ak nepatrí pod Univerzitu alebo inú magickú mocnosť či skupinu, magickou mocnosťou uznanú. Treba ho uväzniť alebo zabiť.. a môžete mi veriť, väčšina sa uväzniť dať nechce." Vysvetlila som jej. To už sme začali vychádzať z lesa. Objavili sme sa na poli, za ktorým sa nachádzal Treor.
"Pôjdete až do mesta?" Spýtala so msa jej po chvíľke.

Podľa všetkého sa do mágie a podobných mystických umení nevyznala, a rovnako ani do čohokoľvek čo malo niečo s ňou spoločné, nech to boli mágovia, ich princípy či pravidlá. Z Lillien sa nemienila hádať a na jej slová len prikývla.
Pri zmienke na mesto však žena strhla vodidlá a kôň prudko zastavil. Postávali ste na okraji lesa, z ktorého do mesta viedla cesta cez polia. Podozrievavo sa pred seba zahľadela.
''Uhm... nie. Nie. To už prejdeš sama.'' Vyriekla opatrným hlasom. Lillien pokynula aby zosadla, a koňa otočila na smer z ktorého ste došli, hlbšie do lesa.
''Na tých pár metrov sa snáď už nestratíš.'' Zasmiala sa nervózne a rukou Lillien popohnala preč.
''Choď, tvoji priatelia ťa určite zháňajú.''

Lillien

Bola to pomerne zvláštna žena. Bolo vidieť že sa mesta.. bojí? Možno kvôli tomu že obchodovala zo Sauriánmi. Preto som len prikývla a potľapkala som koňa po krku.
"Prajem šťastnú a bezproblémovú cestu... a ďakujem." Povedala som na rozlúčku a následne som sa žene otočila chrbtom. Mala som v pláne prejsť cez pole do mesta a následne si to zamieriť ku kasárňam.. aj keď kto vie, tamto bol náš bod stretnutia. Ak by tam aj neboli, vojaci mohli vedieť kde sa ubytovali. Predsa len sme neboli tunajší a navyše sme s nimi spolupracovali.

Kôň aj s jeho jazdkyňou zakrátko zmizol medzi stromami, za ohybom cesty. Akonáhle sa Lillien vydala smerom k mestu, po ceste k nej pribehol strážnik držiaci v ruke pochodeň.
''To ste vy! Našiel som vás. Váš manžel po vás vyhlásil pátranie... že ste sa niekde stratili. Poďte za mnou, už na vás čaká.'' Oznámil zadýchane muž a utrel si čelo od potu. Moryll ich musel naozaj poštvať aby ju našli za každú cenu. Ale skôr to bol kapitán Geldor, keďže Moryll... jednoducho to na neho nesedelo. A Omosiho by nikto nepočúval, prečo by len nejakého sauriána mohla zaujímať ľudská žena? Bolo by to ešte podozrivé.

Moryll aj s Omosim nervózne postávali a prešľapovali pri kasárniach, na mieste, kde ste sa mali stretnúť už dávno. Obaja k nej rýchlo prikráčali a nechápavo na ňu pozerali. Moryll sa zdal ustarostený, a pri pohľade na ňu si musel vydýchnuť, no čo jej mal v tejto situácii povedať? Že sa o ňu bál? O kapitánku misie?
Zachránil to Omosi.
''Kapitánka, mali sme vážne obavy. Sedliak povedal že ste sa vybrali do lesa a už odtiaľ nevyšli... čo sa stalo?'' Spýtal sa Omosi a strážnika, ktorý ju k nim doniesol, odohnal mávnutím ruky.

Lillien


"Manžel?" Morylla to stále držalo? Popravde po tej návśteve hospody pred dvoma dňami.. som naozaj nemienila na niečo sa hrať. Ak s tým mal niekto problém, bol mi pomerne ukradnutý. Mág, nemág.. kým nás priam nenapadli, bolo mi jedno čo si o nás myslia. Ak nás napadli, mohli sme sa brániť.. preto ma to trocha pobúrilo, no nechala som to tak aj tak chudák strážnik za nich nemohol. Viedol ma až ku kasárni, ako keby som bola malomocná.. ah jak mi začínal tento kraj liezť na nervi.
Pozrela som sa na tých dvoch a len som mávla na pozdrav.
"Nemusíš mi vykať Omosi... nepotrpím si na tom." Prehodila som k nemu. Predsa len som nebola jeho kapitánkou ako takou, len som viedla misiu.. to nič neznamenalo.
"Popravde? Neviem.." Na chvíľku som sa zamyslela.
"Pre mňa neubehla ani hodina .. vošla som do lesa za sedliakovim domom a mala som.. víziu? Neviem ako to popísať. Keď som prišla k sebe, bola už noc." Začala som sa tváriť zamyslene. Na druhú stranu som približne vedela, kade odniesli kone..

