Staré krivdy

''No... áno. Možno.'' Odvetil neisto Moryll a zahľadel sa na svoje knihy. Z jeho pohľadu sa dalo vyčítať že sa s nimi v žiadnom prípade nechce rozlúčiť.
''Neviem.'' Dodal a mykol plecami.
''Niektoré knihy mám na zabitie nudy, a niektoré... na prax. Telopletectvo nie je také jednoduché ako...'' Začal vysvetľovať, no rýchlo sa zarazil. Chcel povedať niečo čo si na poslednú chvíľu rozmyslel. Ospravedlňujúco sa zahľadel na Lily.
''Ale Taromaro to zvládne. Nebude nás to spomaľovať. Dúfam.'' Poťlapkal svojho koňa, ktorému venoval prazvláštne meno a nemotorne na neho vysadol.
Omosi sa rozhodol prerušiť tento trápny rozhovor a akoby sa premiestnil, stál na úplne inom mieste. Miesto kde ležal bolo prázdne.
''Dobrý deň, kapitánka.'' Povedal čo najživším hlasom, no kruhy pod jeho očami a celkový otupený výraz hovorili o inom. Zdalo sa že nespal niekoľko dní - niekedy to s tréningom až preháňal. A táto práca ho musela zastihnúť nečakane. Lilien to však nedal vedieť, pretože ju nechcel zaťažovať zbytočnými problémami.
''Jazdím na karrasovi. Takže sa k vám priamo na ceste nepripojím. Zvyknem cestovať v lese vedľa cesty. Príliš neobľubuje rovné povrchy. Ľudia sa často takého výjavu zľaknú.'' Povedal a pretrel si oči.
Ani ste sa nenazdali, a stál pri ňom obrovský jašter. Kone nepokojne zaerdžali a mierne ustúpili. Omosi na svojho karrasa vyskočil a prikývol.

Lillien

Musela som sa pousmiať. Bol celkom zlatý, no ten náklad si naozaj mohol odmyslieť.
"Okej, ak nás to nebude spomalovať.. aj tak plánujem na noc zastaviť." Nechcela som cestovať v noci. Predsa len to nebolo moc bezpečné a radšej by som do mesta prišla vo viac menej plnej sile, než unavená po dvoch dňoch neustálej cesty. Omosi podišiel k nám.. teda sa skôr "premiestnil" a poukázal nám svojho Karrasa. Na jeho slová som prikývla.
"Dobre, zastavíme sa po ceste len pár krát, aby sa kone napili a podobne. Taktiež nebudeme cestovať počas tmy. Utáboríme sa niekde mimo cesty aby sme nevzbudzovali moc.. pozornosti. Dávaj na seba pozor." Následne som sama koňa stočila smerom, ktorým sme mali ísť a popohnala som ho. Nešla som triskom, no išli sme pomerne rýchlo. Predsa len tieto kone neboli "normálne". Bližšie informácie som chcela hlavne Morrylovi poskytnúť až jak budeme rozkladať tábor. Predsa len táto misia, bude vyžadovať prevažne jeho interakciu s ostatnými, keďže ja som bola žena.

Omosi nasadol na svojho karrasa a spoločne ste vyrazili smerom k hlavnej ceste. Engenirth sa nenachádzal len ukrytý pod jazerom a horou, ale navyše aj v hlbokom lese, takže kým dorazíte do zaľudnených oblastí, mali ste ešte čas. Omosi jazdil trocha obdaľeč aby nevystrašil kone.
Moryll sa otočil na Lilien a zamyslene sa na ňu pozrel.
''Um... kapitán..ka?'' Podľa neistoty v jeho hlase nevedel ako ju má oslovovať, a hovoriť jej kapitánka sa skutočne zdalo zvláštne, najmä keď bola o niekoľko rokov mladšia.
''Prišlo to tak náhle... ja a... Omosi ešte nevieme o čo presne ide. Kam vôbec ideme?''

Lillien

Na chvíľku som sa zamyslela, ako im obom vysvetliť o čo vlastne ide. Bolo to však pomerne jednoduché. 
"Ideme do mesta Treor. Kapitán poslal žiadosť kvôli miznúcemu dobytku. Nemá mužov na vyriešenie a netuší čo by to mohlo byť. Neexistujú ževraj žiadne stopy a zmizli už desiatky kusov." Hovorila som dostatočne nahlas, aby nás počul aj Omosi. To ako ma obaja volali, mi pre teraz bolo celkom jedno.
"Môže to byť hocičo.. nejaký zlodej.. zviera.. " Pokrčila so ramenom a následne som sa pozornejšie zahľadela na Morylla. "Každopádne Treor patrí do oblastí, kde sa držia istej.. ako to povedať, proste si ja a Omosi budeme musieť dávať pozor. Meryll konkrétne ty, keď budeme v spoločnosti ľudí, neoslovuj ma kapitánka.. nemusíš ma tak vôbec oslovovať no tamajší ľudia by nepochopili ženu vo veliteľskej pozícií. Pravdepodobne budú dosť zaskočený tým, že nosím zbraň. Omosi, ty si dávaj pozor a nevystavuj sa moc na očiach. Vieš aký bývajú ľudia v tejto oblasti.. ešte by ťa chceli loviť.." Musela som sa uškrnúť. " Aj keď by som rada videla čo by proti tebe chceli zmôcť." Pokračovali sme ďalej po ceste a ja som sa pre teraz rozhodla byť ticho, aj tak nebolo moc čo rozprávať.