Moryll sa zatváril prekvapene a očividne ani jeden z nich celkom nerozumel čo sa vlastne Lillien stalo. Vízia? Strata vedomia či poňatia o času? Zlé znaky.
''To budeme musieť spomenúť keď sa vrátime na Engenirth.'' Zamračil sa Moryll, no potom sa mu rozjasnila tvár. Chcel niečo povedať, no obaja s Omosim začali naraz.
''Bol som...''
''Zistil som...''
Moryll zagánil smerom na Omosiho, no ten ho ignoroval a pokračoval vo svojej vete.
''Zistil som kde sídli ten sauriánsky klan. Podľa toho čo som o nich počul by sme sa tam mali vybrať. Je to aktuálne asi najlepšia možnosť.''
Omosi sa na oboch pousmial, no Moryll jeho úsmev neopätoval. Naopak, zamračil sa ešte viac.
''Presne to som chcel povedať.'' Zamrlal otrávene.

Lillien


"Pravdepodobne.." Prikývla som na Moryllovu poznámku. Bol to fakt.. takéto veci neboli normálne ani u mágov. Možno že sa tam nachádza niečo.. nejaký zdroj magickej sily.. alebo tak... kto vie. Obaja si zároveň skočili do reči, čo bolo pomerne úsmevné. Aj keď som nemala moc náladu na vtipy. Aj tak som sa však uškrnula.
"Ja som o nich počula aj pomerne druhý názor, že to určite neboli oni a.. kupodivu od človeka." Vysvetlila som im. No len som na ich názor prikývla.
"Neviem či je dobrý nápad ísť tam teraz.. stratila som pojem o čase, ako dlho je tma?" Spýtala som sa ich oboch. Bolo vidieť, že tá "vízia".. alebo lepśie povedané kvôli "nej".. som bola naozaj mimo, celkom.. poriadne mimo.

''Slnko zapadlo len nedávno.'' Odvetil Moryll a zahľadel sa na oblohu. Ani len na hlbokom západe neboli vidieť posledné lúče slnka, takže tma kompletne zahalila krajinu.
''Sauriáni majú... iný režim ako ľudia. Ak ich chceme navštíviť, je to lepšie za tmy. Väčšina z nich počas dňa spí.'' Vysvetlil Omosi. Bolo to zvláštne, ale predsa len, sauriáni nepatrili medzi cicavce, boli to viacmenej obojživelníky. Dokázali spať hlboko pod vodou, kde na dennom svetle nezáležalo. Prudké slnko, ktoré počas niektorých mesiacov vládlo, im nerobilo dobre, ani na kožu či organizmus, ani na ich psychiku. Práve preto preferovali byť hore počas noci.
''Je pravda, že táto oblasť nemá silné slnko, a z časti boli nútení sa prispôsobiť ľudskému režimu, ale... tento klan je izolovaný od osídlenia, tak predpokladám, že žijú svojím spôsobom.'' Dodal neistým hlasom a pokrčil plecami. Rozhodnutie ostávalo na Lillien, Omosi len pridal svoj názor a svoje znalosti do diskusie.

Lillien

"Dobre vedieť, ďakujem." Odvetila som Moryllovi, aj keď bolo pomerne zaujímavé aká hlboká už tma bola. V podstate bez lúčov a podobne.. Pozrela som sa na Omosiho počas toho, ako vysvetľoval funkciu Sauriánov. Sama som zatiaľ nepociťovala príliš veľkú únavu.. a tá podivná malátnosť pomaly opadávala. Dosť mi pomohla aj voda a starostlivosť od pre mňa neznámej ženy.
"V tom prípade ich navštívime ešte dnes.. budeš nás viesť? V tme sa pohybuješ najlepšie z nás." Navrhla som Omosimu a ešte som rozmýšľala, či ísť aj s koňmi. Asi áno, predsa len to mohlo byť ďalej od ľudí, čomu by som sa ani nedivila.
"Ale zajtra nariadim povinný odpočinok... pár hodín... necítim sa dobre po tých.. veciach.. víziách." Pošúchala som sa na čele a s povzdychom som si ich oboch prezrela.