Moryll zdvihol obočie a zamračil sa.
''To znie zlovestne.'' Odvetil stručne a spýtavo sa pozrel na Omosiho. Ten však len pokrútil hlavou na znak, že netuší o čo by mohlo ísť.
''Kapitánka, ak vám môžem poradiť. Zvyčajne počas prác hrám osobnú stráž šľachtica, čo je zvyčajne muž, a samozrejme človek. Sauriáni sú tu často zamestnaní ako žoldnieri, takže to dáva zmysel. Nikomu to zatiaľ nebolo podozrivé.'' Vysvetlil svoju pozíciu Omosi. Sauriáni bývali osobnými strážami len zriedka, no osobnými strážcami sa v tejto zemi mohol stať ktokoľvek a ''čokoľvek,'' a nikto to nejako bližšie neriešil. Ak niekto sauriána vidí ako zver, v pozícii strážcu je akoby v pozícii strážneho psa, takže v jeho pohľade je ''zver'' na svojom mieste a to ich obmedzenému mysleniu dáva vnútorný pokoj.
''Myslím, že najviac efektívne bude ak Moryll je mladý šľachtic a vy kapitánka jeho mladá manželka.'' Dodal ešte Omosi a pozrel sa na vás dvoch. Nemyslel tým nič špeciálne, naozaj to mohlo byť efektívne, všetko však záležalo od Moryllovej komunikačnej schopnosti. Pravdepodobne si ani neuvedomoval že Moryll je v prítomnosti Lilien mierne zahanbený a len myšlienka o ich spoločnom zväzku ho desila. Ako saurián mal veľkú nevýhodu v čítaní mimiky človeka, a zdalo sa že toto je jeden z tých prípadov.
Ale boli ste vychovávaní a trénovaní ako profesionáli, a nie ako deti, ktoré efektivitu a úspech úlohy obetujú mentálnej pohodlnosti.
Moryll mykol plecami a mlčal. Bol ''sústredený'' na jazdu a na Lily ani Omosiho sa nepozrel.

Lillien

Mali pomerne dobré nápady, rozhodne lepšie než ja. "To ma nenapadlo." Povedala som úprimne a len som sa pousmiala. Nanešťastie k Moryllovi, v podobných veciach som bola rovnaká ako saurián. Jednoducho som si neuvedomovala, že je v mojej prítomnosti nejaký divný. Teda možno uvedomovala, no nevedela som prečo. "Spravíme to tak, ako povedal Omosi." Na chvíľku som okom hodila po Moryllovi. Možno by sme si mali vymeniť koňov. Predsa len .. žena so zbraňou a muž s knihami.. vyzeralo to trocha obrátene. Stále som rozmýšľala, akým spôsobom budeme naše "vyšetrovanie" viesť. Pravdepodobne vyšlem Omosiho po noci odpočinku na prieskum okolia.. lesov a na nájdenie hocijakých stôp.. no to muselo počkať. Pre teraz sme tam ešte ani nedorazili.

Bolo očividné, že Omosi je z vás najstarší. Na akadémii študoval omnoho dlhšie ako Lily či Moryll, a svoju prvú prácu viedol už dávnejšie. A aj predtým ako viedol vlastné skupiny, mal na konte desiatky úloh s majstrami. Samozrejme, všetci študenti chodili na úlohy s majstrami, ako asistenti a pozorovatelia, no vedenie bolo úplne niečo iné. Lily aj Moryll za roky, ktoré študovali, mali dobré skúsenosti s každým majstrom a takmer s každým typom práce a úlohy.
Ale tu vás nemal kto zachrániť, všetko bolo na vás. Museli ste sa spoľahnúť len na seba, a neobzerať sa po majstrovi, ktorý vás vytiahne z každej šlamastiky.
Omosi sa snažil nájsť rovnováhu - chcel pomôcť dobrými radami, ale nechcel Lilien príliš zasahovať do rozhodovania. Pozrel na Morylla akoby čakal že tiež príde s nejakým nápadom.
Ten však len nepatrne prikývol na súhlas a mlčanlivo hľadel vpred.

Po čase ste sa dostali na hlavnú cestu, ktorá sa hemžila cestujúcimi. Obchodníci, mešťania, vojaci, cudzinci, ľudia každého rozmeru. Omosiho ste nevideli, a mal pravdu - na takto zaľudnenej ceste by nemohol jazdiť, predsa len, karrasovia boli väčší ako kone. A pri toľkých koňoch ktoré po hlavnej jazdili by spôsobil minimálne zopár pádov a vydesení, a také problémy ste nepotrebovali.

Pri západe slnka sa silno rozpršalo, a tento dážď ste pretrpeli až do zotmenia, keď ste zastavili v prvom hostinci. Podľa počtu koní v stajni muselo byť vnútri rušno. Omosi sa pri vás onedlho objavil - jeho karras bol aj tak spokojnejší v lese, kde si mohol nerušené ľahnúť, prípadne si niečo uloviť.
''Mal by si vstúpiť prvý. Potom kapitánka... a napokon ja.'' Otočil sa Omosi na Morylla a kývnutím hlavy naznačil na hlavný vchod. Moryll sa po vás oboch neisto obzrel a jeho pohľad spočinul na zbrani, ktorú Lily nosila.

Lily

Cesta ubehla pomerne rýchlo. Predsa len sme mali rýchle zvieratá a akonáhle sme sa dostali na hlavnú cestu, tak sa cesta stala aj o niečo zaujímavejšou. Síce bez Omosiho no, aspoň niečo. Cválali sme až do západu slnka, pri ktorom sa však silno rozpršalo a tak som cez seba rýchlo prehodila cestovný plášť. Nie že by mi dážď vadil, no vyzeralo by to značne divne, mať ho zabalený v takomto počasí. 
Prišli sme až k jednému hostincu, kde sa k nám Omosi pripojil. Zostúpila som z koňa a začala som ho viesť do stajne. 
"Myslím že by si mal ísť prvý ty Omosi, ľudia to tak robievajú.. hlavne tí, ktorý na strážcu majú peniaze. A Moryll.." Na chvíľku som sa na neho len pozerala. Následne som si povzdychla a odpásala som z boku meč. 
"Zober si ho, u žien to nie je taká zvyčajná pomôcka." Samozrejme úplne dokonalo nevyhovovalo ani moje oblečenie. Konkrétne len jedna jeho časť, kožený ramenný chránič. Ktorá žena - manželka niečo také nosila? Rozhodla som sa však na sebe nechať plášť a tým ho zamaskovať. Následne som Omosimu naznačila, aby vstúpil a sama som prikročila k Moryllovi.
"Pôjdem posledná, Omosi choď zatiaľ za barmanom a vybav nejakú izbu, jedlo a podobne. Dám ti peniaze a Moryll.. Momentálne si môj muž, takže stôl vyberáš ty.. " Ak potreboval, tak som Omosimu podala moje vrecko s peniazmi, ktoré bolo takou základnou výbavou na rôzne úlohy. Nebolo ich veľa, no stačili.

Obaja súhlasne prikývli, a spoločne ste vstúpili do hostinca. Na Omosim spočinulo niekoľko pohľadov a všetci vnútri stíchli. Muž za pultom, pravdepodobne majiteľ hostinca, zagánil na Omosiho a potom na sprievod za ním. Ozvalo sa niekoľko drzých výkrikov.
''Sauriáni sem nemajú povolený vstup! Vypadnite!'' Zahučal majiteľ a ostatní hostia sa hundravo k nemu pridali. Moryll sa zatváril zdesene, ustúpil dozadu a zastavil až keď vrazil do Lilien. Pri pohľade medzi stoly bolo jasné prečo - sedelo tam aj niekoľko mohutných remeselníkov a strážcov v brnení. A nikto z nich sa netváril spokojne.
Omosi len otráveným pohľadom pozrel na Morylla a Lily, a otočil sa naspäť k hlavným dverám. K mužovi za pultom prišla väčšia žena a čosi mu pošpkala do ucha. Neutrálne pokrútil hlavou, no potom prikývol.
''Pane, radi vás v hostinci privítame aj s vašou manželkou.''
Moryll si znepokojene utrel čelo, chcel niečo povedať no slová sa mu zasekli v hrdle. Omosi porazene vykráčal cez dvere a poriadne nimi treskol. Po jeho odchode sa ľudia vnútri znova pustili do svojich rozhovorov, a nových príchodzích ignorovali. Moryllovi sa viditeľne odľahlo. Nenávidel stáť na javisku, nedokázal zvládnuť pohľady viacerých ľudí naraz, a rozhodne nie ak boli nepriateľské.
Na pokyn ste podišli k pultu. Moryll sa potichu pozdravil a znova spýtavo pozrel na Lilien.

Lily

Nastala pomerne zložitá situácia. Rozhodne som nechcela Omosiho nechať nocovať niekde vonku, aj keď to pre neho bolo asi lepšie, než byť tu, medzi toľkými ľuďmi ktorý ho očividne chceli no.. Moryll tomu moc nepomohol a ja som sa moc ozývať nemusela.. aj keď. Keď Omosi odišiel a Moryll sa na mňa pozrel, len som si prst priložila k ústam.
"Nechaj hovoriť mňa." Nepovedala som to v reči ktorú tu využívali, ale v dračej. Bola to istota, že tomu nikto z prítomných nebude rozumieť. Zložila som si z hlavy kapucňu a podišla som k hostincovi.
"Prepáčte, ja a muž cudzinci, nehovoriť dobre vaša reč." Naozaj som v ich očiach mohla vyzerať ako cudzinec. Predsa len.. kto mal biele vlasy? 
"Pātukāppu, ehm.. strážca.." Poukázala som na dvere, ktorými vyšiel Omosi. "Byť problém?"